Ako pomôcť chlapom, ktorí o to stoja?

Medicínska história homosexuality

Homosexualita bola do 1. 1. 1993 v rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-9) vedená ako diagnóza s kódom 302.0 Homosexualita v kapitole V - Duševné poruchy (302 Sexuálne úchylky a poruchy). Jej definícia znela: "Výlučná alebo prevládajúca náklonnosť k osobám toho istého pohlavia, s pohlavným stykom alebo bez neho." Odborníci v západnej Európe a v Amerike desiatky rokov sprevádzali ľudí s homosexuálnymi sklonmi metódami psychoterapie a psychoanalýzy. Aj na Slovensku nastala nová situácia po zmene režimu; po roku 1989. V postkomunistických krajinách sa postupne rozvinuli rôzne psychoterapeutické školy. Kým však prví absolventi psychoterapeutických výcvikov ukončili viacročný - väčšinou päťročný výcvik, homosexualita bola vylúčená z Medzinárodnej klasifikácie chorôb - a to od 1. 1. 1993. To znamená, že celý východný (postkomunistický) blok nemá tú psychoterapeutickú skúsenosť so sprevádzaním ľudí prežívajúcich homosexuálne sklony, ktorú mali 30-40 rokov psychoterapeuti v západnej Európe a v Amerike.

Psychoterapia, ktorou boli sprevádzaní, nebola zameraná na zmenu sexuálnej orientácie, ale na posilnenie ich identity, identity muža, identity ženy - podľa biologického pohlavia, v ktorom sa narodili.

MKCH dnes:

Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) od 1. 1. 1993 uvádza:

"F 66 Poruchy psychiky a správania združené so sexuálnym vývinom a orientáciou

Poznámka: samotná sexuálna orientácia sa nemá pokladať za poruchu."

Samotná homosexualita je spomenutá iba v diagnóze F 66.1:

F 66.1 Egodystonická sexuálna orientácia

"Nie je pochybnosť o sexuálnej identite alebo sexuálnom zameraní (či heterosexuálnom, homosexuálnom, bisexuálnom, predpubertálnom alebo neistom), ale jednotlivec si želá, aby bolo iné, pre súčasnú psychickú poruchu alebo poruchu správania, môže vyhľadávať liečenie, aby stav zmenil."

V roku 2005 Dr. Nicholas Cummings, bývalý prezident Americkej psychologickej asociácie, sa podieľal na vydaní knihy Deštruktívne trendy v mentálnom zdraví, dobre mienená cesta k poškodeniu. V nej vysvetľuje, že homosexualita nie je označovaná za duševnú poruchu, po tom, čo "...v roku 1973 Americká psychiatrická asociácia ustúpila politickému tlaku a homosexualitu vyradila ako neliečiteľný stav." Udialo sa to na základe "búrky, ktorú rozpútali homosexuálni aktivisti medzi psychiatrami..." Prvýkrát v histórii zdravotnej starostlivosti sa hlasovaním, a nie vedeckým dôkazom rozhodlo o existencii alebo neexistencii nejakej diagnózy.

Následne tento postoj k homosexualite prevzala aj Medzinárodná klasifikácia chorôb. V praxi to znamená, že človekovi s homosexuálnymi sklonmi, ktorý by mal záujem o zvládnutie, zmiernenie homosexuálnych sklonov, nemôže byť poskytovaná pomoc v rámci medicínskych zariadení.

Americký psychológ, dlhoročný predseda NARTH-u (www.narth.com) Dr. Nicolosi sa k situácii, ktorá nastala po vylúčení homosexuality z MKCH-10 vyjadril nasledovne:

"Psychológia a psychiatria ponechala celú populáciu ľudí, ktorí sa vo svojej homosexualite cítia neuspokojení napospas osudu."

Najväčší genetický výskum do r. 2014 uskutočnil americký genetik Dean Hamer na 40 pároch homosexuálne orientovaných bratov. Výsledky boli zverejnené v Science:

Hamer upozorňuje, že výsledky jeho výskumu "nemôžu vysvetliť mužskú homosexualitu."

"Ak budeme môcť objaviť gén homosexuálnej orientácie, potom môžeme začať zisťovať, čo tento gén spôsobuje." (Hamer, D., Hu, S., Hu, N., Pattatucci, A.,: Evidence for Homosexuality Gene. SCIENCE, Vol. 261, 16 JULY 1993, s. 291)

Poznámka:
Slovenský denník Národná obroda tento záver interpretoval: "Vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciu." (13. augusta 1993, s. 6 v rubrike Zo zahraničia). Následne Hamer v rozhovore pre Time na otázku, či môže byť sexuálna orientácia určená iba biologicky, odpovedal: "V žiadnom prípade. Zo štúdií dvojičiek vieme, že variabilita sexuálnej orientácie v polovičnej alebo aj vo väčšinovej miere nie je dedičná. Naše štúdie sa pokúšajú poukázať na genetické faktory, nie popierať psychosociálne faktory." (V: Toufexis, A., New Evidence of a "Gay Gene," Time, 13. november 1995, Vol. 146, Nr. 20, s. 95)

Dr. Neil Whitehead z Nového Zélandu, ktorý sa zaoberá výskumom vplyvu genetiky na vznik homosexuality, vo svojej knihe píše:

"Genetici, antropológovia, vývinoví psychológovia, endokrinológovia, medicínski výskumníci a ďalší sa zhodujú v názore na úlohu genetiky pri homosexualite, a to: Gény ti nepovedia (nenútia ťa do toho), čo máš robiť alebo cítiť. Neexistuje genetická determinácia... . Veľmi dôležité sú individuálne reakcie na náhodné faktory." (Neil E. Whitehead: "Moje gény ma nútia robiť to." 2010, s. 271 - 272, dostupné na: www.mygenes.co.nz/download.htm)

Najrozsiahlejšiu genetickú štúdiu uskutočnil A. R. Sanders a kol. v roku 2014 (Cambridge) na 908 jedincoch, z ktorých v 409 prípadoch boli aspoň 2 bratia v rodine s homosexuálnymi sklonmi. Predstavuje doteraz najväčšiu štúdiu tohto druhu:

"Hoci výsledky našej štúdie poskytujú ďalší dôkaz pre skoré (prenatálne) biologické vplyvy na rozdiely v mužskej sexuálnej orientácii, musíme zdôrazniť, že genetické predispozície sú ďaleko od určujúcich a predstavujú skôr časť multifaktorálnej príčinnej súvislosti; genetického vplyvu a vplyvu životného prostredia." (Psychological Medicine, Cambridge University Press 2014, doi:10.1017/S0033291714002451; s. 8)

Českí odborníci sexuológ a rodinný terapeut Vladislav Chvála a klinická psychologička a psychoterapeutka Ludmila Trapková (2014):

"...Pritom nič nie je tak nepravdepodobné ako predstava, že sa človek ako homosexuál už narodí, keď vieme, akým zložitým vývinom ešte len musí prejsť do svojej dospelosti. (s. 167)

Dieťa sa vždy rodí zvnútra von, od matky sa vzďaľuje nielen pri pôrode, ale počas celého detstva v separačnom procese. K otcovi sa približuje, aby sa nakoniec i od neho vydalo von do sveta a k rodičom sa vracalo iba na návštevu. (s. 90)

Donedávna sme nevedeli, že interakcie s okolím majú vplyv na utváranie mozgu už od prvých hodín po narodení. Preto je predstava, že by sa človek ako homosexuál alebo transsexuál narodil, takpovediac neudržateľná. (s. 167)

Vedomie, že na sexuálny vývin môže mať vplyv stav spoločnosti, predovšetkým však stav oboch podstatných subkultúr, ženskej a mužskej, je významné. V súčasnosti sa však robí všetko pre to, aby sa vplyv spoločnosti poprel a tým sa dáva priestor sexuálnemu zmätku dospievajúcich." (s. 168; PhDr. Ludmila Trapková, MUDr. Vladislav Chvála, Žena a muž v rodine, Vyšehrad 2014)

Disociácia prirodzenosti

Posledné desaťročia badáme trend normovania patologického a trend dekonsolidácie (uvádzania do chaosu, do prechodného, nestabilného alebo až negatívneho stavu) normálneho (okrem trendov separácie a individualizmu). Oboma trendmi sú poznačené naše vzťahy všetkých typov a úrovní, oblasť vzorcov správania sa, ale aj sexuality. Začíname byť dezorientovaní pri pohľade na komplexný obraz o človekovi ako takom a jeho prejavoch, pri osobnej formácii. Túžime sa zorientovať a nájsť pravdu viac ako kedykoľvek predtým. Zároveň sa však túžime čo najdokonalejšie začleniť a nestavať sa proti väčšine. Mení sa pohľad či nároky na výzor muža, ženy, správanie, vzťahy, sex... . Rokmi zaužívané a fungujúce modely sa rozvracajú, uvoľňuje sa morálka a očakáva sa, že takáto väčšia "sloboda" a "pohodlie" či hladkanie ega prinesú viac pokoja a šťastia do osobných životov, partnerských vzťahov i do dynamiky rodín a spoločnosti. V skutočnosti sa iba maskuje chaos a bezhlavo liberalizuje (skupinami, ktoré majú politickú moc a spoločenský vplyv). To sa následne považuje za prirodzený proces, súčasť spoločenského vývoja, krok dopredu, odpútanie sa od obyčajnosti, stereotypu. Zabúdajú sa budovať vzťahy, potreba intimity chce byť napĺňaná sexom (môžeme mať veľa sexu bez intimity alebo žiaden sex so zážitkom intimity a s napĺňaním potrieb s ňou súvisiacich - intimita totiž znamená "vidieť do mňa"). Zažívame reálnu krízu mužskosti, ženskosti, rodín a identity. Morálnych vzorov a ochotných sprievodcov životom je málo, alebo prestávajú byt vzormi a tými ochotnými. Pritom jediné, čo by sa od dnešnej doby malo očakávať, je to, aby síce bola otvorená, ale zároveň sa držala pravdy, objektívne skúmala jednotlivé problematiky, a perspektívne predikovala dôsledky iných, najmä účelových interpretácií, citlivým spôsobom prezentovala pravdu a ponúkala účinné riešenie. Realita je taká, že žiaduco smeruje procesy, ktoré nazýva pokrokom. Avšak žiaduco pre koho? Je nevyhnutné dávať dôraz na to, aby sa v spleti cieľov nestratil prvotný - duševný rozvoj človeka a jeho skutočné šťastie v prijatí, žití a odovzdávaní nemateriálnych hodnôt. Mienkotvorná spoločnosť potrebuje usmerniť, aby človekovi skutočne ponechávala vnútornú slobodu, nevnucovala pocit viny či prevzatie stigmy ako následok iného rozhodnutia. Chýba nám zodpovednosť a uváženosť. Dôležité ale je, že sme moderní, normalizujeme nezáväzný sex, staviame sa benevolentne k rozvodom, inkompletným rodinám, k nelátkovým závislostiam, deštruktívnym zlozvykom, rôznym perverzitám, bagatelizujeme emocionálno-vzťahové zranenia, pokiaľ nie sú výrazne symptomatizované, a potom sa čudujeme, že mladí nedokážu spolunažívať, ale roky sa hľadajú a nevedia žiť ani sami so sebou (v dnešnej dobe máme málo osobného kontaktu a málo času jeden pre druhého, absolútne si nevšimneme, kedy nás niekto potrebuje, ale máme veľa času na seba a pre virtualitu). Skvalitňovať vzťahy a robiť v nich niečo navyše (a tým budovať aj seba) je dnes skôr stratou času. Úspech či neúspech človeka závisí od kvality jeho vzťahov, a to už pred narodením a ďalej po celý život. Vzťahy sú alfa i omega.

Dnešní psychológovia a terapeuti sa napríklad nemôžu priamo venovať problematike homosexuality, lebo by boli nevedeckí a riskovali by svoju kariéru. Preto sa už desaťročia nevie, ako pracovať s tými homosexuálmi, ktorí o to prejavia záujem a ich hlavným cieľom je žiť plnohodnotný život so všetkým, čo k nemu patrí (teda môcť žiť tak, ako žijú ostatní). Všetko sa to deje len kvôli tomu, že nie sme pripravení pracovať s homosexuálne orientovanými tak, aby sa v ich v živote skutočne niečo zmenilo. Lepšie je nechať ich žiť v ilúzii, ktorá možno bolí menej a pracovať s nimi na zvládaní intolerancie okolia - riešiť druhotný jav, nie prvotnú príčinu. Hoci homosexuálne orientovaná osoba má rôzne symptómy (súvisiace so sexuálnou orientáciou, špecifickým nazeraním na seba a okolie), ktorým sa odborník môže venovať, klient má taktiež jasný cieľ - pracovať s nechcenou sexuálnou orientáciou, keďže verí tomu, že ona nie je prirodzený proces ani zdravý jav. Je chyba oddeľovať nepriaznivý vnútorný stav a nechcenú sexuálnu orientáciu, odstraňovať daný stav zmenou postoja z nechcenej na chcenú identitu seba ako gaya/lesby, ba čo viac - s aktívnym sexuálnym a vzťahovým životom gaya/lesby. Nie je tento krok rafinovanou formou násilia páchaného odborníkmi na klientoch? Sexualita súvisí so psychikou a naopak, a pri rôznych psychosexuálnych ochoreniach a diskomfortoch je potrebné pracovať s obomi zložkami - osobnostnou i sexuálnou. Potrebujeme implementovať také výcvikové a terapeutické programy, ktoré umožnia nazerať na klienta komplexne (pracovať s ním aj na problematike sexuality), akceptovať v plnej miere jeho nechcenú sexualitu, sprevádzať psychosexuálnou zmenou. Je možné zvoliť taký program, pri ktorom klient ani len nebude výraznejšie vnímať, že sa pracuje aj na jeho sexualite. Možné je všetko. Otázka znie, na čo si trúfneme a na čo sme dostatočne skúsení, aby sme nezavádzali, neexperimentovali a neranili.

Nielen ja som vypracoval program práce na sebe pre mužov s nechcenou homosexuálnou preferenciou. Nielen ja mám problém vložiť tento program do objektu vhodného na jeho realizáciu (v prípade mužskej homosexuality do muža, ktorý má všetky predpoklady na to, aby dokázal efektívne pracovať s homosexuálnou komunitou a dosahovať v ich životoch pozitívne zmeny). Silná osobnosť, dokonalá znalosť problematiky, reprezentatívny výzor, charizma, maskulínne úspechy, flexibilita, prirodzenosť, zručnosť atď. v jednom človekovi sa len tak jednoducho nenájdu. Potom mám problém presvedčiť ľudí, ktorých kvári ich vnútorný obraz a sexualita, aby sa nebáli pokúsiť sa zmeniť svoj život s prijatím akéhokoľvek pozitívneho výsledku. Obe skupiny totiž majú radšej istotu. Prvá istotu v tom, že ich nikto nebude podozrievať či odsudzovať za to, že sa venujú inak orientovaným, že nebudú musieť čeliť rôznym prekérnym situáciám v daných vzťahoch. Druhá istotu v tom, že nemusia zažiť sklamanie, zažívať neistotu, uspokojiť sa s čiastkovými cieľmi a boriť sa s neúspechmi - istejšie je prijať homosexualitu ako "dospelácku" diskrétnu zábavu (alebo nezmeniteľný kríž) a zvyknúť si na tajný či dvojaký život. Obom skupinám by som chcel pripomenúť, že tu vôbec nejde o sexuálnu orientáciu, ale o napĺňanie a odobrenie toho, aby som mohol byť napĺňaný. Po naplnení, pochopení, prijatí a nájdení riešenia túži človek s akýmkoľvek problémom. V prípade homosexuality ide o problém, ktorý nie je ničím tak výnimočný, aby si zasluhoval pocit hanby, viny, klamstvá, tajomstvá, "odkladanie na neskôr" či maskovanie v dvojakom živote. Nikdy nejde priamo o homosexualitu, ale o taký obraz muža, ženy, za ktorý daná osoba nemôže. Môže len za to, či ho ďalej prehĺbi, alebo ho bude chcieť seriózne a zodpovedne riešiť. K tomu ale potrebuje, aby bola dostupná adekvátna pomoc (šitá na mieru pre neho).

Čo je homosexualita?

V krátkosti si pripomeňme, čo je homosexualita. Je to emocionálne nenaplnenie vo vzťahu k osobe rovnakého pohlavia (potreby uistenia, vedenia, pochopenia a vovedenia do sveta osôb rovnakého pohlavia) a zranenie vo vzťahoch (rodinných, kolektívnych, partnerských). Zranenie nemusí znamenať jednu traumu (napríklad sexuálne zneužitie) a v mnohých prípadoch ich jedinec ani len nedokáže identifikovať či nejako definovať, cíti sa nenaplnený vo svojej pohlavnej role a je hnaný silnejúcou túžbou po naplnení (preto odmietanie iných názorov a nasledovanie erotizovaných túžob i za cenu hanby, bolesti, separácie, pocitu viny atď.).

Človek si často vyberie takú možnosť, ktorá bolí menej, najmä vtedy, ak vie, že v danom probléme by sa mu i tak nedostalo adekvátnej pomoci, ba navyše by sa ešte vystavil riziku ohrozenia a väčšej vnútornej nepohody (ani odborník nemusí pri niektorých problémoch vedieť, ako smerovať daného klienta). Potrebná je odvaha, nebáť sa riskovať a filtrovať neúspechy (nenechať sa odradiť ani zlomiť). Na to človek potrebuje silu, ktorú musí odniekiaľ čerpať.

Cieľom ľudí by nemalo byť bojovať PROTI zaslepene, tvrdohlavo a navyše so zlosťou, zatrpknutosťou v srdci, nenávisťou, pocitom krivdy či túžbou po pomste, ale bojovať s úsmevom na perách, láskou, pokojom a vyrovnaným vnútrom ZA viac dobra v sebe a krajší svet okolo.

O čo mi ide?

Ide mi najmä o to, aby terapeuti vedeli pracovať s homosexuálne orientovanými, ktorí o to prejavia záujem, aby to robili správne (rešpektovali ich nechcenú sexuálnu orientáciu a nerobili z nej chcenú, pokiaľ je motívom klienta jeho vlastné presvedčenie, nie tlak okolia), aby takáto terapia bola dostupná pre každého (vzdialenosťou a finančne). Som ochotný byť s danými odborníkmi v kontakte a pomôcť im pochopiť duševný obraz človeka v pravej homosexualite (foriem homosexuality je viac, ako by si niekto želal a chcel, ale pravá homosexualita vychádza z nápadne podobných znakov a zlyhaní v rodine). Myslím si, že nemusím pripomínať, ako syna značí akýkoľvek druh absencie otca, emocionálne i vzťahové zranenia, krivdy, deficity, obrátenie rolí rodičov alebo partnerský vzťah troch (muža, ženy a ich dieťaťa) poznačený narcizmom. Jednoducho - nezdravá dynamika v rodine.

Mali by sme byť otvorení potrebám mužov, ktorí napríklad pociťujú deficit mužských vzorov a ich vedenia v minulosti, ktorým sa tak nedarí v aktuálnych vzťahoch, cítia emocionálne nenaplnenie, diskomfort v rodovej role alebo tápu v živote. Títo veľmi ocenia danú možnosť. Môžeme im pomôcť objaviť pravé poslanie muža (iniciovať ich v mužskosti), zmysel života, podporiť v sebarealizácii.

Je ťažké opierať sa o prácu zahraničných terapeutov, lebo buď nepoznajú homosexualitu, nevidia ju takú, aká naozaj je (takto nepoznajú ani skutočné potreby homosexuála, nevedia ich odhaliť, homosexuál smeruje ich alebo ich ľahko zmätie, no v skutočnosti to bude len klientova nepripravenosť niečo riešiť, nepoznanie situácie, obrana, krivda, potreba mať poslucháča, náhradníka za otca atď.), podporujú ich na ceste aktívneho homosexuálneho života v partnerstve pri čiastočnom alebo úplnom coming out-e (prijať svoje falošné JA a ešte ho aj prezentovať), alebo sa netaja tým, že pristupujú k homosexualite ako k chorobe a "liečia" ju. Takto skôr len "prinútia" klienta myslieť inak, alebo sa dočasne zadaptovať na opačné postoje a správanie.

Potrebná je cesta, na ktorej sa a priori nepracuje s homosexualitou, ale so všetkým, čo ju posilňuje, a to tak, že klient o tom ani nevie - v mnohých prípadoch je to pomoc prekonať strach, posilnenie schopnosti riešiť vnútorné konflikty, odhalenie autentických pocitov pri pravom poznaní samého seba, prekonávanie obsesívnych myšlienok a činností atď. To predpokladá, že hoci na homosexualitu terapeut priamo v terapeutickom procese nenaráža, je si plne vedomý toho, čo to je, ako vzniká, čo spôsobuje (vie, že je to iba vrchol ľadovca, nie jeho základ). Je to aj bolestivá cesta, lebo klient sa vracia do svojej minulosti, ktorú sa usiluje spracovať, a pritom pochopí, o čom je jeho homosexualita. Je to bolestivé zistenie, zvlášť odhalenie, že to nebolo v jeho génoch, že sa to vôbec nemuselo stať, a že sa s tým pri slovenskej realite (pri nedostupnej či neadekvátnej forme pomoci) a postojoch väčšiny nedá veľa urobiť. Vždy ale závisí na dotknutom, čo urobí s poznaním v budúcnosti. Nemal by bojovať proti svojej sexualite, ale môže duchovne i duševne rásť, meniť svoj vnútorný obraz, postoje, pohľady na iných. I z mála možností môže aktívnou snahou, trpezlivosťou a pozitívnym prístupom vydolovať maximum. Vždy záleží na ňom, ktorou cestou sa vyberie, ale nemal by sa izolovať či odmietať inakosť - vnímať ju ako zámerné poškodzovanie jeho osoby. Mnohí ľudia nie sú schopní reagovať na homosexualitu adekvátne - je to fakt, nie útok či poníženie. Okrem toho sme si mnohí povahovo, skúsenosťami, postojmi a rôznymi kvalitami veľmi vzdialení - to je ďalší dôvod, prečo si nebrať negatíva a neúspechy príliš k srdcu (nemôžeme za to, aký je ten druhý a ako reaguje na naše pravé JA, ale môžeme sa zamyslieť sami nad sebou a prípadné závery použiť na budovanie, nie na ničenie seba). Nikto nám totiž nesmie dávať podmienky, že s nami bude iba vtedy, ak sa zmeníme. Cesta premeny je našou snahou a naším rozhodnutím, nie cesta, prianie či podmienka iného k tomu, aby nás mohol mať rád. Vždy sa nájde niekto, kto nám rozumie, prijme nás bez podmienok, hoci je iný ako my. Známi vedci, filozofi, umelci by neboli tými, kými sa stali, keby sa báli alebo mlčali. Oni rozvíjali svoje talenty a bojovali za lepšie JA a krajšiu budúcnosť. Nebáli sa čeliť dôsledkom, prijať chyby či vyhľadať pomoc. Pochopili, že život je tak krátky, tak krásny a tak krehký, že nemá zmysel ustupovať kvôli iným, báť sa ich reakcií a ticho trpieť. Sila človeka spočíva v tom, že ak vie, čo potrebuje, ak vie, čo je správne, pôjde za tým, i keby mali byť všetci proti. A je fajn, ak je dostatočne zrelý (nenecháva vyhrať dieťa v sebe) a hodnotný na to, aby bojoval za to, za čo sa skutočne oplatí bojovať (za pravé JA, ktoré rozjasní jeho cestu, ukáže zmysel života a bude svietiť i na cestu iným ľuďom).

Viackrát som chcel so stránkou seknúť, keď som si naplno uvedomil, že veľa neponúkam a že som aj to málo nevyjadril dosť dobre, prípadne, že som zlyhal. Ale snažím sa zlepšiť, posúvať svoje hranice a uznávať si svoje omyly.

Dnes chcem...

...pomôcť mužom, pozdvihnúť ich v stave a situácii, v akej sú tu a teraz. Poskytnúť individuálny prístup a výber viacerých možností bez toho, aby mali pocit, že niečo musia okamžite obetovať, zriekať sa toho, prijímať alebo meniť to, na čo nie sú pripravení. Skvalitniť život, aby sa myseľ rozjasnila a duša posilnila, lebo iba tak môže každý pochopiť a bojovať za to, čo naozaj chce.

...pomôcť mužom skvalitniť ich život v rámci samoterapie. Reálna terapia existuje, avšak na rozvoj osobnosti a riešenie sprievodných znakov problematického psychického obrazu, nie priamo sexuálnej orientácie. V zahraničí existuje množstvo podporných programov a nie je výnimka ani reparatívna terapia. Jej výsledky sú ale diskutabilné, lebo často sa človek len zadaptuje na opak, a terapiou sa udržiava postoj a stav, v ktorých to predošlé až tak nepáli, nechýba. Mojím cieľom je, aby sa človek zastabilizoval pri nechcenej homosexualite, aby skúmal, či je naozaj nechcená, alebo je len sklamaný či pod silným vplyvom/tlakom okolia. Ak potom zistí, že nie je až taká nechcená..., alebo že je skutočne nechcená, má možnosť rozhodnúť sa, čo ďalej. V oboch prípadoch, i v prípade od začiatku chcenej sexuality, odporúčam na sebe pracovať samostatne i v podporných programoch, začleniť sa do terapeutického procesu, pretože skutočne je čo riešiť - minimálne rásť osobnostne i vo svojej mužskosti (homosexuáli nie sú výnimka, ktorá na sebe nepotrebuje pracovať ani na sebe nič meniť). Problémom je, že terapia nie je zadarmo alebo terapeut vôbec nepozná homosexualitu a potreby homosexuála, a tak podporné skupiny by mohli byť nateraz ideálne riešenie.

Mnohí homosexuáli, keby neexistovali ich neprajníci, nevidia nič, čo by na sebe mali meniť. V takom prípade nie je vhodné zapájať sa do mojich a podobných projektov, lebo v mojich silách nie je zmeniť spoločnosť, iba pomôcť dotknutej osobe zmeniť myslenie a život, pomôcť jej odhaliť pravú príčinu smútku či života, ktorý opisuje ako komplikovaný.

Niekto túži po pomoci a vedení kňazom. Väčšinou ale príde sklamanie (niečo podobné sa deje pri terapii, pokiaľ terapeut nepozná dobre homosexualitu a hlavne nemôže mať ku klientovi osobnejší prístup). Kňaz nemá kompetencie ani toľko času a vedomostí o homosexualite, preto netreba mať veľké očakávania. Kňaz môže vyspovedať, povzbudiť, ale pracovať na sebe musí človek sám a v rámci spoločenstva alebo kolektívu ľudí, ktorých vyjadrenia a aktivity nie sú až tak prísne sledované či oklieštené, a veľmi dobre a hlavne správne poznajú problematiku homosexuality. Vedia, čo daný človek potrebuje. Minimálne je potrebné byť nekonečne úprimný aspoň pred jedným človekom, ktorý chce, vie a môže viesť.

Som tu pre ľudí, ktorí o to stoja, ale nikto sa nemôže riadiť mnou viac ako svojím srdcom. Každý by mal chcieť samostatne riešiť svoje problémy a dívať sa na veci reálne. Mám takisto obmedzené možnosti, a nielen kvôli tomu nechcem nikoho meniť, lež diskutovať (pretože poznám homosexualitu). Sexualitu nikoho meniť nechcem. Viem len, že v niektorých prípadoch to možné je. Ja poskytujem niečo, čo kopec ľudí podceňuje, a to zdieľanie v úprimnosti - aby niekto mohol byť pred sebou i predo mnou slobodný a vnútorne nahý, aby sa aj vďaka tomu prestal báť samého seba a pravdivejšie nazeral na seba, videl možnosti, zlepšenia, v čom na sebe popracovať..., aby už nežil ako krysa, ktorá sa bojí človeka a svetla..., aby sa nemusel hanbiť za svoj život. Aby nikto o sebe nemusel smutne povedať, že v skutočnosti nie je chlapom, akým by chcel byť. Ak niečo nechápem, učím sa chápať (stále budú veci, ktorým nerozumiem).

Vždy tu ale istým spôsobom pre homosexuálov budem a budem im pomáhať. Každému verím to, že vedieť, ako vznikla homosexualita a vedieť aj to, že s tým nedokáže takmer nič urobiť, je skľučujúce. Zároveň však viem, že je možné sa s tým popasovať aj iným spôsobom, ako sa začať sám preorientovávať. Prvý krok je zriecť sa neviazaného sexu, pokiaľ si naň niekto zvykol a zamiloval si ho. Potom si premyslieť všetky dostupné možnosti na budovanie seba a svojej mužskosti a pomaly ich využívať. Potrebujem odhadnúť svoje sily, odpustiť, poučiť sa, vytrvať na inej ceste, vedieť, čo naozaj chcem a čoho sa chcem zriecť naozaj kvôli sebe, nie kvôli iným alebo pre iného. Konám už nie ako dieťa, ale ako muž. To, že niekto nechce žiť homosexuálne aktívnym životom, automaticky neznamená, že má žiť aktívnym heterosexuálnym životom. To znamená, že človek má hľadať možnosti citového a vzťahového naplnenia a nevidieť ich iba v prehnanej idealizácii vzťahu muža a ženy s deťmi ako najvyššieho cieľa, pretože hoci tento cieľ niekto dosiahne, skoro zistí, že mu chýba niečo iné, že vlastne si už zabezpečil svoje alibi, že chcel presvedčiť seba o svojej reálnej premene, ale stále sa necíti ako plnohodnotný muž v sebe samom, hoci si už každý myslí, že ním je (odborník na dušu si ale všimne, že ešte má čo na sebe a v sebe meniť). Práca na sebe samom, zanechávanie starých zvykov, totálna prestavba života, myslenia, postojov, správania, zmena aktivít..., je mnohoročná práca a čím je človek starší, už je to komplikovanejšie (v železnej košeli sa už nepohneš, "Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko. Keď už budem Jano, neohneš ma, mamo.")... alebo ešte stále nie je pripravený takto radikálne zmeniť svoj život, bez odbornej pomoci, možno doživotnej terapie, nebude schopný byť emocionálne stabilný a poskytnúť žene a deťom dostatočnú oporu, vzor a smerovanie, lebo sám ich bude potrebovať v oveľa väčšej miere ako ostatní muži (a preto ho to bude k schopným mužom aj naďalej ťahať). Nech si už človek vyberie akúkoľvek zmenu pri svojom psychickom obraze homosexuála a v akomkoľvek veku, bez pravého poznania, správnej motivácie, postupnosti, pomalých krokov a správnych znalostí mentora, ktorý ho miluje čistou láskou, to nepôjde.

Niekedy som mal nutkanie oddeliť problematiku homosexuality a ani tam nespomenúť slovo Boh, avšak potom som si uvedomil, že by tomu chýbal morálny základ (mal som pocit, že by som takto pri tejto problematike stratil pevnú pôdu pod nohami, niečo, o čo by bolo možné oprieť sa, čo dáva nádej, zmysel pravidlám, motivuje, pomáha chápať utrpenie, napĺňa), a že vlastne väčšina homosexuálov má problém s homosexualitou, ak zároveň chcú byť plnohodnotnými členmi Cirkvi. Myslím si tiež, že zrelý človek nezavrhne názor len kvôli tomu, že autor niekde spomenul Boha. Boha si totiž môže pokojne zameniť s morálnym zákonom alebo nejakou hodnotou, ktorú chce dosiahnuť (ak teda nechce vedieť, že existuje Boh). Ja si rád prečítam článok od ateistu, tak prečo by to nemohlo fungovať naopak? Nezáleží mi na tom, kto čomu verí, píšem o hodnotách, najviac o láske, ktorá ma fascinuje. Sme slobodní ľudia a ako zrelí ľudia by sme sa nemali ponižovať alebo pokladať za menejcenných kvôli tomu, čomu veríme. Nič, čo nestojí na hodnotách, nemá šťastnú perspektívu, či už ide o jednotlivca, rodinu, rôzne skupiny a napokon celú spoločnosť.

Naozaj potrebujeme pomoc?

Čo nikdy nemôžeme poprieť, je komplexnosť a citlivosť problematiky homosexuality a verím, že toto sú jediné dôvody na to, prečo sa nám ju nedarí uchopiť a hlbšie sa venovať dotknutým (pomôcť im uspokojovať ich prirodzené potreby).

Nie každé homosexuálne správanie je pravá homosexualita. I pravá homosexualita má rôzne stupne, podoby, prejavy. Každý mal iné zážitky, má iné vnímanie a prežívanie problematiky. Každý ju obsiahol len do takej miery, do akej mu to bolo umožnené, prípadne v akej ho takto bolí najmenej. Pravý dôvod duševnej nepohody málokedy pramení čisto z inej sexuálnej orientácie či intolerancie okolia, ale pramení z dlhodobého a aktuálne najviac uvedomovaného vlastného psychického obrazu a cez neho rodovej nonkonformity.

Odbornú pomoc alebo laické povšimnutie, podporu môžu vyžadovať rôzne skupiny mužov s homosexuálnou preferenciou. Všetci pociťujú iný stupeň rodového nenaplnenia, pripojenia k iným mužom, inak vnímajú svoju homosexualitu, prípadne sú viac alebo menej úzkostní pre svoj vnútorný obraz, pohľad na seba a iných. Ženatý alebo uvedomelý slobodný muž odôvodnene bojujú aj so svojou sexuálnou preferenciou, pretože si uvedomujú spojitosť ich neblahého psychického obrazu (prejavujúceho sa rodovým i celkovým vnútorným nepohodlím, nepokojom a smútkom) s neželanou sexualitou. Žiaden odborník ani laik preto nesmie človeka (ktorý si uvedomuje potrebu zmeny a jeho motivácia nevychádza z prianí ľudí okolo neho) smerovať jednou cestou - cestou aktívneho homosexuálneho života. Urobí tým nenapraviteľné škody - nevyrieši problém, iba človeka naučí zvyknúť si naň, potlačiť ho, podrobiť sa väčšine. Sú ľudia, ktorí sa v žiadnom prípade nechcú vzdať homosexuálneho správania i života, hľadajú niekoho, kto by ich sprevádzal na ceste prijímania svojho neblahého obrazu, ktorý je aktuálne prekrytý silnou vášňou a vzrušením, zdaním rušenia pohody a šťastia iba intoleranciou okolia, túžbou naučiť sa ju spracovávať tak, aby neranila. Ani týmto ľuďom nie sme povolaní "otvárať oči" alebo ich odvrhnúť. Sám dotknutý, pokiaľ vie, čo cíti, vie, čo chce, určuje, ako chce, aby s ním bolo zaobchádzané. Nemáme právo meniť jeho vnútorné nastavenie z vlastnej iniciatívy - nepriamo s ním bojovať za jeho homosexualitu alebo proti nej, hoci mnohí ľudia práve toto od nás vyžadujú a budú vyžadovať. Ak nie sme stotožnení s tým, aby sme s niekým bojovali za jeho homosexualitu, máme právo to vyjadriť, a vhodnejšie by bolo dotknutého i napriek tomu neopustiť, ak sa na nás spolieha. Ak od nás niekto požaduje, aby sme bojovali proti jeho homosexualite, usmerníme ho poznaním jeho pravej túžby a motivácie s následným odporúčaním nebojovať proti sexuálnej preferencii, ale pracovať na osobnostnom raste i raste osobnej mužskosti.

Viem, čím si prechádzaš

Nikto nemôže zmeniť pravdu, ale pravda, skôr či neskôr, zmení každého (minimálne ho zasiahne, bude ho prenasledovať dovtedy, kým o nej nezačne premýšľať). Možno sa aj tebe stalo, že sa už necítiš byť šťastný ako homosexuál, vlastne nikdy si sa necítil šťastný nie pre to, že ťa iní neprijali takého, ale že ty sám si cítil, že máš na viac, ako sa len onálepkovať, nechať sa unášať prúdom homosexuálnej komunity v tvojom okolí, a neurobiť pre seba nič viac. Nikdy si sa hlbšie nezamýšľal nad tým, či naozaj chceš žiť takýto život. Roky si to vnímal ako fakt, aby si to skôr prijal a lepšie to v sebe spracoval. Už si len chcel zmeniť postoj okolia (najmä aby ti dali všetci pokoj). Učil si sa milovať seba, svoj stav, iných homosexuálov, a hoci si prijal svoju homosexualitu a naučil sa ako-tak ignorovať poznámky okolia, napriek tomu si smutný alebo osamelý. Máš pocit, že sa vo svojom živote nikam neposúvaš a že iní ľudia ho majú zaujímavejší, pestrejší, krajší, kvalitnejší? Máš pocit, že iní ľudia si majú takmer s každým čo povedať a ty nie? Možno by si to chcel zažiť aj ty, ale cítiš sa bezmocný, indisponovaný, slabý a hlave si myslíš, že by to bol zásah proti tvojmu cíteniu a presvedčeniu. Veď ťa stálo toľko síl, aby si to prijal také, aké to je a teraz to máš zmeniť? Viem, nemáš silu a možno ani ochotu niečo meniť. A možno máš aj strach. Pochopil si, že tvoj život stráca na kvalite, i to, že zmenu nemôžeš čakať od iných, lebo tá, aby priniesla ovocie, musí vychádzať z teba (svet nezmeníš, ale seba áno). Vyskúšal si žiť ako homosexuál naplno so všetkými možnosťami, ktoré sa ti ponúkali, a napriek tomu to nenaplnilo tvoje očakávania? Možno nechceš byť heterosexuálny (a nikto to od teba ani nemôže žiadať), nemôžeš sa nútiť chcieť ním byť vplyvom okolností, ale cítiš, že chceš byť iným človekom. Možno ťa ako zadaného, ženatého vyčerpávalo tajne sa stretávať s mužmi, a ani tá chvíľa rozkoše nestála za výčitky svedomia a za obraz hrôzy v tvojej duši ako v duši muža a milovaného človeka, človeka, na ktorého sa spolieha, a ktorému sa dôveruje. A už ti nepomáhala ani "radosť" z toho, že nie si gay, ale bisexuál a musíš robiť to, čo cítiš. Možno ťa stresovalo a vyčerpávalo stretávať sa s partnerom tajne, pocítil si prázdnotu a pochopil si, že tajné a obozretné vo vzťahu zraňuje a nemá perspektívu. Nedokázal si chytiť svojho partnera za ruku nie kvôli okoliu, ale kvôli sebe (cítiš, že byť ako ostatní heterosexuáli je nemožné, a hoci žiť ako ostatní homosexuáli ťa tiež nenapĺňa, desíš sa neistej cesty alebo samoty). Cítiš sa ako outsider, a to nielen kvôli svojej homosexualite, ale hlavne pre to, že si iný v oveľa podstatnejších veciach. Táto inakosť ťa nenapĺňa šťastím, nie si na ňu hrdý. Radšej by si bol ako tí, do ktorých si sa zamiloval. Oni ťa ale často nechcú, a to ťa ničí. Možno to čítaš len náhodou, lebo si myslíš, že sa ťa homosexualita netýka. Napriek tomu ťa na mužných chlapoch niečo eroticky priťahuje. Neprikladáš tomu veľkú pozornosť a necítiš sa byť akýmkoľvek spôsobom vzťahovo a emocionálne zranený alebo nenaplnený, a už vôbec nie iný (máš svoj šťastný život, lásku, zázemie, rozumieš si s inými chlapmi). Ale ak si došiel až sem, predpokladám, že hoci si ešte nič nemal s chlapom, máš pochybnosti a nie si na svoje myšlienky a predstavy hrdý. Nezúfaj, toto píšem aj pre teba. Nemusíš sa báť, ja ti žiadne plané nádeje dávať nebudem, a nechcem ťa robiť ešte viac zneisteným či nešťastným. Stačí, že mätú pro-gay i anti-gay kultúry. Ja bojujem za skutočné šťastie človeka. Nie za vymyslené až nútené šťastie a nie za práva človeka, ktoré už vo svojom skutočnom pohlaví a poslaní dávno má. Nikdy nebudem bojovať proti sexuálnym odchýlkam, ale budem o nich viesť dialógy s rozlišovaním pravého zranenia od experimentu či životného štýlu. Ty sám sa zaradíš, kam patríš a zadefinuješ, čo je homosexualita v tvojom živote a či tam vôbec vo svojej pravdivej podstate je.

Možno si veriaci a nemáš komu povedať o svojich predstavách alebo o svojej praxi, hanbíš sa z toho spovedať, a vieš, že to urobíš znovu. Máš pocit, že Boha "si necháš," ale zvyšok opustíš. Rozumiem ti.

Možno si veriaci, bol si na spoveď a necítiš úľavu. Zrejme vieš, že my kresťania často viac poukazujeme na chyby a ťažkosti iných ako na dôležitosť vlastného milosrdenstva voči nim. Pri mnohých hriechoch sa tvárime tak prekvapení, akoby sme sami nerobili horšie veci. Pritom koľké z hriechov sú páchané len vplyvom absencie lásky a objatia. Homosexualita nie je hriech. Je to ťažkosť, ktorá môže skĺznuť do mnohých hriechov, ktoré si často nevieme odpustiť ani my sami.

Spoveď nerobí zázraky, najprv si človek musí odpustiť sám, nájsť vnútorný pokoj i samého seba, akési nové smerovanie a vyplnenie prázdnoty. Vieš, vždy, keď niečo staré zanechávame, zostáva v nás diera, ktorú sa usilujeme vyplniť niečím novým, hľadáme čo to je a čakáme, kedy vôbec budeme pripravení za tým ísť, rozvíjať to a už nevybočovať. Ak nezistíme, čo vlieva do našej duše pravý pokoj, a nehľadáme to, nikdy to nezažijeme. Máme vždy možnosť voľby - prijať alebo odmietnuť. Prvým krokom je nebáť sa vyskúšať niečo iné, využiť možnosť voľby častejšie ako doteraz, voliť zodpovedne a byť pripravený vybrať si.

Možno už vieš, že do práce s homosexuálmi sa mi ťažko vnášajú biblické či katechetické prvky. Striktne oddeľujem duchovno a duševno. Môžem ich spojiť len pri individuálnych rozhovoroch s niekým, kto je duchovný a aj to na ňom vidno - a nie viesť skupiny rôzne a rôzne silno zranených ľudí duchovne, keď najprv potrebujú uzdraviť duševne. Existuje mýtus, že ak úprimne veríš Bohu, mal by si vedieť problémy prekonávať sám a s pomocou Boha, prípadne by si nemal mať žiadne. Potom by ale každý človek mal žiť sám a nikto by sa o nikoho nemal zaujímať, nikto by nemal pomáhať ani uzdravovať.

Boh je maják. Aby sme ten maják dokázali vnímať srdcom správne, mali by sme popracovať na kvalite lodi a dobrej navigácii. Mali by sme sa učiť, ako si vážiť ľudí okolo seba, vedieť správne odhadnúť seba, vyberať si spriaznené duše, nebáť sa milovať aj s rizikom straty.

Poslaním kresťana nie je sa na lásku Boha ľahkovážne spoliehať, ale poslaním je inšpirovať sa ňou. Kto Boha nevníma ako lásku, lebo nikdy nepocítil skutočnú lásku, nemá sa čím inšpirovať.

Nech je človek v akomkoľvek postavení, stave, veku, s akýmkoľvek presvedčením, bez pravdivého poznania seba, zážitku pravej lásky to bude mať v živote ťažké. Boh je láska i pre ateistu, pretože i on túži po láske a dokáže ju dávať čistú.

To, čo nedokážu ľudia, dokáže Láska, ktorá existuje aj mimo nášho obmedzeného chápania a schopností. Stačilo, že som spoznal troch ľudí v rodine a jedného mimo nej, v ktorých napriek ich komplikovaným povahám láska vždy víťazila, a zmenilo to môj život navždy. Vtedy som pocítil, že to nedostali sami od seba, ale že je to dar z pokladnice maximálnej koncentrácie lásky, ktorú vlastní iba Boh. Toto sa totiž pochopiť nedá. Ak mám byť kvôli tomu pre iných ľudí fanatik, blázon alebo naivný muž s hlavou v oblakoch, nech je tak. Zistil som len toľko, že láska sa vedou vysvetliť nedá. Nevie sa, odkiaľ prišla a kam odchádza, no prežívame ju a veríme v ňu s bázňou. Kde nie je láska, nie je uzdravenie.

Možno si si nedávno uvedomil, že homosexuálna partnerská láska, nech je medzi ľuďmi, ktorí sú akokoľvek empatickí, kooperatívni, inteligenčne a morálne na vysokej úrovni, nevyjadruje pravú podstatu lásky tak, aby skutočne napĺňala. Možno si už prestal hľadať chybu v tom, že ide o homosexuálny partnerský vzťah so všetkými nevýhodami a intoleranciou, ale začal si hľadať chybu v sebe, v obidvoch. Možno nie si úplne schopný napĺňať očakávania vo vzťahu, dávať, čo by si v ňom dávať mal, správať sa, ako by si sa v ňom správal mal a cítiš sa ako ničiteľ partnerského vzťahu, čo ti nie raz spôsobilo smútok a pocit viny. Ak si našiel niečo, čo ti bráni naplno prežívať partnerský vzťah, dávať a cítiť pokoj, ver, že to nie je tvoja chyba. Nemôžeš za to, čo sa polámalo v tvojom vnútri, čo zostalo zakrpatené či boľavé, ale obaja ste zodpovední za to, čo urobíte pre svoju budúcnosť, v ktorej môžete bojovať za seba, za svoj osobnostný rast, za svoju mužskosť bok po boku ako priatelia v čistej láske.

Možno si sa dostal do kolotoča nezáväzného sexu, masturbácie a porna. Možno zo sklamania, možno zo zvyku v presvedčení, že je to úplne normálne, lebo to tak robili tvoji známi.

Medzi krátkymi obdobiami neustálych masturbácií pri nutkavom prežívaní sexuálnych aktivít, stačí malý bezvýznamný impulz, a už začína nová erekcia a s ňou pocit, že to musím urobiť znovu. Pri zdravom čase sexuálnej zdržanlivosti sa mysli viac darí ovládať telo, a toto sa nedeje (impulz musí byť významný natoľko, aby v mozgu spôsobil "chemickú búrku" s neovládateľnou túžbou). Podobne je tomu pri ejakulácii. Sex je zameraný jedine na ňu, prístup k nemu je viac egoistický a nie je jednoduché dokázať ju oddialiť, je nemysliteľné sa jej pre daný okamih zriecť. To je podstata závislosti na masturbácii a nesprávneho prístupu k sexuálnemu životu. Možno sme zanedbali osobnostný rast, možno nevieme/nechceme spájať sex s láskou, možno nie sme v pohode. Pokiaľ hovoríme iba o masturbácii, v Cirkvi sa môžeme stretnúť s jej interpretáciou ako viac alebo menej vážneho hriechu, posudzovaného mierou závislosti a tým, či cez ňu v mysli súložíme s niekým iným (väčšinou to tak je), pretože aj reálna súlož s daným človekom by bola vážnym prešľapom vo vzťahu s Bohom. Ježiš jasne hovorí, že hrešíme aj mysľou, niekedy i ťažko. Ja by som masturbáciu označil za aktivitu patriacu do skupiny viac alebo menej vážnejších hriechov, ktoré by sa na spovedi nemali zatajovať, a ktoré by sa nemali zľahčovať. Na druhej strane by som hriechy proti sexuálnej čistote, cudnosti a miernosti nenadraďoval nad ostatné hriechy. Kresťan, pokiaľ chce byť kresťanom, je povolaný viesť cnostný život (osvojovaním si siedmych cností). K tomu patrí i zriekanie sa porna a aj v manželstve viesť usporiadaný sexuálny život. Porno priemysel je sám o sebe tak špinavý, že každý, kto ho akýmkoľvek spôsobom podporuje, nemôže mať zo seba dobrý pocit. Odpája nás od reality a motivuje nás nevážiť si alebo nebyť spokojný s tým, čo máme. Inak povedané - nahlodáva sebadisciplínu, mení doterajší, často správny pohľad, podporuje nezriadenosť mysle a skutkov, roznecuje túžbu nielen po vhodných experimentoch, nepodporuje jasnú myseľ a morálny rast, ale podporuje bezbrehé fantazírovanie a morálnu rozpoltenosť. Ako sme na tom morálne a osobnými postojmi, zásadami, ak v reálnom živote odsudzujeme sex v trojke, ale radi sa naň pozrieme cez videá, pretože nás to neskutočne vzrušuje? To platí aj pri iných sexuálnych praktikách, o ktorých by sme možno bez porna ani nevedeli, že existujú. Nebezpečenstvo vzniká vtedy, ak začíname byť cez porno presvedčení o tom, že v ňom je dosiahnuteľná trblietavá realita a my žijeme v zlom až chorom "sne" (nie naopak). Porno videá a nutkavé, často tajné stretávania sa za účelom ukojenia žiadostivosti, utíšenia hladu po sexe alebo skôr po prijatí iným mužom (Cítiš sa pri ňom ako služobník alebo ako pán? Môžeš si dovoliť sa aspoň pri ňom cítiť ako niečo viac, ako niekto, kto sa zmocní toho slabšieho alebo si opäť nútený sa pri ňom ponížiť, ale tento raz to bude slastné poníženie?) krivia našu myseľ a nielen sexuálne obrazy v nej (i obraz iného človeka, ktorý sa pre nás stáva najmä sexuálnym objektom a na ktorom nutkavo aplikujeme svoje predstavy z porna), ale tiež podporujú našu ľahostajnosť voči potrebe zmeny (pri nich predsa nájdeme to, čo hľadáme, nech sme akýkoľvek), znižujú pocit zodpovednosti za aktuálny vzťahový a sexuálny život. V neposlednom rade i za vnútorný rast.

Tvoj život a životy iných s ich úskaliami je možné zvládnuť tak, že sa budú zdieľať so životmi iných mužov, tak homosexuálnych, ako aj heterosexuálnych, vypestovaním si pozitívneho vzťahu k pravde, úprimnosti. Nikdy nebudeš imúnny voči zlu, ale môžeš byť vytrvalý pri hľadaní dobra a tých správnych ľudí okolo seba, najprv mužov, potom aj žien.

Príbeh

Nevedel som, ako sa mám správať pri mužoch. Žiadny mužský vzor mi úprimne nepovedal, že som pekný, že za to stojím, že som šikovný, neučil ma. Mal som pocit, že mi to chýba, hoci som vedel, že muži si takéto veci nehovoria. V podstate o mňa žiadny mužský vzor nezakopol (neskôr zakopol, ale už zištne, vycítil, že som iný a chcel to zneužiť). Nedokázal som sa dívať na veci cez perspektívu muža. Nevedel som, ako sa majú správať a čo majú cítiť iní muži. Oni to robili akoby automaticky a mne boli ich spôsoby a sebaistota cudzia. Mal som strach z mužov, z ktorých páchol testosterón a nielen do nich som sa dokázal bezhlavo zamilovať. Pri tehotných ženách som cítil zvláštne veci, i pri pohľade na kondómy na zemi. Ja som vlastne závidel všetko, čo dokážu robiť spontánne normálni muži (zrejme i to, že dokážu žiť so ženou, splodiť dieťa, postarať sa o ženu a o rodinu, získať si rešpekt v kolektíve iných mužov a nechápal som, ako je možné, že i menej sympatickejší muži odo mňa žnú také úspechy a všetko im ide ako od ruky). Ja som musel všetko hrať, bojovať každý deň. Najhoršie boli noci, najkrajšie rána. Desil som sa seba, staroby, zajtrajšieho dňa. Nevedel som byť autentickým mužom ani telom ani dušou.

Páčili sa mi chlapi, potom ženy a teraz by som nevedel spať ani so ženou ani s chlapom. Hádzalo to so mnou zo strany na stranu podľa toho, pri kom a ako som sa sklamal. Mal som neskutočne zlý vzťah s otcom, takže o to ťažšie sa mi zapadalo do sveta mužov. Máločo bolo pre mňa normálne, prirodzené. V čase, keď som si uvedomil všetky súvislosti, som bol dávno dospelý. Dovtedy som si myslel, že ja som na vine, že sa neviem prispôsobiť a chápať mužskému svetu. Dlho som nevedel, čo to je milovať muža a ani dnes mužov nemilujem, ale hltám pohľadom. Čím viac krásy hľadám v iných, tým viac šliapem po tej svojej. Závidím gayom, ktorých milujú chlapi aj ženy a hovorím si, že ja by som to nedokázal zneužiť tak, ako to zneužívajú oni. Po lepšom zamyslení sa nad samým sebou mi to ale došlo. - Tak, ako nezvládam seba so subjektívnym pocitom "nemilovaný," tak isto by som sa v sebe stratil s pocitom "zbožňovaný." Lebo v sebe niečo nosím bez ohľadu na to, či som milovaný alebo nenávidený. Je to niečo, čo ma diskvalifikuje vždy, keď sa pozriem na svoj vonkajší či vnútorný obraz bez ohľadu na reakcie okolia.

Miloval som tak, že som sa nedokázal odpútať.

Otriasol mnou každý nezdar, najmä vzťahový konflikt. Nedal mi spávať pocit bezmocnosti a premárneného života.

Mučil ma neustály pocit viny.

Nevedel som sa odpútať od prostredia, ktoré ma dusilo a viazalo zároveň. V danom prostredí som nebol sám sebou. V ňom som bol aj v dospelosti závislým a nerozhodným malým chlapcom.

Mal som vždy pocit, že mi chýbajú peniaze a bez nich neurobím nič (od rodičov som už posledné roky pýtať mohol, ale nedokázal, lebo som v sebe mal zakorenené tie časy, kedy peniaze v rodine neboli, rodičia nám často vyčítali to, čo chceme, rozoberali do detailov, prečo to chceme, aby sme si to rozmysleli). Vedel som, že ak neodídem od rodičov, nezaplatím si terapeuta, trénera, zostanem hynúci vo svojich depresiách, vo svete, v ktorom ma nikto a nič nechápe. Mal som pocit, že keby som mal peniaze, mal by som celý svet. Čo by som dal za normálneho terapeuta, ktorý bude rešpektovať to, že ako homosexuál nebudem objektívne šťastný, a že nemám toľko peňazí, aby som si ho zaplatil, a to už nehovorím o tom, z čoho by som zaplatil toho najlepšieho. Nemôže ma niekto viesť smerom, ktorý odporuje hlavným atribútom osobnej mužskosti a nerieši vnútorné zranenie. Prial som si jedno - aby ma správny muž, vzor viedol objektívne správnym smerom, pretože mužskosť (nie mužnosť), rodová rola a duševné zdravie nie sú výmysly spoločnosti hodné popretia. Sú nielen osobnou realitou, ktorá napĺňa jedine vtedy, ak je vnímaná, žitá a prezentovaná správne. Je možné upraviť vnímanie týchto pojmov a čiastočne subjektivizovať, ale len po istú hranicu, za ktorú, ak zájdem, už fantazírujem a tvorím si vlastný svet ako nedospelé dieťa.

Nepáčilo sa mi nič na mojom tele ani na tvári a nevedel som, čo s tým mám robiť. Nikto mi nikdy úprimne nepovedal, že som pekný. Dnes už viem, že chlapcom a mladým chlapom sa niečo také nehovorí. Daný pocit vyplýva zo sebaistoty, ktorá sa buduje od detstva vhodným prístupom iných. Jedine tak môže mať mladý muž správny prístup k sebe a pohľad na samého seba ako hodnotného človeka a plnohodnotného člena mužskej komunity.

Bol som bez priateľov, lebo každý mal život, ktorý ja mať nikdy nebudem. Chcel som ich mať až príliš. Až tak, že som ľudí vlastne od seba odrádzal.

Sklamania od milovaných a ich problémy, do ktorých ma máčali celý život, som začal riešiť tak, že som k nim prestal cítiť lásku. Vedel som, že mám cítiť to či ono, ale v skutočnosti som necítil nič. Začalo to byť o zvyku a o krátkych návratoch absentujúceho citu. Hanbil som sa za to, že som túžil uniknúť, odstrčiť od seba ľudí, ktorí ma možno ako jediní mali úprimne radi. Nevedel som to ale cítiť inak.

Závidel som úspešným heterosexuálom to, že môžu ovplyvňovať ženu, byť pánmi domu, plodiť deti. Videl som ale najmä ich chyby. Môj obraz muža bol krivý ako paragraf. Túžil som v ňom po niečom a nevedel som vlastne po čom. Vzory mi boli tak vzdialené, ako len mohli byť, a keď sa niekto javil ako dobrý vzor, hľadal som za tým niečo iné. Zrejme som ich chcel usvedčiť z niečoho.

Znenávidel som úspešných gayov a bisexuálov, ktorí žili svoje životy s mne cudzou ľahkosťou. Bolo ťažké nájsť pravý dôvod toho, prečo ich neznášam. Spočiatku to bolo asi kvôli tomu, ako žijú. Potom pre to, že ani oni ma neprijali a nakoniec kvôli tomu, že ja som nedokázal a nechcel byť taký "úspešní" ako oni, pretože som si myslel, že na to nemám, nie som toho schopný ako oni. Dôvod, že to nie je správne a že to vlastne nepotrebujem, uspel len kvôli tomu, že uspieť mal. Vnútorný hlas mi hovoril, že je to len ďalšia vec, ktorá sa ma snaží priklincovať v mojej nemohúcnosti. Tá pramenila zo strachu urobiť niečo nesprávne a z predošlej prísnej náboženskej výchovy. Hneval som sa na rodičov, že nevedeli žiť svoje náboženské presvedčenie zdravo, že podľa neho vlastne vôbec nežili, a že i to používali, aby nás deti mohli ničiť (deptať a zneisťovať).

Či som túžil žiť ako ostatní chlapi? Mať ženu, deti? Ak áno, tak len kvôli tomu, že som to považoval za prirodzené a normálne. Považoval som sa za neúplného, neschopného takého života, takže som už prestal rozmýšľať o tom, že by bolo také niečo i pre mňa. To isté platilo pri pokušení mať sex so ženou. Čím ďalej, tým viac som si uvedomoval svoje chyby, hromadili sa vo mne ďalšie a ďalšie traumy, konflikty, ale strašne som sa bál, že pri návšteve odborníka nebudem vedieť správne vyjadriť všetko, že ak áno, i tak nenaplní moje očakávania, že prídem aj o to, čo nemám, že ma bude posúvať inam, že ma zraní atď.). Občas som sa zdôveril nejakého kňazovi, ale ten ma vždy posúval tam, kde som byť nechcel. Bál som sa, že terapeut ma bude posúvať do opačného extrému.

Po pár sklamaniach so ženami, som ich zavrhol úplne. Určite nebolo v poriadku, že pri chlapoch som posúval hranice a bol k nim tisíckrát tolerantnejší i napriek tomu, že zdevastovali moje ego a posilnili pomýlené myslenie ešte o niekoľko stupňov do absurdných čísel. Ženám som nevenoval žiadny priestor. Boli pre mňa vzduch. Ak som sa stretol s túžbou po premene pri gayoch, tak to bolo najmä zo strany kresťanov a túžba znela: "Byť nielen normálny, ale mať aj ženu a deti." Akoby toto bolo liekom na všetko. Akoby bolo liekom to, že v skutočnosti nechcem žiť ako homosexuál iba kvôli svojmu náboženstvu, a potom rodine. Akoby niekto chcel odstrániť problém, ale ponechať príčinu. Problém bol videný tam, kde nebol, resp. sa začalo pracovať na nesprávnej veci (sexuálnej orientácii) a z nesprávneho konca (nesprávne motivovaný a nedostatočne pripravený človek hľadajúci rýchlu premenu).

Napriek tomu, že ma veľmi hnevali bisexuáli, lebo som si myslel, že môžu všetko, a pretože ich život bol jedna veľká lož či divadlo (akoby to bolo pri mnohých homosexuáloch iné), uvedomil som si, že či už chceme alebo nechceme viesť takýto život, potrebujeme zmenu a zrejme i osobitý prístup. Prvým krokom bolo chcenie a správna motivácia. Tou nemala byť túžba mať ženu a deti. Koľkí "premenení" sa premenili naozaj? Ak sa už raz prezentujem ako premenený, poteším tých, ktorí to odo mňa čakali a už by som ich nemal sklamať. Výsledkom je často nič iné ako pocit zodpovednosti alebo tlaku, ktorý ma núti žiť dvojakým životom. Každý totiž má právo zmeniť názor, pocity a zrejme i každý homosexuál, či už premenený alebo nie, túži i po "zakázanom." Premeníme sa, a keď vyčerpáme novú energiu, vraciame sa k pôvodnému modelu správania sa, prestaneme odolávať starým zvykom (všímal som si to pri ľuďoch, ktorí prišli z duchovných obnov - ako sa pomaly vracali do pôvodných koľají). Homosexuáli zvlášť potrebujú zrejme až doživotné vedenie, aby sa nemuseli vracať tam, kde boli a už byť nechceli.

Ako je to teda s premenenými? Po rokoch a v čase relatívnej pohody nadobudnem dojem, že už som sa úplne zmenil, ale skôr stratím objektívny pohľad a prehľad o svojom vnútornom svete. Nechám vyhrať svoje želania, ktoré ma ovládnu natoľko, že si ich pomýlim so skutočnosťou. Vrátim sa (zrecidivujem) dnes alebo zajtra. Stačí príležitosť, niečo, čo ma dostane do úzkych, lebo sexuálny pud je to najsilnejšie, čo nás ovláda. V kombinácii s neriešenými vnútornými zraneniami sa schyľuje k "výbuchu," teda k zlyhaniu. Niekedy sa pýtam samého seba, či je človek bez zábran šťastnejší, a keby som žil ako ostatní gayovia, nemal žiadne zábrany ani výčitky, dokázal mať s niekým sex, lebo by som si myslel, že sa mu skutočne páčim, či by som bol šťastnejší. Myslím si, že iba vnútorne zlomený a nenaplnený človek, ktorému sa nijako nepodarilo zmeniť svoj vnútorný stav, pochybuje aj o tom, a skôr či neskôr si začne vyčítať, že nežil ako ostatní. Hnevá sa na iných, obviňuje iných. V skutočnosti sa hnevá na seba, no pre bolesť už seba viniť (z toho, že lásku nevidel a nehľadal tam, kde bola naozaj) nedokáže.

Správna motivácia je najmä to, aby som prestal žiarliť na iných pre ich mužskosť a krásu, závidieť "normálnym" ich životy a upraviť vo svojej hlave definíciu normálneho, ktorá je pokrivená vplyvom prostredia, z ktorého som vyšiel, vplyvom prostredia, do ktorého som prišiel a mojím vlastným pričinením. Aby som prestal chorobne túžiť po každom peknom mužovi a fantazírovať o ňom, pretože takto si neskutočne ubližujem a neviem to zastaviť.

Mužov priťahuje inakosť, iné telo, iné pohlavné orgány. I mňa priťahuje inakosť - krajšie telo, pohlavné orgány pohlavia, ktoré je vlastne také isté ako to moje, teda nie je odlišné. Odlišným ho vidím ja a budem vidieť dovtedy, kým to v sebe nezastavím. Potrebujem ale pomoc. Sám to nedokážem. Určite zídem z cesty. Bez lásky a pochopenia sa vrátim tam, odkiaľ som prišiel a budem súčasťou začarovaného kruhu dovtedy, kým nezostarnem... v lepšom prípade s pocitom, že nejaký muž skutočne miloval aj moju osobnosť.

Možno sa pýtaš, čo si myslím ja o tom, ak sa niekto chce zmeniť na heterosexuála, skoncuje s hľadaním si stáleho partnera a dokonca i s masturbáciou. Nuž, keďže v mojich silách nie je zmeniť slovenský systém starostlivosti aj o takýchto ľudí hlavne v terapii, viem, že to sami nezvládnu. Preto si myslím, že trpia v takom živote, akí viedli predtým a bez adekvátnej pomoci, trpia aj po zmene, lebo nech robia čokoľvek a s kýmkoľvek, vždy ich prenasleduje pocit samoty, nemilovanosti, nepochopenia, nepotrebnosti, inakosti, a preto chcú byť tak veľmi ako ostatní (či už iní gayovia alebo heterosexuáli). Neuvedomujú si, že žiadne vzťahy nie sú ideálne, že zdraví muži unikajú z manželstiev. Nikdy sa netreba dívať na veci povrchne. V mojich úzkom i širšom okolí sú plne funkčné a aspoň čiastočne dysfunkčné manželstvá v pomere asi 10 : 100, pri mladých manželstvách dokonca ešte menej. Je potrebné upraviť svoj pohľad na realitu. To, čo nevidíš, neznamená, že neexistuje. My vidíme len to, čo iní chcú, aby sme videli. Príliš intenzívne prežívame bolesť, nespravodlivosť, krivdy a ďalšie osobné negatívne pocity, rýchlo zhodnotíme iných ľudí, ale akosi nedokážeme mať na ľudí a situácie mimo nás správny pohľad. Je to akoby pohľad cez tmavé okuliare našej nespokojnej duše. Ak snívame, že dosiahneme dokonalosť v inom stave či inej sexuálnej orientácii, skladáme tmavé a nasadzujeme si ružové okuliare. Takto ich vystriedame do svojej staroby a nenájdeme rovnováhu takmer v ničom. Budeme nespokojní pri pohľade do minulosti, prítomnosti a budeme sa desiť budúcnosti. Chceme žiť takto? Asi nie, pretože každý chce byť šťastný. Zadarmo, bez snahy a tvrdej práce na sebe samom to ale nepôjde. Dokonale tu platí: Nie je umenie padnúť, ale umenie (prinášajúce ovocie) je po každom páde vstať a ísť ďalej.

Teraz už vieš, že absolútne nie je dôvod ľutovať a umárať sa v tom, že nie si otec, nie si manžel, pretože tieto túžby je možné plnohodnotne nahradiť adekvátnymi činnosťami. Dnes už napríklad nie je problém byť profesionálnym rodičom, ak je u muža takáto neskonalá túžba po dieťati. Zvyčajne sú tieto túžby len akýmsi nespokojným detským výkrikom (je to niečo, ako keď dieťaťu dáš hračku, za ktorou plače, vrieska, hovorí ľútostivé slová, ale po minúte tú hračku odhodí). Vtedy je fajn, keď to dieťa dospeje (homosexuál vnútorne dozreje a zmení svoje myslenie, naučí sa byť stály a skutočne niečo chcieť, milovať i napriek reálnym problémom, ktoré prináša každý život a každý stav atď.), uvedomí si, že potrebuje pomoc, ale aj to, že nič nie je také čierne, ako to vyzerá na prvý pohľad, a že nech nevidí iné stavy a životy príliš ružovo, lebo také na milión percent nie sú. Je to niečo podobné, ako keď homosexuál sníva o svalnatom chlapovi, ktorého stretol, ale keď ho spozná lepšie, zistí, že sa s ním necíti dobre... a už toho chlapa nezachráni ani krásne telo či tvárička. Je preto potrebné opravovať scestné túžby a nereálne obrazy napriek osobnej slobode a právam každého jednotlivca. Ja môžem mať právo správať sa a vystupovať ako dieťa, alebo ako niekto, kto je negativistický, ale je otázne, koľko ľudí okolo seba tým pritiahnem. Asi len takých istých, ako som ja, lebo s inými súhlasiť nebudem, a ani sa pri nich nebudem cítiť dobre (hoci to budú tradiční chlapi).

Za tie roky praxe som si všimol, že mnohí homosexuáli majú problém s dávaním (i s vnútornou zrelosťou a stálosťou). Je to prirodzené, pretože aby studňa mohla byť funkčná a slúžiť ostatným, najprv do nej musí prameniť voda. Až potom z nej môžu čerpať i ostatní (z plnej studne sa teší jej majiteľ i smädné okolie). Ja hľadám tú vodu pre homosexuálov, aby z nej mohli čerpať oni aj ich okolie, a pritom nikoho nechcem meniť na heterosexuála. Ak sa budem cítiť dobre pri homosexuálovi, ktorý má partnera, ale budem o ňom vedieť aj to, že je úprimný, obetavý, silný, čestný, zásadový, dokáže ovládať svoju myseľ, vedieť vedome vstupovať do svojich sexuálnych túžob a iných potrieb ("učesať ich"), budem cítiť, že má svoj život pevne v rukách a vie, čo chce (neuspokojí sa s tým, čo ho skutočne nenapĺňa a nebojí sa bojovať a meniť svoj život hoci i od základov, ak to tak cíti, nežije podľa prianí niekoho, nemá strach ísť hoci aj proti väčšine, ak je presvedčený o správnom postoji a zároveň dokáže byť pokorný a premýšľať o iných názoroch) a hlavne, že z neho môžem čerpať pre svoj život a môžem sa na neho spoľahnúť, určite to takto budú cítiť aj iní normálni ľudia, budú pri ňom stáť, nebude sa cítiť ani osamelo, ani zbytočný (a možno ani iný). Časom sa mu otvoria ďalšie dvere, objaví nové možnosti, ako vhodným spôsobom naplniť pôvodné i nové potreby.

Návrh 4 spôsobov riešenia homosexuálnej problematiky na Slovensku

Ak sa nájde odvážny vedecký charizmatik a nebude sa báť hovoriť pravdu o homosexualite, okamžite sa na Slovensku v tejto problematike začneme posúvať ďalej.

● Skupiny mužov, ktorí sa stretávajú virtuálne (videohovory) i reálne ("hetero")

Slúžili by pre školenia a udržanie kontaktu so zodpovednými (ideálne heterosexuálne orientovanými) a vedúcimi osobami reálnych podporných skupín. Primárnym zdrojom pre nich bude táto webová stránka. Ďalej to už bude o samovzdelávaní, dopĺňaní si vedomostí zo slovenskej, českej a zahraničnej odbornej literatúry, o konzultáciách s tými, ktorí veľmi dobre poznajú problematiku z praxe a napokon na vlastnej kreativite. Nevyhnutnosťou by bolo prvé osobné stretnutie a ďalšie pravidelné stretnutia v rámci skupín alebo dvojíc (skúsenejší vs. menej skúsený). Mužov by spájala úprimnosť, otvorenosť, zvedavosť a ochota učiť sa i pomáhať. I vzájomne by sa podporovali a pomáhali si prechádzať krízami.

1. Reálne podporné skupiny zmiešané (akýkoľvek muži)

Založenie reálnych podporných skupín (4 - 12 osôb) v každom krajskom meste (v prípade väčšieho záujmu vhodná kategorizácia podľa veku). Tieto skupiny by tvorili stálice (minimálne v zodpovednej osobe skupiny, moderátora, koordinátora, animátora), ktoré zvyšujú dôveryhodnosť a hodnotu skupiny a zaručujú jej zdravú dynamiku. Zvyšok by tvorili anonymní pravidelní alebo príležitostní návštevníci. Účasť by nebola limitovaná sexuálnym zmätkom alebo jasným vyhranením, iba chuťou pracovať na svojej osobnosti, mužskosti, vnímaní seba i ostatných. Kládol by sa dôraz na diskrétnosť, aby sa každý v skupine mohol cítiť slobodne. Sexuálna orientácia nikoho by nesmela byť skúmaná (dopytovaním sa na ňu), odhalená dovtedy, kým to daná osoba sama takto nebude chcieť. Noví záujemcovia by sa anonymne nahlasovali zodpovedným osobám (potvrdili by svoju účasť) kvôli tomu, aby sa pri viac záujemcoch mohla rozdeliť veľká skupina na dve alebo viac menších. Zodpovedné osoby by verejne oznamovali, kedy a kde sa uskutoční najbližšie stretnutie.

Skupinové stretnutia by boli tematicky orientované a mohli by sa do nich vnášať aj iné prvky podľa dohody. Dôležité je, aby plnili svoj účel rásť aj cez nich osobnostne, v sebapoznaní i v osobnej mužskosti, aby bol priestor na zdieľanie a emocionálne uzdravovanie a aby jedno sedenie nepresiahlo čas 90 - 120 minút.

Základné pravidlá skupiny:

a. Tu sme si všetci rovní, preto hovoríme pravdu a snažíme sa o autentické vyjadrenie seba a svojich pocitov.

b. Hovorí iba jedna osoba, ostatní aktívne počúvame, čo hovorí.

c. Každý má právo sa vyjadriť.

d. Ak niekto nechce zdieľať, nemusí, ale rešpektuje ostatné pravidlá.

e. Čo sa tu povie alebo odohrá, ostáva v skupine, nešíri sa to ďalej. Chceme byť úprimní a sami sebou. Nechceme sa cítiť nepríjemne ani ohrozene, ani sa hanbiť či mať pocit viny.

f. Neprekračujeme hranicu čistého priateľstva/bratskej blízkosti (nestretávanie sa mimo priestoru a času na to určeného, napríklad dvojica zo skupiny v súkromí, dbá sa na bezpečné objatia atď.).

g. Samozrejmosťou je rešpektovanie názorov iného, distingvované správanie, snaha o konštruktívny dialóg a neubližovanie iným akýmkoľvek spôsobom (narážky, ignorovanie, útoky, sarkazmus, nepriateľstvo).

h. Odmieta sa intolerancia, snaha manipulovať, posudzovať, ponúkať nechcené rady, nezdravé pripútavanie sa, rafinované ovplyvňovanie, spochybňovanie iných.

i. Máme právo predkladať svoje ciele a požiadať o podporu pri ich plnení, kontrolu.

2. Heterosexuálni sprievodcovia, "adopcia" ("1" + "1")

Pre napĺňanie emocionálneho deficitu vo vzťahu s mužom je vhodné mať (aj) osobnejšieho sprievodcu, čomu vlastne terapia akoby pripraví cestu, klient sa začne meniť (môže pomôcť zbaviť sa afektov, sebadramatizovania, posilniť sebavedomie, eliminovať stres z bežných činností chlapa, neistotu vo vzťahoch, pracovať so ctižiadostivými pohľadmi, rečou tela, pocitmi žiarlivosti, strachu, závisti, nenávisti, sebanenávisti atď.), meniť svoj pohľad na seba a obe pohlavia, a to, čo nemôže "dokonať" terapeut kvôli odstupu, toho sa chytí laický sprievodca, ktorý daného muža akoby iniciuje do sveta mužov svojím príkladom, trpezlivým vedením, vysvetľovaním, počúvaním a učením praktickým zručnostiam (vovádza do zdravého sveta a myslenia mužov - pretože nie všetci heterosexuálni muži žijú v zdravých prostrediach a disponujú zdravým myslením). Mohol by to byť otec, ktorý má tiež syna, ktorý sa aj kvôli nemu zaoberá psychológiou, ale nesnaží sa stavať do roly odborníka či profesionálneho sprevádzajúceho. Heterosexuálny otec alebo priateľ sa držia statusu otca alebo priateľa, a práve ten používajú na formovanie osobnosti vo vzájomne prospešnom emocionálnom vzťahu.

Bol som svedkom toho, ako dokonca mladší heterosexuálny muž premieňal o niečo staršieho homosexuálneho, ale znova zdôrazňujem, že musí ísť o osobný, reálny (nie virtuálny), dlhodobý, nesexuálny, intenzívny, úprimný vzťah (obaja v ňom by mali byť sami sebou). Uzdravujúci vzťah nie je účelový a mal byť napĺňať oboch. Takáto kompatibilita sa hľadá veľmi ťažko.

Profesionalita je fajn, ale nemusí byť prospešná tu. Nie vždy je dostačujúce byť len profesionálny, poskytovať platený záujem. Pri homosexualite, ten, čo vedie a napĺňa emocionálny deficit, reálne (vlastným životom a skúsenosťou) človeka učí vnímať rozdiely, pomáha mu precitnúť a existovať vo svojej pohlavnej role inak (terapeuti do takýchto vzťahov väčšinou nejdú, lebo si potrebujú zachovať odstup). Možno sa mýlim a kritici so mnou budú mať čo robiť, ale môj názor je taký, že pri mužskej homosexualite to bez premeny skutočnou láskou iného muža nepôjde (zatrpknutosť či odpor k homosexuálnej komunite môže niečo iniciovať, ale nepomáha dosiahnuť autentickú sebapremenu), aby sa ten druhý naučil milovať mužov inak, zmenil pohľad na seba a obe pohlavia.

I pravidelné zdieľanie v homogénnych podporných skupinách je fajn, ale na rast muža nestačí byť s niekým, kto je na tom rovnako, a hoci naučí muža prijať sa, chápať svoje pocity a vyjadriť ich (úžasný pocit súdržnosti, podpory a zdieľania), napokon ten muž môže mať pocit, že tu nie je nikto úplne iný, alebo že ten iný "element" sa nemôže venovať iba jemu. Uzdravujúci proces je v niečom úspešný, ale v inom sťažený a spomalený (v procese uzdravovania v princípe naplnenia a mužskosti). Ak je niekto ochotný ma viesť aj mimo heterogénnych podporných skupín, musím si uvedomiť, že i ja by som mu mal dávať a ponechať mu úplnú slobodu vo všetkom, aj v tom, čo sa mi nebude páčiť. Ak toho schopný nie som (natoľko sa poznám), nedožadujem sa takéhoto vzťahu a držím sa podpornej skupiny (chránim seba i druhého - nechávam iným slobodu a priestor na súkromný život bez mojej účasti mimo vyhradeného času).

Každý nemôže byť sprevádzajúcim. Dôležité je síce chcenie, ale nie menej dôležité sú aj osobnostné predpoklady, pravdivé poznanie problematiky a skúsenosti s trpezlivým formovaním mužskosti, teda vedením (vedieť, ako pracovať s rôznymi prejavmi mužskej duše, ako reagovať, čomu venovať pozornosť, postupnosť, súlad, na akých atribútoch mužskosti pracovať, vytvárať pocit pohody, bezpečia, istoty, dôvery atď.). Buduje sa vzájomne prospešný vzťah, ktorý zároveň pôsobí terapeuticky. Nebuduje sa terapeutický vzťah, ktorý možno skončí priateľstvom.

Heterosexuálny mentor sprevádzajúci homosexuála musí byť charizmatik. Mali by z neho sálať mužskosť a sila, mal by byť morálnym vzorom, byť úspešný nielen v mužskosti, ale i v osobnom živote... a zároveň pokorný. Až potom sa takýto človek môže doškoliť aj v oblasti homosexuality. Problém je v tom, že by to pre neho nemala byť práca, ale priateľstvo - každý homosexuál by mal mať jedného takéhoto zdatného a ochotného muža a priateľa v jednom po svojom boku.

Nestačí iba terapia (terapia navyše nie je orientovaná na zmenu sexuálnej orientácie, ale na posilnenie osobnosti a vedenie pri riešení problémov, spracovávaní minulosti). Nestačí iba priateľstvo (bez súbežnej terapie dané priateľstvo môže skoro zaniknúť - homosexuál to jednoducho nezvládne, a ak na takýto vzťah v zdieľaní a úprimnosti nie je jeho heterosexuálny priateľ pripravený, nevie, ako má na čo reagovať, nezvládne to tiež). V oboch typoch vzťahov musí byť jasné to, čo, ako a prečo robiť, aby to dotyčnému aj skutočne pomáhalo. Väčšina otcov v rodinách takisto nie sú psychológovia alebo terapeuti, ale keby nemali jasno v tom, čo a ako robiť, ich synovia by tápali celý život. Ak nie je nejaký vzťah pevný a obohacujúci, je nielen že zbytočný, ale aj negatívne ovplyvňuje proces duševnej formácie a sily, ktorá je pre muža kľúčová k prežitiu vo svete, kde sa komunikuje jednoducho, ale zároveň sa ťažko získava pozornosť (myslí sa komunita mužov). Vo vzťahoch medzi mužmi sa totiž často hľadí na vlastný prospech a predsudky bránia prekročovať hranicu medzi povrchom a intimitou. Starší muž viac chápe, oceňuje a napĺňa potrebu intimity mladšieho muža. Je to však i ľahko zneužiteľné. Keby heterosexuálni muži vedeli, ako ich potrebujú tí homosexuálni, sami by iniciovali rôzne aktivity s homosexuálnymi kamarátmi, usilovali by sa s nimi tráviť viac času (pretože pre tých homosexuálnych je byť neustále iniciátorom niečoho, niekde sa nasilu tlačiť, neustále niečo vysvetľovať, ubezpečovať... veľmi ponižujúce a vyčerpávajúce - radšej presvedčia samých seba o tom, že nič také nepotrebujú), ale ešte predtým by o homosexualite chceli vedieť viac, aby im neubližovali (som ochotný nasmerovať každého človeka, ktorý chce vedieť o homosexualite viac).

3. Cesta terapie (individuálna a skupinová terapia)

Nie je podstatné, že u nás nie je terapia orientovaná špecifickým spôsobom a osobitými prístupmi na prácu s homosexuálne orientovanými. Podstatné je, že vždy je na nej čo riešiť. Ideálne je, ak muž ide na individuálnu terapiu s tým, že vie, čo chce a potrebuje riešiť. Spravidla by to ale nemala byť samotná homosexualita. Jednak by sa v takto orientovanej terapii mohli u nás stratiť obaja (klient aj terapeut), terapeut by viedol klienta úplne iným smerom alebo by terapeutickému procesu unikli oveľa podstatnejšie, resp. prioritnejšie potreby, úlohy, výzvy. Ak už klient nevie pomenovať, čo od terapie chce, je dobré, ak aspoň približne dokáže pomenovať to, čo mu na sebe prekáža (s čím má problém) alebo čo mu sťažuje život; niečo, od čoho sa môže terapia odvinúť a v rámci nej sa potom príde na mnohé ďalšie skutočnosti. Terapia by mala pomôcť človekovi objaviť v sebe silu, aby sa sám dokázal stabilizovať (nájsť vnútornú rovnováhu), prekonávať strach, pracovať s emóciami a riešiť vnútorné konflikty. Poznáme množstvo druhov terapie (stačí si vybrať alebo si nechať poradiť). Najčastejšie sa využíva psychoanalýza a hĺbková terapia. K návšteve psychológa alebo psychiatra by sa mal človek odhodlať vždy, ak sám v sebe nedokáže nájsť a dlhodobo udržať vnútornú rovnováhu, ak trpí on a trápia sa i ľudia okolo neho. Potom už len vybrať si niekoho podľa druhu vykonávanej terapie, osobnosti, odporúčaní iných a ceny.

Skupinová terapia na Slovensku sa pri "nie vážnych problémoch" neuskutočňuje bežne (pri vážnejších problémoch súdom nariadená terapia, pobyt v ústavnom zariadení alebo na psychiatrickej klinike), a my to ani neovplyvníme, pokiaľ sa nenazbiera potrebný počet klientov na skupinu a nenájde terapeut, ktorý bude ochotný ju viesť. Zatiaľ môže byť pre nás "šťastím," ak máme aj iný problém, ktorému sa v našom blízkom okolí venuje psychoterapeut aj vedením skupín. V opačnom prípade môžu skupinové sedenia čiastočne nahradiť podporné skupiny, príležitostné akcie (víkendové stretnutia, prednášky, výlety, výcviky a duchovné obnovy) organizácií a spoločností, s ktorými sympatizujeme (sledovaním ich webových stránok a vývesiek).

4. Duchovná cesta

Mať svojho duchovného vodcu a spoločenstvo je veľmi prospešné. Každý si môže vytvoriť vlastnú podpornú sieť. Čím viac rôznorodosti, ľudí, postojov, zážitkov z dobrých akcií, tým sa človek nielen viac zamestná, ale aj obohatí.

● Cesta kombinovanej pomoci (vedenie duchovným vodcom, podpornou skupinou, dobrovoľníkom, terapia a samoterapia)

Pri samoterapii pomôže táto webová stránka, vlastná kreativita a chcenie, ktoré môžu byť doplnené o množstvo dostupnej psychologickej a výcvikovej literatúry (návodov, ako zvýšiť sebadôveru, ako dosiahnuť úspech, ako nájsť zmysel života, ako komunikovať, ako prekonať strach, ako byť pravým mužom atď. je celkom dosť). Stačí posurfovať po internete alebo navštíviť veľké kníhkupectvo.

Cesta kombinovanej pomoci - kombinácia všetkých predchádzajúcich foriem pomoci, alebo aspoň jedno zdieľanie vo dvojici a jedno v skupine, je najideálnejšie riešenie.

Príklad kritiky

"Celý tento program sa mi javí ako nezmyselný. Pri hľadaní samého seba, vysvetlení homosexuality a jej prijímaní som narazil na zopár vecí, ako sú výskumy realizované na jednovaječných dvojčatách, pri ktorých sa zistilo, že hoci obaja vyrastali v tom istom prostredí, jeden bol homosexuál a druhý nie. Pre mňa je to dôležitý argument, ktorý veľmi pomohol môjmu sebaprijatiu a coming out-u a nemienim na tom nič meniť. Už len náznak toho, že sexualita by mohla byť meniteľná, ma desí. Desím sa toho, akým procesom by sa vôbec dosahovala zmena. Neviem, či je to v génoch, hormónoch či v čomkoľvek inom. Viem len, že je to vrodené, a takto je to pre mňa správne."

Text, ktorý som prezentoval v predchádzajúcich častiach, síce pochádza z dielne amerických terapeutov, ktorí nevylučujú zmenu sexuálnej orientácie, avšak mňa nielen vlastné presvedčenie prinútilo k tomu, aby som ho upravil a doplnil. My totiž nemáme skúsených odborníkov v takejto terapii (sám pri nej riešim autenticitu výsledku a to, či samotný proces, kde sa sleduje zmena sexuálnej orientácie, je správny). Pri skúmaní ich terapie som narazil na mnohé kontrasty. Na jednej strane jasne prezentovali prijatie seba takého, aký som, a na strane druhej bolo kvantum textu o viere v zmenu sexuálnej atraktivity. Spojenie "ex-gay" je totiž v zahraničí veľmi populárne a miestne cirkvi veria v takúto premenu s pomocou Boha a terapeutov. Napriek všetkému boli pre mňa ich výstupy veľmi osožné, a preto ich prezentujem, hoci vo výrazne upravenej a doplnenej podobe.

Ak uznáme, že pri homosexualite a osobnosti každého indivídua existuje veľká rôznorodosť, to samo o sebe predpokladá, že u niektorých ľudí skutočne môže dôjsť k zmene myslenia, správania, túžob vrátane tých sexuálnych, kým u iných nedôjde k zásadnej zmene ani pri tej najkvalitnejšej terapeutickej a inej starostlivosti a silnom chcení jedinca. Nebudem prezentovať niečo, čoho úspešnosť je malá, s čím nie som 100%-ne stotožnený a na čo u nás nie sú vytvorené žiadne podmienky. Nikto sa nesmie meniť nasilu, ani byť odmietaný pre to, že sa meniť nechce. Dôležité je však všímať si aj tých, ktorí ako homosexuáli nie sú šťastní, neodsudzovať tých, ktorí to držia v tajnosti a hanbia sa za to, nehovoriť im, že nie sú šťastní pre to, lebo nežijú ako ostatní homosexuáli. Najprv si všímame, čo je u konkrétneho človeka príčinou jeho nepohody a čo zosilňuje aj homosexuálne túžby. Až potom môžeme navrhnúť riešenie, ak uvidíme pravú homosexualitu tam, kde videná nie je a dáme si pozor na to, aby sme nevideli pravú homosexualitu aj tam, kde nie je. Ak nás dotyčný nepožiada o pomoc, nemáme robiť nič, iba akceptovať jeho aj smutný stav či život v sebaklame, ktorý nikomu neprospieva. Ale možno nás nepožiada o pomoc preto, lebo vie, že ak sa o homosexualitu nezaujímame, nič o nej nevieme, odsúdime ho alebo mu budeme "nanič." Mnohí muži vnímajú svoju homosexualitu ako najtajnejšiu úchylku či zlozvyk. Odmietajú to vnímať inak a teda nemajú čo riešiť. Nikto sa nikdy nedozvie, čo ich občas trápi a ani sami nerozmýšľajú nad tým, že by za ich túžbami a praxou mohlo byť aj niečo viac ako úchylka, omyl či zlozvyk. Nesmie sa pracovať na zmene sexuálnej orientácie, ale ak v sebe muž objaví pravý dôvod duševnej nepohody a nájde odvahu riešiť to, nie je možné to odpojiť od sexuality a sexuálnej praxe. Zažívať krízu mužskosti a ďalej praktizovať nezáväzný sex by bolo nelogické. Cítiť sa ako nenaplnený, neúplný muž závislý na inom mužovi a zotrvať v homosexuálnom vzťahu či hľadať nový by mohlo byť viac než kontraproduktívne.

Prečo sa niektorí muži (okrem tých egodystonických) necítia byť homosexuálmi napriek homosexuálnym aktivitám?

Pretože zvyčajne niečo viac alebo menej cítia aj k ženám alebo s nimi žijú pohlavne (nemajú s tým problém). Ich rodinná dynamika mohla atakovať identitu čiastočne, ich vnútorný svet (spracovávanie konfliktov, vyrovnávanie sa s nenapĺňaním dôležitého), pohľad na seba a iných mužov čiastočne "zachránil" ich temperament, iná kvalita psychických javov, starší brat alebo kolektív. Prípadne týmto smerom ani hľadať nemáme, pretože v ich živote sa jednoducho vyskytla udalosť, skúsenosť alebo trauma, ktorá ich posunula do (ďalších) experimentov s mužmi. Takýto muži zvyčajne nikdy nepožiadajú o pomoc a nikdy sa nikomu okrem sexuálnych partnerov nezdôveria. Ich homosexuálne predstavy a prax sa buď oslabia, alebo zosilnia, ale zvyčajne už pretrvávajú po celý život.

Množstvo mužov prežíva časté skryté osobné i vzťahové krízy (neveria si, hľadajú vzťahy s rôznymi výhodami, ktoré by im pomohli získať prestíž alebo zvýšiť vnútornú hodnotu) kvôli svojej minulosti a nemusia byť homosexuálni.

Čo sa týka rôznych "relevantných" výskumov - každý klient má inú povahu, inak vníma tie isté impulzy, má iný status v rodine, a inak sa k nemu pristupuje. Aj na každé dvojča sa inak reaguje a každé dvojča inak reaguje na rovnaké impulzy. Ešte inak povedané - na každé dieťa rodič reaguje inak, má k nemu iný vzťah, inak vyzerá jeho komunikácia a spolupráca s ním, a každé dieťa inak reaguje na rodiča, inak spracováva veci o sebe samom a veci, ktoré mu podsúva jeho blízke či vzdialené okolie. Viem, že mnohé takéto výskumy boli zmanipulované, pretože homosexualita nie je niečo, čo chytíme do ruky alebo vidíme a výsledky si spätne overíme my alebo niekto iný o niekoľko rokov a budú také isté. V podstate je to pocit, o ktorom vie iba človek sám, a ktorý sa dokonca môže meniť (môžem sa lepšie rozpamätať na svoju minulosť - inak hovorí o svojej minulosti na terapii človek, ktorý je presvedčený o tom, že nie je vrodená, inak ten, ktorý má tendenciu vykričať celému svetu, že vrodená je). Je na ňom, čo a ako prezentuje svetu. Ak niekto klame o tom, že nemá ani jeden zubný kaz, pozrieme sa mu na zuby. Ak niekto skutočnosť prifarbuje alebo tvrdí, že je heterosexuál, gay, bisexuál, na čo sa mu pozrieme? Na jeho tajný život? Svedkov? Akých? Musíme veriť jeho subjektívnym pocitom, že sa iný už narodil. Stačilo mi, ak som sa dozvedel, že v zahraničí dávajú zúčastneným za účasť na výskume finančné odmeny. Nečudoval by som sa, keby sa aj dopredu dohodli, za koho má účastník vystupovať, ak mu zaplatia viac. Nemusí sa pritom zatajovať pravá sexuálna orientácia, môžu sa zatajiť dôležité minulé skutočnosti, ktoré výraznou mierou prispeli k tomu, že jedno z dvojčiat sa skutočne sexuálne správa inak. Ďalším faktom je, že pravá homosexualita nikdy nebude jej "napodobenina," hoci to odborníka zaujímať nemusí, ak sa sústreďuje len na výsledok a aktuálne pocity klienta (a z anamnézy vyberie len to, čo sa mu hodí).

Väčšinou sa argumentuje tým, že "moji rodičia boli a sú super." Aj moji boli a sú fajn, ale v mnohom sa dopustili fatálnych omylov. Pamätám si, ako som ako 3-ročný odmietol otca a chcel mať na výlete zakryté prsia ako mama. Pamätám si, ako ma stále zaťahovali do svojich hádok a nútili ma vybrať si vinníka. Ako mi otec nevenoval pozornosť, lebo nevedel, ako sa ku mne priblížiť. Nevedel som pomenovať tieto veci, kým som sa viac nezačal zaujímať o psychológiu. Potom som závidel tým, pre ktorých je okolie jediným problémom, aby mohli žiť ako gayovia. Dospelý človek, ak je fakt silný vďaka skvelej minulosti s rodičmi a medzi rovesníkmi, by mal byť dosť silný na to, aby sa vykašlal na okolie. Ak to tak nie je, asi ho jeho skvelí rodičia a skvelí rovesníci až tak skvelo neuspôsobili na zdravú sebadôveru, zvládanie vnútorných problémov, spracovávanie rôznych konfliktov. Treba zabudnúť na to, že získaná homosexualita znamená výchovu k nej. Ani jeden z mojich rodičov a vzorov homosexuálny nie je. Nechtiac však narušili moju identitu a zdravý psychosexuálny vývin. Som učebnicový príklad, a viem, že mnohí zažili len časť z toho. Možno preto sú vyrovnanejší, psychicky zdravší a schopnejší kvalitnejšieho osobného i sexuálneho života.

To sú paradoxy života. Moja matka ma milovala, miluje a dodnes podporuje asi najviac zo všetkých. Zároveň boli spolu s otcom tí, ktorí mi nevedome dokázali najviac ublížiť a stále to dokážu bez ohľadu na to, aký som citlivý a vnímavý.

Viem, že mnohí tvrdia, že homosexualita je vrodená a viem, že je to kvôli tomu, že ich klame pseudovedecký svet a reklama. Niekedy mám pocit, že je to len jeden z obranných mechanizmov dospelých homosexuálnych detí, ktorý ich má chrániť pred bolesťou. Podvedomie im totiž hovorí, že by nezvládli viniť rodičov či spracovať túto krivdu odpustením. Každý homosexuál potrebuje mať rád svojich rodičov, pretože sú často jediní, kto ich chápe a podporuje na ich ťažkej životnej ceste asi najviac. Iní sa zasa cítia nekomfortne, prežívajú smútok a zmätok vo vzťahoch alebo majú homosexuálne sklony pre iné dôvody (zranenia v iných vzťahoch, iné traumy, životný štýl).

Takisto viem, že mnohí ma vinia za to, ak prezentujem, že homosexuáli trpia alebo že majú ťažký život a zišla by sa im pomoc, dostávať viac pozornosti. Tvrdia, že jediný problém je intolerancia spoločnosti a inak nemajú žiadny problém. S tým ale súhlasiť nemôžem, môžem len rešpektovať niečie vyjadrenia. Ťažko dá heterosexuál svoju pozornosť a lásku nejakému homosexuálovi, ak ani len nevie o tom, že ich potrebuje, nepozná jeho hlavný problém vôbec alebo ho pozná len okrajovo či mylne. A zasa nemôže poznať jeho problém, ak dotyčný nechce, aby poznal pravdu, pretože sám ju odmieta prijať. Inak by sa vystavoval ohrozeniu, že ho niekto bude chcieť liečiť, zachraňovať alebo ľutovať. Medzi homosexuálmi a heterosexuálmi tak existuje priepasť prehlbovaná maskovaním pravdy, nadhodnotením negatívnych skúseností, predsudkami, strachom a prílišnou hrdosťou.