Ako vzniká homosexualita?


Príčiny vzniku homosexuality

Ak sa chceme meniť, musíme pochopiť, prečo je náš pohľad na seba taký, aký je, prečo sa cítime odlišní od ostatných mužov, prečo robíme veci, za ktoré sa potom hanbíme, prečo túžime po niečom, čo nás páli, prečo sa cítime zvláštne pri ženách a pod.

V rodinách sme boli vtiahnutí do nezdravej dynamiky vo vzťahoch s rodičmi, máme za sebou problémové zážitky tak s mužmi, ako aj so ženami, cítime rodovú hanbu, trápili sme sa v dvojakom priradení (pripútaní) v súvislosti s osobným vnímaním rodu, nášho poslania a poslania muža ako takého, alebo sme boli sexuálne zneužití (neuvedomovali sme si, čo to vlastne s nami niekto robí a možno sme i my neskôr začali robiť niečo podobné s inými).

Nemusím pripomínať, ako syna značí akýkoľvek druh absencie otca, obrátenie rolí rodičov alebo partnerský vzťah troch (muža, ženy a ich dieťaťa) poznačený narcizmom. Jednoducho - nezdravá dynamika v rodine.

Partnerský vzťah troch (muža, ženy a ich dieťaťa) poznačený narcizmom

V normálnych rodinách si rodičia ako partneri vytvárajú väzbu jeden s druhým, a tá je mimo ich väzieb s dieťaťom. Pár drží okolo seba zdravé hranice, obaja rodičia rovnako manažujú fungovanie rodiny a izolovane riešia svoje vzťahové záležitosti. Pri nezdravom fungovaní rodiny je dieťa vťahované do vzťahu rodičov (a ich intimity), a vzťah pôvodne dvoch sa stáva vzťahom troch ľudí, kde je k dieťaťu podvedome pristupované ako k tretiemu dospelému členovi intímneho vzťahu, hoci je stále dieťaťom a nemalo by byť zaťahované do vzťahových záležitostí rodičov. Bol to výsledok nesúladov alebo nespokojnosti vo vzťahu medzi matkou a otcom. Naše matky sa na nás odjakživa spoliehali ako na útechu či spojencov. Možno sa pred nami sťažovali na otca a iných mužov, čím nás nevedome stavali proti nim. Mohli sme naše matky pozorovať ako trpiace alebo trápiace sa kvôli otcovi a neustále nám v hlavách bežala príčina týchto stavov, stúpala zlosť a hnev. V podstate sme, spočiatku podvedome, neskôr vedome, vytvárali s mamou spojenectvo proti otcovi ako reprezentantovi mužskosti a iných mužov, niekedy i priamo voči maskulinite a mužom vo všeobecnosti. Identifikovali sme sa s pohľadom na veci cez ženskú perspektívu, odlúčili sa od našej vlastnej mužskosti (nie nutne mužnosti, pretože aj navonok mužne sa prejavujúci muž nemusí byť dostatočne spojený so svojou mužskosťou).

Kritickým sa stalo to, čomu sme začali veriť a čo cítiť vo vzťahu k otcovi (ktorý bol alebo nebol v rodine fyzicky prítomný), k iným mužom a k samým sebe ako členom mužskej časti society.

Výraz narcistický znamená, že vzťah rodič - dieťa slúži viac potrebám rodiča ako potrebám dieťaťa. Namiesto toho, aby tu boli otec a mama pre nás, pomáhali nám rásť do roly kompetentných a nezávislých mužov, my už ako deti sme tu mali byť pre jedného alebo oboch rodičov, a dokonca sa to od nás i očakávalo. Naša matka bola možno chorá, krehká, zneužívaná, depresívna, neurotická, hysterická, neistá (akútne potrebovala emocionálnu podporu), preventívne alebo často sa brániaca, presadzujúca svoje, nekompromisná (čo budilo dojem, že je dominantná či nezlomná) možno sa priživovala na našom úspechu alebo ju ranilo, keď sme uplatňovali svoju samostatnosť, nezávislosť od nej. Mnohých z nás priväzoval k našim matkám pocit viny. Naša matka pri sebe často strpela jediného muža, a to nás, iba nás pustila k sebe najbližšie (až príliš blízko), a vôbec nemusela byť bezbranná či skutočne trpiaca (mnohé veci sa zrodili len v jej hlave alebo vyrábala situácie, z ktorých vychádzala ako trpiteľka či vykonávateľka spravodlivosti). Často sa stavala do roly nenahraditeľnej ("Bezo mňa sa nič nepohne!" "Bezo mňa ste stratení!" "Ja to viem najlepšie!").

Naši otcovia sa možno ponárali do seba, postupne sa menej a menej zaujímali o naše matky a ich potreby (prípadne ich opustili), boli autoritatívni, uzavretí, egocentrickí individualisti, emocionálne chladní, vzdialení, úzkostliví, submisívni. A podobne sa správali k nám, pretože cítili naše neprekonateľné prepojenie s matkami (nedokázali rozlišovať, uvedomiť si svoj podiel viny, množstvo premrhaných šancí, získavať si našu lásku, priazeň a dôveru - jednoducho vo vzťahu k nám rezignovali, ako ucítili rozdiel a inú podobnosť, alebo snaha ani nikdy nebola). My sme to poňali tak, že náš otec o nás nemá záujem, nestará sa o nás. Buď sme sa mu vyhýbali, alebo sme mali tendenciu vykompenzovať pred mamou jeho nedostatky. Na jednej strane sme pri otcovi cítili nenaplnenú túžbu po jeho láske a pozornosti, na strane druhej nás od neho vzďaľovali bolesť a hnev.

Narcistické rodiny obrátili naruby schopnosť žiť naše vlastné životy v dospelosti, vnímať a zdravo prežívať svoju mužskosť, mať identitu kompletného a schopného muža so zdravým vzťahom k sebe a k obom pohlaviam. Možno i dnes nás učia existovať pre otca a mamu a starať sa o ich pohodu (ak to tak nie je, nastupujú výčitky, zlosť, hnev). Hladíme ich ego a ešte sa pri tom cítime dobre, pretože si nás takto vychovali. Imponuje nám správať sa podľa ich očakávaní. Chodíme po špičkách, stojíme mimo pozornosti otca, pred mamou zostávame malí, slabí, potrebujúci, brániaci sa, bojujúci alebo tichí (nahrádzame jej akoby lepšieho partnera, ktorého si sama formuje podľa svojich predstáv). Keď sa neskôr snažíme osamostatniť, je zle (a niekedy sa osamostatniť ani nedokážeme).

Jeden alebo druhý rodič nás chcel urobiť navždy závislých na jeho superiórnosti, sile a inteligencii. To mohlo mať za následok podvedomé ospravedlňovanie otcovho nevhodného správania, vulgárnosti či brutality alebo idealizovanie, zbožňovanie až posluhovanie našej matke.

Dieťa automaticky preberá zvyky a postoje toho rodiča, ktorý sa mu usiluje byť bližšie pri napĺňaní jeho potrieb (v prípade syna by to mal byť v čase formovania sa vlastnej identity otec).

Bolo nám cudzie nechať rodiča napĺňať naše potreby, neboli sme zvyknutí vidieť svoje vlastné potreby. Ako sme rástli, najprv sme internalizovali rodičov, a potom obnovili tú istú dynamiku v našich vzťahoch s inými ľuďmi a v rôznych situáciách. Možno aj dnes sa oveľa viac zaujímame o pocity a potreby iných namiesto žitia vlastného života. Pri mužoch to dnes ale robíme skôr kvôli tomu, aby sme získali ich pozornosť a priazeň.

Nezdravý obraz rodinných vzťahov a väzieb nás príliš zasvätil do sveta matky a iných žien, vzdialil nás od primárneho modelu mužskej roly - nášho otca, od sveta mužov a otcov, ktoré tento otec reprezentoval vo svojej osobe, vo svojom správaní (odpojilo nás to od vlastnej mužskosti i od sveta mužov vo všeobecnosti).

Problémy vo vzťahoch s mužmi

Počas detstva a dospievania boli naše skúsenosti s mužmi väčšinou neuspokojivé, ak nie príšerné. Mohol za to chudobný maskulínny vzor nášho otca. Náš vzájomný vzťah sa točil viac okolo neho, nebol o napĺňaní našich potrieb vo vzťahu k nemu. Zraňoval nás nadmernou kritikou, nevšímavosťou, odstupom, odmietaním, emocionálne alebo verbálne nevhodným zaobchádzaním, sklamaním dôvery (jeho slovo často neznamenalo nič alebo muselo znamenať všetko). Toto všetko výrazne ovplyvnilo proces emocionálneho pripútavania sa syna k otcovi alebo zabránilo vzniku väzby.

Otec nás mohol zraňovať aj nepriamo tým, že naše osobnosti jednoducho nerezonovali, nezažili sme pocit spriaznenosti, nedívali sme sa na otca ako na vzor, alebo bol pre nás nedosiahnuteľným vzorom, chýbalo nám jeho uznanie, potvrdenie toho, kým sme alebo čo robíme.

S bratmi sa nám spájali traumatické zážitky (akékoľvek zneužitie, ponižovanie) alebo šlo o únavné zápasy nerovnocenných súperov (doberania, znižovanie hodnoty a sebadôvery). Niektorí z nás vnímali svojich bratov ako predĺženú ruku otca (amplifikácia zmätku, hnevu, rodovej nonkonformity). Iní z nás zasa boli cez bratov viac spojení s mužmi a vyrovnanejší s otcom, pretože s ním mali viac spoločného ako my, a zároveň mali blízko aj k nám. Boli akýmsi mostom medzi nami a otcom a/alebo svetom iných mužov. Cez nich sme sa dokázali o niečo viac priblížiť k otcovi a chápať ho. Súrodenci mohli byť "otcovi chlapci" a my sme boli "matkini chlapci." Mohli sme vnímať brata ako niekoho, kto kradne otcovu priazeň, pozornosť, energiu a nám nenecháva nič. Mohli sme sa hnevať na otca, že si nevybral nás, alebo na seba, že nie sme takí správni a šikovní v očiach otca ako brat.

Vzťahy s rovesníkmi mohli byť bežné, problematické alebo oveľa horšie a zraňujúcejšie ako vzťah s otcom. Verbálne zneužívanie mohlo mať podobu sarkazmu, posmechov, ponižovania, podpichovania, nadávok. Niekto si zažil i kopance, strkanie alebo bitky. Bohužiaľ, často šlo i o sexuálne zneužitie, a to buď v detstve doma, u príbuzných, na výletoch, v táboroch alebo počas adolescencie a krátko po nej, keď ešte existovala povinná vojenská služba.

Problémy vo vzťahoch so ženami

V rodinách šlo o príliš blízky vzťah s našimi matkami, ktorý v nás zanechával pocit vyčerpania, použitia, manipulácie alebo zodpovednosti za napĺňanie ich potrieb. Komplikované mohli byť nielen vzťahy s matkami, ale aj s inými ženami (sestrami, tetami, sesternicami, učiteľkami, opatrovateľkami, kamarátkami), a to rôznym spôsobom: príliš kontrolujúce, dominantné, ochraňujúce, zanechávajúce v nás pocit ohrozenia; oslabenia mužskosti a zanechania pocitu neschopnosti. Používali nás ako dôverníkov, zdieľali s nami rôzne problémy a intímne detaily, vzťahy s inými chlapcami alebo mužmi.

Ženy/dievčatá od nás často vyžadovali starostlivosť a emocionálnu podporu, ak zistili, že k nim máme blízko. Feminizovali nás pokryteckými hrami a správaním sa k nám ako k inému dievčaťu. Vťahovali nás príliš do svojej intimity, hoci už dávno sme neboli nechápavé deti (nechránili pred nami svoju intimitu a nerešpektovali tú našu).

Niektorých z nás sexualizovali komentármi o našom tele alebo preberaním ich sexuálneho života.

Možno pochádzame z rodín či domácností, kde ženy rôznym spôsobom dominovali (počtom, vplyvom, kontrolou, osobnosťou). Matka mohla byť silný vodca (k tomu ovládajúca, ponižujúca), otec slabý, pasívny alebo chýbajúci. Mohla sa k nám správať ako tá, ktorá potupuje, pokoruje, dráždi, neberie nás vážne alebo si uťahuje z našej mužskosti, našich vlastností či charakteristík.

Aj v susedstvách mohli dominovať ženy, neboli prítomní chlapci približne v našej vekovej kategórii, s chlapcami, ktorí boli v okolí, sme nevychádzali dobre, avšak boli tam dievčatá, s ktorými sme si veľmi rozumeli a cítili sa pri nich bezpečne.

To, čo sme nezažili doma, alebo sme to zažívali nezdravým priehrštím, znásobili alebo aspoň čiastočne vykompenzovali iní ľudia z blízkej rodiny či kolektívov. Aj kvôli tomu nie sú homosexuálne sklony a rôzne vnútorné zranenia rovnaké a rovnako prežívané pri rôznych ľuďoch. Cez iných sa totiž formovala naša osobnosť a jej sila (odolnosť, húževnatosť, rozhodnosť, vzťah k riziku, prežívanie a predmet strachu atď.), ktorá bola len sčasti vopred daná. Od iných ľudí tiež záviselo to, či nám vytvorili alebo nevytvorili priestor na rozvíjanie nášho mužského potenciálu, schopností a talentov, vďaka čomu sme mohli medzi mužmi vnútorne rásť. Ovládalo nás až spútavalo množstvo vecí, okolností a hlavne iní ľudia (vďaka veľmi úzko nastaveným hraniciam v našej rodine - dodržiavanie aj nelogických pravidiel, nejednotná výchova, striktnosť, pestovanie nezaslúženého rešpektu a zbytočného strachu).

Rodová hanba

Pocit hanby môže mať človek, ktorého slabosť alebo nedokonalosť je bolestivo odkrytá iným ľuďom. Chlapci nás mohli zosmiešňovať v triede (posmešky), šatni alebo na ihrisku, dokonca sa nám mohol posmievať vlastný súrodenec (kritizujúci, potupujúci členovia rodiny). Niektorí si myslia, že priamo tieto traumy z nás urobili homosexuálov. To je ale omyl. Dané skúsenosti len ovplyvnili formovanie nášho vlastného obrazu, naučili nás existovať mimo emócií, aby sme vydržali bolesť. To sa prejavovalo ako otupenie alebo stavom, v ktorom sme v niektorých traumatizujúcich či záťažových situáciách existovali akoby mimo diania, nezainteresovaní (odpojení od emócií), hoci sa týkali práve nás. Boli sme emocionálne (často sme nezvládali rôzne situácie či nápor emócií) a sociálne nepripravení s nespracovanou minulosťou (zmätení). Nevedeli sme sa brániť či odbiť subjektívny pocit slabosti a nehodnosti humorom, smiechom. Ani emocionálne odpojenie neutíšilo vnútornú nepohodu, akurát sa nám emócie a bolesť podarilo potlačiť a hlboko v duši zosilniť. Potlačené emócie podvedome vyústili do deštruktívnych myšlienok alebo neštandardného správania (ktoré potom mohlo viesť do zlozvykov až závislostí).

Pre väčšinu z nás sa hanba stala symbolom nášho rodu, pretože sme internalizovali myšlienky typu: "Muži sú zlí." "Je zlé byť mužom." "Nie je pre mňa žiadna výhoda byť mužom." "Nedokážem byť mužom, ako sa to odo mňa očakáva, a tak, ako sa tejto roly zmocnili rovesníci." S týmito myšlienkami sme vlastne vyrastali, hoci sme si to možno neuvedomovali. Výsledok bol taký, že sme si v čase dospievania nepripadali dostatočne mužní, dostatočne mužmi, pretože sme sa na seba a iných dívali cez túto perspektívu, perspektívu rodovej hanby. Borili sme sa s hlbokou a chronickou diskonektivitou nás ako mužov (neschopní, nehodní, zlí, neúplní, zbytoční) vo svete mužov. To preniklo všetky naše vzťahy a očakávania od nás samých i od iných.

Dvojaké priradenie (pripútanie; double binds - DB)

Protichodný prístup k (protichodné priradenie) tej istej skutočnosti a u dieťaťa aj pripútanie sa na dve protichodné zložky tej istej entity, ktoré v ňom vyvolávajú neriešiteľnú dilemu.

Vo všeobecnosti rodové "double binds" znamenajú to, ak sa na to isté pohlavie (napr. rovnosť príležitostí a v praxi predsa len iný "meter" na ženy; na jednej strane sa ženy vnímajú ako zdržanlivé a poslušné, a na druhej strane k nim mnohí muži pristupujú s neúctou, akoby existovali len pre ich potešenie a mali ich vedieť uspokojiť čo najlepšie) alebo konkrétneho zástupcu pohlavia pozerá dvoma protichodnými spôsobmi, na základe čoho dotknutý žije v neriešiteľnom konflikte v samom sebe alebo začne sám seba vnímať negatívne.

V komunikácii je to situácia, v ktorej osoba dostáva protikladné podnety, najčastejšie od rodiča. Riadiť sa jedným podnetom (uposlúchnuť prvý podnet) znamená vzoprieť sa druhému. DB sa tiež môžu spájať s rozporom medzi verbálnymi a neverbálnymi prejavmi v tom istom čase (napr. rodič trestá a zároveň utešuje). Kým dospelý je schopný danú dilemu riešiť, spracovať (dožadovať sa vysvetlenia, pochopiť), dieťaťu spôsobuje permanentný zmätok, stavia ho do neriešiteľnej situácie, spôsobuje frustráciu a vnútorný tlak z konfliktných pocitov pri ľuďoch, ktorých miluje. Prichádzajú k nemu mätúce tvrdenia, rozporuplné rady či pokyny v jednom okamihu. V prípade častého výskytu DB v detstve, môžu viesť k rozvoju duševnej poruchy s psychotickými rysmi. Chronická aplikácia DB vedie k emočnej labilite, zvyšuje neuroticizmus a ambivalentné postoje. Je to tiež typický manéver manipulátorov a tyranov (dostávajú svoje obete do neriešiteľných situácií; podľa tyrana robí obeť všetko zle, či už vyhovie alebo nevyhovie požiadavkám tyrana, či si plní alebo neplní úlohy atď.)

Dieťa nielen že dostáva protichodné informácie zvonku, ale môže sa tiež pripútať na dve protichodné črty tej istej entity. Syn sa naviaže nielen na tú časť matky, z ktorej sála ženskosť, citlivosť, ohľaduplnosť, starostlivosť, ale aj na tú časť, z ktorej sála dominancia, pohŕdanie mužmi, prehnaná kritika mužskosti alebo prílišná samostatnosť, nezávislosť. Syn nedokáže oddeliť tieto dva protichodné signály vychádzajúce z jednej osoby, ktorú miluje ako celok. Vnútorne sa "rozštiepi." Nejakú časť na otcovi obdivuje, ale ako pociťuje, že otec mu je vlastne veľmi vzdialený, zároveň ho začína nenávidieť: "Nemám ťa rád, lebo sa so mnou nevieš hrať." Netreba zabúdať na to, že otca mohol aspoň čiastočne nahradiť iný muž v spoločnej domácnosti, prípadne otec spočiatku plnil svoju otcovskú rolu zodpovedne, ale potom rezignoval. Negatívny dopad jeho minimálneho, žiadneho alebo zlého vplyvu nemusel byť taký citeľný.

V čom spočíva riziko? Dieťa potláča emócie, ktoré v ňom vyvoláva protirečivá až temná stránka milovaného, je zmätené alebo nadobudne presvedčenie, že takýto postoj či správanie sú správne, hoci nenapĺňajú alebo spôsobujú bolesť. Dieťa môže viac vnímať a porovnať prístupy svojich rodičov a rodičov iných detí až s nástupom na základnú školu. Zisťuje, že sú aj iní rodičia, s inými prístupmi, a je na ňom, ako sa popasuje napr. s pocitom, že svojho otca nedokáže mať tak rado, ako iné deti majú radi svojich otcov, pretože ich často ospevujú, alebo že iná mama sa o svojho syna tak nestrachuje a dáva mu viac priestoru na samostatnosť a rozvoj odlišného a hlavne vlastného (možno silového) potenciálu. Vekom je dieťa viac a viac zneisťované, obmedzované a skľučované práve tými negatívnymi a pre pohlavie netypickými prejavmi rodiča (prípadne extrémnymi prístupmi, ktoré mu možno v minulosti neprekážali, dokonca sa ich dožadovalo). Vo výchove je preto nesmierne dôležitý zdravý prístup, správne načasovanie a nemennosť pravidiel.

I rodič môže vnímať dieťa ako dva rôzne objekty v jednom subjekte (raz ako neschopné dieťa, ktoré je treba chrániť, raz ako dôverníka, na ktorého sa spolieha) a v rôznych situáciách k nemu pristupovať rôzne. Dieťa sa prispôsobí a rozštiepi svoju identitu.

DB z perspektivity toho, ktorý pociťuje zmätok, znamená, že nenachádza východisko bez ohľadu na to, pre ktorú možnosť a rozhodne. Dieťa - chlapec prijíma protichodné alebo vzájomne si odporujúce správy (anti-maskulínne a pro-maskulínne) o mužoch a o tom byť mužom (o osobnej mužskosti).

Anti-maskulínne správy spôsobovali rodovú hanbu a prichádzali od rodičov, súrodencov, rovesníkov, bitkárov či tých, ktorí šikanovali. Dozvedeli sme sa z nich to, že nie sme okej ako muži, že to pre nás nebolo okej byť mužmi, alebo že sme nepasovali do mužskej časti society. Napokon sme prišli k presvedčeniu, že to je zlé byť mužom, že sme boli neprijatí ako chlapci, alebo že my nie sme to, čo vymedzuje pojem muža. Tieto správy nás prinútili veriť tomu, že je zlé byť vnútorne i v praxi spojený s inými mužmi alebo vyjadriť svoju maskulinitu. Ak sme uplatňovali našu maskulinitu, možno sme boli pokorení, zmätení, zneužití alebo potrestaní. Cítili sme odpor, nechuť a hnev voči iným mužom, chlapcom, ktorí nás nechali oddelených, izolovaných od mužského sveta a ako kompenzáciu (zmiernenie bolesti) sme ich odsúdili za ich mužské prejavy, ktoré nám neboli vlastné. Neboli sme okej ani bez uplatňovania mužskosti.

Pro-maskulínne správy pochádzali z externých zdrojov alebo našej vlastnej intuície a hovorili nám, že sme chlap(c)i, že sme sa v danej situácii museli zachovať ako chlap(c)i, že by sme sa mali správať ako chlap(c)i, že potrebujeme iných chlap(c)ov v našich životoch. Nemohli sme úplne ignorovať našu mužskosť alebo svet mužov okolo nás. Nebolo možné sa ani zriecť mužskosti, pretože ona je našou neoddeliteľnou súčasťou. Uvedomovali sme si črty mužského tela a "volanie" mužských hormónov. Spoločenské normy nám jasne hovorili, akí by mali byť muži a čo by mali robiť, aby boli ako muži akceptovaní. Hlboko v nás driemala túžba po spojení s mužmi okolo nás a vytvorení obrazu vlastnej maskulinity.

Je potrebné si uvedomiť, akou obrovskou vnútornou premenou prejde chlapec na ceste k zrelosti muža, a vôbec každé dieťa (chlapec ešte navyše v tom, že musí prekonať väzbu k matke a pripútať sa k otcovi). Musí kopec vecí zanechať a kopec prispôsobiť tak, aby zapadli do systému nepísaných pravidiel daného pohlavia, konkrétnej rodiny a spoločnosti.

Nenachádzali sme spôsob, ako sa vyrovnať s rozporom, ktorý v nás vyvolali pro-maskulínne a anti-maskulínne správy. Nedokázali sme objaviť pravý dôvod toho, prečo sme sa vnútorne cítili tak zle, prečo sme sa cítili akoby "medzi." Postupom času sme to možno dokázali verbalizovať, ale nemali to komu povedať. Cítili sme zúfalstvo, beznádej, odcudzenie, boli sme defenzívni voči maskulinite a izolovali sme sa od mužov okolo nás. Začali sme sa obávať sebavyjadrenia a našich vlastných pocitov. Vytvorili sme si neautentické, falošné JA, ktoré nevzbudzovalo nesúhlas s ľuďmi a ťažko prekonateľnou dynamikou okolo nás. Veľa z nás sa stalo pasívnymi alebo "zamrzli" v živote.

K vytvoreniu DB prispela kombinácia externých a interných zdrojov; odmietnutie, nerešpektovanie rodového JA, pohŕdanie rodovým JA rodičom a ďalšími neúmyselne, násilne, vznešene (s noblesou akoby nám tým robili službu), alebo skryto, rafinovane. Spoločenské normy a očakávania tiež zohrali dôležitú rolu. Uvedomovanie, vnímanie a interpretácia týchto vonkajších správ a osobných mužských charakteristík ovplyvnili našu myseľ a emócie tak, že sa stali často najpodstatnejším interným zdrojom, logicky podmieneným našimi skúsenosťami (dávajúci im význam), a takto vytvárajúci našu vlastnú identitu - realitu o nás samých, neodlíšiteľnú od zdania či omylu.

Kým v detstve sme pociťovali zmätok z konfliktu - Aké je rodič pohlavie a čo prezentuje vo vzťahu k sebe, k nám, ostatným... a z konfliktu - Vnútorne sa cítim ako chlap, navonok sa tak nedokážem prejaviť..., aj dospelosti sa mohol objaviť vnútorný konflikt nielen voči mužom a osobnej mužskosti, voči rodičovi (napr. matku milujem, ale zároveň ma zväzuje, vyvoláva vo mne pocit viny a hanby..., otca nemusím, a zároveň túžim po láske a pozornosti mužského vzoru), ale aj voči ženám (pohľad na ne ako na nedostupné, náročné, nečitateľné, pohŕdajúce mužmi, nárokujúce si, obmedzujúce, manipulujúce atď.).

Sexuálne zneužitie

Sexuálne zneužitie mohlo mať rôzne podoby. Väčšinou sme neboli schopní chápať, čo sa vlastne deje (niekto sa pri nás ukájal alebo nás priamo zneužil), alebo sme tomu rozumeli už viac a niekto si vynútil sexuálnu aktivitu s nami. Mohli sme nadobudnúť dojem, že sú to prirodzené aktivity, do ktorých sa môžeme zapojiť už ako deti a sami sme ich mohli iniciovať so zneužívateľom alebo s niekým iným. Vykonávateľ zneužitia bola zvyčajne staršia (starší chlapec alebo dospelý muž, senior) alebo silnejšia osoba (využitie bezbrannosti alebo násilné prekročenie intímnej zóny). Výsledkom bol zmätok, pocity bezmocnosti, strachu a nedôvera voči ostatným, problémy s intimitou, osobnými hranicami, pocity hanby, hnevu, smútku, sklamania zo seba.

Sexuálne zneužitie v detstve uvádza do sveta sexu predčasne (pri emocionálnej a psychosexuálnej nezrelosti), o čom jasne svedčí kvalita sexuálnych myšlienok, správania a pocitov zneužitého. Ešte nedokáže dať sexuálnemu aktu či sexuálnym aktivitám zmysel, správne ich poňať, uchopiť, spracovať pocity pri reakciách tela (ak už bolo telo schopné nejako reagovať na sexuálny podnet), pri sledovaní reakcií toho, kto bol sexuálne zrelý a inicioval toto dianie.

Mohli sme byť predčasne zaujatí sexom, mohol sa vytvoriť podklad pre budúcu sexuálnu závislosť alebo deviáciu. Iní z nás sa uzavreli do obáv a úzkosti ohľadom sexu a vyhýbali sa intimite (ak predchádzajúce zážitky boli bolestivé alebo výčitky či pocit hanby boli enormne silné).

Opakované zneužitie, zneužitie s odstupom času, pričom prvé sa uskutočnilo v detstve, mohlo spôsobiť neskôr pochybnosť ohľadom sexuálnej orientácie. Nechcené (alebo neplánované), ale napokon istým spôsobom pre muža vzrušujúce sexuálne aktivity prvýkrát zažité vo fyzickej dospelosti alebo krátko pred ňou, takisto mohli byť spúšťačom pochybností, nazerania na seba ako na bisexuálneho alebo dokonca homosexuálneho.

Deštruktívny vplyv sexuálneho zneužitia spočíva v držaní tajomstva a v prehlbovaní pocitu viny a hanby (navonok sa človek tvári v pohode, vo vnútri má temnotu a tajomstvo, pocit ohrozenia, viny a neprekonateľnej hanby, keby to tajomstvo vyšlo najavo).

Ak sme dospievaním pochopili, čo sa to vlastne v minulosti stalo a cítime svoje prispenie k danej situácii, nasleduje mučivý pocit viny, neschopnosť odpustiť si (znásobená prísnou náboženskou výchovou alebo autoritatívnym výchovným štýlom). Môže dôjsť k vnútornému rozpolteniu (navonok sa prezentujúci ako morálne silný človek, v skutočnosti sexuálne závislý, ba sám zneužívajúci) alebo dokonca k myšlienkam na samovraždu. Hoci si človek myslí, že to v sebe má zvládnuté alebo zľahčuje situáciu, vždy je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, aby sa budúci psychosexuálny život uberal správnym smerom, aby sa mohli vynoriť pocity z podvedomia a aby sa danú skutočnosť podarilo čo najlepšie spracovať a vyrovnať sa s ňou pri kompetentnej osobe (aby sa neskôr nestalo to, čo sme vlastne nechceli, lebo sme si nedokázali alebo nechceli uvedomiť bolestivé súvislosti).

Rizikovým bolo tiež tabuizovanie nahoty, sexu, odrádzanie, zosmiešňovanie, vykresľovanie ich ako niečoho zlého atď. (dieťa získava odpor, nechuť a pocity viny, prípadne sa u neho sformuje deviácia, nutkavé správanie, úchylnosť).

Cez rodovú nonkonformitu k homosexualite

Homosexuálna príťažlivosť nie je o "chémii," ale o neutíšiteľnej túžbe po istých znakoch a vlastnostiach. K väčšine mužom, ktorí homosexuálovi pripomínajú seba, otca alebo iného "obyčajného" až "nehodného" muža, je dotknutý takmer asexuálny. Homosexuálna príťažlivosť je o túžbe po láske a prijatí v zranení dostupným mužom; tým, čo odpovie na naše volanie pozitívne. Keby sme aj týchto mužov vnímali ako obyčajných, nedialo by sa to.

Na to, čo spustili vyššie opísané procesy, plynule nadväzuje rodová nonkonformita. Ide o narušenie integrity, zastavenie prirodzeného rozvoja mužskosti alebo jeho bráneniu viacerými prekážkami (najmä tými, o ktorých sme sa už zmieňovali). Došlo k narušeniu psychosexuálneho vývinu v oblasti vnímania seba a iných mužov a žien, vzťahov s obomi pohlaviami. K vzniku rodovej nonkonformity významne prispieva maskulínna/feminínna insuficiencia.

Vnímanie seba a iných mužov

Každý z nás si vytvára vlastný koncept toho, resp. sme presvedčení o tom, ktoré črty pohlavia sú očakávané či žiadané, a ktoré sú príznačné pre nás samých. Máme predstavu o sebe a vnímame spôsob myslenia, správanie a činnosti iných mužov. Pri väčšine z nás došlo k rozporu medzi rodovým konceptom a konceptom seba ako muža. Cítili sme sa iní, "nezosynchronizovaní" s inými alebo nie ako ostatní chlap(c)i - najmä tí, ktorých sme z nejakého dôvodu zbožňovali a zároveň sme cítili, že na nich nemáme, mali sme strach sa k nim priblížiť. Keď sa nám to predsa len podarilo, cítili sme sa akoby v ich tieni, paralyzovaní, bezcenní..., a zvyčajne ani nemali záujem s nami komunikovať (boli sme pre nich nezaujímaví). Často sme boli posadnutí istými mužskými znakmi (nutkavý dôraz na rodové imperatívy), ktoré skutočne maskulínny alebo atraktívny, žiaduci, sympatický, oceňovaný muž musí mať, aby bol kompletným a schopným chlapom. To tvorilo jadro rodového rozporu v našom prípade, pretože sme tieto znaky považovali za nevyhnutné a samých seba sme vnímali ako nedostatočných, nekompletných až nemohúcich v danom smere. Zafixovalo sa to v našej mysli ako niečo, čo nie je možné prekonať alebo sa na to dívať inak. To nás doviedlo k fixnému presvedčeniu o sebe: "Ja nie som taký, ako sa očakáva, aby muž bol." Napríklad postava, maskulinita, prejav, štýl iného muža a jeho sebaistota vyjadrená rôznym spôsobom v nás vzbudzovali obdiv, zbožňovanie tohto muža ako niekoho, kto nás ďaleko prevyšuje a má oveľa vyššiu hodnotu, ktorú sme my podľa seba nemali a ani nemohli dosiahnuť (bolo to v našej mysli, nie o našom tele). Seba sme v čase dospievania vnímali možno ako neobratných, vytiahnutých, neatraktívnych, bezcenných a hlavne oveľa menej maskulínnych. Mali sme vytvorenú predstavu o tom, ako má vyzerať, správať sa a celkovo pôsobiť podľa nás skutočný muž a čakali sme na niekoho, kto bol zosobnením tejto predstavy. Najmä o tomto boli naše erotické zážitky tvoriace podstatnú časť denného snenia a napĺňali sa pri reálnych chlap(c)och, ktorí nás začali priťahovať, lebo sa najviac približovali k našej koncepcii chlap(c)a (aký by chlap/ec mal byť), no ešte viac zdegradovali náš pohľad na seba ako na chlap(c)a. Naše prvé lásky boli obvykle aj tajnými láskami a z diale sme ich obdivovali, pretože boli pre nás nedostupní (ba dokonca to mohol byť niekto z tých sebavedomých a nebojácnych typov, ktoré si nás nevšímali, robili iným zle, alebo sme pred nimi mali rešpekt, chceli patriť do ich sveta).

Zjednodušene, ako dospievajúci sme pociťovali medzi nami a niektorými typmi chlapcov obrovskú priepasť. Vlastný pohľad na seba sa priepastne líšil od rodového konceptu, a oba koncepty boli vytvorené v našej mysli vplyvom minulých skúseností a zážitkov. Obraz našej nehodnosti, nekompletnosti, neschopnosti sa niekomu vyrovnať, nemožnosti s ním súperiť a vyhrať... sa zafixoval hlboko v srdci. Náš ďalší vývin a všetky kroky či rozhodnutia boli ovplyvňované týmto obrazom o sebe a presvedčením o "správnom" obraze o iných, na ktorý sme kládli nezdravý a extrémne silný dôraz počas mnohých rokov. I dnes sú mnohí mužnejší, silnejší, schopnejší, kompetentnejší či úspešnejší muži ako my.

Existencia mimo vzťahov s rovnakým pohlavím (vyňatie seba zo sveta mužov)

Stali sme sa nedôverčiví, ale i nesmelí a izolovali sa od sveta iných mužov. Vedome či podvedome sme sa dištancovali od iných mužov, zvlášť tých, s ktorými sme nedokázali nadviazať alebo udržať kontakt, vnútorne splynúť, pri ktorých sme nedokázali cítiť, že sme jedni z nich. Chýbalo nám blízke spojenie, napĺňajúci vzťah, pocit jednoty (možno niečo existovalo, ale skončilo sa to, alebo spojenie muž - muž sa nikdy nevytvorilo) s osobou alebo skupinou rovnakého pohlavia. Vnútorne, a možno i navonok, sme sa oddelili od niektorých typov mužov alebo dokonca od všetkých typov mužov.

Cítili sme odcudzenie, ktoré sme maskovali hnevom či odsúdením spoločenského konceptu maskulinity a mužskej roly. Neskôr sme mali pocit, že nás iní odsudzujú a stavali sme sa do roly obetí.

Poznačený subjektívny pohľad na seba a iných mužov, existencia mimo vzťahov s rovnakým pohlavím vytvorili spätnoväzbovú slučku, ktorá posilnila vnímanie seba ako niekoho, kto nezapadá do celkového konceptu mužskosti (vytvoreného spoločnosťou, ale i sebou samým).

Potreba byť súčasťou skupiny rovesníkov a mužskej časti society ostala nenaplnená, a tým aj subjektívny pocit rodovej spolupatričnosti, harmónie, zhody. Chlapci totiž spolu trávia väčšinu času svojho detstva a dospievania, učia sa žargónu a rôznym typom správania "klubu rebelov." Dospelí muži zasa vyhľadávajú prítomnosť iných mužov na relax a maskulínnu podporu. Ich konverzácie a aktivity sa často točia okolo spoločensky akceptovaných mužských záujmov, ako sú šport, majetok, sex, "hračky pre dospelých" a biznis (muži cez nich vyhľadávajú príležitosť vyniknúť a možnosť súperiť). Tieto vzťahy zohrávajú kľúčovú rolu pri napĺňaní základnej potreby človeka byť súčasťou skupiny, zažívať súzvuk, harmóniu, pocit prijatia, uznania, potvrdenia a náklonnosti iných členov identického pohlavia. Každý potrebuje zažiť toto spojenie a každý inak (i v závislosti od toho, ako kedysi zažíval spojenie so svojím otcom alebo vychovávateľom; či v danom vzťahu pociťoval nevšímavosť, opustenie, zneužitie, odmietnutie, izoláciu, koľko sa mu ich dostalo a ako to prežíval). Túžbu znásobovali vnútorné alebo i vonkajšie konflikty medzi nami a svetom mužov okolo nás. Potreba prijatia a plnohodnotného členstva skupiny obdivovaných bola naplnená minimálne alebo vôbec.

Bažili sme po blízkom spojení a mohlo to byť celkom úzkostné. Čím bol rozdiel medzi aktuálnym stavom napĺňania potreby a jej nezávislou existenciou väčší, tým väčšia priepasť sa vytvorila medzi nami a svetom mužov..., tým silnejšia bola erotizácia znakov a vlastností, ktoré sme si všímali na tých nedosiahnuteľných, obdivovaných a silných, a po ktorých sme tak túžili (dodnes túžime byť nimi napĺňaní, zažiť ich pozornosť).

Vzťahy so ženami

Vzťahy so ženami by sme mohli charakterizovať ako veľmi blízke. Spočiatku sme sa identifikovali so ženami a idealizovali sme si ich (ako reprezentantky všetkého dobra na svete, ochrankyne, chlebodarkyne), pretože v čase detstva a dospievania boli naším jediným zdrojom bezpečia a stability (muži boli nezaujímaví, nevýrazní, darebáci alebo tyrani). Mnohí sme najmä žene dovolili vychovávať nás, rešpektovali sme ju ako istotu, vnímali a vyžadovali jej podporu. Aj v dospelosti sme možno zostali príliš spojení, spätí so ženami (pestujúci s nimi veľmi dôverné vzťahy), hľadáme akoby takú ochraňujúcu, naslúchajúcu, emotívnu, ale rozhodnú a podporujúcu mamu v kamarátkach, kolegyniach, ktoré s nami budú rozoberať svoje súkromie a aj intímne problémy. Naše emocionálne prežívanie a nazeranie na svet sa podobá tomu ženskému, a je nám blízke dovtedy, kým sa ženy nesnažia o prekročenie hraníc (náznak ovládania, vlastnenia, komandovania, ponižovania, sexuálneho zblíženia atď.). Ony ignorujú náš rodový koncept a my sa ním pri nich nemusíme intenzívne zaoberať. Napriek tomu si už dnes od žien držíme odstup. Hoci vo vzťahoch s nimi napodobňujeme náš aktuálny alebo minulý vzťah s matkou a vieme, že pri nich môžeme byť asi najviac sami sebou, zároveň očakávame, že skôr či neskôr to bude použité proti nám (čakáme zradu, nátlak atď.). Tak, ako nedokážeme byť kritickí pri mužoch, ktorých obdivujeme, tak kritizujeme každú ženu (neveríme jej, držíme si odstup), ktorá obdivuje nás. Máme tendenciu zbavovať sa žien (oslobodzovať sa od nich) a cítime pri tom úľavu. Ak nás matka trestala za našu úprimnosť (ktorú zároveň vyžadovala), nie sme schopní byť dlhodobo úprimní ani vo vzťahoch s inými ženami (a zároveň nás neúprimnosť ničí), a pestovať takéto vzťahy.

Pri ženách sa vynára obrovský vnútorný konflikt. Na jednej strane sa im chceme vnútorne odhaliť, na strane druhej chceme, aby sa na nás dívali ako na ostatných mužov.

Ako sa vlastne udiala identifikácia so ženami? V podstate sme sa od matky v detstve neodpútali a nepripútali sa k otcovi a i v ďalšom období mali ženy rozhodujúci vplyv v našich životoch, boli pre nás vzorom (predlohou v správaní) i priateľkami v jednom. Výrazný podporný vplyv mali rodová hanba a DB. Narušili spojenie s maskulínnou identitou, odpojili nás od predstavy či presvedčenia o sebe ako o pravom mužovi. Hoci sme jasne pociťovali odlišnosť pohlaví, i tak sme viac zažívali súzvuk (zhodné emocionálne prežívanie), cítili spojenie s opačným pohlavím. Mohlo nás to viac alebo menej poznačiť psychosomatickou zženštilosťou.

Niektorých z nás priviedli skúsenosti so ženami k rozhodnutiu, že byť ženou by bolo výhodnejšie. Mohli sme začať pociťovať averziu k osobnej maskulinite a silnú túžbu stať sa ženou (vnímali sme seba ako ženy uväznené v mužskom tele - transsexualita).

Neskôr, v dospelosti, mohlo dôjsť až k odporu k ženám. Znechutenie (z matky, priateľky), nedôvera, strach a iné negatívne asociácie a pocity vo vzťahu k ženám a ženskosti (kypiaci odpor až zúrivosť). U väčšiny sa ale objavovali negatívne pocity voči ženám viac sporadicky, neboli intenzívne, ledva sme si ich uvedomovali, prejavovali sa nepatrným negatívnym alebo rezervovaným správaním, myšlienkami, odstupom, strachom zo zaľúbenia alebo ovládania ženou. Naše skúsenosti s matkou a/alebo sestrou v nás mohli vzbudzovať dojem, že ženy sú prevládajúce, neprekonateľné až dusiace, spôsobujúce vyčerpanie, pocit použitia až ohrozenia, vyvolávajúce ťaživý pocit zodpovednosti či viny. Bolo takmer nemožné prekonať presvedčenie, že ženy, ktoré sme zažili v domácnosti alebo v blízkom okolí, nie sú reprezentantky všetkých žien. Fixáciou iného pohľadu zo skúsenosti sme došli k presvedčeniu, že ženy sú nemilosrdné, pomstychtivé, zneužívajúce, nebezpečné..., alebo neisté, potrebujúce emocionálnu podporu, pohlcujúce, manipulatívne, zaliečajúce sa, náladové, sťažujúce sa (vidia problémy tam, kde nie sú, neschopné ich riešiť), jačavé, nerozumné, slabé, podceňujúce alebo preceňujúce situáciu (pripisujú veciam a okolnostiam takú váhu, akú v skutočnosti nemajú).

Mali sme pocit, že k nám nepristupujú ako k mužom, šliapu po našej hodnote i mužskosti, vyberajúc si z nej to, čo im pasuje, odsúdiac to, s čím sa nestotožnili pri svojich otcoch alebo partneroch.

Vďaka dominantným matkám sme sa v dospelosti mohli cítiť ako tí slabí, nehodní, neistí, nežiaduci, bezbranní, neschopní, zraniteľní a menejcenní vo vzťahu k inej žene a dodnes máme problém vychádzať s matkou, pokiaľ nežijeme a nesprávame sa podľa jej plánu. Cítime sa malí a neschopní intímnych vzťahov so ženami, plniť požiadavky a očakávania žien.

Malé percento z nás nadobudlo pocit superiórnosti voči ženám, vnímaním seba samých ako ďaleko lepších a vhodnejších partnerov pre ich mužov (niečo obdobné sa často deje pri ženskej bisexualite alebo nepravej homosexualite žien).

Opozícia voči ženám sa prejavuje nedôverou, strachom, odmietnutím, znechutením. Ďalší z nás nepotrebujú vystupovať proti ženám, jednoducho sa im vyhýbajú, sú voči nim ako muži ľahostajní a apatickí (čím vlastne len zakrývame svoj strach). Ak sme sa chceli vedome priblížiť k ženám pri egodystonickej homosexualite alebo po neúspešných sexuálnych vzťahoch s mužmi, museli sme si priznať, že máme na ženy nesmierne vysoké nároky, požiadavky. Závideli sme ženám s partnermi, ktorí nás najviac priťahovali (na chvíľu sme sa prevteľovali pri sexuálnych predstavách s ich partnermi do tiel týchto žien) a spolu s tým sme závideli daným mužom ich mužskú silu a túžbu (schopnosť podmaniť si ženy) i to, s akou ľahkosťou žijú svoju rolu a napĺňajú mužské poslanie (svoje vnútorné nastavenie).


Zhrnutie

príťažlivosť k rovnakému pohlaviu (SSA; same-sex attraction)

insuficiencia maskulinity, rodová nonkonformita

postupný proces zážitkov, skúseností a vnímania, na základe ktorého sa sformoval vlastný koncept, rodový koncept, naše vzťahy s mužmi i so ženami

existencia mimo vzťahov s rovnakým pohlavím (vyňatie seba zo sveta mužov)

nenaplnenie potreby spojenia, prijatia, uznania, potvrdenia,

pocitu príslušnosti k rodu,

zhodného emocionálneho ladenia s osobami rovnakého pohlavia,

aktuálne vzťahy, skúsenosti (zneužitie, pocit opustenosti, nevšímanie, prehliadanie, neschopnosť prispôsobiť sa, odmietnutie, izolácia, zmätok, znižovanie sebahodnoty a i.)

vnímanie seba a iných mužov

koncept o sebe ako o mužovi (čo si myslím o sebe ako o mužovi - pohľad na seba ako na niekoho, kto nemá kvality na to, robiť niečo alebo boriť sa s niečím)

rodový koncept (moje presvedčenia o tom, čo sa od muža očakáva, aký by mal byť - moje imperatívy na predstaviteľov mužského rodu). Nevyhnutná podmienka vytvorená v našej hlave. Ak ju daný muž nespĺňa, nie je hodný povšimnutia (a rovnako sa domnievame, že ak ju my nespĺňame, nie sme hodní povšimnutia). Nezhoduje sa s realitou a s tým, ako by bolo pre muža vhodné a zdravé.

disharmónia, inkompatibilita, inkonzistentnosť, myslenie a správanie nekorešponduje s tým, čo je skutočné, odôvodnené, rozumové, správne, vhodné.

podceňovanie seba, iných mužov nevidíme vcelku, ale cez výber pre nás najpodstatnejších znakov mužskosti, a teda skreslene, cez zúžený hyperkritický pohľad a nadhodnotenú perspektívu (cez črepy vybraných vlastností o iných, presvedčení o vlastných nedostatkoch a ich nemennosti, bezmocnosť až sebanenávisť)

Vysvetlenia a dodatky

Rodová nonkonformita (pri mužskej homosexualite - ako veľmi chlapci nemali radi chlapčenské aktivity, aký vzťah mali k typicky dievčenským/ženským aktivitám a ako veľmi maskulínne alebo feminínne sa cítili počas dospievania, resp. ako sa spätne dívajú na seba v danom období i dnes).

Rodová nonkonformita zohráva pri vývine homosexuality asi 10-krát väčší význam, než by predstavovala prípadná genetická predispozícia.

Nepríjemná matka - názormi, v myslení, vyjadrovaním emócií, neschopná kompromisov, rázna, svojská, príliš hrdá, spútavajúca, náročná, dávajúca podmienky, presadzujúca najmä svoje záujmy, ale na druhej strane chrániaca a svojím spôsobom nadovšetko milujúca poslušného syna (syn môže mať aj v dospelosti problém vnútorne sa odpútať od matky).

Ďalšie - podporné faktory sú u mužov sexuálne zneužitie v detstve (puberte) iným mužom a u žien sexuálna trauma (spôsobená mužom/mužmi). Pri oboch pohlaviach odstrkovanie až šikanovanie v kolektíve a sklamanie v láske (zväčša početnejšie traumatizujúce sklamania partnermi v období adolescencie alebo skorej dospelosti).

Poznámka: Tabuľky sú modifikované!

Zdroj: http://www.mygenes.co.nz/PDFs/Ch11.pdf


Ak niekoho priťahuje ženskosť, jemnosť na mužoch, nejde o pravú homosexualitu ako špecifické zranenie, ale o sklamanie vo vzťahu k ženám, dočasné alebo trvalé zavrhnutie či nahradenie žien po pozitívnych skúsenostiach s ľahko dostupnými zženštilými mužmi ako alternatívou.

Na základe vyššie popísaných životných skúseností a problémov (partnerský vzťah troch poznačený narcizmom, pokrivený obraz o sebe samom, subjektívny pohľad na iných cez perspektívu zranení, problematické vzťahy s mužmi a skôr či neskôr i so ženami, rodová hanba, dvojaké priradenie, pripútanie a sexuálne zneužitie), sa rozvíjala naša homosexuálna preferencia, a zároveň sme museli mať genetickú predispozíciu podporujúcu rozvoj psychického obrazu, v ktorom sa táto preferencia mohla "udomácniť." Nie všetci sme mali zážitok so všetkými týmito problémami, mohli sme zažiť iba niektoré alebo viaceré, ale v rôznej kvalite, s rôznou kvantitou (ale vždy šlo o "rozvrat" v našej skúsenosti s rodom). Iní muži sa stali stredobodom intenzívneho záujmu (zvedavosť, naviazanie sa, pocity menejcennosti, potreba uspokojenia, spojenia, ochrany). Začali sme sa na nich dívať s úžasom (silné emócie, intenzívny až nutkavý záujem), ako na exotických, mysterióznych, akoby žijúcich v inom svete a v inom pohlaví, čím pre nás boli tak fascinujúci). Náš záujem (sprevádzaný silnými emóciami) o mužov, pocity a impulzy sa sexualizovali (a ovplyvnili ďalšie správanie). Tieto fantázie a erotické predstavy, úžas inými striedali závisť, dychtivá túžba, pocit straty, prehry, úzkosť, strach, láska, hnev, nenávisť v rôznych podobách a pri striedaní objektov nenávisti i motívov (niektorí sme pohŕdali tými, ktorí sa javili byť slabší alebo menej sympatickí). K sexualizácii mohlo dôjsť aj priamo - zneužitím alebo experimentovaním s mužmi (pretože dospievanie je obdobím zvýšenej hladiny testosterónu a nízkym vhľadom). V čase dospievania sme cítili množstvo vecí, ktorým sme nechápali alebo tomu nemohli porozumieť a poňať to správne, neboli sme ešte emocionálne zrelí. Emocionálne zážitky a sexuálne prebudenie nás mohlo posunúť do chaosu, do niečoho príjemného, vykonávaného zo zvedavosti. Boli sme až posadnutí fyzickými znakmi, ktoré sa počas dospievania premenili zo zvedavosti na úplnú fixáciu. V čase pocitu inakosti, separácie od iných mužov sa prehlbovala intenzívna túžba po blízkosti a intimite spolu so silnými sexuálnymi pudmi. Došlo k náhodnému a nevedomému prekríženiu sexuálnych dráh (postupné, nenápadné, takmer neuvedomované). Ak sme si už začínali uvedomovať svoju skutočnú sexuálnu orientáciu (alebo že nie sme úplní heterosexuáli), vyvolalo to v náš širokú škálu pocitov - od hrôzy po blaženosť (dočasná úľava v stave rodovej nonkonformity). Nebolo možné ignorovať to, pretože sme boli vždy viac emocionálni, vnímavejší v porovnaní s rovesníkmi a pri mužoch sa naše pocity a prežívanie rôznych situácií ešte viac znásobovali. Prijatie homosexuálneho správania znamenalo príležitosť k sebavyjadreniu, pociťovať svoju maskulinitu alebo spojenie s mužmi v homosexuálnej komunite (únik od požiadaviek žien, únik od vnútornej bolesti a nepohody, od rušivých emócií, perfektný liek na konfliktné až zrútené predstavy o nás a o našom rode).

SSA s jej zmätočným vnímaním, myšlienkami, pocitmi a impulzmi nie je nič iné ako mentálne naprogramovanie. Skúsenosti z detstva sformovali špecifický spôsob vnímania, presvedčenia a pocitov, ktoré dali vznik nášmu vnútornému obrazu i obrazu ľudí okolo nás (oboch pohlaví). Tento mentálny program mal na každého z nás iný vplyv. Záviselo to od jeho pôvodnej intenzity, intenzity vedomých únikov, ako často boli dané predstavy a myšlienky zaktivizované, ako sme odpovedali na minulosť. Ignorovanie vnútorného nastavenia iba potlačilo skutočnosť na istý čas, ale v našej mysli sa dané predstavy, pochybnosti vynorili pri rôznych spúšťačoch, situáciách (znechutenie, nešťastie, nuda, hádka so ženou, ignorovanie priateľom, nepohoda v práci, osamelosť, sekírovanie matkou, kritizovanie otcom a iné spúšťače). Odpoveďou na pocity neúplnosti, odpojenie od sveta mužov, znechutenie zo žien mohlo byť homosexuálne správanie ako jediné schodné východisko na zmiernenie tlaku z intrapsychických konfliktov a nasledovanie toho istého (už homosexuálneho) programu a aktivít znova a znova (nakoniec už ale nestačili ani tie). Únik od tohto naprogramovania alebo úplné podľahnutie mu neprináša vnútorné uspokojenie. Vhodnejšie je upraviť ho poradenstvom, terapiou, zdravými vzťahmi s inými mužmi a aktivitami, ktoré sú výzvou v našom progrese, sú prospešné pre rozvoj našej osobnosti i osobnej mužskosti (tiež správneho vnímania seba, pohľadu na iných mužov a ženy, pomáhajú vyhnúť sa závislosti, zvládať stres, riešiť konflikty, prekonávať nutkavé stavy, vyhnúť sa deštruktívnym dôsledkom prehlbovania neriešených vzťahových a emocionálnych zranení).

Štyri kroky k zmene

Na homosexualitu je možné sa dívať povrchným alebo skúmavým pohľadom. Je na nás, ktorý pohľad si vyberieme. Bolí nielen pravda o tom, čo je PRAVÁ homosexualita, ale aj o tom, čo s ňou (ak ju niekto chce zmeniť, zrejme si v našich podmienkach a v prostredí nevedomých a neskúsených viac ublíži, ako pomôže). Zdravé a osožné je preto meniť seba, nie svoju sexualitu.

Homosexuálny muž potrebuje dosiahnuť rodovú celistvosť (gender wholeness) a maskulínnu dostatočnosť (masculine sufficiency) úpravou rodového konceptu, konceptu o sebe samom, naplnením potreby zdravého spojenia s mužmi, aktuálnymi vzťahmi a skúsenosťami. To sa deje rastom v autenticite, maskulinite, v potrebe napĺňania svojich potrieb a osvojovaním si odovzdávania toho zlého, prijímania zmeny, toho dobrého.