Autenticita


Ciele:

Poznať seba a žiť v pravdivej predstave o tom, kým sme a akí sme. Akceptovať osobnú podstatu.

Naučiť sa autentickosti v prijímaní a vyjadrovaní pocitov. Chceme sa vybrať na odvážnu cestu odhaľovania a uzdravovania vnútornej bolesti, ktorá často bola a stále je zdrojom nechcených pocitov, zvykov, zameraní či správania sa.

Vidieť a akceptovať ostatných takých, akí naozaj sú.

Odmietať v sebe živiť falošné JA, držať sa v ústraní, hromadiť tajomstvá.

Pracovať s pocitom hanby a viny. Pátrať po základných emóciách.

Nadobúdať presvedčenie o vlastnej vnútornej hodnote a sile, nenechať sa odradiť, zneistiť, manipulovať.

Potrebovali sme sa vyzliecť z pozlátky a uveriť tomu, že takí, akí sme, sme dosť cenní a hodní toho, aby nás bolo vidieť a počuť v pravej podstate, vo svetle pravdy.

Mali sme obmedzený kontakt so sebou i s inými ľuďmi (najmä mužmi). Cesta muža je cestou smerom do vlastného vnútra, objavovania seba, autentického sebavyjadrenia a obrodenia. Nie je to cesta vôle. Je to cesta uzdravovania a odhaľovania hlboko ukrytej bolesti a vnútornej prázdnoty, ktoré podporili/spustili mechanizmus homosexuálnych pocitov, túžob, správania i praxe.

V minulosti sme žili v sebaklame. Už dlho sme nevedeli, aké to je byť autentický, prijímať a vyjadrovať svoje pravé pocity. Vytvorili sme si falošné JA a žili vo vedomí, že všetko je v poriadku, hoci naše vnútro v hĺbke šepkalo až kričalo opak. Mnohí z nás si so sebou niesli pocit či povinnosť byť "dobrí chlapci," nikdy sa nedostať do ťažkostí, byť tí obľúbení v očiach mamy, učiteľov, vychovávateľov, ale vo vnútri sme cítili bolesť, tichú bolesť.

V sebaklame sme žili skôr, ako sme si začali uvedomovať vznikajúce homosexuálne túžby. I tie boli o hlboko skrytej bolesti, ktorú sme nemohli pochopiť a boli sme si istí tým, že ani nikto iný to nedokáže. Cítili sme bolesť z pocitu odlišnosti, nezapadnutia do kolektívu, pocit odcudzenia vo vzťahu s otcom, pocit, že viac si rozumieme s dievčatami ako s chlapcami, že sme terčom výsmechu a doberaní iných chlapcov, ktorí nás dokázali zastrašiť, pri ktorých sme mali pocit, že na nich nemáme, vzbudzovali v nás zúfalstvo a osamelosť. Niektorí z nás uchovávali vo svojom vnútri tajomstvo a hanbu z predošlých skúseností sexuálnych hier s inými chlapcami alebo dokonca zo sexuálneho zneužívania staršími chlapcami či mužmi. Ďalší z nás sa ešte ako deti naučili, že emócie ako hnev, smútok (alebo i slzy) a strach sú nesprávne až zlé. Ako citliví a "dobrí chlapci," sme sa usilovali prispôsobiť sa požiadavkám ostatných, odpojiť sa od všetkých našich pravých pocitov (potlačiť ich).

Keďže sme nechceli cítiť bolesť, vypli sme sa emocionálne. Necítiť vôbec nič bolo šetrnejšie, než precítiť v plnej miere strach, smútok, osamelosť a bolesť zo zranenia či zlyhania.

Nezdravá dynamika rodinných vzťahov, hanba a sexuálne zneužívanie mohli viesť k zdrvujúcim emocionálnym konfliktom. Zápasili sme s protichodnými pocitmi, ktoré tieto konflikty aktivovali. Potreba blízkosti, lásky, túžby a dôvernosti "sa bili" so strachom, hnevom, krivdou, nedotklivosťou, vinou a hanbou. Absenciou vnútorných emocionálnych zdrojov a podpory od ostatných, sme potlačili alebo sa odpojili od emocionálnych konfliktov, prípadne sme sa dostali do stavu, v ktorom sme akoby prestali cítiť emócie, pretože boli príliš bolestivé až zdrvujúce.

Verili sme, že časom to prejde, alebo že sa nám to podarí v sebe hlboko pochovať. Naša minulosť ale stále bolí, neumrela. Pochovávaná bolesť silnie. Neliečená rana na tele alebo neliečený zápal si nájde spôsob, ako sa prejaviť, aby sa jej/mu tento raz dostalo povšimnutia. Rany na duši sa takto môžu ozývať sklonom k depresiám, slabosťou, nestálosťou, závislosťou, posadnutosťou niečím, závisťou, žiadostivosťou, hanbou, bezmocnosťou alebo inými (seba)deštruktívnymi formami, ktoré ešte viac prehlbujú naše nežiaduce túžby, stavy, správanie, myslenie, prejavy.

Bolo potrebné oslobodiť naše srdcia a znovu sa spojiť s našimi základnými emóciami, autenticky v plnej miere. Museli sme sa oslobodiť od pocitu hanby, pracovať a uzdravovať dávno a hlboko pochovanú zlosť a bolesť a ich následky. Museli sme znovu objaviť samých seba.

Učili sme sa zažívať autentickosť nielen vo vzťahu k sebe, ale aj vo vzťahoch s inými. Prestali sme chcieť žiť životy a priania iných, zbavili sa falošného JA (mysleli sme si, že musíme byť takí, pretože iní chcú, aby sme takí boli - lebo len takto ich nestratíme). Potrebovali sme byť úprimní, prirodzení vo vzťahu s ostatnými, nedržať sa len svojho presvedčenia, svojho obmedzeného a navyše skresleného vnímania seba i okolia, prestať sa neustále brániť či obhajovať (nutkavo či zo zvyku mať o sebe predstavu ako o niekom, kto je v očiach iných menejcenný, alebo ako o niekom, kto musí byť ten lepší, dokonalejší, aby bol prijatý), vyčleňovať sa rôznym spôsobom, nehanbiť sa za svoj názor, prijímať ostatných bez výhrad a bez toho, aby v nás ich prítomnosť musela vyvolávať nepríjemné pocity (pocit, že niekoho musíme strpieť, že nás môže ohroziť, lebo nie je podľa šablóny, prevzatých zaužitých predstáv).

Rodová nonkonformita a naše životné skúsenosti nás odpojili od rôznych aspektov autentického JA a spôsobili fragmentované vnímanie ostatných. Nezdravá rodinná dynamika, najmä partnerský vzťah troch poznačený narcizmom, v nás fixovala predstavy o sebe ako o niekom, kto bol sformovaný cez prístupy, predstavy, chcenie i podvedomé reakcie matky a otca (stali sme sa tým, kým nás chceli mať, ako sa na nás dívali). To rozštiepilo (obranný mechanizmus na elimináciu pocitu ohrozenia) tie časti nášho JA (ega), ktoré neboli chcené alebo vhodné v danej rodinnej dynamike. Cítili sme existenčnú úzkosť, strach zo straty objektu (daného rodiča) alebo jeho lásky. V našej mysli existovali protichodné verzie reality, ktoré sa usilovali koexistovať (v našom egu bola daná skutočnosť prijatá a zároveň odmietaná). Zároveň sme prijímali a formovali sa vzorom rodiča (okrem iného aj napodobňovaním napríklad čierno-bieleho myslenia matky). Rodová hanba spôsobila skrývanie alebo popieranie častí JA, ktoré iní nemali radi (alebo sme sa pravým JA od nich jednoducho odcudzili) a postupne sme sa začali prezentovať cez falošné JA s prvkami, ktoré boli inými akceptované. Dvojaké priradenie, pripútanie nás nechávalo bezbranných, zmätených, neistých, viedlo do popierania alebo štiepenia častí JA a odpájalo nás od ostatných mužov. Sexuálne zneužitie nás takisto odlúčilo od pravého JA a spôsobilo zmätok v rode i sexuálnej orientácii.

Hrozba štiepenia ega spočíva v tom, že dieťa alebo dospievajúci prežíva obrovské emocionálne (intrapsychické) konflikty bojujúc s protichodnými pocitmi: závislosť (potreba niekoho, niečoho), láska, túžba, dôvera vs. strach, hnev, nevôľa, odpor a hanba. Chýbajúce vnútorné emocionálne zdroje a podpora ostatných spôsobili potlačenie alebo odpojenie sa od týchto emocionálnych konfliktov (v prípade veľkej bolesti alebo ohrozenia sme možno neboli schopní cítiť žiadne emócie).

Kvôli štiepeniu nášho ega v minulosti nemáme v súčasnosti tendenciu vnímať seba autenticky (fragmentácia seba) a máme problém zažívať s ostatnými autentické vzťahy (fragmentované vnímanie iných). Často sa to prejavuje projekciou (to, čo na sebe nevidíme, v sebe potláčame alebo zavrhujeme, výrazne vnímame na iných, premietame do iných, cez nich sa usilujeme cítiť plnohodnotne, no nedívame sa na nich komplexne ani pravdivo) alebo transferenciou (podvedomé presmerovanie pocitov, túžob, často pretrvávajúcich z detstva, na nový objekt..., aplikovanie postojov, vzorcov správania z primárnych vzťahov do súčasných interakcií, nevnímanie iných reálne, ale cez "fantómov minulosti"). Projekcie a transferencie sa budú veľmi často vyskytovať v našich životoch dovtedy, kým neprenikneme do podstaty a nespracujeme naše minulé vzťahy (nepochopíme vzťahy z detstva, neodpustíme zraňujúcim i sebe).

Učenie sa autenticite si vyžaduje vnútorné a interpersonálne zmeny.

Autenticita vo vzťahu k samému sebe (zmena myslenia a postojov):

Potrebujeme akceptovať seba bez výhrad, nie štiepiť svoje JA, potláčať alebo skrývať jeho časti. Potrebujeme hlbšie pochopiť to, kto naozaj sme. Potrebujeme sa na seba dívať a hodnotiť seba nielen cez prácu, záujmy, pocity či stigmy, ktoré máme vďaka rodine, známym, priateľom, spoločnosti. Potrebujeme sa znovu naučiť schopnosti cítiť a akceptovať v plnom rozsahu naše vlastné pocity, ktoré sa môžu niekedy javiť ako konfliktné, nelogické, spôsobovať zmätok a bolesť..., schopnosti integrovať tieto pocity a presvedčenia o nás samých, o iných, o svete... do osobnosti, ktorá dokáže čeliť výzvam a zažívať uspokojivé plnohodnotné vzťahy.

Naozaj viem, kto som, alebo si to len myslím?

Mnohí z nás nevedia, kým v skutočnosti sú. Vytvorili sme si falošné JA, ktoré je také dobré, aké iní chcú, aby bolo. Ale to predsa nie sme skutočne my!

Už ako malí sme neverili vlastným pocitom, popierali sme ich a hanbili sa za ne. Vo vnútri sme cítili niečo silné, ale dôverovali sme dospelým, najmä rodičom, ktorí nám hovorili, že to, čo cítime, nie je podstatné alebo správne. Horšie ale bolo to, že sme si potom začali myslieť, že niečo s nami nie je v poriadku. Začali sme sa hanbiť za svoje skutočné JA. Naše falošné JA nám malo pomôcť vyhnúť sa trestom, pocitom viny, zavrhnutiu, odsúdeniu, nepochopeniu a neláske. Bolo zárukou spokojnosti rodiny a akceptácie prostredia rovesníkov. Po istom čase sme začali splývať so svojím falošným JA a vytesnili sme to, kým v skutočnosti sme.

Naše falošné JA nám hovorilo:

- Sme poslušní a nerobíme problémy.

- Nie sme ako ostatní muži.

- Sme hanbliví a často potrebujeme pomoc, pretože mnohé veci nezvládneme.

- Nevieme sa obhájiť, brániť ani presadiť.

- Nevieme byť tvrdí.

- Biť sa, hovoriť o sexe s kamarátmi je nesprávne.

- Nemáme správne názory.

- Bojíme sa všetkého.

- Skoro všetko zbabreme a nevieme ani správne kopnúť do lopty.

- Musíme sa veľa učiť, lebo vzdelanie je základ, postavenie nám prinesie úctu, rešpekt a zabezpečí blahobyt.

- Nesmieme sklamať rodičov, lebo do nás vložili veľa a trpia kvôli nám.

- Nesmieme vybočiť z cesty, meniť názory ani rebelovať.

- Nesmieme robiť to, čo naši rodičia alebo rovesníci považujú za nesprávne.

Možno sme dodnes nezistili, že naše falošné JA je pravému JA len veľmi málo podobné alebo je od neho kompletne odlišné. Spútali nás tí, ktorí nás chceli mať inakších. A my sme ich nevedomý zámer či rafinovanosť ako deti nedokázali prekaziť. Nedokázali sme to vedome prekonať, pretože sme vďaka tomu dlho nevedeli, kým sme a čo je skutočne správne. Naše falošné JA, klamlivé predstavy o nás samých i o realite boli ako ťažký balvan na nohe, ktorý nám nedovolil vyletieť z hniezda, prestať sa báť.

Aká bola pravda a čo vytvorilo naše falošné JA?

- V skutočnosti sme chceli zapadnúť do kolektívu a byť ako ostatní, ale zakaždým nám to prekazil strach a pocit viny. Boleli nás neúspechy, nespravodlivosť, krivdy, posmešky a sklamania. Veľmi intenzívne sme ich prežívali a stratili sme silu bojovať, keďže my sme boli vždy tí nehodní alebo zlí.

- Rodičia v nás podnecovali strach, závislosť a bojazlivosť.

- Ako nesamostatní a ustráchaní sme sa začali líšiť od rovesníkov. Dieťa potrebuje zažívať láskavý empatický prístup matky ("Mamka pofúka."), ale aj odosobnený praktický prístup otca ("Nič sa nestalo, ideme ďalej."). V tomto sme nezažili rovnováhu. Mama nás príliš "mojkala" a otec možno povedal: "Vstaň!" ale vyjadril to, chladne, nezúčastnene alebo to nevyjadril vôbec (ani nevedel, že sa nám niečo stalo, alebo nás poslal rovno za mamou).

- Rovesníci nás odstrkovali, pretože sa s nami necítili dobre. Boli sme ich svedomím či príliš správni a zodpovední na to, aby s nami bola nejaká zábava.

- Neboli sme hanbliví, len sme sa báli prejaviť. Mali sme tak malú sebadôveru a sebaistotu, že sme veľa vecí nedokázali urobiť "na vlastnú päsť." Prenasledoval nás strach z toho, čo všetko sa nám pri tom môže stať, že si ublížime fyzicky alebo sa skazíme vnútorne, a strach z toho, čo na to povedia ostatní (najmä rodičia).

- Veľkú časť svojho života sme nemali žiadnych alebo mali málo skutočných priateľov, nezažili sme dlhodobé priateľstvá (nestali sme sa plnohodnotnými členmi partie), pretože sme si mysleli, že je nesprávne kamarátiť sa s ľuďmi, ktorí sú iní ako my, že nie sme dostatočne zaujímaví a zábavní na to, aby s nami niekto trávil čas. Nemali sme také zážitky, aké mali ostatné deti a hanbili sme sa za to. Nemali sme sa čím pochváliť ani čo zaujímavé naučiť iné deti, aby nás mohli brať inak. Vinili sme za to seba a až neskôr našich rodičov.

- Boli sme príliš sebakritickí, uzavretí, menej smelí, ale nesmierne hodnotní, túžiaci po láske a pozornosti. Veľmi sme sa chceli naučiť novým veciam, chopiť sa príležitosti, byť podporení v niečom odvážnom. Ale náš vnútorný hlas spôsobil (v skutočnosti to bol hlas kritického alebo veľmi zväzujúceho rodiča v nás), že sme to odložili na neskôr alebo zavrhli úplne.

- Mali sme pocit, že nikto nás nepozná lepšie ako my sami alebo naši rodičia a že ostatní nám môžu ublížiť, ak nás budú nútiť posúvať naše hranice.

- Boli sme dobrí v mnohých veciach, kreatívni i fyzicky zdatní, len sme sa to báli prejaviť alebo naše talenty nikto nerozvinul, nepodporil, neumožnil ich rozvoj.

- Mnohé pravidlá, príkazy, zákazy nám pripadali nelogické, subjektívne ladené a podľa nás by potrebovali úpravu. I dnes si myslíme, že mnohé veci potrebujú zmenu. Nehodláme slepo nasledovať masy ľudí a robiť len to, čo nám kážu nepísané pravidlá.

- Možno sme mnohé veci pokazili, ale nebolo to skôr iba kvôli tomu, že nám nevyšli na prvý pokus alebo nám nešli tak ľahko ako našim súrodencom či rovesníkom? Neboli sme žiadni babráci ani neplnohodnotní ľudia.

- Mnohé veci sme nemali radi len kvôli tomu, že iným sa nepáčili a že u nás doma sa nepodporovalo to, čo sme chceli my, ale čo chceli rodičia. Naše názory sa akceptovali v minimálnej miere alebo iba v určitých oblastiach.

- Nechceli sme byť povrchní a hlúpi, ak hovoríme niečo iné. Bolo tak ťažké búrať predsudky a nemyslieť si, že pri tom robíme niečo zlé.

- Dobré známky v škole pre nás v skutočnosti znamenali menej ako úspech v kolektíve a prijatie. Ale aby sme "prežili," mysleli sme si opak.

- Často sme sa správali ako dospelí, pretože naši rodiča nám veľmi neumožnili užiť si detstvo.

- Rodičia netrpeli kvôli nám, ale kvôli sebe a svojim mylným predstavám. Nás to nechcelo bolieť, ale muselo, pretože sme ich milovali a radšej sme prevzali zodpovednosť za ich trápenie na seba.

- Radi sme sa poúčali z vlastných chýb, ale boli sme za to dosť trestaní.

- Milovali sme sa blázniť, šantiť. Chceli sme byť občas drzí i vulgárni, ale vina a trest nás napokon vždy dobehli.

- Chceli sme zažiť dobrodružstvo, ale s našimi rodičmi boli chvíle smiechu a relaxu veľmi vzácne.

Vydať sa na cestu sebapoznania chce veľa odvahy a čas venovaný svojmu svetu. Nikto z nás nechce žiť v sebaklame či v tieni iných. Potrebujeme sa oslobodiť od strachu a nebáť sa riskovať. Prekonať neistou, pochybnosti, nanovo vybudovať svoj vlastný obraz. Človek, ktorý nevie, kým naozaj je, nemôže byť skutočne šťastný. Len ten, kto pozná svoje pravé JA, plní si svoje ciele, riadi sa svojimi pocitmi, môže nájsť v živote naplnenie. Pochybovať je síce dôležité, ale bolo by nesprávne ostať iba pri tom.

Autenticita vo vzťahoch (interpersonálne zmeny):

Potreba rozvinúť v sebe schopnosť úplnej prítomnosti, nezaujatosti (bez projekcií a transferencií) a asertivity vo väčšine intímnych alebo kamarátskych vzťahov, podľa ich typu a úrovne a vychádzať v nich z nášho prirodzeného JA.

Učiť sa prijať a zariadiť sa podľa toho, že každý vzťah je unikátny a vyžaduje si inú úroveň sebaodhalenia. Hoci mnohé vzťahy na to poskytujú priestor a my máme tendenciu byť prehnane úprimní alebo iného "uhnať," nie každý vzťah znesie intímne osobné informácie a iba málo vzťahov je vhodných na zdieľanie intimity.

Bezpečnými "miestami" na podporu autenticity sú terapeutické prostredie a skutočný priateľ. Poskytujú priestor objavovať, preskúmať všetky naše potláčané pocity a rozštiepené časti. Integrácia protichodných emócií podporuje vnútornú stabilitu a jasne odlišuje vzťahy minulé a prítomné. Otvorené objavovanie "rozbitých" častí seba redukuje pocit hanby (ktorý sa rokmi naakumuloval) a umožňuje ich postupne integrovať do JA ako celku.

Ak na to budeme pripravení, mali by sme prekonať strach znovu vstúpiť do vnútorných konfliktov, ktoré sme predtým nechceli otvárať, pretože sme ich považovali za príliš bolestivé. Potrebujeme sa odvážne pustiť do našich pocitov, ktoré sú neraz nelogické, nepríjemné a nepredvídateľné.

Počas terapeutického procesu prirodzene vnášame novoobjavenú priebojnosť, zdravé sebavedomie, úprimnosť, priamosť a celistvosť do reálneho sveta vzťahov. Učíme sa prezentovať svoje pocity ostatným tu a teraz, odhaľovať sa im a zostávať vo vzťahoch už nie ako večne sa brániaci, obhajujúci, tajaci, odsúvaní na bok, rezignujúci atď.

Autentické základné emócie

Existujú štyri základné emócie a autentické spojenie s týmito pocitmi má zásadný význam pre akýkoľvek druh emocionálneho uzdravovania. Štyri základné emócie sú:

radosť (ktorá zahŕňa lásku a pokoj),

smútok (ktorý zahŕňa ľútosť),

strach (ktorý zahŕňa frustráciu)

hnev.

Základné emócie sú silne vnímané telom a generujú impulzy k pohybu, konaniu či špecifickej reakcii. Základné emócie majú schopnosť posúvať človeka smerom k väčšej zrelosti a celistvosti. Chce vďaka nim rásť a nie umenšovať sa, otvárať sa, odhaľovať a nie uzatvárať do seba, skrývať. Napríklad aj smútok, strach či hnev posúvajú človeka dopredu, ak sa s nimi naučí správne narábať. Cez skúsenosť straty rastie v schopnosti zvládať stratu. Stáva sa silnejším, zrelším a celistvejším, než bol predtým.

Odvodené, protichodné alebo inhibičné emócie

Jedna emócia môže vyvolať ďalšiu; odvodenú alebo protichodnú (emocionálne vyjadrenie, ktoré kontradikuje nastavenie obsiahnuté v predchádzajúcom emocionálnom vyjadrení) emóciu. Zjednodušene ide o proces akcie - reakcie (emócie a "proti-emócie"). Napríklad emóciou na hnev môže byť pocit viny, hanby (potvrdenie oprávnenosti hnevu prvej osoby), hnev proti sebe alebo inej osobe (odmietnutie a protiútok), obvinenie niekoho ďalšieho (a/alebo spojenie sa s prvou osobou v hneve na tretiu), hrdosť (uznávam oprávnenosť hnevu prvej osoby, ale na svoj skutok som skôr hrdý).

Čo ak sú ľútosť, žiaľ muža zdrvujúce, jeho hnev je neovládateľný a strach príliš potupný? Čo sa stane, ak sú jeho autentické emócie príliš bolestivé? Môže sa naučiť obsiahnuť tieto emócie, zakryť ich alebo vytesniť. Môže mať tendenciu chrániť sa pred prežívaním týchto autentických emócií "postavením si steny" z odvodených, rozporuplných, inhibičných pocitov.

Pocit hanby, depresia, úzkosť, žiadostivosť, bezmocnosť, rozčarovanosť, znechutenie alebo iné pocity bránia precítiť základné emócie. Sú považované za rušivé, rozporuplné alebo inhibičné, pretože nepovzbudzujú do adekvátnej činnosti, ale zneisťujú, brzdia, prehlbujú nepriaznivý stav. Namiesto uzdravovania predlžujú bolesť, nepodporujú pochopenie seba, ale ešte viac mätú a odvádzajú pozornosť od podstaty. Podporujú sebaklam. Sú to pocity, ktoré odpájajú od činností, schopnosti "vyjsť zo seba" a začleniť sa medzi ostatných.

Obranné mechanizmy a odvádzanie pozornosti

Okrem "vrstvy" odvodených emócií (sekundárnych, terciárnych) môže dotyčný podvedome pridať ďalšiu "vrstvu," ktorá prekryje jadro primárnych emócií, a to "vrstvu" obranných mechanizmov alebo mätúcich či rušivých myšlienok, činností, návykov (odvádzajúcich pozornosť). Sú to presvedčenia, úsudky, predsudky, správanie slúžiace na ochranu človeka pred tým, aby necítil vôbec nič (falošné emócie alebo inhibičné pocity). Môžu zahŕňať sexuálnu alebo látkovú závislosť, prejedanie sa a iné zneužívania. Občas sa prejavujú ako hyperracionalita (neprejavovanie emócií, keď sa to vyžaduje), perfekcionizmus, defenzívny humor, rigidita, falošná zbožnosť a kompulzívne správanie.

Prvé kroky k zmene

Doteraz sme nemohli začať veriť iným, keď sme sa obávali toho, že nás odmietnu, ak sa dozvedia, akí v skutočnosti sme. Nemohli sme otvoriť naše srdcia a prijímať lásku od ostatných, keď sme nedokázali milovať samých seba. Nemôžeme za to, že sme homosexuálni. Môžeme len za to, ako sme s tým naložili.

Naučme sa milovať a prijímať seba takých, akí sme teraz - nezmenených. Ak to urobíme, nájdeme v sebe silu urobiť aspoň malý krok k uskutočneniu pozitívnej zmeny. Prijmime svoju podstatu, zamilujme si svoju skutočnú hodnotu a uvidíme skutočný potenciál seba ako muža. Naučme sa prijímať seba so všetkými slabosťami a obmedzeniami. Môžeme to prirovnať k situácii či mysleniu medika v prvom ročníku. Má nadávať na seba za to, že ešte nie je lekár? Má sa porovnávať so skúsenými chirurgmi a kritizovať sa za to, že nie je jedným z nich? Má zoštátnicovať, keď si ešte neprešiel všetkými predmetmi a nemá potrebné vedomosti? Nie. Prijíma seba takého, aký je teraz, bez neopodstatnenej a zbytočnej kritiky. Bude sa mu lepšie dosahovať cieľ, ak nastúpi na správnu cestu, naučí sa, čo potrebuje vedieť, získa skúsenosti, ktoré potrebuje mať; všetko v správnom čase a adekvátnym spôsobom. Čokoľvek iné by mu spôsobilo ťažkosti, zlyhanie, znechutenie a zrejme by aj predčasne skončil alebo ani vôbec nezačal študovať.

Našou úlohou je dostať sa cez "vrstvy" obranných mechanizmov a falošných emócií, aby sme sa naučili vychádzať z našich primárnych emócií. Dostať sa do kontaktu najmä so zármutkom, ľútosťou a hnevom, vnímať a akceptovať ich, spracovať roky potláčaný smútok a hnev. Aby sme mohli, až príde čas, odpustiť sebe i ostatným a nechať tieto pocity odísť.

Vyzerá to desivo. Odvážny človek ale nie je ten, kto nemá žiaden strach. Odvážny je ten, kto robí, čoho sa bojí. Bez strachu nemôže existovať žiadna odvaha.

Vina a hanba nikdy nemôžu motivovať pre skutočnú zmenu. Snaha meniť sa, primárne motivovaná vinou a hanbou, vždy zlyhá! Pocit hanby neuzdravuje neželané zameranie, zvyky či kompulzívne správanie.

Naše homosexuálne túžby čiastočne vyplývali z našich problémov týkajúcich sa sveta mužov. Problémy vo vzťahoch sa nikdy nezahoja v izolácii, bez nových vzťahov s ľuďmi, pri ktorých sme veľmi túžili zažiť lásku a prijatie. Keby sme naďalej skrývali pred ostatnými obrovskú časť seba, nikdy sa nevymaníme z kolotoča strachu, hanby a viny.

Na tejto ceste je dôležité vytrvať (byť trpezlivý) a zachovať postupnosť. Nebude to ľahká cesta, pretože sme si akosi zvykli nemať sa príliš v láske a iných vidieť neobjektívne, cez závisť istých znakov a charakteristík. Väčšina ľudí nás pre niečo obdivuje a rešpektuje nás viac, ako sa máme v úcte my sami. Nie všetci nás odmietajú. Mnohí vidia za našimi nedostatkami, bojmi našu vnútornú hodnotu.

Čo sme museli urobiť, aby sme boli úspešní?

1. Začali sme sa mať radi a prijímať sa bezo zmeny. Ak sme verili v existenciu dokonalejšej bytosti alebo sily, ktorá riadi naše životy, obrátili sme sa na ňu, aby nám pomohla naplno si uvedomiť našu hodnotu: "Bože, daj nám ochotu v pokore prijímať veci, ktoré nemôžeme zmeniť, odvahu a silu zmeniť veci, ktoré je možné zmeniť a múdrosť, aby sme vedeli rozlíšiť jedno od druhého."

Pochopili sme, že na tejto ceste nekráčame sami, že tisíce ľudí na svete sa borí s tým istým problémom ako my, že tisíce ľudí už kráčalo po podobnej ceste, po ktorej dnes kráčame my, a teda nie sme sami; naša skúsenosť nie je ojedinelá. Tak ako my sme týchto ľudí nikdy nevnímali ako zlých, nemravných či bezcenných, ani my nie sme takto vnímaní tými, ktorí skutočne pochopili našu bolesť.

Pátrali sme po zdroji našej prehnanej sebakritiky, ako aj po tom, aké pocity a udalosti ju vyvolávajú najviac. Pýtali sme sa samých seba: "Kto nám ako prvý dával pociťovať to, že nemáme takmer žiadnu hodnotu, než sme si to o sebe začali myslieť aj my sami?" Svoju zodpovednosť za to nesie ten, kto znižoval našu sebadôveru a sebaistotu, nie my! Nahradili sme kritické správy v našej mysli správami o našej autentickej hodnote a dobrej podstate.

Prijali sme svoje nežiaduce sexuálne predstavy a túžby, a hoci by sa nám ich nikdy nepodarilo zmeniť, neprežívali sme to ako to najhoršie, čo sa nám mohlo v živote stať. Prijímame deň za dňom taký, aký je so všetkými nástrahami a bolesťou, ktoré sme si nevybrali a nechceli. Už to sa stane naším víťazstvom.

2. Aby sme sa skutočne oslobodili zo zovretia hanby, uvedomili sme si, že musíme vyjsť z ústrania a izolácie a zdieľať svoje pravé JA s diskrétnymi osobami, ktoré mali našu dôveru pre schopnosť akceptovať nás, počúvať, vnímať našu bolesť a súcitiť s nami.

Zistili sme, že ak našou prioritou bude skrývať náš tajný život a pocity, a tomu bude podriadená naša snaha uzdraviť sa z vnútorných zranení, nikdy nebudeme schopní zbaviť sa pocitu viny, sebanenávisti a izolácie, ktoré nás spútavajú.

Počítali sme s rizikom možného odmietnutia a chceli sme čeliť hlbokému strachu z toho, že ostatní o nás niečo zistia. Začali sme sa otvárať tým, pri ktorých to bolo zatiaľ najbezpečnejšie - terapeut, pastor, kňaz, duchovní vodcovia, morálne vzory, charizmatici. Učili sme sa riskovať a nebáť sa požiadať o pomoc a podporu.

3. Identifikovali sme obranné mechanizmy a všetky formy krycích manévrov (odvádzania pozornosti od primárnych emócií a kľúčových problémov) a zvolili dlhodobý program na ich odstraňovanie (aby sme sa mohli hlboko a autenticky spojiť s našimi primárnymi emóciami, najmä hnevom a smútkom).

Obranný mechanizmus je podvedomý mentálny proces (napr. odmietanie, popretie), ktorý chráni od neprijateľných alebo bolestivých myšlienok a impulzov (od pocitov hanby, úzkosti, straty sebaúcty, od konfliktu alebo ďalších neakceptovateľných pocitov a myšlienok). Zahŕňa správanie ako represiu, projekciu, sublimáciu (presmerovanie energie sexuálneho alebo iného biologického impulzu z jeho bezprostredného cieľa na iný - sociálne, morálne akceptovateľnejší, estetickejší, užitočnejší, potrebnejší, výhodnejší), odmietanie, popretie a racionalizáciu. Obranný mechanizmus tiež využíva osoba, ktorá chce vymazať z pamäte niečo veľmi vážne alebo chúlostivé.

Niektorí z nás sa museli zriecť závislostí a prekonať ich, by boli schopní zažívať a registrovať autentické emócie, ktoré mohli byť doteraz prekryté účinkom liekov alebo návykových cyklov.

Zaujímali sme sa o literatúru, rôzne psychologické texty a samoterapiu, ktorá mohla pomôcť prekonať konkrétne mechanizmy obrany a ospravedlňovania seba, stavy znepokojenia, rozrušenia, rozhádzania, rozptyľovania (od nadmerného zotrvávania vo virtualite, pred televíziou až po aktívnu drogovú závislosť). Ak to bolo možné, pripojili sme sa k podporným skupinám, kontaktovali sme ľudí, ktorí nám mohli pomôcť pri budovaní vlastnej podpornej siete na prekonanie defenzívnych paternov. Zodpovední za to, čo sme urobili vo svojom živote a aký dopad na nás zanechal vplyv iných, sme sa stali my sami, pretože sme im dovolili meniť nás nevhodným, nechceným alebo nesprávnym smerom.

4. Preniknutím hlbšie do svojho vnútra sme narazili na odvodené emócie, s ktorými sme (po identifikácii ich pôvodu) mohli začať pracovať a odhaľovať pravé pocity. Narazili sme tiež na inhibičné pocity, ktoré nás miatli, stiahli dole, zastavili alebo vyradili z procesu sebapremeny (pocity hanby, depresie, úzkosti, bezmocnosti a i.).

Vypracovali sme si inventár pocitov a reakcií v rôznych situáciách, zanalyzovali, z čoho z minulosti pramenia alebo od čoho (i aktuálneho) sú odvodené - odhaľovali svoje vnútro. Mnohí z nás už celkom zvládli byť úprimní k samým sebe. Ostávalo odpustiť si, prijať svoj skutočný vnútorný obraz a začať byť autentickí pred ostatnými.

Využili sme kombináciu individuálnej a skupinovej terapie, podporných skupín, literatúry sebarozvoja, vlastných podporných sietí. Zistili sme, že sme sa vlastne oddávali pocitom, ktoré nás robili neschopnými zmeny, nešťastnými či žijúcimi akoby plytkým životom bez zmyslu a cieľa, a že to vlastne neboli autentické pocity.

5. Ako sme prenikali stále hlbšie do svojho vnútra, získali sme prístup k rokmi potláčaným autentickým emóciám - najmä hnevu a smútku - pôvodom toľkých našich bolestí. Už sme neboli ochotní potlačiť ich alebo odmietnuť, chceli sme ich plne vyjadriť, rešpektovať ich, pracovať s nimi, a keď prišiel ten správny čas, nechať ich odísť.

Tento krok sme realizovali v prítomnosti kvalifikovaného človeka, odborníka, sprostredkovateľa alebo v skupine; v prítomnosti osôb školených v hĺbkovej terapii, emocionálnej očiste a v procese vnútorného oslobodzovania sa. Aby došlo k skutočnému a úplnému uzdraveniu, niekedy bolo potrebné zopakovať daný proces viackrát (ak bola bolesť príliš veľká, dlhodobo hlboko potláčaná).

6. Začali sme žiť autenticky vo vzťahoch s ostatnými. Naučili sme sa nežiť svoj život iba pre ostatných a podľa nich. Vymedzili sme si hranice toho - "teraz som tu pre seba" a "teraz pre iných." Prestali sme sa snažiť byť takými, akými nás chceli mať iní. K opaku sme sa uchyľovali roky kvôli tomu, aby sme neprišli o ich lásku, pozornosť, záujem a priazeň.

Naučili sme sa hovoriť sami za seba, byť samostatní, nebojácni pri vyjadrovaní osobných názorov, pocitov, pravdy (vyjadrovali sme sa bez zlomyseľnosti, rozhodne, priamo, jasne a bez zbytočného ospravedlňovania sa), byť nezávislí.

Nechali sme ostatných, aby boli zodpovední za svoje vlastné emocionálne prejavy a vyjadrenia. Odmietli sme niesť bremeno zodpovednosti za reakcie, správanie, postoje a pocity iných na svojich pleciach.

Naučili sme sa byť prirodzenejší pred ostatnými - neobraňovať sa, neustupovať, nerezignovať, neklamať. Nachádzali sme svoju hodnotu tu a teraz. Uvedomovali sme si, že máme právo na omyly, na svoje nedostatky (ktoré má každý), a že sme vždy dosť dobrí na to, aby nás bolo celkom jasne vidieť a počuť.

7. Keď nastal ten správny čas, bezpodmienečne sme odpustili tým, pri ktorých sme cítili, že nám ublížili. Takto sme sa oslobodili od bolesti a pocitu krivdy, ktoré sme v sebe dusili roky.

8. Keď sme už boli vnútorne silnejší, vypracovali sme si inventár spôsobov, ktorými raníme seba a iných ľudí, alebo do akej miery sa podieľame na odmietaní a súdení iných, i budovaní prázdnych, nezmyselných či dokonca deštruktívnych vzťahov.

Uznávali sme si svoje chyby nielen pred sebou, ale i pred ostatnými, zvlášť vtedy, ak sme ich nimi v minulosti ranili. Naprávali sme tieto chyby bez toho, aby sme očakávali niečo na oplátku.

9. Keď sme už pokročili v procese premeny do stavu, v ktorom sme si boli plne vedomí toho, kto sme, naučili sme sa asertívne požiadať o to, čo sme chceli a ísť si za tým (pretože sme už vedeli, čo skutočne potrebujeme a čo je len balast, ospravedlňovanie nezrelosti, duševnej slepoty, pohodlnosti v stave neznalosti, neschopnosti), mohli sme sa stať dostatočne silní na to, aby sme vstúpili do vzťahov s inými ľuďmi alebo rozvíjali už existujúci vzťah.

Mohli sme byť so ženou (i viac ako v kamarátskom vzťahu) bez toho, aby sme sa v nej stratili, bez transferencií či projekcií v súvislosti s minulým vzťahom s našou matkou.

Stali sme sa dostatočne silnými byť pri žene prirodzení, nesplývať s ňou. Usilovali sme sa k nej priblížiť, no akokoľvek sme sa priblížili, cítili sme svoju prirodzenú odlišnosť a boli hrdí na svoju podstatu. Prijímali sme jej vlastný svet zranení, bolesti, radosti a životných skúseností bez pocitu ohrozenia alebo potreby brať ich na svoje plecia.

10. Pri presvedčení i dôkazoch vnútorného hojenia zranení a väčšieho spojenia so svojimi pocitmi, sme sa stali radostnejší, úprimne šťastnejší, schopnejší zdravých, zrelých vzťahov. Už nebolo také ľahké ublížiť nám; stali sme sa menej náladoví, nedotkliví, vážni a menej nezdravo prejavujúci sa vo vzťahoch. Stali sme sa autentickí.

Ako sme sa často nezdravo prejavovali vo vzťahoch?

Disponovali sme:

- prehnaným pocitom zodpovednosti za skutky či postoje iných.

- tendenciou pliesť si lásku a súcit, tendenciou "milovať" ľudí, ktorých môžeme ľutovať a zachraňovať.

- tendenciou robiť viac, než je náš podiel, viac, ako sa očakáva, a to po celý čas.

- tendenciou cítiť sa zranení, ak ľudia neuznávajú naše úsilie.

- nezdravou závislosťou na vzťahoch. Urobili by sme čokoľvek pre to, aby sme zachovali daný vzťah, aby sme zabránili pocitu odlúčenia či opustenosti.

- extrémnou potrebou pochvaly a uznania.

- pocitom viny, keď sme sa zdravo presadzovali.

- neprekonateľnou potrebou kontrolovať ostatných.

- nedostatkom sebadôvery či dôvery v iných.

- strachom z opustenia alebo samoty.

- problémom identifikovať pocity.

- rigiditou/obťažnosťou prispôsobiť sa zmene.

- problémom s intimitou/hranicami.

- chronickým hnevom/negativizmom.

- sklonom klamať/byť nepoctivý.

- chabou komunikáciou.

- obťažnosťou robiť vlastné rozhodnutia.

Čo bolo špeciálne a časté?

Sklon:

- mať svoju pravdu (napríklad v tom, že všetka príčina nešťastia spočíva iba v intolerancii ostatnými), neotrasiteľnú predstavu (napríklad v presvedčení, že pravdu by nikto neprijal) a svoj bezpečný svet.

- strach z prirodzených vecí, z prijatia a vyjadrenia pravej podstaty a neprekonateľný pocit hanby za to, kým sme a/alebo čo robíme.

- používanie ochranných klamstiev, ktoré prerastali cez hlavu.

- chorobné porovnávanie, žiadostivosť, zameranosť na isté typy mužov a svoju "úľavu" (duševnú, sexuálnu) a všetko s tým spojené zamestnávalo myseľ veľkú časť dňa (ak sme to nerobili, strácali sme zmysel života a cítili prázdnotu).

Ďalej:

negativizmus, sarkazmus, sebaľútosť, infantilnosť, izolovanosť, cynizmus, márnomyseľnosť, egocentrizmus, hašterivosť, nedotklivosť, náladovosť, váhavosť, žiarlivosť, sentimentalita, zakomplexovanosť, úzkostlivosť, útočnosť, zamyslenosť, neuváženosť, zženštilosť, uzavretosť, prílišná naviazanosť, prílišná racionalita, vyhýbavosť, ospravedlňovanie seba, teatrálnosť, tajuplnosť, slaboduchosť, prílišná vnímavosť, rozpoltenosť (žitie dvoch rolí), rozbúrená zmyslovosť a citovosť, ktorú zachvátil zmätok (neistota, nejednotnosť, rozbitosť), pedantnosť, podozrievavosť, plachosť, perfekcionizmus, povrchnosť, prízemnosť, obsesivita, obraňovanie sa, odmietanie, otupenosť, ovplyvniteľnosť, rezervovanosť, nervozita, neúprimnosť, neurotickosť, narcizmus, nedôverčivosť, nestabilita, problém so sebakontrolou, sebakritickosťou a sebaovládaním, netrpezlivosť, neprispôsobivosť, nelogickosť, nesamostatnosť, manipulatívnosť, ľahkomyseľnosť, impulzivita, ironickosť, hysterickosť, frustrovanosť, fetišizmus...

Sú veľmi vzácne okamihy, kedy cítime skutočnú vnútornú radosť, nie radosť a nadšenie vnútorného dieťaťa.


EMÓCIE

primárne

hnev

hnev

hnev

hnev

hnev

hnev

smútok

smútok

smútok

smútok

smútok

smútok

pokoj

pokoj

pokoj

pokoj

pokoj

pokoj

sila

sila

sila

sila

sila

sila

radosť

radosť

radosť

radosť

radosť

radosť

strach

strach

strach

strach

strach

strach

sekundárne

cítime bolesť

mrzuto

frustrovane

sebecky

nazlostene

kriticky

vinne

zahanbene

ponížene

osamelí

otrávene

vyčerpane

uspokojene

hĺbavo

cítime blízkosť

láskyplne

cítime dôveru

starostlivo

lojálne

dôležito

hodnotne

rešpektovane

hrdo

plní nádeje

nadšene

zvodne

energicky

slobodne

kreatívne

informovane

odmietavo

zmätene

bezmocne

rezignovane

neisto

úzkostlivo

terciárne

separovane

nedotklivo

rozčarovane

cítime žiarlivosť

iritovane

skepticky

utrápene

hlúpo

sklesnuto

neschopní

apaticky

unavene

uvoľnene

pohltene

vnímavo

vyrovnane

isto

vďačne

plní dôvery

zainteresovane

ocenení

spokojne

zúčastnene

užitočne

odvážne

fascinujúco

povzbudzujúco

hravo

rozjarene

uchvátene

rozpačito

ochromene

bezvýznamne

slabo

nepohodlne

rozorvane


podnet 

nebezpečenstvo

prekážka, nepriateľ

zisk, úspech

strata hodnoty, neúspech

priateľstvo, priamy prístup

nepríjemná vec/situácia

neznáma, neistá situácia

nečakaná situácia

emócia

strach

hnev

radosť

smútok

dôvera

znechutenie

očakávanie

prekvapenie

reakcia

útek, únik, boj

útok, agresia

uvoľnenie, úsmev

plač, apatia

spoliehanie sa na druhého

odstránenie zdroja znechutenia, potlačenie, rezignácia

vedieť sa zorientovať, získať informácie

rôzne


Pravé emócie: strach, smútok, bolesť, hanba, radosť

Najprv cítime tieto (sekundárne) emócie: hnev, znepokojenie, otupenosť, ľahostajnosť, úzkosť, mrzutosť, podráždenosť, precitlivenosť, frustráciu, nervozitu...

Ak sa nechceme konfrontovať s pravými emóciami, používame obranné mechanizmy: sex, jedlo, drogy, lieky, alkohol, humor, sarkazmus, hazard, zaneprázdnenosť, odlúčenie, rezignácia, žiadostivosť, sebaklam...

Zoznam pozitívnych pocitov

aktívne, ako vo vytržení, bez dychu, bezpečne, bezstarostne, bujaro, cítime dôveru, cítime nádej, cítime úľavu, citlivo, čulo, dojato, fajn, fascinovane, hravo, hrdo, inšpirovane, isto, pokojne, láskyplne, nádherne, nadšene, naplnene, napäto, nepokojne, nerušene, nespútane, netrpezlivo, neviazane, odhodlane, odpočinuto, odvážne, ohromene, okúzlene, odpútane, optimisticky, oslnene, oslobodene, oživene, perfektne, plní energie, plní chuti, plní nehy, plní sily, pobavene, podnietene, pohltene, pohnuto, posilnene, potešene, povzbudene, prekrásne, priateľsky naklonene, prekvapene, prešťastne, príjemne, prospešne, pyšne, rozjarene, roztopašne, rozradostnene, rozrušene, rozveselene, rozžiarene, sebaisto, senzačne, silne, skvele, slastne, slobodne, sľubne, spokojne, šťastne, super, sviežo, uchvátene, udivene, unesene, uspokojene, uvoľnene, užasnuto, úžasne, užitočne, vášnivo, vďačne, veselo, víťazoslávne, voľne, vrelo, vrúcne, vyrovnane, vzpružene, vzrušene, v dobrej nálade, v pohode, v strehu, zamilovane, zaujato, zdieľajúco, zúčastnene, zvedavo, živo...

Zoznam negatívnych pocitov

apaticky, bezbranne, beznádejne, biedne, cítime paniku, cítime ľútosť, cítime obavy, depresívne, deprimovane, nahnevane, dotknuto, duchom neprítomne, frustrovane, hanebne, hrozne, chladne, labilne, ľahostajne, lenivo, márne, melancholicky, mizerne, mrzuto, nadurdene, nanič, napäto, nazlostene, naštvane, nedotklivo, nedôverčivo, nedôležito, nepokojne, neochotne, nepoctivo, nepohodlne, nestabilne, nerozhodne, nervózne, nespokojne, nešťastne, netrpezlivo, nevraživo, nevľúdne, nezúčastnene, nostalgicky, malátne, ochromene, opustene, osamelo, ospalo, otrávene, otupene, pasívne, pesimisticky, podozrievavo, podráždene, pokorene, popletene, popudene, protivne, previnilo, precitlivene, prekvapene, ranene, rozčarovane, rozčúlene, chaoticky, rozhádzane, rozorvane, rozhnevane, rozhorčene, rozladene, vykoľajene, rozpačito, rozrušene, roztrpčene, roztržito, rozhnevane, rozzúrene, skepticky, sklamane, skleslo, skľúčene, slabo, smutne, stiesnene, strašne, strnulo, šokovane, zle naladení, rozľútostene, ťaživo, úboho, unavene, ustarostene, uťahane, uvedení do rozpakov, úzkostne, váhavo, vlažne, vyburcovane, vyčerpane, vydesene, vydráždene, vyľakane, vynervovane, vyplašene, vysilene, vystrašene, vzbúrene, vznietene, zahanbene, zatrpknuto, zarazene, zarmútene, zamračene, závistlivo, zbavení ilúzií, zdeptane, zdráhavo, zdrvene, zhnusene, zlostne, zmätene, znechutene, zneistene, znepokojene, znudene, zúfalo, žalostne, žiarlivo...