Kam sme sa vo výskume rodovej identity a sexuality posunuli?

Množstvo výskumov rodovej identity a sexuality sprevádza dvojica nepriaznivých javov: nereprodukovateľnosť a vysoká miera relativity. To, či sa niečo prezentuje v médiách, alebo čomu je ponechaný väčší priestor, je výsledok politickej vôle alebo nevôle podporovať LGBTI skupiny.

Chápať sexuálnu preferenciu ako geneticky danú, biologickú a nemennú súčasť ľudskej bytosti ("takto si sa narodil/a") - nie je podložené vedeckými dôkazmi. Hoci je jasné, že biologické faktory (gény, hormóny a iné) sú spojené so sexuálnym správaním a atraktivitou, ony samy o sebe neposkytujú dôkaz ani vysvetlenie pre vznik a vývin komplexnej sexuality človeka. Hlavným orgánom rodovej identity a psychickej sexuality človeka je jeho mozog. I keby skutočne existovali nepatrné rozdiely v štruktúrach mozgu a mozgovej činnosti medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi jedincami, prakticky nie je možné preukázať, či tieto rozdiely (neurobiologické nálezy) sú vrodené, alebo sú výsledkom pôsobenia psychosociálnych faktorov (vieme, že prostredie dokáže vyvolať rôzne zmeny v telách rastlín a živočíchov modulovaním expresie génov a vieme, že u človeka sa nejedná len o moduláciu prostredím, ale aj jeho vlastnými psychickými javmi, ktoré sú opäť a nie málo ovplyvniteľné prostredím).

Variabilné a pestré sexuálne predstavy, túžby i sexuálna prax mladých adolescentov naznačujú, že sexuálna orientácia je veľmi dynamický jav a až v 80% dospievajúcich mužov, ktorí vykazujú sexuálny záujem o rovnaké pohlavie, sa tento záujem v dospelosti mení (ale môže ísť aj o artefakty sexuálnych experimentov).

Jedinci s inou sexualitou si asi dvakrát až trikrát častejšie ako heterosexuáli v sebe nosia zážitok sexuálneho zneužitia či opakovaného zneužívania v detstve.

Hlavné zistenia v oblasti sexuality, poznatky o mentálnom zdraví a sociálnom strese

V porovnaní s bežnou populáciou, duševné zdravie jedincov (subpopulácií) s inou ako heterosexuálnou preferenciou je ohrozenejšie (zvýšené riziko výskytu úzkostných porúch, depresií, zneužívania návykových látok a riziko samovraždy). V prípade homosexuálov to nemusí súvisieť s neakceptovaním ich stavu či diskrimináciou (pretože homofóbne, odmietajúce či šikanujúce tendencie rodín, kolektívov, spoločnosti sa už nevyskytujú v takej miere, ako sa vyskytovali v minulosti).

Psychické problémy manifestované samovražednými myšlienkami a pokusmi viac ohrozujú transgender (41% transgender osôb s celoživotnými pokusmi o samovraždu v porovnaní s menej ako 5% osôb celej americkej populácie, ktorá sa pokúsila o samovraždu) ako osoby s inou sexuálnou preferenciou. Transgender osoby sú v porovnaní s homosexuálnou komunitou viac vystavené sociálnym stresorom (diskriminácia, stigmatizovanie), čo má veľký negatívny dopad na už i tak veľmi krehké duševné zdravie pre zníženú schopnosťou zvládať vnútorné konflikty a osobné emócie.

Hlavné zistenia v oblasti rodovej identity

Hypotéza, že pohlavná identita je vrodená a nemenná súčasť ľudskej bytosti, nezávislá od biologického pohlavia (že osoba by mohla byť "mužom uväzneným v ženskom tele" alebo "ženou uväznenou v mužskom tele") - nie je podporovaná ako vedecký dôkaz.

Štúdia porovnávajúca mozgové štruktúry transgender a non-transgender jedincov ukázala slabé korelácie medzi štruktúrami mozgu a cross-gender identifikáciou. Tieto korelácie nie sú dôkazom neurobiologického základu pre cross-gender identifikáciu.

Rodičia, lekári, politici, učitelia, vychovávatelia, ktorí sú zástancami filozofie "narodený/á do nesprávneho tela žiada potvrdiť a rozvinúť svoju transgender identitu" spôsobujú veľké škody pre svoju nevedomosť, naivitu či ľahkú ovplyvniteľnosť médiami, skupinami s agresívnou kampaňou a pseudovedcami. Samozrejme, sú deti (ale nie dvojročné ani dvanásťročné), pri ktorých, ak ich stav dlhodobo (permanentne) pretrváva až do obdobia dospievania a dospelosti a má silný prejav, je vhodné ich povzbudzovať a podporovať v identifikácii v takom psychickom pohlaví, ktoré im je vlastné. Veľmi veľa detí a zvlášť v dnešnej dobe (kedy sú osobnosť rodičov a výchova detí poznačené množstvom nezdravých tendencií zvonku i zvnútra prostredia rodiny) sa pohráva v detstve s myšlienkou, že sú opačného pohlavia, ale len okolo 0,6% (nepatrný zlomok detí, ktoré majú pred pubertou aj iné myšlienky či predstavy ohľadom svojho pohlavia) americkej populácie aj v dospelosti inklinuje k takému obrazu o sebe, ktorý nekorešponduje s biologickým pohlavím (psychické pohlavie je pri nich iné). Tragické je presvedčenie, že všetky deti, ktoré majú myšlienky alebo správanie rodovo atypické v nejakom vývinovom medzníku (najmä pred pubertou), by mali byť podporované ako transgender.

Ľudia (najmä tí motivovaní emotívnymi a na prvý pohľad súvisiacimi videami či príbehmi), ktorí nerozlišujú mylne a správne identifikovanú transgender identitu, môžu mať úprimnú snahu pomôcť dotknutým, no v skutočnosti ich ešte viac zrania, lebo ich podporia v tom, čo sa v blízkej budúcnosti konkrétneho jednotlivca môže ukázať ako neopodstatnené alebo neriešiace podstatu jeho stavu a psychických problémov, no fyzická zmena pohlavia, "zmrzačenie" dieťaťa, zásahy hormonálnych terapií, dlhodobé mylné prístupy..., ktoré komplexne modulujú telo i dušu človeka, už budú nezvratné (dlhodobo klamaný jedinec v dospelosti, po "vytriezvení," nebude vedieť, kým je a kam patrí).

Keďže kontroverzná terapia je novinkou, nevieme vymenovať ani posúdiť všetky negatívne vplyvy, ktoré prinesie do životov dotknutých v budúcnosti. V každom prípade, v porovnaní s bežnou populáciou, dospelí, ktorí podstúpili operatívne zmeny pohlavia, aj naďalej majú vyššie riziko výskytu narušeného až zlého duševného zdravia (napr. naďalej pri nich pretrvávajú pokusy o samovraždu).

Tak ako sa LGBTI komunita kedysi usilovala o vyňatie homosexuality zo zoznamu psychických porúch, tak sa dnes takmer úspešne pokúša o zaradenie a rozvinutie diagnózy ako porucha rodovej identity (GID) a rodová dysfória do medzinárodnej lekárskej literatúry, pretože podľa nich si každý môže vybrať jemu bližšie pohlavie bez ohľadu na biologické pohlavie. Výsledkom sú snahy oddialiť nástup puberty a hormonálne zasahovať do tela detí (na pozmenenie sekundárnych pohlavných znakov) v puberte, čím sa nenávratne mení a narúša ich hormonálny a rozmnožovací systém, fyziologické funkcie, vzhľad tela, kvalitatívne a kvantitatívne sa menia tkanivá, ktoré majú svoje špecifiká vzhľadom na biologické pohlavie, mení sa normálny rast a vývin, niekoľkonásobne sa zvyšuje riziko neplodnosti a navodzujú sa psychické traumy z nezvratných psychosomatických zmien, ktoré nastávajú. Ide o nemorálnu manipuláciu s telom i dušou maloletých.

Skutočná veda a snahy radikálnych aktivistov za sexuálne práva by sa mali konečne oddeliť, prestať sa zlievať v očiach širokej verejnosti v jeden celok. Deti sa samy chrániť nedokážu. Musíme ich ochrániť my a zabrániť tomu, aby iní ohrozovali ich psychosomatické zdravie a tieto snahy či postupy ešte aj zlegalizovali.

Článok je reakciou na tézy z publikácie:

Mayer, L. S. & McHugh, P. R.: Sexualityand Gender- Findings from the Biological, Psychological, and Social Sciences. In The New Atlantis - A Journal Of Technology & Society. Special Report, n. 50, p. 143. 2016

http://www.thenewatlantis.com/docLib/20160819_TNA50SexualityandGender.pdf