Homosexualita: dar alebo prekliatie?

Homosexualita sa týka každého z nás. Ide o celospoločenský jav, o ktorom by sme mali mať správny obraz všetci. Je to niečo, k čomu možno pristupovať len s otvoreným srdcom (citlivý prístup, pri ktorom si trikrát premyslím, čo poviem a poviem to len raz, keby to bola aj napriek tomu hlúposť) a venovať mu náležitú pozornosť.

Za vznik a prehlbovanie homosexuálneho cítenia zodpovedá viacero faktorov. Aj rovnaký faktor môže mať inú intenzitu a ináč zapôsobiť na jedinečnú psychiku jedinca, nehovoriac o tom, že faktory sa môžu vzájomne kombinovať. Otec, matka, rovesníci (osoby približne rovnakého veku a rovnakého pohlavia); špecifické vzťahy medzi nimi a ním, osvojenie si špecifických návykov a nedostatočná vnútorná prispôsobivosť na skupinu toho istého pohlavia výrazne prehlbujú komplex pohlavnej menejcennosti. Človek sa z rôznych príčin nestotožní so svojou pohlavnou rolou. Neidentifikuje sa, vnútorne (a často ani navonok) sa nezačlení do skupiny rovnakého pohlavia; je mu cudzie. Odmieta ich správanie, postoje, spôsob myslenia atď.

A čo genetika? Nie sme iní len vďaka dedičnosti, ale aj vďaka premenlivosti, za ktorú sú do značnej miery zodpovedné aj iné faktory ako tie dedičné. Genetická informácia obsiahnutá v molekule DNA (najdôležitejšie sú kódujúce úseky - gény spolu s reguláciou ich expresie) tvorí našu anatomicko-fyziologickú podstatu, nie však celé naše bytie. Nesmieme zabúdať na faktory prostredia, ktoré ovplyvňujú výsledný fenotypový prejav. Gén zodpovedný za homosexualitu? Jeho objavenie je viac nereálne ako reálne (pravdepodobne takýto túžobne očakávaný a jediný gén ani neexistuje). Žeby viacero génov, ktoré nie sú priamo zodpovedné za homosexualitu, ale predstavujú pre ňu vhodný predpoklad? Možno áno. Gény sú stavebné a funkčné základy našej dedičnosti, no našu dušu (psychiku) formuje do výraznej miery aj prostredie, v ktorom žijeme a jeho vplyvy. Odkiaľ získavame návyky, kto nás učí takému či onakému správaniu? Sme takí, akí sme, lebo na nás pôsobí aj naše prostredie (zámerne i mimovoľne). Určité znaky a vlastnosti osobnosti človeka sú dedičné, ale miera ich prejavenia je ovplyvniteľná prostredím, výchovou a na čo mnohí zabúdame, aj vlastnou aktivitou (tá znamená, že mnoho vecí máme vo svojich rukách, dokážeme ich ovplyvniť). Homosexualita je viac získaná (získanie neznamená dobrovoľné ocitnutie sa v nej, a ďalej - nie všetko, čo je získané, je odstrániteľné) ako dedičná, pretože zvyky, správanie, záujmy, postoje získavame napodobňovaním, nie génmi. "Prirodzený priebeh inštinktu napodobňovať správanie osôb rovnakého pohlavia je brzdený, pokiaľ nie je dostatočne povzbudzovaný v súvislosti s emocionálnym odmeňovaním za vystupovanie v role druhého pohlavia." zaujímavá van den Aardwegova (1997) definícia. Chlapec príliš (väčšinou nevedome) napodobňuje matku, dcéra otca. Vypestuje si tak (svojmu pohlaviu) neprimerané zvyky a navyše, je často traumatizovaný (napr. túžil zažiť taký obdiv a uznanie otca, ako jeho brat, ale nikdy ho nedostal), preto nedorástol do svojej pohlavnej roly. Chyba oboch rodičov? Príliš starostlivá, ochraňujúca, ovládajúca, sentimentálna, neurotická matka? Otec zaobchádzajúci so synom ako s dcérou, fyzicky alebo emocionálne neprítomný, otec v role veľkého dieťaťa? Zranenia uštedrené rovesníkmi? Tu môžeme vidieť, ako je zo strany oboch rodičov nesmierne dôležité disponovať vhodným vzorom prezentovaným silnou a vnútorne zdravou osobnosťou a odovzdávať svojim deťom zdravé názory a zvyky vo vzťahu k mužskosti a ženskosti. Niektorým rodičom sa to, bohužiaľ, nepodarí.

Čo je homosexualita? Ako spoznám, že som homosexuál? Kedy mám tento stav prijať? Zakorenenie menejcennosti (tá "klíči" už v detstve, napr. u chlapca prehnaný strach, "poslušnosť," neúčasť na typických chlapčenských hrách atď.) + sebadramatizovanie (pretrvávajúce aj po puberte) + homoerotické predstavy = homosexualita (až vo veku, keď človek spĺňa všetky tieto podmienky, môže o sebe (ne)smelo prehlásiť, že je homosexuál).

Teraz môžeme hovoriť o už spomínaných "hosťoch, ktorí vchádzajú do nášho vnútra, do našej psychiky." Homosexualita nie je a ani nikdy nepredstavovala jeden "problém," ale hneď niekoľko. Prvým hosťom sú typické neurózy ("homoneurózy"), ktoré sa hlboko zakorenia do našej psychiky, s ktorými sa snáď aj naučíme žiť a zrazu nás prekvapí druhý hosť, vtedy, keď sme už schopní pociťovať pohlavné túžby, sexuálne vzrušenie. Na tom by azda nebolo nič nezvyčajné, keby sme ho necítili pri pohľade a myšlienke na osobu rovnakého pohlavia, to nás už iste prekvapí (pocit prijatia vzorom mužskosti absentoval vždy, nebol však erotizovaný). Homosexualita je komplexný jav vznikajúci pod tlakom rôznych, ale špecifických príčin s rôznymi formami prejavov, rôznou intenzitou prežívania, no s rovnakým, takmer vždy definitívnym záverom: "Som gay!"

Je pre homosexualitu príznačná neurotická mentalita? Správajú sa homosexuáli príliš milo, tvrdohlavo, ponížene, nepriateľsky, arogantne alebo nedôverčivo? Aké sú ich spôsoby sociálneho správania? Existuje tu neurotická tendencia k sebadramatizovaniu (často sa sťažujem a som nespokojný)? A čo neurotické pocity a komplexy menejcennosti? Je homosexuálne zmýšľajúci a cítiaci človek frustrovaný (zvyčajne akoby detská frustrácia ako výsledok zranenej pýchy, sebaľútosti)? Nespráva sa často ako dieťa? Neskrýva sa v ňom veľké vnútorné dieťa svojimi návykmi a postojmi (infantilita)? Nie sú jeho emócie periodicky chaotické, zmätené, nejasné (nevie, prečo ho niečo tak vzalo, pobúrilo, prečo reagoval tak, ako reagoval, prečo cíti to, čo cíti, hoci vie, že je to neadekvátne situácii atď.)? Nechce ako veľké dieťa zapôsobiť na iných (hranie rolí s cieľom presadiť seba a pútať pozornosť svojím vystupovaním pred inými ako bezchybný, trpiaci alebo, naopak, dôležitý)? Nehrá sa na niečo, čo nie je (napr. so silným komplexom pohlavnej menejcennosti, ale predsa v niečom inom "kráľ")? Nesťažuje sa pri porovnávaní sa s inými? Čo ho priťahuje na iných? Prečo je frustrovaný a prečo svojimi sexuálnymi túžbami túži utešiť svoje "úbohé ja?" A prečo stavia svoje "ja" do roviny úbohosti? Nie je to prvok infantilného správania sa (detské návyky, manipulovanie inými, priživovanie sa, závisť, lipnutie na niekom)? Do akej miery je normálne túžiť po ocenení, byť dôležitý, ľutovaný, urážlivý či žiarlivý (infantilné vyhľadávanie sympatií, pozornosti)? Do akej miery rozmaznáva sám seba (do akej miery je egoista)? Psychicky nevyrovnaný človek sa viac alebo menej vedome alebo tajne poddáva svojim prvoplánovým až detským (aj erotickým) túžbam, predstavám, aby mal pôžitok, aby zažil slasť, aby bol "nasýtený" (častým spúšťačom je erotický impulz) v hlade po láske. Je schopný objektívneho pohľadu na seba? Je ochotný si priznať, že sa v skutočnosti iba prirovnáva (homoerotické vyhľadávanie kontaktu alebo homoerotické predstavy s cieľom sexuálneho pôžitku pre rozvíjajúci sa egoizmus)? Do akej miery je schopný prehlušiť hlas svojho svedomia a priznať si, čo je správne a čo nie? Nie je zaslepený žiadostivosťou, túžbou po ukojení? Netúži aspoň po dočasnom úniku z frustrácie, zmierením sa so svojou orientáciou s vedomím, že iné to už nebude, s vedomím, že na zmenu už nemá dosť síl? Nie je dobrou náhradou za imitáciu pohlavného spojenia (ak nemá možnosť alebo zatiaľ nechce vyhľadávať sexuálneho partnera) masturbácia? Vystavuje sa homosexuál pravidelným sebaukájaním väčšiemu riziku zotročenia sa závislosťou ako kompenzáciou vlastnej frustrácie z pohlavnej menejcennosti? Koľko dní bez nej vydrží? Do akej miery sa cíti byť vnútorne špinavý po pohlavnom styku s osobou rovnakého pohlavia? A po masturbácii? Nie je to všetko len nástroj utešenia svojho "strýzneného ja" po ďalšom sklamaní sa? Do akej miery sa ľutuje naozaj a do akej miery chce svojou ľútosťou upútať pozornosť? Do akej miery je zameraný na vyhľadávanie erotického kontaktu? Čo prežíva po úspešnom pokuse? Sebaútechu, sebauspokojenie, sebaľútosť? Je zameraný len na seba, alebo mu úprimne záleží aj na iných? Je úprimný k sebe alebo o sebe radšej ani nepremýšľa, umlčiava hlas zraneného vnútra a navonok sa tvári šťastne, pôsobí vyrovnane?

Homosexuál má zvyčajne pocit, že ešte nedorástol (a neskôr už ani nechce dospieť) do svojej pohlavnej roly, preto vnútorne dobrovoľne ostáva dieťaťom. Má skreslený obraz o mužskosti, resp. ženskosti (uniká do infantility, do falošnej identity), pravou mužskosťou, resp. ženskosťou (ak ide o ženu) môže pohŕdať (príklad názoru muža na heterosexuálnych mužov: "Načo im sú svaly, keď nemajú rozum?" alebo: "Neznášam alkohol!"). Myslí si, že ak mu niečo chýba, nikdy nebude pravým mužom sám pred sebou alebo umelo dospeje k názoru, že on je voči nim nadradený, je viac, ako oni (lebo je citlivejší, inteligentnejší atď.).

Majú homosexuáli nejaké neprirodzené "tiky?" Vyznačujú sa typickým správaním sa, obliekaním, pohybmi, chôdzou, používaním hlasu, gestikuláciou, mimikou? Určite nie všetci, ale mnohí naznačujú aj rečou tela, že sú "iní."

Aký je vzťah homosexuálneho syna k otcovi a aký k matke? Otec je pre syna často fyzicky, ale najmä psychicky (emocionálne) nedostupný (najmä v prvých rokoch života syna). Matka je často tá, ktorá "vládne" alebo si svojho syna k sebe chtiac-nechtiac emočne pripútala. Syn zaujal k otcovi neutrálny až negatívny vzťah, k matke má vzťah prevažne pozitívny, dlho sa ňou necháva čičíkať. Aký je jeho vzťah k rovesníkom - chlapcom? Myslí si, že k nim nepatrí, že nezapadol a že k nim nikdy patriť nebude. Má strach z ich agresivity, má obavy, že ho opäť vysmejú, ublížia mu. Ich tvrdé, nekompromisné a často chladné vystupovanie mu pripadá príliš kruté, poburujúce. A k dievčatám? Neutrálny až negatívny. Ich narážky sú mu nepríjemné, starostlivo si stráži neprekročenie hranice priateľstva s nimi, hoci oslovenie "braček" ho viac-menej zraňuje, ako aj to, keď vníma, že v tomto je iný ako jeho rovesníci, často i nesmierne hanblivý, ten dobrý, zásadový. Myslí si, že ho nikdy nebude milovať žiadne dievča, pretože nie je takým chlapom ako jeho idol/y. Opačná situácia (ak je žiadaný) v ňom môže vyvolať zmätok, strach alebo únik, prípadne podvolenie sa snu byť vo všetkom ako ostatní a randiť s opačným pohlavím. Homosexuál má pocit, že nemá veľa priateľov a trápi sa pre to. Je to podľa neho nezmeniteľný stav. Viac sa orientuje na seba ako na ostatných. Postupne to môže prerásť až do úplnej nedôvery voči ľuďom, opovrhovania inými, chorobného strachu z reakcií ľudí rovnakého pohlavia na jeho osobu, uzavretosti do seba samého.

Každý homosexuál je jedinečný, každý je výnimočný. Každý si vyžaduje individuálny prístup v psychoterapii i v bežnom živote. Homosexualita nie je choroba ani zvrátenosť. Je to výsledný, menej podstatný, no hlboký prejav niečoho (pôsobenia nevhodných výchovných vplyvov a následnej neurotickosti dieťaťa), čoho je potrebné sa zbavovať, ak to zainteresovaný skutočne chce. Vyžaduje sa tiež spolupráca a tvrdá práca na sebe samom, na svojich neurózach a s nimi aj na svojej homosexualite. Moje prirovnanie k nepozvaným hosťom jasne naznačuje, že ak sa zbavím prvého, ktorý umožnil plynulý príchod druhého, následne by som sa mohol zbaviť aj toho druhého. Znie to možno utopicky, ale výsledky prác niektorých zahraničných odborníkov a organizácií prezentujú opak, čo nemôžem opomenúť. Nejedná sa však len o výsledok práce odborníkov, ktorí viac-menej klienta "len" sprevádzajú, ale predovšetkým o prácu zainteresovaného na seba samom. Dovolím si tvrdiť, že je to jedna z najtvrdších "prác," pretože sa sám (ale zvyčajne za pomoci druhého), dobrovoľne a vedome, i keď pod silným tlakom rôznych pokušení, usiluje o prestavbu svojej osobnosti nielen svojím "chcem" (lebo chcieť nestačí), ale aj svojou aktívnou činnosťou. A či si už niekto myslí, že tým len potláča vlastné potreby, pretože sa aj tak nikdy nestane heterosexuálnym? To nech sa opýta človeka, ktorého nič neurobí šťastnejším, ako mať raz vlastnú rodinu bez toho, aby "týral" seba alebo jej členov. Terapia nie je automat na mince so zaručeným výsledkom. Klientovi môže pomôcť žiť plnohodnotnejšie, ale či sa na priamke sexuality posunie viac doprava alebo doľava, závisí od mnohých faktorov. Psychoterapia je často vyhľadávaná v hodine dvanástej, kedy je človek veľmi silno sexuálne zotročený s pevne zakorenenými návykmi. Čím skôr a v mladšom veku by niekto psychoterapiu podstúpil, tým by sa mohli dosiahnuť uspokojivejšie výsledky. Keďže takáto psychoterapia je u nás takmer nedostupná, známy holandský psychoterapeut van den Aardweg navrhuje aplikovať aspoň nasledovnú formu vlastnej psychoterapie (modifikácia mojou maličkosťou):

Prvý krok je pravdivé a úprimné uvažovanie o sebe; v čom by mohla tkvieť moja homosexualita, aký som bol v minulosti, aký som teraz, sebapozorovanie (pozorujem a analyzujem svoje pocity, myšlienky, predstavy, spôsoby správania sa), sebapoznanie; aký je môj postoj k sebe samému, aký som v očiach iných i vo svojich očiach (aké mám zvyky, čo a za akých okolností cítim, čo ma k tomu vedie - pohnútky, motívy; objavujem skryté sebaobdivovanie, domýšľavosť, silný, ale nezdravý pocit pohlavnej menejcennosti). Vymenoval som len časť javov, ktorými sa mám zaoberať, ktoré si mám uvedomiť, priznať si ich. Nie je to jednoduché, lebo som obrnený až rezistentný voči hlasu svojho svedomia a voči názoru iných; ťažko sa mi prijíma akákoľvek kritika. Je potrebné nájsť obraz o svojom skutočnom ja? Ak to dokážem, mám prvý krok za sebou a som hrdina, ktorý začína bojovať! To však nestačí. Kľúčovým faktorom k úspechu je moja vôľa. Homosexuál je často impulzívny, nestály vo svojich názoroch a presvedčeniach, zmietaný okolnosťami a povahou emočného zážitku (ďalší dôkaz infantility), ktorý ho dokáže ovplyvniť (povzbudiť alebo pribrzdiť v "boji") na rôzne dlhú dobu. Za čo vlastne bojovať? Za svoju heterosexualitu? Toto nemá byť mojou prioritou. V prvom rade sa mám usilovať "dorásť" do väčšej emocionálnej zrelosti postupným (často dlhoročným) odstraňovaním neurotických návykov zdravším pohľadom na seba, na svoje okolie, na svet. Prečo mám niečo meniť, ak som si to nezavinil sám? To je skutočne dobrá otázka, ktorá má svoju odpoveď. Vysvetlenie spočíva najmä v tom, že každý chce byť skutočne šťastný a nikto nechce žiť celý život v pretvárke pred sebou samým (v pohľade na svoje ja, ktoré je na jednej strane ľutované a na druhej strane "hýčkané") i pred svetom (každý túži žiť ako žije väčšina jeho rovesníkov a pritom si stačí len uvedomiť, že aj v jeho prípade je reálne sa k tomu aspoň priblížiť či natrvalo dospieť). Je zaujímavé, že homosexuál chce byť (aspoň spočiatku) "iný" sám pred sebou, ale nechce byť "iný" pred svetom. Stáva sa "troskou" žijúcou v sebaklame?!

Terapia nespočíva v prvoradej zmene môjho pohlavného cítenia, ale v postupnom odbúravaní toho, čo mi bráni žiť plnohodnotne. Ak si položím v pravde ruku na srdce, musím si priznať, že ak so sebou nebudem robiť nič, nikdy nebudem šťastný. Iste túžim po láske, ale aká je to láska? Nie je to láska sebecká, ďalej rozmaznávajúca moje sebecké ja? Nenahovoril som si a dokonale neuveril tomu, že robím šťastným aj toho druhého? Nezvykol som si na vnútorný stav, keď mi už moje svedomie nič nehovorí? Zaslúžim si byť milovaný, ale za akú cenu? Čo všetko obetujem pre to, aby som oklamal seba a ukojil svoje vášne? Z citlivého dospelého muža sa stane zatrpknutý človek s prevráteným zmýšľaním, hodnotami a infantilnými návykmi? Nebolo by oslobodzujúce, aj keď bolestivé priznať si, že ja sa vlastne iba prirovnávam a hľadám to, čo mi chýba, čo som nikdy nemal a čo podľa seba ani nikdy mať nebudem?! Vo svojich predstavách budem on, až kým ma on neopustí alebo kým ma neomrzí, pretože si on alebo ja nájdeme inú "obeť," dôvod snenia.

Ďalším dôležitým oporným bodom na ceste za mojím "lepším, zdravším ja" je sebadisciplína. Aktívne prežívať a plánovať svoj život, nečakať na náhody. Tešiť sa z každého okamihu, nedať si pokaziť deň nikým a ničím. Musím si tiež uvedomiť svoju zodpovednosť za seba a za iných (ak som nebodaj ženatý a mám aj deti, o dôvod viac). Veriaci človek si môže uvedomiť to, že ak nebude na sebe pracovať, že ak sa nebude usilovať o cudnosť, ak nebude voči sebe a Bohu úprimný a zodpovedne vykonávať svoje povinnosti, nebude sa páčiť Bohu. Každý človek, nielen veriaci, musí byť k sebe úprimný, aby mohol na sebe začať pracovať. Mal by byť otvorený každej kritike jeho osoby, neurážať sa (i keď sa ma to iste dotkne, nebudem kvôli tomu hysterický, nenechám si pokaziť celý deň..., adekvátne to v sebe spracujem, vyhodnotím, čo je pravda a čo môžem naozaj zmeniť a vyhľadám pozitívny impulz, čím to uzavriem). Samozrejme, sebakritika tiež nikomu neuškodí, ak nie je prehnaná (prejav neurózy).

Pracovať na sebe si vyžaduje veľa námahy. Človek spočiatku môže (aj po tvrdej práci na sebe samom) zlyhávať. Vhodným príkladom je závislosť na sebaukájaní. Koľkokrát si poviem, že ma to pripútava k neslobode? Koľkokrát si dám pevné predsavzatie odolať pokušeniu? Koľkokrát mi to nevyjde a koľkokrát som potom z toho frustrovaný? Podobne je to aj s erotickými predstavami pri alebo aj bez pohľadu na moje mužské idoly. Koľko námahy ma stojí nepodľahnúť, odvrátiť zrak? Problém je hlavne v mojej slabej vôli a citovej nezrelosti. I keď ma moja slabá vôľa často odrádza, nikdy netreba zabúdať na to, že vždy existuje nádej. Osobne sa mi veľmi páči výrok van den Aardwega (1997), ktorý v jednej zo svojich publikácií píše: "...nádej je pozitívny zdravý antineurotický postoj." Nádej mi môže poskytnú moja viera, môj Boh, ktorý ma miluje takého, aký som a ktorý mi chce pomôcť bojovať za moje šťastie. Ateista (ale i veriaci) môže namietať tvrdením, že ak by existoval Boh, nikdy by sa nestal homosexuálom (opäť nekonečné sťažovanie sa a si). V záujme každého je, aby bojoval so svojimi "démonmi" (veď všetci ich máme neúrekom) a neuróza/y určite nie je/sú ničím príjemným. Nie je dobré, ak sa naučím tolerovať ich (keď sú príťažou pre mňa i moje okolie), ale je vhodné si dennodenne uvedomovať svoju plnú hodnotu takého, aký som a dať si šancu byť lepším, šťastnejším, vyrovnanejším, usmievavejším.

Nie je oslobodzujúce naučiť sa nemyslieť len na seba?! Človek zvyčajne ani nevie ako a už vhupol do sveta vlastného egoizmu. Prečo? Má na to vôbec právo? Isteže. Stal sa obeťou vlastného "osudu" a vyrovnal sa s tým tak, ako to cítil. Obrnil sa najprv kvôli obrane vlastnej psychickej krehkosti, neskôr si osvojil iné, zväčša nevhodné návyky, ktoré sa "zautomatizovali," stali sa z jeho pohľadu správne, bežné a nenápadné. Stratil schopnosť sebakritiky? Začal milovať a brániť svoje infantilné ja? Aj keď sa to stalo, nič nie je stratené (nádej) dôkladným prehodnotením svojho života v úprimnosti a bez predsudkov, načúvaním (obnovením) seba a hlasu svojho svedomia. Ak by som sa pokúsil prirovnať človeka k počítaču (čo je prinajmenšom komické), mohol by som to nazvať pokusom o "reštart" celej osobnosti. Oprava chýb a "naskočenie" nového systému. Takto som sa priblížil k ďalšiemu bodu a tým je humor. Psychológovia to zvyknú označovať "hyperdramatizácia" (preháňanie, dramatizovanie aspektov infantilných sťažností). Napríklad si v duchu predstavím obraz malého bezmocného dieťaťa, ktoré žobre o lásku alebo si v duchu na seba poviem: "Chúďa škaredé, teba len poľutovať!" A možno sa v tej chvíli nad sebou samým aj skutočne zasmejem. Neberiem svoje "fňukanie" príliš vážne. Každý človek túži po láske, ale ak o ňu žobre, neváži si samého seba, ešte nedorástol v dospelého muža, ktorý pozná svoju hodnotu (pozor však na opačný extrém, homosexuálneho muža, ktorým prevyšuje ostatných takmer vo všetkom: "iba ja som výnimočne nadaný a citlivý;" skôr však arogantný). Nie som nič viac a nič menej ako ostatní. Chcem si vážiť samého seba vždy a všade, telom aj dušou. Túžim po zmene kvôli sebe, nie kvôli ostatným. Nebudem si nič a nikomu dokazovať, ale sám si pokorne priznám svoje "nedostatky" a budem na nich pomaly a trpezlivo pracovať. Nebudem predsa kompenzovať svoju inakosť nadradenosťou, hnaný túžbou po pomste, odvete (niečo som stratil, ale v inom vyniknem dokonale a dám pocítiť všetkým, ktorí sa mi posmievali, kto vlastne som) a ani infantilne žiť tragickú rolu. Aký tenký je múr medzi dobrým úmyslom cez zvrat so zlým koncom. Veľkým súperom a "nepriateľom" môže byť (hlavne na začiatku boja) moja žiadostivosť. Tú je možné premôcť zdržanlivosťou, abstinenciou. Vedomé potlačenie infantilných pohnútok mojou pevnou vôľou mi pomôže v silnej túžbe a predsavzatí emocionálne dozrieť, už viac nezostať dieťaťom, ktoré navyše často ľutuje seba, vidí pohár poloprázdny. Veľmi úspešným motívom, ako sa vymaniť zo zakotveného egocentrizmu je služba iným. Cvičiť sa v službe, nepýtať sa, čo z toho budem mať ja, ale zasa vyhnúť sa neurotickému pocitu povinnosti (niekoho zachraňovať) a zodpovednosti za celý svet. Vhodné je občas si pripomenúť, že nie som nič extra (nie som nič viac a nič menej ako ostatní), že som súčasť toho istého pohlavia (prestať sa báť agresivity, konfrontácie s ostatnými, ku ktorej nakoniec ani nemusí dôjsť) a snažiť sa byť dobrým priateľom.

Po kvalitnejšom prieskume svojej osobnosti určite prídem na to, čoho sa bojím najviac, z akých činností mám strach, aké návyky som si osvojil a voči iným, možno typickým pre moje pohlavie som si vytvoril účinnú bariéru, postavil som ich do roviny neprístupnosti pre mňa ako citlivého človeka (napr. prehnaný strach z manuálnej práce, úrazu, ochorenia, špiny, dokonca i športu). Nie menej dôležité je stať sa samostatne mysliacim a zodpovedným človekom. Nie som už viac závislý na úsudku iných (neriešim najprv s ostatnými, čo mám robiť, ale v pokoji si to premyslím a potom sa prípadne poradím). Nech nie je pre mňa slovo iných zákonom, ale obyčajným názorom (nenechám sa manipulovať inými), s ktorým môžem alebo nemusím súhlasiť (môj úprimný pohľad na svoje ja a nepotláčané objektívne zdravé postoje a názory; moje svedomie mi už isto "našepkajú," čo je správne a čo môže byť pravdivé).

Byť optimistom viac ako pesimistom, pozerať sa na seba a svet reálne, akýkoľvek nezdar premeniť na niečo dobré, veľa sa smiať (hoci aj zo seba, keď si uvedomím, v čom pôsobím ako dieťa, pri akých myšlienkach, návykoch, postojoch, pri akom správaní).

Ja a moje rodinné, sociálne vzťahy? Brať rodičov s rezervou (aj rodiča, na ktorom som lipol). Uvedomiť si, že chyby nerobili a nerobia iba oni, ale aj ja sám. Neobviňovať rodiča, ktorý podľa mňa prispel k mojej homosexualite, nesnažiť sa rodičom za každú cenu vysvetliť svoju homosexualitu a jej pôvod. Každý najlepšie pozná svojich rodičov a vie približne odhadnúť ich reakcie, vie, čím mu dokážu ublížiť najviac, na čo je od nich "alergický." Útek nie je najlepším riešením a už vôbec nie útek pred sebou samým. Byť úprimný k sebe a pokiaľ je to čo i len trochu možné, aj k milovaným osobám. Rodičom nie som nič dlžný, hoci si to nahováram sám alebo mi to nahovorili oni snahami pripútať si ma k sebe (matka). Homosexuálneho syna zvyknú rozčuľovať reči jeho nič (zdanlivo alebo naozaj) netušiacich rodičov o tom, či si našiel nejaké dievča, ktoré sa mu páči, kedy sa ožení a usadí sa. To, do akej miery chcem niečo riešiť so svojimi rodičmi, je, samozrejme, priamo úmerné kvalite vzťahu, ktorý som s nimi mal a chcem mať aj v budúcnosti (aj keď je momentálne pôvodne dobrý vzťah narušený). Netreba zabudnúť na to, že všetko je možné (opäť nádej), ak existuje ochota na oboch zúčastnených stranách. Tam, kde je skutočná láska (nie pocit, že niekoho vlastním a môžem ním manipulovať, kedy sa mi zachce) a vtedy, keď si uvedomím komplexnosť nielen svojich psychických javov (a z nich hlavne vlastností) a možného negatívneho vplyvu prostredia, nemalo by byť až také komplikované pochopiť (snaha) vlastné reakcie prameniace z aktuálneho i celkového vnútorného stavu psychiky. A už keď dokážem pochopiť seba, nie je také komplikované pochopiť aj vlastné dieťa. Netreba zatvárať oči pred skutočnosťou, ale netreba ani nič preháňať. Bohužiaľ, pri mnohých ľuďoch (vrátane rodičov) platí, že ak niečo podobné nezažijú oni, nikdy iného nepochopia. Paradoxné je na tom to, že neurotická matka často nedokáže pochopiť neurotického syna (aj keď synove neurózy sú špecifické, spojené s jeho inakosťou a zrejme vážnejšími problémami, ako má matka).

Problém vo výchove a problém sociálnej adaptácie - to sú dva hlavné piliere, na ktorých stojí moja homosexualita. Svoju výchovu (minulosť) už neovplyvním, ale zato môžem ovplyvniť svoju prítomnosť a budúcnosť. Tvrdá práca na sebe samom: úprimne, pokorne, cieľavedome a trpezlivo. Nebezpečné je ničnerobenie (zamestnať sa preto hocičím, čo ma baví), prestať si všímať svoj vnútorný svet či chcieť mať všetko a hneď. Nemusím byť síce pedantný (to mi môže viac uškodiť, ako pomôcť), ale nemal by som byť ani lenivý.

Čo sa týka sociálnych vzťahov a hlavne vzťahov s rovesníkmi, je veľmi ťažké nájsť si svoje miesto v pôvodnej skupine (napr. na dedine), kde som bol 20 rokov vnímaný ako neprispôsobivý mamičkin maznáčik alebo ako chlapec, ktorý si nikdy nevypil a vždy sa vyjadroval slušne. Črta, ktorú si na takomto chlapcovi (chlapovi) hneď každý všimol bola jeho prílišná jemnosť. Predstavujem si, ako by sa tento chlapec mohol po toľkých rokoch znovu začleniť do tej istej skupiny. Čím neskôr by to urobil, tým viac by pôsobil ako čudák. Ak je človek emocionálne zrelý, je viac-menej pripravený aj na odmietnutie. Ak nie, nech to radšej neskúša, kým nebude pripravený. Keďže človek je tvor jedinečný so schopnosťou cvičiť sa v pevnej vôli a vedome na sebe vďaka nej pracovať, všetko je možné (a nemusí to byť práve tá istá skupina). Vyvarovať sa nasledovného: začleniť sa niekam, aby som im ukázal, kto som; ale naopak, chcieť sa niekam začleniť s vedomím, že sa v ničom nelíšim od iných tak výrazne, aby som mal problém komunikovať a nájsť si priateľov (opäť nie za každú cenu).

Ak sa pracuje na neurotických pocitoch a komplexoch menejcennosti, automaticky sa pracuje aj na homosexuálnych záujmoch (teória o dvoch hosťoch; jednému je bez druhého ťažko; ak prišiel jeden, prišiel aj druhý - aj keď nemusel; ak odchádza jeden, odchádza aj druhý - ak úplne neodíde, aspoň sa už nebude cítiť ako doma).

Kedy sa stanem heterosexuálom? Toto nemá byť mojou prioritou, aj keby to teoreticky, odstránením všetkých svojich "vnútorných nepriateľov," bolo možné. Nemôžem predsa zneužívať druhého (osobu opačného pohlavia) na posilnenie svojej heterosexuality (ale ani osobu rovnakého pohlavia na posilnenie svojej homosexuality), na dokázanie si niečoho. Musím sa vedieť zamilovať i eroticky. Nie nasilu a hneď. Kedy bude ten správny čas, to pocítim sám, prípadne, založiť si vlastnú rodinu, nemusí byť mojou prioritou. Ešte predtým ma totiž čaká dlhá cesta za vlastným šťastím. (Ako môžem chcieť urobiť niekoho šťastným, keď som sám zmätený a emočne nezrelý?) Cesta, ktorá ma má priviesť k cieľu v podobe tejto slovnej rovnice:

emocionálna vyrovnanosť = menej egocentrizmu = inhibované homosexuálne tendencie. Nemal by som však zabúdať na to, že heterosexuálnym sa nemusím stať nikdy, no môžem si aspoň zachovať svoju dôstojnosť a potlačiť všetky nepriaznivé psychické javy a negatívne prejavy spojené s vlastnou homosexualitou. I to je veľa a túto možnosť nesmiem zahadzovať.

Sú rozhovory s homosexuálne orientovaným človekom na tému jeho homosexuality ľahké, resp. v čom je problém? Základný problém je ten, že sa k rozhovoru zvyčajne ani nedostaneme. Alebo si každý povie svoje a viac sa už na túto tému vyjadrovať nebude. On srdcom, terapeut alebo priateľ rozumom a opäť sa rozchádzame. Tento problém nastáva u extrovertov kvôli ich výbušnej povahe, prostorekosti či urážlivosti alebo u introvertov; pri prílišnej citlivosti a uzavretosti zainteresovaného do seba. Miernym úspechom, znamenajúcim pokrok na ceste k citovej zrelosti, je schopnosť vypočuť si iný názor, i keď vzápätí často prichádza jeho dokonalé impulzívne vyvrátenie (opäť argumentovaním srdca, nie rozumu). Je potrebné vybudovať si s človekom vysoký stupeň dôvery, naznačiť mu, že môže byť vždy úprimný a otvorený a pomôcť mu tak odhaliť pravdu o jeho pravom ja. Nie nasilu, nie vychrlením mojich vedomostí o homosexualite, ale postupne, s citom a (takmer) profesionálnym prístupom ho viesť (sprevádzať), nie automaticky pretvárať. Túžba po zmene a túžba po sebaobnovení musí vychádzať zo srdca "klienta," nie jeho "terapeuta." Koľko pozornosti mu venovať? Pokiaľ je to možné, nie toľko, aby nadobudol vedomie, že si zaslúži najväčšiu koncentráciu pozornosti po tom všetkom, čo zažil (kompenzácia za sebaľútosť a frustráciu), ale zasa toľko, aby sa necítil byť odmietaný.

Do akej miery sa má homosexuál označovať a bez zábran vystupovať ako homosexuál? Do takej, aby bol sám šťastný. Priznať si svoje homosexuálne cítenie ešte nemusí znamenať všade o ňom hovoriť alebo byť na neho pyšný. Predstavte si, že by bol exhibicionista hrdý na to, že sa verejne obnažuje pred osobou opačného pohlavia. Veď čo je na tom, na prvý pohľad, zlé? Nikomu tým nič zlé nerobí. Ak si uvedomím, v čom spočíva moja homosexualita (nie homosexualita môjho partnera alebo internetových kamarátov), nemusím sa hneď zmierovať s osudom "úbohého dieťaťa." Po dôkladnom rozanalyzovaní svojho života a sebapoznaní veľmi skoro prídem na to, že mojím ústredným problémom nie je homosexualita ako taká, ale niečo úplne iné, i keď s ňou tesne spojené. Môže to byť môj prehnaný strach z pre chlapa bežných činností; strach z toho, že ja k nim nepatrím, že ma nikdy neprijmú, lebo sa nedokážem zmeniť. Ide tu teda vždy o (aj podvedomý) pocit pohlavnej menejcennosti s tendenciou porovnávať sa s inými osobami rovnakého pohlavia s domnienkou, že medzi nimi existuje moja "láska." Zbavením sa všetkých komplexov a lásky k sebe samému zvyčajne slabne aj túžba eroticky sa zamilovať do týchto osôb (mojich vysnených idolov). Nie raz je totiž homosexuál "zamilovaný" aj do heterosexuála. Zotrváva vo svojich erotických predstavách. Neprekáža mu, že ho nikdy nebude mať pre seba, ale aspoň uchlácholí svoje zranené ja vo svojom homoerotickom snení.

Ďalším dôvodom proti trvalému zmierovaniu sa so svojou inakosťou je to, že je neprirodzené zotrvávať dobrovoľne stranou v role iného. Všetci sme svojím spôsobom iní, ale keby sa každý z nás mal verejne prezentovať ako "iný," bolo by to asi komické. To však nie je prekážkou tomu, aby sme sa mohli zdôveriť dobrému priateľovi alebo priateľke so svojimi homosexuálnymi túžbami. Nie preto, aby ma ľutoval/a, alebo aby som sa aj od neho/nej dozvedel podobnú/é "novinku/y," ale preto, že tomuto človeku plne dôverujem a chcem, aby poznal pravdu. Homosexuál je zvyčajne veľmi citlivý, preto aj prístup hocikoho, kto si pri ňom, nedajbože, len domýšľa jeho sexuálnu orientáciu, musí byť profesionálny, nie detinský. Brať jeho prípadnú urážlivosť, žiarlivosť a egoizmus s rezervou (Prečo sa hneď odvracať?), trpezlivým prístupom a citlivým vedením mu dať najavo, že mu nechcem ničím ublížiť. Upozorniť ho, že i ja sa učím chápať jeho prežívanie a správanie a vyzvať ho k tej istej trpezlivosti so mnou. Nemlčme ako ryby, ale všetky nedorozumenia si dokonale prediskutujme. Homosexuálne orientovaný človek je viac citlivý ako urážlivý alebo hrdý (i keď to nie je pravidlom), preto nie je potrebné sa obávať, že neocení snahy toho, kto mu chce rozumieť (záleží mu na každom, kto má o neho nenásilný a nevypočítavý záujem, i keď spočiatku môže prevládnuť strach z opačného pohlavia, strach pri myšlienke, že ho dobýva dievča; čo nakoniec môže existovať iba v jeho domnienkach).

Homosexuál by sa mal pri svojej snahe o premenu vyhnúť náhlym extrémom. Napríklad "skočiť" z abstinencie (ktorá je možno výsledkom strachu z alkoholu) do alkoholizmu (urobím zo seba chlapa), vstúpiť do nevhodnej partie (drogy, vykrádania) s nádejou, že oni zo mňa urobia chlapa. Je vhodné si na začiatku zvoliť nejaké čiastkové ciele a hranice (napr. posunutím pôvodného obmedzeného a úzkostlivo stráženého životného priestoru a možností), ale nezachádzať do extrémov.

Prednedávnom som mal možnosť pozrieť si film so slovenským (aj českým) prekladom názvu C.R.A.Z.Y. ako Dar od Boha (2005, v hlavnej úlohe Marc-André Grondin). Odtiaľ pochádza aj názov tohto článku. Po pozornom vnímaní deja filmu som istý čas premýšľal nad tým, či môže byť homosexualita darom alebo je istým prekliatím. Neskôr som si uvedomil, že dej filmu je stavaný tak, aby mal divák pocit, že homosexualita je plne prirodzená, daná geneticky, v podstate istou formou daru v mužskej láske a citlivosti. Problém tkvel iba v tom, že v tú dobu homosexualita nebola "zrovnoprávnená" s heterosexualitou. Zámerne alebo nevedome sú "vystrihnuté" detailnejšie zábery výchovných vplyvov a naopak, vyzdvihnuté situácie, ktoré sa stali akoby sami od seba (chlapec sa zrazu obliekol do matkiných šiat, v ktorých ho uvidel jeho otec, čo zmenilo jeho predošlý vzťah k nemu). Samotný hrdina však považoval vlastnú homosexualitu za prekliatie až do okamihu, kedy ho dokázal prijať aj jeho vlastný otec. Vo filme nebolo nikdy jednoznačné, či ide o "dar homosexuality," pretože toto zdanie bolo už od začiatku prekryté (maskované) iným darom (či bol skutočný alebo domnelý, to sa už nedozvedáme), ktorý získal hlavný hrdina ešte ako dieťa od Boha (dar uzdravovať pri myšlienke na chorého) a ktorý neskôr zavrhol. Každý si teda môže vybrať, čo bolo scenáristom považované za skutočný dar alebo to skôr ponechal na uhol pohľadu a subjektívny názor diváka.

Obrovským darom bola pre hlavného hrdinu iste jeho vnútorná dobrota, empatia, citlivosť, láska k matke, súcitnosť atď. (pre chlapa nadmieru rozvinuté, netypické, skôr ženské psychické "kvality"). Dokázal by týmto darom "zmeniť svet," keby nebol tak urputne zameraný na rýchle riešenie svojej zdanlivo bezvýchodiskovej situácie? Film bol čiastočne zameraný aj na útržkovitú prezentáciu vývinu hrdinovho homosexuálneho cítenia a správania sa, bohužiaľ, nie na možné príčiny vlastnej homosexuality. I napriek tomu mohol divák pozorovať psychické vlastnosti, ktoré vyplývali z neurotickej povahy hlavného hrdinu. Tie nevyplynuli z negatívneho prístupu okolia k homosexualite ako takej, ale z výchovných vplyvov (vo filme iba načrtnutých), pôsobenia vlastného rodinného prostredia. Zdanie často klame aj v reálnom živote. Emočná labilita, nestálosť, detský únik z reality, hystéria premenená na agresivitu, pocit nepochopenia na rebéliu, pocit nadradenosti, infantilné provokovanie, sarkazmus spojený s kompenzáciou sebaľútosti, sebaklam a skrytá pohlavná menejcennosť? Najpríznačnejšie bolo pre neho hranie rolí a dlhoročná túžba dosiahnuť uznanie vlastného otca. No nezdalo sa vám (ak ste mali možnosť film vidieť), že bol okrem svojho homosexuálneho cítenia úplne "normálnym" chlapcom (cháp v zmysle prirodzený, nie neurotický)?

Zdanie často klame aj v mojom živote. Koľkokrát som tak urputne zahľadený do seba a na svoje utrpenie, že nedokážem myslieť na nič iné, iba na to, čo bolo, čo je a prečo to je so mnou takéto? Prečo mi ubližovali/ubližujú iní, prečo som nedostal zdravú výchovu, ktorá by ma adekvátne pripravila na život v danej pohlavnej role, prečo ma neprijala skupina rovesníkov, prečo sa hneď urážam, prečo musím mať vo všetkom pravdu, prečo nedokážem byť k sebe úprimný atď. Opýtal som sa však niekedy samého seba, čo je vo mne iné a čo sa s tým dá robiť? Alebo som si podvedome dal rovno odpoveď, že som proste takýto a nič sa s tým už nedá robiť? V centre mojej pozornosti je vlastné homosexuálne cítenie, ale neuvedomujem si, že to nie je všetko, čo ma sužuje. Prekáža mi, keď sa na mňa ostatní dívajú ako na "iného." Ako sa však vnímam ja? Som naozaj úplne v "pohode?" Nemám pocit, že mi niečo chýba, aj keby som mal všetko? Ako často sa na seba dokážem pozrieť aj kriticky a ako často sa ľutujem? Ako často chcem dohnať všetko "stratené" a ukázať tomuto svetu, že som niekto? Ako často bojujem za svoje práva, neuvedomujúc si, že sa v podstate ničím nelíšim od ostatných? Čo stojí za mojou sebaľútosťou a za mojou vnútornou "rebéliou?" Som človek s vlastnou dôstojnosťou, potrebami a túžbami, ktorý môže bojovať so svojimi "démonmi" (neurózami); ktorý sa potrebuje pozrieť na seba a na svet inými očami: očami emocionálne dospelého človeka, zbavujúceho sa nezdravých návykov z minulosti; človeka, ktorý vyhrá nad sebou samým iba mocou pevnej vôle; ktorý je sebakritický, ale zároveň pozná a váži si svoju hodnotu, svoje pohlavie; ktorý spozná, čo je jeho pravým šťastím a od tej chvíle začne za neho aj bojovať.

Spoznať, čo je pre mňa jediným šťastím je možné po spoznaní seba, uznaní si pravdy a pochopení, že teraz som ja zodpovedný za to, kam bude smerovať môj život.

S veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. Túto veľkú moc nad sebou samým má v rukách každý z nás a sme v plnej miere zodpovední za svoje šťastie tu a teraz. Musíme však myslieť aj perspektívne a začať si budovať pravé a dlhodobé šťastie tvrdou prácou na sebe samom, pokusom o postupnú zdravú reformáciu osobnosti, ako aj v trpezlivom hľadaní vnútornej sily spočívajúcej v čistom a úprimnom srdci.

Použitá literatúra

Kiczko, L., Košč, M., Krsková, A., Marcelli, M., Mistrík, E., Sopóci, J., Tóth, R., Zigo, M. 1997. Slovník spoločenských vied. SPN, Bratislava, 1997.

van den Aardweg, Gerard J. M. 1997. The Battle for Normality: A Guide for (Self-) Therapy of Homosexuality. Ignatius Press, San Francisco, 1997.

Zhrnutie

Homosexualita vyviera z podvedomých "zranení" (homosexualita nie je štýl života ani prirodzenosť). Chlapec sa už ako dieťa porovnáva so svojím otcom a podvedome sa identifikuje. Ak v tomto období otec akokoľvek zlyhá, môže tým položiť základy budúceho zmätku identity svojho syna (základy identifikácie sú položené už okolo druhého roku života, alebo aj skôr, odpútavania sa od matky okolo tretieho roku života). Zvyčajne však zlyhávajú obaja rodičia pre neposkytnutie priestoru pre potvrdenie, posilnenie, odlíšenie a rozvoj pohlavnej identity dieťaťa. Začiatkom adolescencie je narušené prebúdzanie prirodzenej sexuálnej túžby (túžba po priateľstve, po blízkosti mužského vzoru) a jej nasmerovanie erotizované. Človek sa cíti byť vo svojom pohlaví vnútorne prázdny alebo neúplný, a to nenaplnenie sa usiluje vyplniť praktizovaním svojej homosexuality (hľadajúc lásku a pozornosť zo strany muža), prežíva nutkavé stavy, stáva sa závislým a ešte viac neurotickým, prípadne sa nedokáže odhodlať na nič, zmiera vo svojej pasivite, neistote a nemohúcnosti (neurózy si nemožno zamieňať s poruchami osobnosti; rovnako si nemôžeme zamieňať homosexuálne cítiacu osobu s osobou, ktorá svojim homoerotickým túžbam, mylným predstavám a planej nádeji úplne podľahla).

Pre zdravého muža nie je a nikdy nebude obohacujúce, ak bude vnímať ženy ako nevhodný a ohrozujúci element, a mužov ako nedostupný a zbožšťovaný element. Nejde o nevinnú prirodzenú, hoci "prevrátenú" túžbu, ale o výsledok silného emocionálneho zranenia.


Dotazník (otázky k anamnéze pre mužské/ženské pohlavie s homosexuálnymi sklonmi) podľa van den Aardwegovej Terapie homosexuality (1997, modifikované, prepracované, doplnené)

  • Aký bol tvoj citový vzťah k otcovi?
  • Na aké prvé pozitívne zážitky s otcom si pamätáš a koľko si mal vtedy rokov?
  • Ako ťa v tvojej puberte vnímal otec?
  • Aký je tvoj terajší vzťah k otcovi, ako sa k nemu správaš dnes?
  • Čo si v detstve a puberte cítil k matke, aký bol tvoj vzťah k nej?
  • Ako hodnotíš kvalitu vzťahu rodičov v čase tvojho detstva? Prípadne aké zmeny si v ňom detekoval?
  • Bol si svedkom ponižovania, podceňovania otca matkou, inými ženami alebo jeho vytesňovania z rodiny?
  • Ako ťa v tvojom detstve až adolescencii vnímala matka? Aký mala o tebe obraz?
  • Aký je tvoj dnešný vzťah k matke?
  • Akým spôsobom ťa vychovával otec?
  • Aké výchovné metódy používala tvoja matka?
  • Ako ťa vnímal otec v súvislosti s tvojou mužskosťou?
  • Ako ťa vnímala matka v súvislosti s tvojou mužskosťou?
  • Aké miesto si v poradí súrodencov zastával a aký vplyv to malo na tvoje postavenie v rodine a na postoj členov rodiny voči tebe?
  • Ako si sa vnímal v porovnaní so súrodencami rovnakého pohlavia?
  • Ako si vnímal svoju mužskosť v porovnaní so súrodencami rovnakého pohlavia?
  • Bol si v detstve sexuálne zneužívaný? Ak áno, aké pocity to v tebe spätne vyvolávalo (po skutku i roky po ňom) a kedy si to začal otvárať pred iným človekom?
  • Ako to bolo s priateľmi v tvojej mladosti a tvojím postavením medzi nimi?
  • Aké boli tvoje priateľstvá s kamarátmi rovnakého pohlavia v období puberty?
  • Aké boli v detstve a puberte tvoje kontakty s druhým pohlavím?
  • Hral si sa ako dieťa s typickými chlapčenskými hračkami, zaujímal sa o chlapčenské hry?
  • Bol si ako adolescent agresívny - slovne alebo fyzicky, vedel si sa aktívne brániť?
  • Aké boli tvoje záľuby v adolescencii?
  • Ako si sa pozeral na svoje telo, na svoj vzhľad? A vo vzťahu k mužskosti?
  • Mal si nejaký telesný nedostatok, trpel nejakým ochorením?
  • Aká bola tvoja bežná nálada?
  • Zažil si v detstve a puberte obdobie vnútorného smútku a depresií? Ak áno, vieš povedať prečo?
  • Pociťoval si menejcennosť? Aké myšlienky menejcennosti?
  • Akým dieťaťom (po obdobie adolescencie) si bol v dobe, keď si pociťoval svoju menejcennosť najsilnejšie?
  • Ktoré ďalšie zážitky, udalosti, situácie zohrali v tvojom detstve rolu?
  • V akom veku si sa prvýkrát zamiloval do osoby rovnakého pohlavia? Ako tá osoba vyzerala, aká bola osobnosť?
  • Ktoré typy obyčajne prebudia tvoje sexuálne záujmy?
  • Ako často dochádzalo k masturbácii?
  • Mal si niekedy spontánnu heterosexuálnu predstavu s alebo bez masturbácie?
  • Ktoré sexuálne praktiky ťa v predstavách vzrušujú?
  • Čo na sebe nemáš rád (uveď všetko, na čo si spomenieš)?
  • Čoho sa bojíš? Aké osobné a dlhodobé strachy si už prekonal?
  • Aké sú tvoje terajšie ciele?
  • Pri čom zažívaš radosť?
  • Do akej miery robíš to, čo do teba bolo celý život vkladané a čo vychádza skutočne z tvojho vnútra a vlastného presvedčenia?
  • Zažil si sklamanie v láske pri opačnom pohlaví? Ak áno, čo sa stalo a ako ťa to ovplyvňovalo ďalej?

Ďalšie otázky na zamyslenie:

    • Pochádzaš z mesta/dediny? Ako v tvojom prostredí vnímali/vnímajú homosexualitu a ako sa dívali/dívajú na homosexuálov?
    • Ako by si charakterizoval svojich rodičov? Poznáš detailnejšie ich životné príbehy?
    • Kedy si si prvýkrát uvedomil, že si homosexuálny?
    • Ako si sa cítil?
    • Povedal si o tom svojim blízkym? Ako reagovali? Ak si nepovedal, prečo?
    • Čo ťa trápi v súvislosti s touto témou?
    • S čím si spokojný?
    • Čo by si si prial?
    • Máš partnera? Ak nie, prečo?
    • Ako sa pozeráš na vzťahy? Chcel by si, aby boli uzákonené registrované partnerstvá/manželstvá rovnakopohlavných párov?
    • Myslíš si, že by mali mať takéto páry legálne schválenú možnosť adoptovať si deti?
    • Čo vnímaš, že homosexuálne cítiacim chýba?
    • Čo by si chcel, aby o vás druhí ľudia vedeli?
    • Patríš do nejakej komunity/spoločenstva, kde môžeš otvárať aj túto tému?
    • Ak áno, čo ti to dáva?
    • Patríš do nejakej cirkvi?
    • Zažívaš v nej prijatie?
    • Čo by si v nej uvítal?
    • Čo najhoršie si v súvislosti so svojou homosexuálnou orientáciou zažil?
    • Čo najkrajšie si v súvislosti so svojou homosexuálnou orientáciou zažil?
    • Chodíš na dúhové pochody? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo?
    • Zastupujú podľa teba organizované LGBTI skupiny ("liberáli," aktivisti) všetkých politicky/spoločensky sa neangažujúcich ľudí s homosexuálnymi sklonmi v danej problematike? Majú podobné návrhy riešenia problémov, napĺňania potrieb komunity, predstavy o živote komunity, ciele?
    • Cítiš sa ako člen LGBTI skupiny? Ak áno, prečo? Ak nie, prečo?
    • Čo si myslíš o verejných vyjadreniach LGBTI?

Napíš si krátky životopis s najdôležitejšími pozitívnymi a negatívnymi zážitkami z detstva a puberty.