Čo neviete o homosexualite?

Stačí odpovedať na dve otázky a ste v obraze! 

Nie je to dvojfarebné, ale ani v dúhových farbách!

Čo pre teba osobne znamená byť gayom?

Nejako to nevnímam z pohľadu mňa ako sexuálnej bytosti, ale komplexne. Vnímam to, koľko ľudí nerozumie, keď im poviem, že som "gay," a pritom som skutočnosť vlastnej sexuálnej preferencie prijal a spracoval lepšie ako ľudia, ktorých poznám a vidíme ich v médiách radostne pretriasať svoju intimitu a čakať na potlesk publika za "odvahu." Nie som gay, som muž, ktorého sa týka iná sexualita! No povedzte to ľuďom, ktorí majú dopredu pripravenú odpoveď. Ak začnem inému homosexuálovi alebo heterosexuálovi rozprávať o tom (nie som povinný sa obhajovať ani vysvetľovať), ako vnímam a prežívam svoju sexualitu, ale hlavne, že ma trápi čosi iné, čo potrebujem riešiť, pochopí ma jeden zo sto. To vyťahovanie dôverných vecí ma vyčerpáva bez ohľadu na to, akého (ne)prijatia sa mi dostane. Keby si ľudia dokázali vážiť aspoň to privilégium, ktoré im iný dal, keď ich učinil hodnými vedieť niečo z jeho súkromia, môcť mu načúvať. Empatia, sociálne cítenie, morálne dobro, slušnosť a čas pre niekoho nie sú v móde. Trvá mi dlhšie, kým si opäť obnovím vnútornú rovnováhu, keďže pred mnohými ľuďmi nemôžem byť autentický z rôznych dôvodov a musím čerpať silu inde ako z medziľudských vzťahov (obťažne sa to nachádza, pozitívny efekt trvá krátko, pretože kvalita iného zážitku je neporovnateľná).

Neviem, prečo som gay. Môžem pomenovať a popísať rôzne teórie, ale teórie nie sú skúsenosťou, sú teóriami, ktoré je veľmi jednoduché vyvrátiť alebo zneužiť.

Počas dopravného zdržania som sa z trolejbusu zahľadel na posádku auta stojaceho vedľa nás; otca a jeho (asi 12-ročného) syna. Chlapec mal nádherný úsmev, reč jeho tváre i tela hovorila o obrovskej úcte, obdive prechovávaných voči otcovi, záujem o otcovu osobnosť i jeho slová. Otec zrejme bol pre neho vzorom i priateľom, s ktorým by sa vedel rozprávať a smiať sa hodiny denne. Medzi mnou a nimi bola istá vzdialenosť a pár skiel, ale i moja duša zostala pošteklená atmosférou sálajúcou z vedľajšieho auta. Otec k synovi nezabudol občas vystrieť ruku medzi tým, ako sa obaja so záujmom počúvali, argumentovali a smiali sa. Bol to pre mňa tak nádherný okamih, ktorý som v osobnom živote nikdy nezažil s takou intenzitou (nikdy som nemal chlapcov výraz tváre pri rozhovore s otcom, naše témy sa totiž vždy skoro vyčerpali alebo sa nepredebatovali, lebo sme medzi sebou cítili ohromnú vzdialenosť), hoci mi otec často vravieval, že ma ľúbi, občas ma pohladil, staral sa o to, aby som mal čo jesť a čo si obliecť a bol rád, že je to práve on, kto ma môže odviesť k lekárovi, keď som bol chorý. Otec sa odo mňa emocionálne vzdialil, nevedel mi vyjadriť svoju lásku, a potom som ho už mentálne prerástol a zvykol si na to, že ho mám, a predsa nemám. Stratili sme sa v našom vzájomnom vzťahu kdesi na začiatku a naše cesty divergovali. Už sme sa nikdy nestretli na jednej. Otec mi nikdy nepovedal, že na mňa nie je hrdý. Dokonca, keď ma prijali na fakultu, plakal. To bolo prvý a poslednýkrát v živote, keď som ho videl plakať. Raz som sa ale dozvedel, že svojim kolegom povedal, že sa venujem bojovému umeniu, pričom to nebola pravda. Ľúbil ma, no mnoho vecí mi nepovedal, aby ma neranil. Zabudol na to, že ak mi neukáže to, ako ma ľúbi a čo pre neho znamenám, i keď nie som podľa jeho predstáv, zraní ma ešte viac. Nikdy som nechcel mať dokonalého otca, na ktorého by som vzhliadal. Túžil som mať otca, ktorý sa nestiahne v momente, ak zistí, že sa mi nemôže rovnať, že je prekážkou, ak si uvedomí, že prestávam byť podľa jeho predstáv, alebo ak začne súhlasiť s tým, že jeho podiel má byť menší ako ten matkin, že je menej dôležitý. Prenechal ma celého matke a neskôr si na to zvykol. Koľkokrát som už neskôr mal pocit, že ho ruším, ak som chcel byť v jeho prítomnosti. Neprekážalo mi to, že môj otec nebol manuálne a inak zručný. Bolelo ma jeho presvedčenie, že mi nemá čo dať a že na mňa nemá čas. Chcel som mať otca, cez ktorého spoznám svoju hodnotu a hodnotu iných mužov, mojich vzorov a možno i budúcich sokov. Túžil som sa cez neho naučiť, kto je a má byť v mojom živote žena. Takto som vstupoval do sveta mužov ako cudzinec a dodnes v ňom ním som. A čo je ešte horšie, som cudzincom i sám v sebe. Pamätám si, že v útlom detstve som otca odmietal (zrejme vplyvom matky) a neskôr už odmietal on mňa. Ja a moja mama sme nevedome niečo zlomili v ňom a on niečo zlomil vo mne. Dnes sa s otcom viem porozprávať, aj sa zasmiať, ale... už dávno nie som chlapec a môj otec je duševne chorý (komunikácia s ním je ťažká, obmedzená). Ďalšia komplikácia spočíva v tom, že sa na neho stále dívam zvyškami perspektívy, cez ktorú ho predo mnou vyše tridsať rokov videla a hodnotila moja matka.

Mama v mojom živote, zrejme aj preventívne, zaplnila snáď každú medzeru, vyriešila za mňa každý životný boj ešte skôr, ako sa začal, lebo videla moju zraniteľnosť, videla obraz, na ktorý si ma duševne "stvorila." V matkinom zovretí sa zadusila moja mužskosť.

Môžem vari dnes povedať, že som mal nemilujúcich rodičov? Milujúci rodičia však urobili šťastnou a životaschopnou len polovicu mňa. Vďaka nim, neskoršej šikane okolia a vlastným úsilím sa zo mňa možno stala neobyčajná osobnosť, ale nestihol som sa stať ani obyčajným mužom (nedokážem si ani len predstaviť, že by som bol ženou, ale ako muž sa cítim necelistvý a nekompatibilný s inými mužmi, necítim sa ako protiklad ženského vnímania sveta).

Chceš mať partnera a/alebo dieťa?

Svet zrejme nepochopí moju obetu, ale ona mi stojí za to, aby som mohol znovu vidieť chlapca s iskričkami v očiach, nádherne sa smiať so svojím otcom. Budem o tom rozprávať, aby aj iní muži počuli, akí sú dôležití pre svojich synov. Nepotrebujem výhody ani výnimky a skutočná láska je viac ako partnerstvo z rozumu, zmyselný sex alebo pýšenie sa niečím vlastným. Aká by to bola láska, keby som synovi vzal všetko a vyplnil to sebou? A vôbec, ako by som skutočne miloval partnera a bol jeho prístavom, keď sám neviem, kto som a akým mužom budem zajtra? I dnes som dieťaťom, ktoré hľadá otca a brata v partnerovi, a ktorého neteší, že inak ako sexuálne ho väčšinou ani nemôže zažívať. Sex je krásny, ale nie za cenu popretia pravdy. Ja totiž o pravde nerozhodujem, môžem ju len prijať alebo poprieť svojím rozhodnutím zmeniť ju. Nakoniec tieto snahy posunú môj život iným smerom, ako by som čakal. Skutočné hodnoty v prirodzenosti už meniť nemôžem a ak sa mi to podarí, ja ich síce uvidím naďalej ako pravé a napĺňajúce, no keďže som ich "znásilnil," upravil podľa seba, nebudú môj život obohacovať, lebo už to bude niečo moje, čo si vždy prispôsobím podľa potrieb, tak, aby som sa nemusel meniť alebo príliš snažiť. Je to ako keď si chcete motýľa ochytať, pozrieť si ho zblízka, privlastniť, pochopiť, ako lieta..., a keď ho vypustíte z rúk, zistíte, že už nelieta a ledva žije. Možno nie som "násilník" ani opravár či zvedavec bez hraníc, ale človek vždy stojaci bokom, bez odvahy, naplnený strachom, nenastavím ruku, aby si ňu mohol motýľ sadnúť a aby som sa mohol zblízka tešiť z jeho krásy. Potláčanie osobnej i rodovej energie a túžby po dobrodružstve, podceňovanie svojej hodnoty ma takisto nemôžu urobiť šťastným. Pre mňa ako pre muža je vždy lepšie trpieť v pravde, ako sa radovať a užívať si v sebaklame. Život v prirodzenom dianí a pravda o sebe samom, s ktorou dokážem niečo urobiť, majú pre mňa hodnotu väčšiu, ako moja túžba neprirodzene zasahovať do života a mojej duše, umelo ich riadiť, nechať iných nimi manipulovať, meniť sa na stroj, nie autentickú ľudskú bytosť, ktorá už navždy ostane mužom s istou minulosťou, a ktorú nechcem pripraviť o krajšiu budúcnosť. Napokon to najkrajšie nemôžem vlastniť a skutočnú lásku a záujem si nevyžobrem taktizovaním a zviditeľňovaním sa, musím si ich zaslúžiť ako človek i ako muž. Ak nebudem vedieť rozlíšiť, čo je skutočná láska, lebo som takú nikdy nepoznal, môžem ju ľahko prehliadnuť, uspokojiť sa s tým, čo poznám, alebo dotyčného stratím, ak mu ju nedám čistú a každý deň očisťovanú.

Len málo mužov má ten dar a schopnosť skutočne milovať cudzie dieťa ako vlastné. Ja nie som výnimka a odovzdať svoje gény je pre mňa posvätné. Bojím sa však toho, že by to bolo skôr egoistickým naplnením osobnej temnoty, dokázaním si, že som toho schopný, vyplnením samoty. I pri maximálnom úsilí by som svojmu synovi nedokázal dať to, čo mi nedali môj otec a moja mama, dať mu integritu, ktorú sám hľadám. Musím sa naučiť rozlišovať a stanoviť si priority (aké potreby sú prioritné a bez naplnenia akých nemôžem urobiť ďalší krok, ktorý predpokladá naplnenie predošlého). Nemôžem chcieť mať všetko len preto, že by ma to možno posunulo ďalej alebo by to bolo príjemné (a nakoniec zistím, že to nezvládam alebo to ani nezistím, sebaklam ma ovládne aj v tomto), pokiaľ sú v tom zainteresovaní aj iní ľudia a ich šťastie (nemôžem ľudí vlastniť, chcieť od nich, aby chápali a prispôsobovali sa mojim potrebám). So sebou môžem experimentovať, pokiaľ mám tú potrebu, ale nemôžem do svojich experimentov namočiť iných, hoci to myslím dobre a zohľadňujem niektoré ich potreby. Experiment sa odohráva v neprirodzených podmienkach, ja navodzujem tieto podmienky a hrám sa na Boha z rôznych príčin (možno chcem sebe a svetu dokázať, čoho som schopný a za čo stojím). Prvý homosexuálny partnerský vzťah na svete (dokonca aj prvý análny sex) a prvá adopcia dieťaťa homosexuálnym párom neboli ničím iným ako experimentom, ktorý chceli skúsiť ďalší a ďalší.

Šťastie dieťaťa je viac ako moja túžba ho mať za každú cenu a keďže žena ma eroticky nepriťahuje, nikdy by som svojmu dieťaťu neodoprel právo na mamu, lebo sám viem, že bez nej by mi vždy chýbala polovica srdca. Že jeho biologická matka by ho mohla chodiť navštevovať do domácnosti, v ktorej by sme žili s partnerom? Takéto a iné manipulácie so životom a dušou dieťaťa sú egoistickým vyjadrením dospelého, ovládaného túžbou vlastniť, meniť iných namiesto seba a dávať zmene vlastnú pečať, nie pečať objektívneho dobra. Je to akoby ste chceli premaľovať oblohu, lebo nevidíte modrú farbu (viem, že v skutočnosti modrá nie je, ale vidíme ju tak), veď iným by predsa neprekážala iná farba, zvykli by si. Jednak to nie je možné a jednak obloha nemôže za to, že nevidíte jej skutočnú farbu. Modrá farba sa vám prestala páčiť nie preto, že by bola škaredá, ale preto, že ju nie ste schopní vidieť (vytvoriť niečo autentické). Otázka znie, čo bude tým kulminačným bodom, ktorý zastaví bezbrehé rozpínanie hraníc vo všetkom. Zastaví nás vôbec nejaká príučka? Možno nie, lebo empatia, sociálne cítenie a morálne dobro nie sú in, ako ani priznávanie si omylov (takmer v každom povolaní a v každej životnej role sa začína podceňovať dopad skutku na nielen vlastnú dušu). Nikdy nebudem chcieť byť šťastný na úkor ani len maličkej duševnej nepohody iného, túžim vnútorne rásť, rásť ako muž a na nič sa nehrať (akú rolu by som zastával v partnerstve s mužom a kde je ideálny partner pre mňa, ktorý vie, kým je, ktorý si dokáže uznať to, kým nie je a mal by byť, ktorý ma veľkého ducha a vie sa skloniť pred veľkoleposťou života, uznať jeho prirodzenosť?). Nepotrebujem meniť prirodzené zákony, princípy života ani svet. A ak nedokážem zmeniť seba, musím to pokorne prijať a dúfať, že svet ma bude milovať aj takého, začne rešpektovať moju obetu kvôli tomu, aby som mohol vidieť iného chlapčeka takto nádherne a s iskričkami v očiach sa smiať so svojím otcom.