Homoerotizmus - nezrelá sexuálna túžba?

Je možné, aby bola homosexualita vnímaná ako jeden z primitívnych (infantilných) vyjadrení sexuálnej túžby? Možno na toto zjednodušené a zraňujúce tvrdenie nájdeme odpoveď v nasledujúcich riadkoch. Ešte pred tým odporúčam oboznámiť sa s Freudovým modelom psychosexuálneho vývinu (v druhej polovici článku).

Postupne sa ocitáme v dobe zmätku, v ktorej narážame na problém pri rozlišovaní toho, čo už homosexualita je, čo ešte nie je a koho sa vlastne týka. Nehovoriac o pokusoch definovať ju takú, aká naozaj je, aby sme sa vyhli subjektivizmu alebo sa niekoho nedotkli. Čím viac je totiž homosexualita propagovaná ako prirodzený bezpríčinný prejav a zábavný experiment, tým viac sa rozmnožuje reakčné a provokačné konanie a potreba odpovedať na tlak médií a rôzne formy manipulácie. Inak povedané, ani v dnešnej dobe nie je možné pravdivo odpovedať na otázku, či sa počet osôb, ktoré prežívajú relatívne trvalú sexuálnu náklonnosť k osobám toho istého pohlavia zvyšuje, perzistuje (štatisticky nekolíše) alebo znižuje. Škála homosexuálnych prejavov a prežívania je široká. Mali by sme totiž rozlišovať aktivity symptomatickej, situačnej a štrukturálnej homosexuality, bojovať s tým, čo je subjektívne, čo objektívne, čo je skutočné, čo relatívne, čo fakultatívne, náhodné a čo trvalé, obligátne, a čo sa deje skrze akú (psychologickú) individualitu. Kedysi nebolo možné tieto veci zhodnotiť a správne pomenovať, lebo homosexualita bola tabu. Dnes je to komplikované kvôli propagácii ideológií (rodová teória, homosexualizmus), ktoré tvrdia, že pocity a predstavy subjektu stoja nad realitou jeho sexuality a identity. Je nastolená "kultúra" menšieho zla a relatívneho šťastia, čo často mätie aj ľudí v pastorácii. Tí totiž nevedia, aký postoj zaujať k homosexualite, aby neranili, nevyplašili dotknutých alebo sa nenechali zmanipulovať ich pocitom krivdy, nespravodlivosti, prezentáciou homosexuality ako utrpenia v boji s intoleranciou, samotou, s prejavmi nelásky, nestabilitou zväzkov, ktoré nemajú legislatívnu podporu, citovým nátlakom až vydieraním, podobne, ako pred rokmi podľahli členovia APA, kde rozhodli politika, lobing až tlak pro-gay hnutí, nedotklivosť, davová psychóza, intrigy, emócie, osobné záujmy "mocných" a nie dlhodobá diskusia na poli vedy s objektívnym výstupom (pri nevhodne vedených až krutých terapiách podstupovaných násilne alebo dobrovoľne ľudia trpeli, a tak rozhodnutie APA bol emocionálne vedený krok k eliminácii intolerancie - nepočítali však s tým, že sa tento "ústupok" bude ďalej prezentovať, posilňovať a účelovo formulovať ako vedecký fakt). Homosexuáli často nevidia hlavný problém, ktorý tkvie v nich samých, pričom dokázať ho uchopiť, pomenovať a úspešne riešiť môžu a priori oni sami, následne s pomocou tých, ktorých o pomoc požiadajú.

Podstatu a dôležitosť predmetnej a perspektívnej lásky v partnerskom vzťahu možno skutočne obsiahnuť len vtedy, keď osoba vo svojom psychologickom smerovaní prijala zmysel niekoho "úplne odlišného," bytia radikálne rozdielneho od seba samého, ktorým je osoba opačného pohlavia. Vzťah medzi partnermi rovnakého pohlavia zodpovedá skôr hľadaniu narcistickej úplnosti, potrebe podriadiť druhého obrazu oidipovského rodiča (incestná sexualita), nad ktorým chce daná osoba vládnuť, alebo modelu vzťahového erotizmu, ktorý Freud opísal vzhľadom na legendu o Narcisovi. Narcizmus, zameranosť na seba, je v tomto prípade viac dôsledkom hlbokého deficitu v sebadôvere a sebaistote, ktorý volá po naplnení, ako v uvedomovaní si svojich kvalít, na ktoré nikto iný nemá. V skutočnosti som (v oboch prípadoch) v bohatom a rôznorodom systéme výzorov, osobností a ich problémov dosť zanedbateľný na to, aby som "riešil" seba viac, ako ma "riešia" ostatní. Ak sú mi vlastné prejavy narcizmu, egocentrizmu, negativizmu a nedotklivosti, znamená to, že som na rebríčku duševnej zrelosti ešte len na začiatku a mal by som skúmať pôvod toho, prečo je vo mne silná tendencia zaoberať sa najmä svojou existenciou a jej problémami, trápiť sa nad tým, čo objektívne možno ani neexistuje, ignorovať podstatu, pôvod mojich problémov, ospravedlňovať sa konaním iných, alebo sa umárať nad tým, ako sa to v mojom živote nedá/nemôže zmeniť, prípadne to spracovať ako fakt a uspokojiť sa s tým.

Sexuálna identita sa netvorí, ale prijíma. Subjekt sám uskutočňuje túto činnosť integrácie a spracovania, počnúc vlastným pohlavne rozlíšeným telom, s pričinením druhého pohlavia, ktoré mu pomáha objaviť seba samého. Nevedomé rezistencie však môžu tento proces zabrzdiť a spôsobiť nesúlad. Freud tvrdil, že početné sexuálne orientácie sú dôsledkom pôsobenia čiastkových impulzov (orálne štádium, análne, falické, primárne identifikácie), ktoré utvárajú ľudskú sexualitu a harmonizujú sa vo vyšších funkciách vďaka prijatiu pohlavnej rozdielnosti a prístupu ku genitálnej psychológii; dosahujú tak sexuálnu zrelosť. Subjekt, ktorý sa zafixuje do sexuálnej orientácie voyeura, fetišistu, homosexuála, pederasta alebo do iných nekoherentných sexuálnych znázornení, vyjadruje neuskutočnenú transformáciu jedného čiastkového impulzu. Bisexualita je sexuálna problematika podvedomia. Je súčasťou primárneho štádia ľudskej sexuality, infantilnej sexuality. Psychická bisexualita je v skutočnosti schopnosťou vnútorne rozoznať, zvnútorniť dve pohlavia a priviesť ich k dialógu vo svojom vnútri, a nie vlastnenie oboch pohlaví alebo snaha mať skúsenosť oboch pohlaví naraz. Subjekt zatvorený do vlastnej sexuálnej reprezentácie, si ju mýli s túžbou, akoby impulz musel mať svoj vlastný cieľ sám osebe, namiesto toho, aby prebudil a rozvinul túžbu po kontakte s druhými a so skutočnosťou, t. j., aby mohol vstúpiť do objektového vzťahu. Zlyhanie procesu psychickej bisexuality spôsobuje rozličné problematické sexuálne tendencie: zlyhanie symbolizácie sexuálnej rozdielnosti, striedanie vzťahu vis-à-vis s osobami toho istého alebo opačného pohlavia, ťažkosť dopracovať sa k zmyslu citových, racionálnych a sociálnych rozdielov, narcistické požiadavky vzdialené od reálneho života, nerozhodnosť a zmätok v identite spolu s prejavmi homoerotických, transsexuálnych alebo pederastických túžob. Ide tu o početné etapy a psychické úlohy, ktoré ak nie sú dostatočne spracované, môžu subjekt zafixovať v počiatočných štádiách citovo-sexuálneho života. Dieťa, tak ako dospievajúci jedinec, žije v neistotách ohľadom svojej identity a nanovo ich spracováva vďaka psychickej bisexualite s cieľom začleniť sa do dynamiky sexuálnej odlišnosti. Avšak dospelý, po tom, čo prešiel rozličnými etapami života, môže zažiť aj regresiu, vrátenie dozadu. To vysvetľuje, prečo niektorí muži žijúci v manželstve, otcovia detí, hovoria, že "zmenili" svoju sexuálnu orientáciu, často po fáze depresie, a rozvedú sa. Homosexualita je často symptómom pôvodnej depresie (strach zo straty), ktorej regresie v dospelom veku môžu reaktivovať intrapsychické konflikty, maskované rozličnými rezistenciami.

Prvé identifikácie sú založené na obraze rodiča a iných osôb toho istého pohlavia a znovu sa aktivujú od puberty. Čo sa stane, keď tieto identifikácie zlyhajú? Podvedomý obraz rodiča toho istého pohlavia je často neistý, chýbajúci alebo konfliktný, a keď sa daný subjekt chce vzhľadom naň potvrdiť, je diskvalifikovaný do tej miery, že sa stáva perzekučným. Keď zakúsi ťažkosti s prijatím alebo pocit toho, že sa stal obeťou, môže začať druhých vnímať ako svojich prenasledovateľov. Uverí tomu, že sa stal ich obeťou, pretože nie je schopný uznať tlak, ktorý na neho kladú vlastné sexuálne reprezentácie. Keď si uvedomí, že on sám je pôvodom týchto svojich reprezentácií, začne sa vnímať odlišným spôsobom vo vzťahu k sebe samému aj k ostatným. Získa prostriedky na to, aby mohol pracovať na sebe samom a na vlastnom vnútornom poriadku.

Keď sa subjekt vyčleňuje z vlastnej sexuálnej identity, riskuje, že svoju sexuálnu orientáciu zamení s identitou. Identita je objektívna skutočnosť (som muž alebo žena), sexuálna túžba sa vytvára na základe konkrétnych úsekov vývinu citového života. Zrkadlová identifikácia je identifikácia so sebou samým a s niekým, kto je mi podobný, aby som v ňom rozpoznal vlastný obraz a potvrdil v ňom svoju identitu, získal sebaistotu. Je to prechod vedúci na cestu k sexuálnemu objektu odlíšeného od seba samého. Sebadôverou a sebaprijatím dochádza k uspokojeniu narcizmu. Čo ak tento proces zlyhá? Mladý muž sa zafixuje v zrkadlovej identifikácii a bude hľadať spôsoby narcistického uspokojenia v snahe o sebapotvrdenie.

Homosexualita je vlastne príbeh o tom "Ako som spracoval emocionálne deficity v procese vývinu vlastnej sexuality, ako tento proces ovplyvnilo moje úzke a neskôr i širšie prostredie, a ako som sa vyrovnal s nenaplnením potrieb a rozplynutím ilúzií v homosexuálnych zväzkoch." Homosexuálne osoby sa snažia kompenzovať svoje primárne citové potreby a nahrádzať citové naviazanie sa (na osobu rovnakého pohlavia v útlom detstve), ktorého neuskutočnenie im zabránilo dosiahnuť dostatočnú istotu a psychologické naplnenie. Dospievajúci homosexuál sa usiluje vyhnúť a zároveň citovo priblížiť k rodičovi alebo osobám rovnakého pohlavia (prirodzená a nenaplnená túžba vs. usvedčenie iného muža a postupne i seba).

Existuje čudesný mýtus o tom, že heterosexuál sa môže stať homosexuálom (spoločnosť sa na to díva ako na nevinný a prirodzený zvrat), ale navrhovať niekomu opačný proces je opovážlivosť, ktorú je potrebné v spoločnosti eliminovať, ak nie sankcionovať? Pričom homosexualita je komplexným problémom a intrapsychickým konfliktom bez ohľadu na to, či je spoločnosťou tolerovaná alebo nie. Môže byť spojená s konkrétnym psychologickým problémom (tieto osoby nepociťujú inakosť a odmietajú sa zaradiť do kategórie "homosexuálni") ktorý sa môže zmeniť, zotrvať alebo aj otvoriť pre heterosexualitu (kompenzačná potreba, citový výlev, potreba istoty, uznania, symptóm estetickej príťažlivosti, efekt izolácie...), alebo je výsledkom hlbokého problému spojeného s viacerými fázami emocionálneho vývinu a vývinu detskej pohlavnosti (stav zvyčajne nezvratný; tieto osoby o sebe v dospelosti tvrdia, že už odmalička boli iné).

Mladý homosexuál postupne zisťuje, že osoba, cez ktorú sa identifikoval (matka), podlieha nekompletnosti. Táto skutočnosť, ale i jeho limitácia vo vlastnej sexuálnej identite ho deprimuje, uvedomuje si zlyhanie a nedosiahnutie pohlavnej rozdielnosti. Bude hľadať mužného partnera, aby získal a zvnútornil mužskosť, ktorá mu chýbala v identifikácii s otcom (keďže máloktorý homosexuálny muž dokáže kvalitne zastúpiť silnú osobnosť heterosexuálneho otca, pozorujeme často nestabilitu vzťahov a promiskuitné prejavy, ktoré už ale súvisia aj so snahami dobudovať svoje ego cez prijatie iného, mužnejšieho). Keďže bol syn vo vzťahu s otcom emocionálne nenaplnený, zranený, vzniká problém citového nedostatku vo vzťahu k osobám rovnakého pohlavia skôr ako k osobám opačného pohlavia. Do vzťahov s inými mužmi často vstupuje nedôvera, výčitky, tendencia meniť toho druhého atď. Pri homosexualite existujú podstatne nezrelé citové a psychologické prejavy a potreby, ktoré však pretrvávajú až do dospelého či zrelého veku. Svedčia o chýbajúcom zavŕšení vnútorného rastu.

Potreba citového prijatia a schopnosť (možnosť) prejaviť city medzi osobami rovnakého pohlavia môžu byť základom prirodzeného procesu, ktorého cieľom je znovu spracovať zablokované citové procesy. Ide tu o citový prejav, ktorý dostane priestor v priateľstvách nadväzovaných v prostredí rodiny a priateľov. Nejde len o vypočutie si dramatizácie či tolerovanie infantilných prejavov, ale ide najmä o ochotu sprevádzať napriek vnútornej nezrelosti a mnohým nedokonalostiam, nerozvinutým črtám vlastného pohlavia dotknutých, ktoré sú uvedomované alebo prehliadané, pri strachu, rezignácii, neúmerne kritickom pohľade na iných atď. A to je už umenie, v našej spoločnosti nepoznané. Takto vnútorne poznačených ľudí vo svojom pohlaví je potrebné viesť k tomu, aby sa chceli sami meniť, vedeli sa sami meniť s pomocou iných, ale buď sa nevie ako, alebo existujú obojstranné skreslené až mylné predstavy vplyvom názorov pseudovedcov, alebo nemáme kompetentných odborníkov - kto nepozná problematiku veľmi dobre, bude veľmi ťažko dobrý v terapii, minimálne ho klient oklame, zmätie či "prechytračí." Niektoré kľúčové situácie si klient nepamätá, iné stále nepovažuje za zásadné, a ďalšie informácie účelovo zamlčí, prifarbí, zdôrazní alebo sa k nim často vracia, neuvedomujúc si či zakrývajúc iné (súvislosti). Hoci nie každý homosexuál zažil v minulosti to isté, nevnímal a neprežíval tie isté situácie rovnako (a preto ani výsledný prejav nie je ten istý), každý, kto pracuje s homosexuálmi, veľmi rýchlo pochopí, že potrebujú pomoc, že sú v podstate hľadajúci niečo, čo vlastne nikdy nemali (naplnenie v citovom vzťahu s mužom - primárne nebolo a v dospelosti, ten homosexuálny, sa napokon ukázal ako príliš primitívny na to, aby pokryl skutočnú potrebu muža posunúť sa vo svojom pohlaví ďalej) alebo o čom si myslia, že stratili (samých seba). Netreba zabúdať na to, že napríklad chlapci nezažili len citové nenaplnenie vo vzťahu s mužom, otcom, ale boli vo svojom pohlaví aj zneisťovaní najmä v raných štádiách psychického vývinu (vplyv vzťahového trojuholníka, osobnosti dieťaťa, kolektívu a ďalších faktorov).


Freudov psychosexuálny vývin

Psychický vývin je chápaný ako prebiehajúci v určitých časovo obmedzených fázach, kde každá fáza má svoje úlohy. Problematický priebeh jednej fázy môže komplikovať vývin fáz neskorších. Psychické poruchy je tak možné pochopiť ako reziduá detského prežívania a primitívnych módov psychického fungovania v určitých oblastiach popri zrelých spôsoboch psychického fungovania v psychike dospelého človeka. Osobnostné typy, ich extrémne varianty - poruchy osobnosti a neurotické symptómy sú v psychoanalýze vnímané z hľadiska fixácií na raňajšie obdobia normálneho vývinu a regresii k nim v prípade záťažových situácií.

Osobnosť človeka sa podľa Freuda utvára v priebehu prvých piatich rokov života okolo centrálnych konfliktov špecifických pre dané vývinové obdobie. Trvalé rysy charakteru sú podľa Freuda buď nezmeneným pokračovaním pôvodných pudov (napr. nenásytnosť, delikvencia, sex. perverzita, snaha po ovládaní), ich sublimáciou (uspokojením libida nepudovou sociálne akceptovanou formou napr. v reči, v oblasti učenia, umenia, športu atď.) alebo reaktívnymi výtvormi proti nim (napr. ústupčivosť, poriadkumilovnosť). Ego dieťaťa je spočiatku slabé a využíva rôzne obranné mechanizmy na redukciu napätia a úzkosti. Pokiaľ v priebehu vývinu nedochádza k využívaniu stále zrelších obranných mechanizmov alebo pokiaľ sú zrelé obranné mechanizmy používané rigidne, dochádza u človeka k skresleniu vo vnímaní a prežívaní seba i okolitého sveta, vyvíjajú sa neurotické symptómy, prípadne charakterové zvláštnosti. Centrálny konflikt osobnosti sa týka potrieb určitého vývinového obdobia, ktoré boli frustrované viac, než dieťa bolo schopné zvládnuť, alebo neboli frustrované vôbec a dieťa nedostalo príležitosť naučiť sa takéto frustrácie zvládať.

​Energiu sexuálnych pudov, ktorá je v človeku prítomná od narodenia, označoval Freud pojmom libido. Vo Freudovom psychosexuálnom vývinovom modeli jedinca sa hovorí o piatich štádiách, ktorými človek prechádza od narodenia. V každom z týchto štádií dieťa čelí konfliktom medzi pudovými prianiami a vedomými aktivitami mysle. Freud si myslel, že spôsob, akým sa dieťa vyrovnáva s týmito konfliktami, zásadne ovplyvňuje budúci vývin osobnosti. Štádia, v ktorých sú pudové priania úplne zmarené alebo príliš ľahko uspokojené, sa môžu stať okamžikmi "fixácie," k čomu sa dospelý človek môže vracať, keď sa v živote stretne so silnými intrapsychickými konfliktmi alebo neznesiteľnými tlakmi zvonku. Štádiá rozlišoval podľa telesnej oblasti, v ktorej sa v danom štádiu sexuálny pud prejavoval. V prvej fáze orálnej sú zdrojom najväčšej "slasti" ústa (sanie, hryzenie, dávanie vecí do úst a pod.). Zhruba okolo 18-teho mesiaca sa pozornosť presúva do análnej oblasti (análne štádium) a dieťati spôsobuje "slasť" defekácia. Okolo tretieho až štvrtého roku sa chlapci viac zaoberajú svojím penisom a dievčatá klitorisom (falické štádium). Po tomto štádiu nasleduje v psychosexuálnom vývine obdobie relatívneho pokoja (latentné štádium), ktoré trvá až do začiatku puberty. Sexualita sa vracia v dospievaní a pri normálnom vývine sa všetky predchádzajúce štádia libidinóznej fixácie integrujú v genitálnej fáze sexuality.

1. štádium - orálne štádium (12. - 18. mesiac života)

Ak dieťa zostáva v dôsledku deprivácie alebo nadmernej gratifikácie zo strany rodičov fixované na tejto úrovni vývinu, má v neskoršom období problémy vo vzťahu k druhým i v oblasti udržania pocitu istoty, pohody a vlastnej hodnoty nezávislého od okolia. Narcisticky zafarbené (výhradne podľa svojich potrieb) a orálne vnímanie okolia ako patriaceho subjektu sa prejavuje napríklad veľkými nárokmi a túžbou po neobmedzenom uspokojovaní od druhých bez dávania, zlým znášaním frustrácie a netrpezlivosťou, popieraním reality v zmysle otázky: "Prečo by človek nemohol dostať všetko čo si praje?" Ľudia fixovaní na tejto úrovni vývinu zle znášajú samotu a sú náchylní k závislostiam v zmysle nadužívania jedla, alkoholu atď., ktoré im prinášajú úľavu a zmierňujú úzkosti v situácii separácie od druhých. Zároveň mávajú strach z aktivity, problém požiadať o niečo, pretože ostatní by mali prirodzene a bezpodmienečne dávať. Pri popretí týchto túžob a ich projekciou do okolia môžu byť dané priania popreté v rámci subjektu, ale veľmi kriticky vnímané pri druhých.

Štádium sa končí odstavením dieťaťa od kojenia. Dieťa by v tomto období malo cítiť, že je dobré, že sa do tohto sveta malo narodiť → svet je dobrý, dávajúci. Deprivácia vzniká pokiaľ nie sú uspokojované orálne potreby dieťaťa, vtedy sa vytvárajú základy pre schizoidné poruchy, hraničné stavy, psychózy. V orálnej fáze sa vytvárajú tieto dvojice vlastností: optimizmus vs. pesimizmus, manipulatívnosť vs. odovzdanosť, ľahkovážnosť vs. podozrievavosť, obdiv vs. závisť. Na miere uspokojenia dieťaťa v orálnej fáze závisí to, ktorá vlastnosť z dvojice bude dominovať.

Orálny sadizmus = orálna agresia, to ako matka reaguje na bolesť. Dieťa hryzne matku pri kojení. Ak je matka úzkostná, mykne sa pred bolesťou (uhýbanie matky), dieťa si to ešte viac chňapne (stupňovanie agresie). Existujú dva spôsoby, ako dieťa zachádza s matkou a jej prsníkom:

a. pasívne prijímanie - dieťa si nedokáže vziať to, čo potrebuje ("dieťa čaká, čo za ním príde")

b. aktívne branie - zrelšia forma - dieťa si vezme to, čo potrebuje (priťahuje matkinu pozornosť)

2. štádium - análne štádium (18. mesiac - 3. rok)

JA prechádza zmenou od "slastného" JA k reálnemu JA testujúceho realitu. Uvedomuje si existenciu, uspokojenie poskytujúcich objektov nezávislých od neho. Po vystriedaní čisto narcistického štádia štádiom objektovým, znamenajú vzťahy "slasti" a strasti vzťahy JA k objektu. Od pôvodného obsadenia JA libidom, je libido odovzdávané objektom. Freud rozlišuje teda narcistické libido vlastné JA a objektové libido, ktoré je umiestňované do objektov. Zároveň si vyvíjajúce sa JA uvedomuje svoju závislosť na objektoch, na ich starostlivosti. Snaží sa o dosiahnutie prospechu a vyhnutiu sa škodám. Na jednej strane zabezpečuje efektívnejšie uspokojenie pudových potrieb v realite, na druhej strane sa musí vyrovnať s konfliktom vnútorných pudových hnutí prejavujúcich sa potrebami, prianiami a ich nenapĺňaním, odmietaním a zákazmi zo strany opatrovníkov, rodičov. Tak sa sexuálne pudy a pudy JA v štádiu primárneho narcizmu pôvodne zmiešané a navzájom sa podporujúce v snahe o uspokojenie dostávajú do konfliktu. Typickou situáciou je nácvik na nočník, kde dieťa zakúša moc objektov a ich odmietanie preň "slastných" činností. Ideálny a "slasť" poskytujúci rodičia sú zároveň zakazujúci, vzbudzujúci agresiu, hnev. Dieťa prežíva aj pocity bezmocnosti, čo je veľká rana grandiozite a omnipotencii predchádzajúceho obdobia. Prežíva skúsenosti moci a bezmocnosti, trucovitosti a tolerancie, sadizmu i prijímania zákazov a noriem, a to všetko spracováva za hojného prispenia fantázií, ktoré si v tom období vytvára. Tak zákazy rodičov a hrozby trestov od nich môžu vo fantázii dieťaťa vyrásť do predstavy veľmi krutých a ohrozujúcich objektov, odlišných od reálnych rodičovských postáv. Psychika dieťaťa sa stavom úzkosti, strachu z trestu od rodičov alebo z vlastných, proti rodičom namierených pudových hnutí, snaží čeliť prostredníctvom obranných mechanizmov JA. V tomto období dieťa disponuje najmä fantáziami o vlastnej neobmedzenej moci, sile a sebestačnosti a fantazijným popretím reality, ktoré majú korene v skoršom období vývinu a zároveň aj adaptívnejšími mechanizmami: identifikáciou s normami rodičov, ktorí sú obdivovaní ako mocní a šikovní, ďalej rozvíjaním samostatnosti a hrdosti na svoje výkony. Spôsob, akým sa rodičia správajú k dieťaťu, dieťa samotné introjekuje, čiže nevedome zvnútorňuje - včleňuje do svojej psychiky. Zaobchádza so sebou obdobne, ako s ním zaobchádzajú rodičia. Pri potvrdzovaní a podpore zo strany rodičov v procese internalizácie zaujme dieťa k sebe chápavý, seba podporujúci a vlastnej hodnoty si vedomý postoj. Naopak, pri neustálej kritike zo strany rodičov, môže dieťa a neskôr dospelý človek byť k sebe nezdravo kritický, prežívať priam zničujúce pocity hanby a sklamania zo seba pri relatívne malých nezdaroch. Pri identifikácii s hodnotami a normami rodičov kladie dieťa a neskôr dospelý človek na seba a svoje okolie obdobné požiadavky, ako na neho (a na seba) kládli rodičia. Zároveň dieťa v procese internalizácie - psychického zvnútornenia vzťahu medzi ním a rodičmi, očakáva, že s ním budú ľudia zo širšieho sociálneho okolia zaobchádzať podobne, ako s ním zaobchádzali rodičia. Má priania voči iným, fantázie a očakávania podobné ako vo vzťahu k svojim rodičom. V tomto období sú prítomné aj exhibicionistické priania, potešenie z bytia videným a oceňovaným a voyeuristické priania, potešenie z pozorovania. Fixácie na tejto úrovni sa v dospelosti prejavujú v celom spektre v súčasnosti definovaných perverzných a narcistických porúch. Príkladom môže byť lipnutie na dokonalosti spôsobom, v ktorom neúspech znamená znehodnotenie celého človeka. Boj o vlastnú hodnotu je tak bojom o život, právo na existenciu. Môže byť pozorované prísne oddeľovanie dobrého od zlého, tzv. čierno-biele vnímanie, snaha o moc a kontrolu, aby sa človek vyhol odhaleniu nedokonalosti a slabosti, zraneniu. Človek sa buď stiahne zo sociálneho sveta, aby sa vyhol zraneniam, alebo bojuje o dokonalé, výsadné a nespochybniteľné postavenie, o moc a kontrolu nad druhými.

Patologická análna fáza: hromadenie vecí, peňazí (čím väčší tlak na to, aby dieťa nič nemalo, tým viac mať chce) → nutné rešpektovať autonómiu dieťaťa - právo nepožičať, vymeniť, t.j. netlačiť za každú cenu na to, aby sa delilo, obsedantno-kompulzívna porucha, porucha osobnosti - pedant.

Análny sadizmus (agresivita) - zlikvidovať skôr, aby som sa nemusel báť, že budem zlikvidovaný ja. Toto obdobie súvisí s obidvomi rodičmi (do popredia sa dostáva aj otec).

3. štádium - falické štádium (3. - 6. rok)

Zdrojom autoerotického uspokojenia sa stáva oblasť genitálií. Tu vzniká oidipovský komplex a kastračná úzkosť. Pri oidipovskom komplexe ide o nevedomé sexuálne a agresívne hnutia dieťaťa, ktoré sa navonok prejavujú v láskyplnom usilovaní o jedného rodiča so snahou mať ho pre seba ako sexuálneho partnera, a zároveň v snahe vypudiť druhého rodiča ako rivala. Agresia voči rivalovi a zároveň milovanému rodičovi je mechanizmom projekcie prisúdená tomuto objektu a dieťa sa následne obáva trestu od rodiča, akéhokoľvek fyzického či psychického poškodenia rodičom (kastračný komplex). Cieľom sexuálnych hnutí v tomto období je prechod od snahy zmocniť sa objektu k úsiliu získať si jeho pozornosť, obdiv a lásku. Prítomná je veľká ctižiadosť a úzkosť má formu strachu z blamáže s pocitmi hanby. Úlohami pre detské JA v tejto fáze sú: uznanie odlišnosti pohlaví, uznanie nezvratnosti času a tým aj smrteľnosti, odlišnosti generácií (vylúčenie dieťaťa z rodičovského páru), uznanie inakosti (rodičia majú vlastnú psychiku a priania nezávislé od prianí dieťaťa), uznanie toho, že vonkajší svet nie je vždy podľa prianí dieťaťa a nebude mať nad ním plnú kontrolu. Láska voči objektu sa stáva opakom nenávisti. Vzťahy k objektom sú ambivalentné, láskyplné i nenávistné voči tej istej osobe. Nenávisť má svoj pôvod v odmietaní vonkajšieho sveta narcistickým JA, nakoľko to vonkajšie prinášalo dráždivé podnety. Badať ju pri rozoznávaní medzi JA a nie JA a zostáva v úzkom vzťahu k sebazáchove. Dieťa je v tomto období schopné počiatočnej sebareflexie. Fantázie o sexuálnom uspokojení a násilí na blízkej osobe zavrhne, hoci sa niekedy trápi ich vynáraním. Nadväzuje vzťahy v trojuholníku s oboma rodičmi, už nie výlučne v duálnom usporiadaní. Vytvára sa priestor pre lásku bez sexuálneho uspokojenia, rivalitu, žiarlivosť bez agresívneho ničenia a odvety. Zvedavosť a skúmanie toho, čo sa deje, ak je vylúčené z páru, vedie k nárastu kognitívnych schopností a učenia v smere porozumenia tomu, ako reálny svet funguje. Nastáva výrazný kognitívny a emočný vývin. Dominujúcim obranným mechanizmom tejto fázy je vytesnenie sexuálnych a agresívnych prianí a identifikácia s rodičom rovnakého pohlavia. Fixácia na tejto vývinovej úrovni vedie podľa Freuda v dospelosti k neurotickým poruchám.

4. štádium - štádium latencie (6. - 12. rok)

Vo vývine libida súvisí s obdobím od začiatku školskej dochádzky do puberty. Tlakom pochádzajúcim z oidipovského obdobia sa dieťa vyhne odložením prianí, pravdepodobne prostredníctvom fantázie, že ak vyrastie, bude mať väčšiu nádej imponovať a konkurovať. Zároveň sú nároky pudov na uspokojenie znížené z fyziologických príčin, a tak JA nemusí vydávať toľké množstvo energie na obranu voči nim. V tomto období sa rozvíjajú schopnosti JA v smere rozvoja kognitívnych schopností a zručností v zaobchádzaní s realitou, dieťa sa vyrovnáva s nedostatkami rodičov. Prítomné bývajú fantázie, že pochádza z inej vznešenejšej rodiny, kde malo múdrejších, obdivu hodných rodičov, pravdepodobne bolo unesené a jeho súčasní rodičia, ktorí sú vcelku milí hoci nedokonalí ľudia, sa ho ujali, tzv. fantázia rodinnej romance. Prítomné sú aj fantázie o bití za zakázané priania a činnosti. Freud za dominujúci obranný mechanizmus tejto fázy považoval reaktívny výtvor.

5. štádium - genitálne štádium (12. rok - puberta)

Orientácia na genitálne orgány opačného pohlavia. Orientácia skôr na dávanie ako branie. V tomto období nárast pudových hnutí naliehajúcich na uspokojenie ruší vytesnenia a znepokojivé predstavy prenikajú do vedomia. Predchádzajúca dosiahnutá psychická rovnováha je opätovne narušená, čoho prejavom sú napríklad stavy tzv. žravosti, lásky k neporiadku. Oidipovský komplex ožíva u dievčat napríklad v predstave, že by mohli byť pre otca lepšími partnerkami ako nemožná mama. U chlapcov sa prejavuje v nepochopení, ako si matka mohla zobrať tak neschopného chlapa. V období adolescencie je možné sledovať, ako sa dospievajúce JA snaží vyrovnať s tlakom pudových hnutí využívajúc mechanizmy predchádzajúcich období. Obdobia sexuálnych výstrelkov, búrlivých konfliktov sú striedané s obdobiami asketizmu - extrémnej formy reaktívneho výtvoru a intelektualizácie. Zároveň v období dospievania mladý človek presunie záujem z rodičovského objektu na osobu z vlastnej generácie a z inej rodiny, a tým jeho sexualita nemusí byť schválená rodičmi. Témou tohto obdobia je utvorenie dospelej identity, čo je sprevádzané tzv. adolescentnou krízou v priebehu štrnásteho až šestnásteho roku života, prípadne do dvadsiateho roku. V tomto období je adolescent veľmi zraniteľný v oblasti pocitu vlastnej hodnoty. Zvýšené zaujatie sebou, egocentrizmus, potvrdzovanie vlastnej hodnoty, devalvácie a čierno-biele vnímanie okolia i snaha odpútať sa od rodičov prostredníctvom protestov, rebélie, výbuchov hnevu v situácii zneistenia, či ohrozenia zahanbením, nebývajú považované za patologické formy narcizmu. Zrelými obrannými mechanizmami v období dospelosti po adekvátnom zvládnutí dospievania sú najmä sublimácia, altruizmus, humor a anticipácia. Cieľom nie je len uspokojenie partnera, ale aj seba, zároveň aj stabilita a zázemie citovej väzby. Hodnotou ženy je starostlivosť, hodnotou muža potencia.


V období po Freudovi sa aj vďaka nemu v psychoanalýze začal zdôrazňovať význam prvých vzťahových skúseností pre formovanie osobnosti, zaviedol sa konštrukt mentálnej reprezentácie. Mentálna reprezentácia je duševná, pamäťová, emočne zafarbená a relatívne stála predstava niečoho, čo bolo subjektívne vnímané. Najmä psychoanalytická teória objektových vzťahov sa sústredila na to, ako pôsobia reprezentácie raných skúseností s primárnymi postavami v detstve na formovanie osobnosti a neskorších vzťahov (https://www.sspap.sk/#!vvin-dieaa/c1ttj).