Homosexualita z pohľadu biológie


Etologické minimum

Etológia je vedný odbor v rámci zoológie, ktorý sa zaoberá štúdiom správania živočíchov, rozoznávaním jeho vrodených a naučených zložiek, vývinu a vývoja vzorcov správania a významu určitých vzorcov pre prežívanie druhu. Za jedného zo zakladateľov sa považuje Konrad Lorenz (1903 - 1989).

Správanie je za normálnych okolností pre väčšinu druhov živočíchov typické, takmer nemenné (vzorce správania), má genetický základ. Pri živočíchoch, ktoré majú schopnosť učenia sa, je kombináciou vrodených a získaných prvkov správania. Vyspelejšie formy živočíchov sú okrem schopnosti učenia sa aj prirodzene zvedavé. Podľa Lorenza je správanie zmesou fylogenetickej a individuálnej adaptácie (skúsenosti počas života).

aktuálny stimul, podnet

genetika → organizmus → správanie

skúsenosť

Inštinktívne správanie je vrodené. Konkrétny podnet a jeho vnem vyprovokuje vždy rovnaký vrodený inštinkt. Jednotlivé zložky inštinktívneho prejavu nasledujú v nemennom poradí za sebou a sú druhovo typické. Ide o koordinovanú sériu pohybov, ktorá ako celok vedie k uspokojeniu životných potrieb živočícha. Pri inštinktívnom správaní zohráva významnú úlohu tzv. kľúčový podnet (jeho prahová hodnota, intenzita), fyziologický stav organizmu a podmienky prostredia. Inštinktívne správanie prechádza týmito fázami:

1. Vnútorné vyladenie organizmu - pud (energetický "pohon," stav, ktorý vzniká v organizme pri nedostatku nejakých látok, resp. potreby).

2. Apetenčné správanie ("vyhľadávanie podnetu"). Zviera má svoj cieľ, ktorý dosahuje jemu vlastným spôsobom. Nejaký podnet stimuluje spustenie mechanizmu vrodeného inštinktívneho správania. Motivačný cyklus sa uzatvára konzumným aktom. Pre zviera sa však nemusí tento cyklus skončiť naplnením potreby (a preto samec, ktorý si samicu jednoducho nenašiel, sa môže spojiť s iným slabším a unaveným samcom, takisto aktuálne hnaným najmä sexuálnym inštinktom a hormónmi). Ak nedôjde k uspokojeniu potreby zvieraťa prirodzeným spôsobom alebo sa zviera unaví, zmení svoje správanie a bude sa pokúšať o jej uspokojenie neprirodzeným spôsobom alebo s nesprávnym objektom.

3. Stret s kľúčovým podnetom (korisť, partner, mláďa), ktorý vyvolá spustenie samotného inštinktívneho automatizmu.

4. Vykonávanie činnosti, ktorá vedie k uspokojeniu potreby (vyhasnutie pudu).

Sila rozmnožovacieho pudu

V ríši zvierat dominujú dve najsilnejšie pudové kvality: a) nasýtiť sa, b) odovzdať genetickú informáciu ďalej.

V niektorých situáciách zviera ignoruje pocit sýtosti (robí si zásoby, čo je riadené hormónmi a chemizmom mozgu). V čase rozmnožovania môže byť rozmnožovací pud silnejší ako pud sebazáchovy, silnejší ako iné pudy (unikať z ohrozenia, hľadať potravu). Zviera hnané rozmnožovacím pudom môže imitovať sexuálnu činnosť s inými objektmi, vykonávať nezmyselnú činnosť alebo byť obzvlášť agresívne.

Distančné a kontaktné živočíchy

Distančný živočích

Pri stretnutí s iným jedincom svojho druhu si udržuje aspoň malý odstup. Tesný telesný kontakt znesie iba s jedincami, ktoré veľmi dobre pozná (partner, súrodenci, potomkovia, rodičia, príbuzní). Ak sexuálny pud nie je uspokojený tradičným spôsobom, môže sa využiť pretrvávajúca väzba z juvenilného - nedospelého obdobia (sexuálne aktivity v rámci príbuzenského vzťahu - hra, zníženie napätia). Inak prejav etopatie (poruchy správania; neplatí to pre obdobie párenia). Počas obdobia párenia sa vyskytujú častejšie aj abnormálne formy správania (nie sú vnímané ako etopatie), a ak sa homosexuálne aktivity vyskytnú aj mimo obdobia párenia, môžu (napríklad v súvislosti s metabolickou poruchou alebo nedostatkom výživných látok a vitamínov) a nemusia byť spojené s etopatiou (pokiaľ je zviera zdravé a zmeny správania nie sú dlhodobé).

Kontaktný živočích

Pri stretnutí s iným jedincom svojho druhu vyhľadáva telesný kontakt, ktorý ho upokojuje (takmer všetky primáty, hlodavce a i.). Homosexuálne aktivity sa môžu vyskytnúť častejšie.

Ak sa na človeka dívame ako na súčasť ríše Animalia (zoologická nomenklatúra zaraďuje človeka do triedy Mammalia - cicavce, radu Primates - primáti, čeľade Hominidae - hominidi), človek nie je kontaktným, ale distančným jedincom.

Vákuový dej

Ak sa živočích dlho nestretne s kľúčovým podnetom, jeho vyladenie narastie tak veľmi, že sa správanie spustí aj bez kľúčového podnetu (napríklad osamotení jedinci sa chcú páriť s neživými predmetmi, samica s uhynutými vlastnými mláďatami si "adoptuje" mláďa iného druhu alebo chráni i neživé predmety).

Naznačené správanie

V živom organizme sa aktivuje niekoľko funkčných okruhov (potravový, obranný, rozmnožovací), ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Ak dôjde k potlačeniu okruhov, nastáva naznačené jednanie - z útoku zostáva nedokončený výpad, z kopulácie pokus o ňu.

Ritualizované správanie

Určité prvky v správaní stratili v priebehu fylogenézy svoju pôvodnú funkciu (dráždenie úst pri dožadovaní sa potravy sa u primátov, napr. šimpanzov zmenilo na bozk). Ritualizované správanie je premena normálneho spôsobu správania na prejav signalizácie (schémy inštinktívnych prejavov, ktoré nadobudli oznamovací význam → vnútrodruhová komunikácia).

Konfliktné správanie

Ak na živočícha pôsobí niekoľko podnetov naraz, je vystavené pôsobeniu niekoľkých motivácií. Ak sú motivácie rovnako zamerané, zosilňujú reakcie, ale ak sú protichodné, vyvolávajú tzv. konfliktné reakcie alebo ambivalentné správanie.

Preskokové správanie (pôsobenie dvoch rovnakých protichodných podnetov vyvolá iné, často nezmyselné správanie).

Preorientované, preadresované správanie (na iný živý objekt alebo na neživý predmet).

Pre evolučne vyspelejšie živočíchy sú ďalej typické: zvedavosť, napodobňovanie a komfortné správanie. Okrem prípadov, kedy homosexuálnymi aktivitami zvieratá niečo sledujú, sa tieto aktivity vyskytujú ako neprirodzené prvky v správaní zvierat pri ich chove v zajatí (v kŕdli vtákov sa bez samca môže vyskytovať agresívnejšie správanie samíc, kanibalizmus i homosexuálne prejavy, ktoré ale, po príchode samca do skupiny, postupne miznú, hierarchia je podrobená pomerne nenásilnej prestavbe, homosexuálne aktivity sa prestanú vyskytovať) alebo v špecifickej situácii vo voľnej prírode (vyvolanej fyziologicky - zvnútra, a/alebo okolnosťami - zvonku).

Ak nie genetika, tak epigenetika?

Dodnes nebola dokázaná existencia génu, ktorý by spôsoboval samotnú homosexualitu. Neurologický základ psychických javov je vrodený, preto niektoré typy ľudí môžu byť náchylnejšie na prenatálne i postnatálne vplyvy prostredia (všetko, čo vplýva na embryo, plod, dieťa).

Epigenetika je súbor procesov, ktoré ovplyvňujú, regulujú prenos a prejav hmotného základu dedičnosti (nie pri všetkých génoch je nepodstatné to, či je gén získaný od otca alebo od matky). Vysvetľuje, prečo sa niektoré gény prejavia a iné nie a za akých okolností. Ide o dedičnú pamäť bunky. Bunka "si pamätá," ako, kedy a ktoré gény sa majú v akom poradí a za akých okolností exprimovať, prejaviť (procesmi ako metylácia, acetylácia histónov), ako sa majú "poskladať" ich časti (exóny), ktoré regulačné proteíny budú syntetizované a začnú pôsobiť atď. Názorným príkladom sú včelia matka a robotnica, pri ktorých vonkajšie faktory pôsobia na čítanie a prepis určitej časti genetickej informácie, ktorá sa potom prejaví vo fenotype (vzhľad a funkcia) jedinca. Konkrétne - kŕmením materskou kašičkou, produktom hltanových žliaz robotníc, sa v chromozómoch larvy budúcej matky odvíjajú a prepisujú (transkripcia) informácie, ktoré ovplyvnia rast larvy a jej metamorfózu (premenu) na typ matky, napriek tomu, že genetická informácia sa od iných lariev nelíši. U človeka môže mať napríklad stravovanie matky počas gravidity vplyv na zdravotný stav dieťaťa, trebárs i v jeho dospelosti. Nebolo potvrdené, že by napríklad stres matky počas tehotenstva ovplyvňoval i sexualitu dieťaťa, vieme však, že pôsobí na plod negatívne.

O epigenetiku sa môžeme opierať napríklad pri výskumoch (použiť ju v hypotézach) o tom, prečo sú dnes rozšírené civilizačné ochorenia a rakovina v oveľa väčšej miere ako v minulosti. Pri človekovi je epigenetický vplyv vzniku a vývinu homosexuality prakticky nedokázateľný, a keďže sexuálne správanie zvierat je neporovnateľné so sexualitou človeka, je otázne, či by i (zatiaľ neexistujúci) dôkaz vplyvu epigenetiky modifikujúcej sexuálny pud zvieraťa pre človeka niečo v praxi znamenal.

Porovnanie sexuality človeka a "sexuality" evolučne vyspelejších druhov zvierat

Homo sapiens sapiens

Človek sa neriadi inštinktmi, ale mentálnym programom, ktorý sa buduje desaťročia zložitým formačným procesom.

Prevažne dlhodobá sexuálna preferencia, časovo relatívne stabilné libido (odraz psychosomatickej kondície), v dospelosti v reprodukčnom období stálosť hladín hormónov (zložitý chemizmus mozgu).

Dôležité je vnútorné rozpoloženie (napr. vzťah k sexu, zásady, trauma, sexuálna i nesexuálna skúsenosť s osobou opačného alebo rovnakého pohlavia), psychický stav (napr. nie je chuť na sex, je problém kontrolovať žiadostivosť).

Atraktivita a realizácia intímneho života a sexu je ovplyvnená množstvom faktorov (nadobudnuté osobné presvedčenie, skúsenosť, výchovné prostredie, vplyv rovesníkov, spoločenské konvencie, médiá, kultúra).

Vzájomné prepojenie intímneho a sexuálneho života. Sex je spojený s potrebou lásky, zdieľania, intimity, zázemia atď.

Pri človekovi sa postupnosť v oblasti intimity v páre postupne stráca a sexuálna prax spolu s intimitou sa degenerujú (degeneruje sa chápanie intimity a sexu, sex ani intimita potom nenapĺňajú tak, ako by za normálnych okolností človeka napĺňať mali, stúpa počet asexuálov a ľudí s obrovskými problémami vo vzťahovom a sexuálnom živote).

Iba človek dosahuje dokonalú úroveň vedomia a psyché. Iba človek má tak špecifický a komplexný vnútorný svet, väzby, úlohy v rodine, v spoločnosti, variabilitu myslenia, postojov, zážitkov a skúseností, že ich takéto nemá a nemôže mať žiaden iný tvor na svete.

Animalia

Na rozdiel od človeka sa správajú inštinktívne. Ich inštinktívne správanie je vrodené.

Presexuálne aktivity (predkopulačné a predsvadobné správanie) druhovo nesmierne pestré, špecifické.

Zachovaná postupnosť s jasnými vzorcami správania, dôležitosť chápania signálov, vytrvalosť.

Ojedinelosť prvkov sexuálneho násilia a odchýlok v sexuálnom správaní.

Zosilnenie rozmnožovacieho pudu je hormonálna záležitosť s istou periodicitou (endogénny a exogénny biorytmus) - rozmnožovacie cykly.

Zviera nemá vedomie seba, a ak má psyché, tak na primitívnej úrovni.

Inštinktívne správanie za účelom kopulácie (niekedy aj ako komfortné či hravé správanie, imitácia, improvizácia, zaliečanie, znižovanie agresivity, predchádzanie konfliktom, zmierovacie rituály).

Keby mala byť homosexualita v ríši zvierat prirodzeným prejavom, musela by byť inštinktom, zámerom, nie omylom, substitúciou, adaptáciou či okamžitou nekontrolovanou a nenormalizovanou odpoveďou na stimul (zvieratá nepociťujú hanbu, nevedia sa rozhodovať, mierniť, neriadia sa verejnou mienkou, svedomím ani normami).

Pri živočíchoch má homosexuálna aktivita iný pôvod, prejav a trvanie (a už vôbec nie je tak komplexná) ako pri človekovi. Okrem vyššie spomínaného môže ísť o hľadanie aktuálnej výhody pre seba a/alebo pre potomstvo (dva samce dokážu lepšie uchrániť potomkov pred potenciálnym nepriateľom), kým pri človekovi majú homosexuálne sklony pozadie v atraktivite a túžbe (a často sú jedným z dôsledkov vnútorného zranenia).

Monogamia (pri asi 90% druhov vtákov a asi 4% druhov cicavcov) v ríši zvierat často znamená to, že hoci samec má tendenciu šíriť genetickú informáciu i ďalej, nie je schopný brániť väčšie teritórium (gibony, antilopy skalné), uživiť viac samíc a/alebo potomstva. Ochrana samice súvisí s kopulačným pudom, pudom starostlivosti o potomstvo a teritoriálnym pudom (mary pampové). Niektoré druhy sú schopné meniť svoje pohlavie (vodné živočíchy), sú hermafrodity (dážďovky) alebo dokážu napodobniť opačné pohlavie s cieľom ujsť pozornosti iného samca a spáriť sa s jeho vyvolenou (pichľavka desaťostňová). Americký mlok rodu Plethodon zmätie samca tým, že sa správa ako samica s cieľom, aby jeho spermatofor vyšiel navnivoč.

Sexuálne správanie zvierat závisí aj od toho, aké pohlavie dominuje, od toho, ktorého pohlavia sexuálne zrelé jedince musia opustiť primárnu skupinu, aké sú predkopulačné rituály, ktoré znaky sú základom pre výber partnera na párenie atď. Pri živočíchoch dominuje "program" páriť sa a mať vlastné potomstvo (samce mnohých druhov majú vyvinuté rôzne mechanizmy na "výplach" alebo izoláciu cudzích spermií pred injekovaním tých svojich alebo majú vyvinuté iné mechanizmy, ktorými sa usilujú presadiť vlastný genetický materiál).

Zviera nepociťuje náklonnosť, túži uspokojiť pud a zabezpečiť prežitie rodu (aj s týmto úmyslom kopuluje, hoci s nesprávnym sexuálnym objektom - týmto objektom môže byť hocičo). Otázka skôr znie - Prečo mu to daný objekt (pokiaľ je živý), dovolí? Väčšina zdravých samcov si za normálnych podmienok iného nepríbuzného samca nepripustí k telu. Homosexuálny akt u zvierat nie je cieleným ani plánovaným aktom. Zviera má za normálnych okolností v sebe inštinktívne zakotvené všetky vzorce správania, ktoré sú v rozpore s homosexuálnymi aktivitami (samec vníma iného samca ako rivala, niektoré samice majú v čase ruje reflex nehybnosti, ale všetky zvieratá sú v čase párenia ohrozenejšie, menej ostražité, s typickými i atypickými formami správania). Slabšie samce pravdepodobne využívajú homosexuálnu stratégiu na vlastnú ochranu (zvýšenie osobnej bezpečnosti) alebo i kvôli iným, doposiaľ málo známym výhodám (pre seba a/alebo potomstvo). Najčastejšie sa ale jedná o príbuzenský vzťah druhov so stabilnými sociálnymi väzbami.

Ďalšie možné príčiny realizácie/tolerancie homosexuálnych aktivít sú strach, anxieta, etopatie, metabolické poruchy, nedostatky vo výžive, infekcie, poruchy CNS, maladaptácia, traumy, hormonálne zmeny. Medzi etopatie môže patriť aj homosexualizmus (pozorovaný pri dobytku, napr. homosexualizmus digestívneho typu).

Pri zvieratách sú veľmi časté náhle prechody z jedného typu správania na druhý a pri konflikte dvoch rovnako silných motivácií i nezmyselné správanie, "výpady" (do toho nepočítam "zblbnutie" hormónmi). Môžeme pozorovať, ako sa napríklad potravové, hravé alebo obranné správanie náhle zmení na rozmnožovacie. Konfliktné a nelogické správanie sú tiež veľmi bežné.

Homosexuálne aktivity sa vyskytujú pri druhoch zvierat, ktoré využívajú sexuálne aktivity ako doplňujúci socializačný alebo komunikačný prostriedok, pochádzajú z jednej rodiny alebo neanonymnej skupiny (nemusia sa brániť, cítiť sa ohrozene), vyhľadávajú jedincov rovnakého druhu aj mimo času párenia (potrebujú kontakt a sociálne väzby alebo cez sex si upevňovať vzťahy, riešiť konflikty, vnútorné napätie, komunikovať), sú neúspešné v pokusoch o kopuláciu, unavené hľadaním alebo neschopné prirodzeného pohlavného aktu z rôznych dôvodov.

Homosexuálne aktivity zvierat z pohľadu vedcov

Zvieratá, ktoré sa pokúšali páriť s rovnakým pohlavím svojho druhu alebo vychovávať mláďatá, boli vedcami pozorované po celé desaťročia. Vnímali ich ako kuriozity alebo anomálie a nepripisovali im veľký význam. Zmenu priniesla v roku 1999 kniha Biological Exuberance (Bruce Bagemihl), v ktorej autor načrtol toľko príkladov pri toľkých rôznych druhoch, že táto téma sa stala centrom pozornosti. Od tejto doby vedci systematicky sledujú aj toto správanie.

Napriek toľkým zdokumentovaným prípadom už dnes vieme, že väčšinou šlo o aktivity, ktoré len pripomínali ľudskú homosexualitu; v reči a správaní zvierat z uceleného a hlavne nezaujatého pohľadu nešlo o skutočnú homosexualitu. Dané aktivity značili niečo iné, neboli dlhodobé, zvieratá nestratili schopnosť heterosexuálneho párenia a výchovy mláďat v tradičných pároch. Niekedy došlo pri pozorovaní k omylu (niektoré pohlavia sú si v rámci druhu veľmi podobné).

Nie všetci vedci považovali homosexuálne aktivity zvierat za zlučiteľné s Darwinovou evolučnou teóriou prirodzeného výberu. Skutočnosť je ale taká, že samotné zvieratá v danom správaní nejakú výhodu predsa len vidia. My sa môžeme len domnievať, prečo je to tak.

octomilka (Drosophila sp.)

Pozorovateľ: David Featherstone (University of Illinois, Chicago, USA)

Po vyliahnutí z kukly sa muška snaží prvých 30 minút kopulovať s každou inou muškou, kým sa naučí rozpoznávať feromóny (hormóny vylučované do vonkajšieho prostredia, ktoré lákajú opačné pohlavie - chemické atraktanty) na párenie pripravenej samičky.

Výhodné? Nečakať a využiť každú príležitosť k úspešnému spáreniu nemusí byť na škodu.

potemník hnedý (Tribolium castaneum)

Samček uloží svoje spermie na telo iného samčeka, a ten ich pri kopulácii so samičkou prenesie do tela samičky.

Homosexuálne správanie ako evolučná stratégia zvyšujúca šancu oplodnenia s minimálnym úsilím samčeka.

albatros laysanský (Phoebastria immutabilis)

Jedno vajce/sezóna, páry si vytvárajú celoživotné puto.

Na ostrove Oahu (Havaj, USA) tvoria 31% párov nepríbuzné samice spoločne sa starajúce o potomka (samec sa páril s jednou alebo s obomi samicami, hoci už s inou samicou tvoril životný pár).

Marlene Zuk (University of Minnesota, Saint Paul, USA): "Dve samice nie sú tak dobré pri odchove mláďat ako tradičné páry, ale je to pre prežitie mláďaťa výhodnejšie, pokiaľ samec jednoducho nie je k dispozícii." Samotná samica by nemohla naraz inkubovať (zahrievať vajcia) i zháňať potravu.

Ak je pomer samcov a samíc v populácii vyrovnaný, takéto správanie je vzácnosťou.

labuť čierna (Cygnus atratus)

V minulosti bol zdokumentovaný prípad, kedy dva samce odohnali samicu z hniezda po znesení vajec, aby mohli sami inkubovať znášku a chrániť mláďatá. Nemožno to však považovať za homosexuálne správanie, ale za mimoriadne silne vyvinutý rodičovský pud u samcov (napríklad samec stratí potomstvo a rodičovský pud ho ženie k tomu, aby sa staral o potomstvo iného páru s tým, že samicu z hniezda vyženie).

kačica divá (Anas platyrhynchos)

Relatívne krátke obdobie párenia s pokusmi kopulovať aj s inými druhmi vtákov. Po párení s jednou samicou má samec tendenciu znásilniť každú cudziu samicu.

Imprinting (vpečatenie) - prvý tvor, ktorého mláďa vidí, pre neho predstavuje schému rodiča alebo sexuálneho partnera.

Samec samicu opúšťa na začiatku inkubácie (jeden zo vzorcov jeho inštinktívneho správania je opustiť sexuálneho partnera po vyhasnutí pudu)!

Niektoré druhy prežúvavcov (napríklad z čeľade turovitých)

Potvrdilo sa však, že ide o atypické, nie o trvalé ani pravé homosexuálne správanie.

hyena škvrnitá (Crocuta crocuta)

Hyeny sú skutočne pozoruhodné cicavce. Žijú v rodinných klanoch či tlupách, ktoré vedie jedna dominantná samica (matriarchát). Ďalej pri nich pozorujeme agresivitu samíc, submisivitu samcov, špeciálnu anatómiu urogenitálneho systému (samice majú pseudopenis), veľmi špecifickú etológiu.

Pri delfínoch je pomerne časté vystavovanie a dráždenie penisov samcov súčasťou socio-sexuálneho správania. Vedci sa domnievajú, že zvieratá, ktoré praktizujú sexuálne aktivity i mimo času párenia (plodenia potomkov), napr. delfíny a opice, sú schopné prežívať orgazmus, čo využívajú pri hrách, rituáloch, ako signál zmierenia či všeobecne v komunikácii. Pri väčšine druhov však nedokážeme potvrdiť to, či sú schopné prežívať orgazmus (nie je možné zistiť, čo v samcovi evokuje ejakulácia a v samici dráždenie klitorisu, dajú sa len zmerať fyziologické zmeny a zhodnotiť zreteľné prejavy), keďže čas sexuálneho styku je zvyčajne veľmi krátky (alebo i bolestivý). Okrem toho je takýto výskum veľmi náročný a nenachádza sponzorov (posledné desaťročia upadá výskum správania zvierat, financie tečú najmä do neurovied a do výskumov v oblasti molekulárnej genetiky).

makak japonský (Macaca fuscata)

Pozorovateľ: Paul Vasey (University of Lethbridge, Alberta, Kanada)

Samice používajú pri sexuálnych hrách väčšie množstvo pohybov a polôh ako samce.

Samice vyhľadávajú sexuálne potešenie, ktoré ale môžu dosahovať aj so samcami, o ktorých nestrácajú záujem.

Samica visiaca na tele inej samice nejakým spôsobom chráni túto samicu a obe si prospievajú navzájom ("ženská koalícia"). Sama rozhodne, kedy sa chce páriť a s kým.

Samice povzbudzujú samcov k tomu, aby sa viac párili a využívali podobné pohyby a polohy.

šimpanz bonobo (Pan paniscus)

Zhoda genetickej informácie s človekom (Homo sapiens sapiens) je 99%.

Má iný habitus ako šimpanz učenlivý, líši sa vzpriamenou chôdzou, matriarchátom (postavenie samca závisí od postavenia jeho matky v skupine, väzba medzi synom a matkou zostáva silná počas celého života) a významnou úlohou sexuálnych kontaktov v skupine.

Dožíva sa 40 rokov a môže mať sexuálny kontakt (orálny sex, masturbácia, sex tvárou v tvár, francúzsky bozk) až 40-krát denne.

Frans de Waal (Emory University, Atlanta, Georgia, USA) v Scientific American v roku 1995 opísal pár samíc vzájomne si trúcich genitálie: "Robili pri tom grimasy a skučali, čo mohlo byť dôkazom orgazmických aktivít."

Sexuálne aktivity (bozky, objatia, felácia, masáž genitálií) majú v skupinách šimpanzov bonobo okrem rozmnožovacej aj inú funkciu:

- stmeľujú sociálne väzby,

- mladým opiciam umožňujú vyšplhať sa po "spoločenskom rebríčku" vyššie,

- samce šermovaním penismi znižujú napätie (agresivitu), ktoré medzi nimi vzniklo,

- slúžia ako výmena za potravu.

Genitálne aktivity boli pozorované pri viacerých druhoch zvierat, ktoré si vytvárajú silné celoživotné väzby (napr. aj delfíny, veľryby).

Pri týchto druhoch je sexuálne správanie viac ako reprodukcia. Marlene Zuk hovorí, že živočíchy sa vyznačujú celým radom správaní, ktoré my vyhodnocujeme ako homosexuálne, no najmä u vyšších foriem zvierat je to iba jeden z rituálov či signálov (zvedavosť → slasť → orgazmus → súčasť ritualizovaného správania, ktoré sa neustále vyvíja). Rovnako ako ľudia, i zvieratá môžu používať sex, aby získali všetky druhy výhod. Zvieratá nevykazujú konzistentnú sexuálnu orientáciu, no pud im velí páriť sa čo najúspešnejšie.

ovca domáca (Ovis aries)

Pozorovateľ: Simon Levay

Trvalé homosexuálne správanie u samcov? Túto hypotézu spochybňuje samotný fakt života zvierat v neprirodzených podmienkach spolu so šľachtením (umelá selekcia, výber najvhodnejších znakov a vlastností). Vo voľnej prírode sa totiž trvalá homosexualita v zmysle tej ľudskej nevyskytuje.

Príbuzenské kríženie zvyšuje vznik abnormalít i kuriozít, zvieratá sú náchylnejšie na ochorenia atď.

Simon Levay (neurovedy) a Paul Vasey tvrdia, že ľudia sú jediný zdokumentovaný prípad pravej homosexuálnej náklonnosti. Takáto homosexualita zatiaľ nebola potvrdená u žiadneho z voľne žijúcich živočíšnych druhov. Dokážu ale využívať sexuálne aktivity v rámci hier, potešenia, stmeľovania väzieb, ako odmenu, výmenu za niečo atď.

Pri zvieratách je rozmnožovací pud nesmierne silný. Majú v sebe program (inštinkt), ktorý ich ženie do sexuálnych aktivít a nadprodukcie potomstva (aj v čase, ak sú samice nedostupné, neplodné alebo nedobytné). Rozmnožovací pud stojí v čase rozmnožovania nad pudom sebazáchovy a čímkoľvek iným (zvieratá sú schopné sa vyhladovať, vysiliť, ba až skonať pre cieľ odovzdať gény ďalej). Kedysi sa vedci čudovali faktu, že zvieratá majú viac potomkov, než je potrebné. Dnes vidíme zvieratá, ktoré majú viac sexu, než je nutné.

"Homosexuálne aktivity zvierat nespochybňujú Darwinove tézy," hovorí Marlene Zuk. Evolúcia je neustály proces a zrejme už dnes existuje výhoda tohto správania, o ktorej vedia hlavne dané živočíšnej druhy. Nám to môže byť zatiaľ zahalené.

Možno nikdy nenájdeme voľne žijúce zviera, ktoré je striktne homosexuálne takým spôsobom, ako sa homosexualita týka človeka. Ale môžeme očakávať, že nájdeme mnoho ďalších zvierat, ktoré sa nesprávajú v súlade s tradičnými kategóriami sexuálnej orientácie. Pomocou sexu si chcú uspokojiť všetky druhy potrieb, od prostého potešenia k sociálnej výhode. To znamená, že zvieratá sú oveľa flexibilnejšie, ako sa domnievame (Melissa Hogenboom, žurnalistka a reportérka BBC Earth).

Použité zdroje

https://www.zoologie.frasma.cz/Etologie/etologie.html

Pravda o zvieratách/Sex/Existujú homosexuálne zvieratá? Článok publikovaný 8. 2. 2015 https://www.bbc.com/earth/story/20150206-are-there-any-homosexual-animals

https://www.popsci.com/science/article/2013-09/fyi-do-animals-have-orgasms

Birkhead, T., Dunbar, R., Evans, P., Gattiová, A., Helton, D., Jameson, C., O' Connell, S.: Exploring the Secrets of Nature, London, England. Readers Digest Press 1994

Veselovský Zdeněk: Etologie: biologie chování zvířat, Academia, 2008


Homosexualita človeka

Nie je veľa vedcov na svete, ktorí by dokázali vysvetliť vznik a vývin psychickej sexuality človeka, napríklad samotný fakt, prečo sme väčšinou priťahovaní k opačnému pohlaviu. Jednou z najpravdepodobnejších hypotéz je, že sexualita človeka sa formuje z množstva presexuálnych a nesexuálnych impulzov. Hormóny, zážitky a skúsenosti už iba stimulujú mozog k tomu, aby pokračoval v danom "programe."

Prílišná vnímavosť, rôzna forma zženštilosti a citlivosť členov homosexuálnej komunity sa pripisovala inej štruktúre centier mozgu zodpovedných za emócie, sexuálne správanie, empatiu a prežívanie. Ten istý jav je ale možné vysvetliť z psychologického hľadiska. Chlapec, ktorý je od detstva vzťahovaný do rodinnej dynamiky, v ktorej prežíval s matkou jej partnerské a osobné problémy, alebo musel niesť zodpovednosť za vnútorne nezrelého otca, preberať jeho rolu v rodine, je nielen poznačený touto traumou, ale aj tak vnútorne nastavený, že životy a problémy iných dokáže rýchlejšie zanalyzovať a považovať za prioritné. Okrem toho tým získava pozornosť muža a jeho vedenie, ktoré nezažíval v uspokojivej miere v minulosti. Táto pozornosť je už ale z oboch strán aj erotického charakteru. Silnejší vplyv matky často s prvkami, ktoré odsúvali "slabého" otca a iné mužské vzory nabok, musel daného syna viac alebo menej feminizovať.

Pozorným prečítaním si textu o správaní zvierat a o homosexuálnych aktivitách zvierat, si vieme lepšie predstaviť to, čo robí so zvieraťom prítomnosť/absencia niekoho/niečoho/zmena prostredia, správania, i napriek tomu, že nemá komplexnú psyché človeka. Dokážeme si teraz lepšie predstaviť, čo robí aj minimálna zmena s jedincom, človekom, ktorému je vlastná jedinečná kvalita psychických javov?

Sexualita človeka nie je holou pudovou záležitosťou zvierat - ide o jedno z vyjadrení stavu psychiky a eros hýbuci telom. Hoci bez správnej funkcie pohlavných orgánov a hormonálneho riadenia by nebola uskutočniteľná, najkľúčovejším "sexuálnym orgánom" človeka je mozog; jeho chemizmus (dopamín, serotonín, opioidy) a pamäťové stopy.

Dnes už vieme, že gény nemajú na vznik a rozvoj sexuality človeka určujúci vplyv, ich produkty pre ňu vytvárajú hmotný základ. Čo teda epigenetika? Tá je pri mnohých znakoch ťažko vysvetliteľná pri zvieratách, ktoré nemajú tak komplexnú psychiku (evolučne vyspelejšie druhy) ako človek. Biologické procesy spojené so sexualitou homosexuála sú v poriadku, no psychická zložka sexuality a jeho integrita má viac či menej vážne "trhliny." Epigenetika môže ovplyvniť vrodený neurologický (biochemický, fyziologický), čiže hmotný základ psychických javov - to, ako vnímame a prežívame, nie však to, čo vnímame a prežívame (schopnosť človeka odolávať duševnému stresu je len čiastočne vrodená, z väčšej časti je získaná a multifaktoriálna). To, čo bude na človeka pôsobiť počas jeho života, je nepredvídateľné, nie je možné to testovať, a je tiež nepredvídateľné, ako ho to ovplyvní v budúcnosti, nech sa to javí akokoľvek banálne a desiatky iných ľudí to takto nezasiahne. Môžeme sa pýtať: "Pri ktorých vonkajších podmienkach a ktoré gény zostávajú "spiace," a pri ktorých podmienkach a ktoré gény sa prejavia alebo sa prejavia v silnejšej miere (alebo v slabšej miere, alebo ich produkty sa zmenia)?" Tu sa už ale dostávame ku komplexnému vplyvu prostredia, ktoré ovplyvňuje hmotný základ dedičnosti. Psychika človeka je modifikovateľná už pred narodením a je formovateľná po celý život.

V biológii je dávno známe, že epigenetika môže meniť aj fenotypový prejav organizmu. To, čo by vplyvy prostredia mohli v konečnom dôsledku takýmto mechanizmom ovplyvniť aj detekovateľné feminínne znaky na tele a v správaní muža zostáva záhadou.

Človek sa rodí ako nepopísaný list, médium, na ktoré je možné "písať." Anglický filozof John Locke (1632 - 1704): Všetky pojmy, znalosti, vedomosti, mravné zásady atď. získavame v priebehu života najmä cez skúsenosti. Myseľ práve narodeného dieťaťa je tabula rasa, do ktorej sa postupom času vkladajú pocity, skúsenosti i vzorce správania. Tabuľa je v tomto kontexte geneticky daný neurologický základ psychických javov, na ktorý "píše" osobná skúsenosť, výchovné prostredie, prostredie rovesníkov, sociálne prostredie - kultúra, médiá atď.

Čo máme, keď sa narodíme a čomu všetkému sa musíme naučiť, aby z nás boli zrelí ľudia schopní plnohodnotného života? Učíme sa chodiť, učíme sa milovať, učíme sa niečo cítiť k sebe, nejako vnímať seba v súvislosti s identickým (blízkym) i odlišným (vzdialeným) pohlavím.

Ak vezmeme do úvahy dlhodobý proces formovania sexuality a sexuálneho správania, ktorý nemá a priori so sexuálnou atraktivitou a sexom nič spoločné, musíme uznať, že najdôležitejší "sexuálny orgán" človeka je mozog, ktorý za podpory rôznych hormónov, chemických látok a zložitých mechanizmov dokáže erotizovať predstavy a túžby, zo zážitkov vytvárať pamäťové stopy a stimulovať do nových činností. Ten istý mozog musí prejsť do fyzickej i mentálnej dospelosti dostatočne kvalitnou prípravou, aby napokon osobnosť ako taká nemusela bojovať so svojou identitou či neprirodzenosťou. Niektorým ide tento proces lepšie, iní sa v ňom strácajú. To nespôsobuje neurologický základ psychických javov viac ako naša minulosť a ňou formované/ovplyvnené i aktuálne vnímanie a prežívanie.

Homoerotické túžby a atraktivita s jej zmätočným vnímaním, myšlienkami, pocitmi a impulzmi nie je nič iné ako mentálne naprogramovanie. Skúsenosti z detstva sformovali špecifický spôsob vnímania, presvedčenia a pocitov, ktoré dali vznik nášmu vnútornému obrazu i obrazu ľudí okolo nás (oboch pohlaví). Tento mentálny program mal na každého z nás iný vplyv. Záviselo to od jeho pôvodnej intenzity, intenzity vedomých únikov, ako často boli dané predstavy a myšlienky zaktivizované, ako sme odpovedali na minulosť. Ignorovanie vnútorného nastavenia iba potlačilo skutočnosť na istý čas, ale v našej mysli sa dané predstavy, pochybnosti vynorili pri rôznych spúšťačoch, situáciách (znechutenie, nešťastie, nuda, hádka so ženou, ignorovanie priateľom, nepohoda v práci, osamelosť, sekírovanie matkou, kritizovanie otcom a iné spúšťače). Odpoveďou na pocity neúplnosti, odpojenie od sveta mužov, znechutenie zo žien mohlo byť homosexuálne správanie ako jediné schodné východisko na zmiernenie tlaku z intrapsychických konfliktov a nasledovanie toho istého (už homosexuálneho) programu a aktivít znova a znova (nakoniec už ale nestačili ani tie). Únik od tohto naprogramovania alebo úplné podľahnutie mu neprináša vnútorné uspokojenie. Vhodnejšie je upraviť ho poradenstvom, terapiou, zdravými vzťahmi s inými mužmi a aktivitami, ktoré sú výzvou v našom progrese, sú prospešné pre rozvoj našej osobnosti i osobnej mužskosti (tiež správneho vnímania seba, pohľadu na iných mužov a ženy, pomáhajú vyhnúť sa závislosti, zvládať stres, riešiť konflikty, prekonávať nutkavé stavy, vyhnúť sa deštruktívnym dôsledkom prehlbovania neriešených vzťahových a emocionálnych zranení).

Ja by som pravú homosexuálnu (komplexnú) atraktivitu človeka (niekedy je totiž fetišistická, vynútená, návyk z predčasnej aktivizácie v detstve - nepravá homosexualita vypestovaná skúsenosťou) definoval ako diskrepanciu (nezhoda, rozpor, nesúhlasnosť) v biologicky a psychicky identickom a chcenom pohlaví (jedinec sa v chcenom pohlaví cíti cudzo alebo nekomfortne, ostatných členov toho istého pohlavia vníma tak, ako by patrili do skupiny odlišného pohlavia, a táto odlišnosť ho priťahuje nielen sexuálne).

Základný rozpor: "Chcem byť kompatibilný s ostatnými osobami toho istého pohlavia (zažívať s nimi jednotu), ale nedokážem to," lebo... som podvedome slabý (zranený), o niečo ukrátený, ochudobnený (strádajúci), iný, neschopný, nehodný svojej roly, chronicky nevyspelý až nemohúci vo svojej pohlavnej role atď.

Doplnenie a záver

Homosexualita človeka

Homosexualita bola v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-9) definovaná ako:

"Výlučná alebo prevládajúca náklonnosť k osobám toho istého pohlavia, s pohlavným stykom alebo bez neho."

(Poznámka: od 1. 1. 1993 v MKCH-10 už nebola zaradená.)

Najrozsiahlejší genetický výskum svojho druhu A. Gannu a kolektívu autorov z roku 2019 (šlo o celogenómovú asociačnú štúdiu "GWAS" na 477 522 jedincoch) hovorí:

"Naše zistenia poskytujú pohľad na biologické základy homosexuálneho správania, ale zároveň podčiarkujú dôležitosť odolávať zjednodušujúcim záverom - pretože behaviorálne fenotypy správania sú komplexné, pretože naše poznatky z genetiky sú stále obmedzené a pretože existuje dlhá história zneužívania genetických výsledkov na spoločenské účely. Naše výsledky neposkytujú žiadne presvedčivé tvrdenia o tom, do akej miery "príroda" a "výchova" (nature and nurture) ovplyvňujú sexuálne preferencie." (Large-scale GWAS reveals insights into the genetic architecture of same-sex sexual behavior. Science. 2019 Aug 30;365(6456): eaat7693. doi: 10.1126/science.aat7693)

Podobne sa vyjadrujú vo svojom výskume aj A. R. Sanders a kolektív (908 zúčastnených mužov prežívajúcich homosexuálne sklony):

"...musíme zdôrazniť, že genetické predispozície sú ďaleko od určujúcich..." (Psychological Medicine, Page 1 of 10. © Cambridge University Press 2014, s. 8) https://dx.doi.org/10.1017/S0033291714002451

Homosexuálne aktivity zvierat

Pudové správanie zvierat, ktoré pripomína ľudskú homosexualitu je neporovnateľné s komplexnou ľudskou sexualitou. V ríši zvierat sa nevyskytuje výlučná alebo prevládajúca náklonnosť k jedincovi rovnakého druhu a pohlavia.