Dobré uvedomiť si

  • To, čo cítim a prežívam, je normálne (nie je to iracionálne). Zisťujem, že to cítia a prežívajú aj iní ľudia (nie je to ojedinelé) a nikto s tým nemusí bojovať. Pochopím, že nepotrebujem bojovať s inými, ale víťaziť nad sebou. To, čím prechádzam, nie je až také zlé, začínam vidieť súvislosti, cestu, spôsob, cítiť nádej a záblesky vnútornej radosti. Môžem mať odlišné symptómy, ale podobnú podstatu problémov, prežívať podobné emócie ukryté pod povrchom.
  • Neusilujem sa presviedčať seba o opaku, prezentovať to, čo necítim a čo by som mal cítiť, vyslovovať, čo si nemyslím, preberať názory, postoje, zvolania bez splynutia s nimi, spracovania a premýšľania o nich. Dodržiavanie pravidiel a môj pobyt v skupine zo mňa nerobia nerozhodnú, nesamostatnú či ťažko ovládateľnú, problematickú bytosť, ale osobu, ktorej nie je ľahostajné to, ako kvalitne prežije svoj jediný život.
  • Uznať sám pred sebou, že nezvládam svoje stavy, emócie, vzťahy neznamená hovoriť o sebe ako duševne chorom. Za bezmocnosťou má prísť nádej a víťazstvo nad vlastným životom (rozumieť svojmu vnútornému svetu a vedieť ho ovládať, uzdraviť svoj pohľad na seba i ostatných).
  • Čerpám z počúvania iných i vlastného vnútra. Môžem byť sám sebou a skutočne precítiť doteraz maskované primárne emócie, ktoré som si nedokázal priznať alebo vyjadriť z rôznych dôvodov.
  • Som úprimný, otvorený, tolerantný, zodpovedný v konaní, zodpovedný voči sebe a iným (rešpektujem súkromie, intimitu, autonómiu a pomáham ich chrániť, hoci sa týkajú iných), mám právo povedať STOP. Je potrebné ale zvážiť, či nehovorím STOP len preto, že o tom nechcem počuť, nechcem si pripustiť túto možnosť atď.
  • Učím sa empatii, sebareflexii, nadhľadu, pozitívnejšiemu prístupu, ochote premýšľať o veciach, byť otvorený novým veciam, dívať sa na veci iným pohľadom.
  • Počas sedení sa môže prechodne zhoršiť môj stav, lebo potlačované konflikty, problémy "vychádzajú na povrch." Bežne sa to stáva, ak sa človek po istom/dlhom čase cíti dobre a nemá dôvod na smútok či depresiu.
  • Osobnú vieru v hocičo môže zdravšie a kvalitnejšie prežívať len ten človek, ktorý je vnútorne v poriadku alebo urobil hoci aj malý krok vpred v duševnom raste a uzdravovaní. Zo sedení neurobím duchovné cvičenia! Zameriam sa na duševno a až potom môžem (a nemusím) vytvoriť priestor pre budovanie duchovného človeka vo mne.
  • Mnohé z toho, čo som pokazil, už nenapravím, ale napraví to Vyššia sila, a dá mi silu konať dobro.
  • Žiadna obava ani bolesť nie sú tak veľké, aby zatienili nádej.
  • Ak pri mne iní ľudia nie sú šťastní, môže to byť signál k tomu, že niečo v sebe potrebujem zmeniť. Nebránim sa potrebe osobného rastu, ale teším sa na to, ako ho budem realizovať, ako aj z každého malého pokroku na ceste.
  • Každý si prešiel sebavýchovou, kto nechcel vnútorne otupieť či zakrpatieť. Nevyhľadávam utrpenie, ale už keď trpím, mám na zreteli, že utrpenie ma zbavuje rozkoší, žiadostivosti a ctižiadostivosti, učí ma trpezlivosti, sebakontrole, sebadisciplíne, vďačnosti, posilňuje moju túžbu dávať viac, schopnosť súcitu a potrebu spolupatričnosti. Uvedomovať si svoju pominuteľnosť znamená najviac žiť (tešiť sa z maličkostí, oceniť duchovné hodnoty, netrápiť sa nad zbytočnosťami, filtrovať zlo, sálať dobro, pokoj, radosť). Naučiť sa prijímať to, čo nemôžem zmeniť a upraviť svoj pohľad na utrpenie a jeho prežívanie (dokázať sa usmiať cez slzy), nepôjde hneď, ale pôjde to.