Komunikácia, správanie, stres

(jedinými zbraňami sú tu pero, papier a otvorené srdce)


Sociálna komunikácia

- verbálna (reč, slovo)

- neverbálna (symboly, pohyby rúk, signály, znaky, mimika tváre, úsmev, plač, činy atď.)

Ľudia vstupujú pomocou komunikácie do sociálnej interakcie. Správanie jedného človeka ovplyvňuje iného a naopak.

Rozhovory bývajú

krátke

hlboké

jedinečné, raz a nikdy viac

priateľské

chcené

po ktorých je nám lepšie

dlhé

povrchné

často sa opakujúce, na pokračovanie ako román

nepriateľské

vnútené

po ktorých sa cítime zle

Plnohodnotný rozhovor je ten, pri ktorom sa partneri navzájom počúvajú, ak ten, kto počúva nás považuje za plnohodnotného človeka a usiluje sa nás pochopiť. Na rozhovory, po ktorých je nám dobre si vyberáme najčastejšie ľudí, ku ktorým máme vytvorený kladný citový vzťah, ktorých akceptujeme, prípadne si z cudzích ľudí vyberáme tých, ktorí sú nám sympatickí.

Koho považujem za sympatického človeka?

Koho považujem vo svojom živote za dôležitého?

Koho nepotrebujem?

Je pre mňa ťažké počúvať niekoho alebo rozprávať sa s niekým, keď...

Najľahšie je pre mňa počúvať niekoho alebo rozprávať sa s niekým, keď...

Moje silné stránky pri rozhovore s inými ľuďmi sú...

Moje slabé stránky pri rozhovore s inými ľuďmi sú...

Neverbálna komunikácia

Komunikujeme aj bez slov, resp. spolu so slovami sa prezentujeme zapájaním reči tela. Výpovednú hodnotu o nás samých majú i charakteristiky reči. V interakcii s inými ľuďmi, čím viac prejavov zapájame, tým viac si nie sme schopní uvedomovať množstvo modalít, ktorými naraz vplývame na naše okolie. Často nedokážeme objektívne posúdiť, prečo, resp. čím sme vlastne pôsobili negatívne.

Neverbálna komunikácia predbieha vo vývine reč. Niekedy ňou vyjadríme pocity, vnútorný stav či postoj viac/lepšie ako slovami. Jedinec získava mnohé prejavy pôsobením rodinného prostredia a výchovy (patria sem aj zlozvyky).

Neverbálnu komunikáciu predstavuje: mimika, gestika, vizika, kinezika, posturika, proxemika, haptika, produkcia, chronemika, paralingvistika.

MIMIKA - výraz tváre

Vyjadrujeme ňou aktuálny vnútorný stav a pocity (radosť, šťastie, pokoj, spokojnosť, prekvapenie, strach, záujem, ľahostajnosť, otrávenosť, smútok). Len "vytrénovaní" jedinci dokážu oddeliť realitu vnútorného stavu od jej prezentácie navonok. Pri väčšine ľudí sa ich vnútorný stav odzrkadľuje na tvári a v očiach už bez toho, aby si to uvedomovali.

GESTIKA - gestá, rečnícke posunky

Gestá sú pohyby rúk (celej ruky pri rečníckom prejave, pohrozenie ukazovákom, palec hore), ale aj inej časti tela (napr. kývanie hlavou na znak súhlasu, nesúhlasu). Sú staršie ako reč alebo nahrádzajú reč (čiastočne alebo obojstrannou znalosťou posunkovej reči sa stávajú plnohodnotným dorozumievacím prostriedkom).

VIZIKA - očný kontakt

Je významným doplnkom komunikácie a interakcie (hlavne tej medziľudskej). Signalizuje napr. skromnosť, pravdovravnosť, bojovnosť, zvedavosť (pohyb očí zo strany na stranu signalizuje bojazlivosť, priamy pohľad vierohodnosť, sústredený záujem, uhýbanie pohľadom ignorovanie, klamstvo).

KINEZIKA - reč pohybov, ktoré sú viac rušivými prejavmi ako gestami (hryzenie pier, obhrýzanie nechtov, poťahovanie nosom, škrabanie hlavy, točenie vlasov na prst a i.). Odrážajú sa v nej vlastnosti nervovej sústavy, temperamentu, aktuálny/dlhodobý psychický/zdravotný stav. Neprimerané pohybovanie hlavou, prešľapovanie, predbiehanie, škrabanie sa pri neistej výpovedi či v strachu pôsobia rušivo. Mali by byť dostatočne zvládnuté.

POSTURIKA - fyzický postoj

Znamená držanie tela (prikrčený, vystretý, predklonený, zaklonený, vytváranie skrútených figúr, podoprenie tela o stôl, státie na jednej nohe, sklonenie hlavy). Postoj tela môže vyjadrovať istotu, neistotu, nízke sebavedomie, strach, úzkosť, bojazlivosť (snaha zaujať telom čo najmenší priestor sklonom hlavy, spojením, prekrížením nôh, zhrbením sa v sede, spojením rúk).

PROXEMIKA - vzdialenosť interagujúcich

Priblíženie alebo vzdialenie sa jedného človeka od druhého. Existujú 4 personálne zóny:

  • intímna (asi do 0,5 m)
  • osobná (0,5 - 1 m)
  • skupinová (1 - 3 m)
  • verejná (asi od 3 m)

HAPTIKA - dotyky

Najčastejším formálnym až priateľským dotykom je podanie rúk (ruku podáva človek s vyšším statusom, starší, žena). Dotyky v kruhu milovaných a priateľov sú osobnejšie a intímnejšie (bozk, pohladenie), najintímnejšie pri sexuálnych partneroch. Okrem príjemných dotykov poznáme aj nepríjemné, nepriateľské, útočné (facka, kopnutie, odstrčenie). Absencia dotykov najmä v detstve má za následok citovú depriváciu.

PRODUKCIA - celkový zjav človeka, jeho osoby a jej produkcie (pečať v prostredí, v ktorom človek žije, pracuje a tvorí (vôňa, pach, kozmetické úpravy tváre, účes, štýl obliekania sa, doplnky, písmo, pracovný stôl, zariadenie bytu, poriadok v domácnosti, úprava záhradky).

CHRONEMIKA - nakladanie s časom

Ako človek pri verbálnej i neverbálnej komunikácii narába s časom. S tým môžu súvisieť nielen dochvíľnosť, dobré/zlé manažovanie času, ale aj dôslednosť, záujem, roztržitosť, ľahostajnosť.

PARALINGVISTIKA - spôsob akým komunikujeme

Paralingvistické prejavy sú charakteristiky reči (zvyčajne zaznamenávame ich relatívne stabilné kombinácie v bežnom rečovom prejave, ktoré charakterizujú osobnosť a temperament človeka a v rámci toho odchýlky v nevšedných situáciách):

  • hlasitosť reči (ticho vs. hlasne)
  • tónová výška (hlboký vs. vyššie položený hlas)
  • rýchlosť reči (pomaly vs. rýchlo)
  • váhavosť reči (nerozhodne vs. isto)
  • plynulosť reči (s prestávkami vs. plynulo)
  • melódia, intonácia reči (správne vs. nesprávne - monotónne, spevavo)
  • chyby reči (nedokončené vety, parazitické slová - zbytočné vsuvky a opakujúce sa slová)
  • nesprávna výslovnosť či artikulácia, ktorá už ale môže byť výsledkom orgánovej (obrny mäkkého podnebia, defekt jazyka, pier, zubov) či funkčnej poruchy (porucha inervácie pomocných rečových orgánov), koktavosť ako porucha reči najčastejšie neurotického pôvodu

Sociálna percepcia

Je chápanie a poznávanie iného človeka. Zaoberá sa tým, čo konkrétny človek robí, prečo to robí a aký je. Vnímanie a poznávanie iných ľudí je úzko späté s úrovňou sebauvedomovania a s hĺbkou sebapoznania.

Východisko treba hľadať:

- v lepšom poznaní svojho "ja"

- v poznaní svojich možností, schopností, predpokladov

- v poznaní svojich kladov i záporov

Údaje získané sociálnou percepciou sa delia na:

- epizodické - týkajúce sa prežívania a správania sa druhej osoby

     - súdy o vonkajších epizodických faktoch (pozrel sa na mňa, má nový sveter)

     - súdy o vnútorných epizodických faktoch (je šťastný, nervózny, má strach)

- dispozičné - týkajúce sa trvalejších charakteristík osobnosti

     - súdy o vonkajších dispozičných charakteristikách osobnosti (pomáha iným, neoblieka sa moderne)

     - súdy o vnútorných dispozičných charakteristikách osobnosti (je úprimný, bojazlivý, citlivý)

Zdroje sociálnej percepcie:

- fyzické "ja"

- psychické "ja"

Poznanie a prijatie môjho fyzického "ja:" "Som v pohode so svojím telom."

Ľudské telo sa vyvíja. Možno sa ti páči a možno ho nenávidíš, ale je po celý život iba tvoje.

Človek si uvedomuje svoje vlastné pocity, myšlienky, postoje, prejavy správania a informácie o sebe samom.

Ako vnímam svoje psychické prejavy a ako prežívam svoju existenciu?

Dokážem racionálne spracovať všetky informácie o sebe samom, ktoré sa stávajú pevnou súčasťou môjho "ja?"

Ak poznám seba, dokážem regulovať svoje správanie a konanie?

Aký som? K akému "ja" smerujem? Aký by som chcel byť? Aký by som mal byť? Ako ma vidia iní?

Aký som bol ako dieťa? Vlastnosti, problémy...

Kto a čo ma ovplyvnil/o na mojej životnej ceste?

Ja - tu a teraz:

a) Moje kladné vlastnosti sú:

b) Čo by som na sebe mohol vylepšiť?

c) Čo chcem toho času dosiahnuť, naučiť sa, urobiť:

1. v osobnom živote

2. v škole/práci

3. v záujmovej oblasti

d) Čo, resp. ktoré schopnosti, vlastnosti či zručnosti mi pomáhajú vo vzťahu s blízkymi i menej známymi ľuďmi?

Môjmu srdcu blízke osoby

a) Ktoré sú to?

b) Čo si na nich najviac vážim, oceňujem?

c) Čím na mňa vplývajú?

d) Moje životné krédo, heslo, pravidlo je...


Dyadická interakcia

Tvoria ju dve osoby vo vzájomnej interakcii.

Môžeme spolu súťažiť, ale môžeme aj kooperovať.

Čím všetkým môžem ľuďom pomôcť?

Kvôli čomu pomáham iným?

Komu pomáham?

Čo očakávam za pomoc?

Dôležití ľudia v mojom živote sú:

Prvý človek, ktorého tvár si pamätám je:

Človeka, ľudia, ktorého/ktorých som napodobňoval,:

ľúbil:

nenávidel:

odsudzoval:

Koho som rád videl, stretával sa s ním?

Koho som obchádzal, nechcel s ním byť?


Prosociálne správanie

Správanie, ktoré má byť na úžitok druhej osobe, resp. skupine ľudí. Ak si vopred nenárokujem na odmenu, hovoríme o altruizme. Prosociálnu činnosť definujeme ako to, čo niekto vykonáva preto, aby druhému uľahčil problém/y či námahu alebo aby mu pomohol byť spokojnejším.

Asertivita (zdravé sebapresadzovanie)

Človek vie vyjadriť a pomenovať svoje pocity, názory, myšlienky a postoje bez agresivity, irónie a sarkazmu. Je to komunikačná zručnosť, ktorej sa dá naučiť.

Lepšie je byť dobrým v očiach iných, než šťastným podľa vlastných predstáv? Potlačiť seba na úkor iných, prispôsobiť sa ich predstavám? Asertivita je schopnosť povedať: "Nie!" "Nechcem!" "Nebudem!" "Nerozumiem!" "Je mi to jedno!" Nesmiem však zabudnúť na to, že takéto práva majú aj ostatní.

10 základných asertívnych práv:

1. Mám právo sám posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky, city a pocity.

2. Mám právo neponúkať žiadne ospravedlnenia či výhovorky ospravedlňujúce moje správanie.

3. Mám právo posudzovať, či a nakoľko som zodpovedný za riešenie problémov iných ľudí.

4. Mám právo povedať: "Ja neviem."

5. Mám právo zmeniť svoj názor.

6. Mám právo byť nezávislý od dobrej vôle ostatných (so všetkými ľuďmi sa vychádzať nedá, nech by som sa akokoľvek snažil).

7. Mám právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný.

8. Mám právo robiť nelogické rozhodnutia.

9. Mám právo povedať: "Ja ti nerozumiem."

10. Mám právo povedať: "Je mi to jedno!"

Sú to moje práva, nie povinnosti. Iba ja sa v danej situácii rozhodujem, či budem konať asertívne alebo nie. Iní ľudia majú rovnaké práva ako ja.

Základné typy sociálneho správania

Pasívny

- Nedokážem presadiť svoje požiadavky.

- Vyhýbam sa konfliktom.

- Nedokážem odmietať požiadavky iných, aj keď sú pre mňa neprijateľné.

- Nie som sebaistý.

- Prejavujem sa slabým, váhavým hlasom.

- Snažím sa vyhnúť očnému kontaktu.

- Som nestabilný.

- Ohýbam svoje telo, aby som bol ešte menší než som v očiach vlastných.

- Občas z ničoho nič vybuchnem.

- Ak ma niekto dominantnejší upozorní, stiahnem sa.

- Správam sa podriaďujúco.

- Namiesto toho, aby som vylepšil svoje postavenie, rezignujem.

Agresívny

- Prejavujem sa za každú cenu.

- Jednám na úkor iných - manipulujem nimi.

- Správam sa netaktne.

- Neovládam svoje emócie.

- Som nezdržanlivý (aj keď chcem dobre, volím nevhodné postupy).

- Mám silný, rozhodný, prikazujúci hlas.

- V iných ľuďoch vyvolávam úzkosť a nepriateľskosť.

- nádych výsmechu, irónie, podráždenosti,

- rýchle tempo reči,

- rázne gestá,

- provokujúci, výsmešný, trúfalý, drzý očný kontakt.

Sebapresadzujúci

Pri asertívnom správaní je veľmi dôležité naučiť sa rozpoznať svoje pocity. Každý človek môže mať rôzne pocity aj v rovnakých situáciách. Pocity výrazne ovplyvňujú správanie sa každého. Je potrebné nemiešať si pocity s úsudkami, názormi alebo presvedčeniami. O skutočných pocitoch sa neraz rozpráva veľmi ťažko, pretože k tomu nie sme vedení. Pocity sú vnútorné stavy. Nie sú to mienky a presvedčenia, ktoré sa týkajú iných osôb alebo našich prianí a túžob. Ak hovorím, že cítim..., to ešte nemusí znamenať, že naozaj hovorím o pocitoch. Pocity sú častým zdrojom konfliktov medzi ľuďmi. Keď je človek nazlostený, zameriava pozornosť na najrôznejšie podnety a zlostí sa kvôli čomukoľvek. Ak ľudia v konflikte poznajú svoje pocity, mení sa ich situácia a je oveľa ľahšie nájsť spoločné riešenie.


Inventár pocitov

- smútok, strach, zlosť, poníženie, ľútosť, hnev, agresivita, závisť, nešťastie, bolesť, bezradnosť, nedôvera, zúrivosť, nenávisť, panika, neistota, nervozita, rozpačitosť, zúfalstvo, beznádej, krivda, obava, sebectvo, menejcennosť, úzkosť, napätie...

- šťastie, radosť, vášeň, chvála, láska, prekvapenie, vzrušenie, potešenie, hrdosť, pýcha, istota, zvedavosť, úľava, sebavedomie, uvoľnenie, spokojnosť, vyrovnanosť...

Skús pomenovať pocity, ktoré majú tieto osoby:

1. Neviem to pochopiť. Vzdávam sa.

2. Hurá! O chvíľu prázdniny!

3. Pozri, čo som nakreslila!

4. Povieš to mojim rodičom?

5. Niet do čoho bodnúť. Ako sa ten čas vlečie.

6. Nikdy to nerobí tak, ako treba. Je stále lepší ako ja, akurát, že ja oveľa viac pracujem.

7. Nikdy sa nezlostíš na ňu; stále iba na mňa!

8. Mám nový mobil!

9. Čo má čo písať do knihy! Koniec koncov, je to moja kniha!

10. To, čo som povedala, bolo hrozné, nemala som to robiť.

11. Robím to správne? Malo to byť napísané takto?

12. Ty zloduch! Okradol si vlastného brata!

13. Poradím si s tým sama, nepotrebujem tvoju pomoc.

14. Nechaj ma na pokoji, aj tak nikoho nezaujíma, čo sa so mnou deje!

15. Chcel by som mu to povedať, ale proste nemôžem, zabil by ma!


Parafrázovanie

Rozumieme výrokom inej osoby tak, ako ich ona myslí?

- Testujeme naše porozumenie tomu, čo sa hovorí.

- Dáme druhej osobe šancu počuť, či je vyslaná správa prijímaná tak, ako bola myslená.

- Ukazujeme náš záujem o rozhovor.

Parafrázovanie je aktívne počúvanie, kontrolované skúmajúcou otázkou. Pasívne počúvanie je prikyvovanie, pohľad do očí, výraz tváre, poloha tela...

Pomôcky pri parafrázovaní:

- "Mám tomu rozumieť tak, že....?"

- "Chcel/i si/ste tým povedať, že...?"

- "Hovoríš/Hovoríte, že som...?"

- "Pochopil som dobre, že...?"

- "Pokiaľ som dobre rozumel, hovoríš/hovoríte, že...?

Príklady:

- A: Budem šťastný, keď dobre prežijem dnešný deň.

- B: Mám tomu rozumieť tak, že ťa dnes čaká niečo zlé?

- A: Mali sme návštevu a ty si opäť neprišiel domov načas, aj keď si to sľúbil.

- B: Hovoríš, že som sa veľmi oneskoril?

- A: Prišiel si neskoro!

- B: Chcel si tým povedať, že chodím neskoro naschvál?

Techniky asertivity

1. Presadenie, odmietnutie požiadavky technikou - Pokazená gramofónová platňa.

Vyrovnávanie sa s kritikou pomocou týchto techník:

2. Otvorené dvere

3. Súhlas s oprávnenou kritikou

4. Pýtanie sa na negatíva

5. Mlčanie (ak si neviem dať rady s odpoveďou a nechcem nikoho zraniť)

1. Ide o taktiku ako čeliť manipulácii, ak nám niekto niečo odmieta alebo vnucuje. Ako sa nevzdať po prvom nie. Vytrvalosť dookola opakovať požiadavku, resp. odmietnutie bez toho, aby sme dali najavo svoje rozrušenie, úzkosť, neistotu alebo aby sme sa týmto pocitom vyhli úplne. Neútočíme "na telo" protivníka, nenecháme sa odkloniť od problému ani pohltiť ďalšími dôvodmi, kvôli ktorým nie je možné zrealizovať to, čo chceme. Vytrvalo, pokojne a priateľsky opakujeme svoju požiadavku s obmenami (napr. vymieňame nejaké slovíčka, predlžujeme vety a pod.).

Príklad:

A: Moja dcérka tu bola asi pred hodinou a kúpila od vás toto mäso.

Žiadam vás o vrátenie peňazí alebo výmenu mäsa.

B: Áno, pamätám si, mne sa to mäso zdá byť v poriadku.

A: Chcem, aby ste mi vrátili peniaze alebo vymenili toto mäso za iné.

B: Mäso je čerstvé, nemám na to dôvod.

A: Žiadam vás o vrátenie peňazí alebo výmenu mäsa za iné.

B: Je mi ľúto, toto mäso vám nevymením.

A: Vráťte mi peniaze alebo toto mäso vymeňte za iné.

B: Musela by som o tom informovať svojho vedúceho, ktorý tu teraz nie je.

A: Chcem, aby ste mi vrátili peniaze alebo vymenili mäso za iné.

B: V poriadku, ale nabudúce neposielajte dcéru, ale príďte si vybrať sama. Vrátim vám peniaze.

2. Kritik sa svojím správaním akoby rozbehne s cieľom vyraziť dvere, no zistí, že dvere sú otvorené dokorán. Kritizovaný sa učí súhlasiť s každou pravdou i s polopravdami. Nereagujeme odvetnou kritikou. Súdime samých seba iba vo svojom vnútri a nedáme sa nikým znechutiť.

Príklad:

A: Zasa si neprišiel načas!

B: Áno, nestihol som prísť.

A: Všetci hostia sa na teba vypytovali. Uvedomuješ si svoju nezodpovednosť?

B: Máš pravdu, takáto situácia je vždy nepríjemná.

A: Mám pocit, akoby ti to bolo jedno!

B: Možno to tak vyznieva, ale ja ťa počúvam a uvedomujem si to.

3. Človek si úplne prizná svoju chybu, prípadne sa ešte sám skritizuje. Kritik musí pochopiť (niekedy si stačí priznať chybu raz, aby to pochopil, inokedy sa musíme opakovať), že čas nemožno vrátiť späť, aby sme mohli veci urobiť znovu a lepšie.

Príklad:

A: Prečo si dnes Simonku nezaniesol do školy načas?

B: Je to tak, zaspali sme.

A: Ale my sme mali dohodu, že keď nie som doma, o všetko sa postaráš!

B: Máš pravdu, dnes som zlyhal.

A: A kázala som ti cestou do školy kúpiť čerstvý chlieb a maslo.

B: Viem, dokonca som nestihol dať špinavú bielizeň do práčky a v obchode som predsa len zabudol na to maslo.

A: Len som chcela, aby bolo všetko tak, ako má byť.

B: Máš pravdu, nemusel som ísť včera spať tak neskoro.

4. Niekedy nie je vhodné chcieť kritika len umlčať (hrozí konflikt), ale často je potrebné pristúpiť k možnosti otvoreného rozhovoru. Potrebné je ustrážiť si hlavne neverbálne prejavy a vyhnúť sa sarkazmu alebo irónii. Pokojne, bez irónie, výsmechu a grimás žiadame ďalšiu kritiku seba a svojich nedostatkov, prípadne sa pýtame na detaily kritizovaného správania.

Príklad:

A: Za tvoje neskoré príchody domov ti budem musieť dať domáce väzenie!

B: Snažil som sa prísť načas, ale kamaráti skúšali novú hru, tak som sa zdržal.

A: Ale to nie je prvýkrát, čo si sa omeškal.

B: Viem, bolo to už viackrát, dokonca aj vtedy, keď si nebol doma. Tie včasné príchody si proste neviem ustrážiť.

A: Radšej ti znížim vreckové.

B: Ak to považuješ za potrebné, dobre. No robím ešte niečo iné, pre čo by si bol zo mňa sklamaný? Samozrejme, okrem tých neskorých príchodov domov.

A: Nie, ostatné je v poriadku, len snaž sa viac, aby som ťa za neskorý príchod domov už nemusel hrešiť. S mamou sa o teba bojíme. Pravidlá treba dodržiavať.


Záťažové životné situácie

Stres

Nešpecifická reakcia organizmu na akúkoľvek požiadavku, ktorá znamená zvýšenú záťaž alebo frustráciu. Je to krátkodobé pôsobenie intenzívnej alebo chronickej záťaže (neúmerné požiadavky, intenzívna stimulácia, nemožnosť, prípadne neschopnosť úniku či uvoľnenia, pocit ohrozenia), ktoré spočiatku spôsobuje zvýšenú aktiváciu, postupne však vedie k exhauscii odčerpaním energetických rezerv organizmu. Stres ako adaptačnú reakciu organizmu opísal H. Selye. V súčasnosti sa stres považuje za najvýznamnejší faktor vzniku psychosomatických ochorení (tzv. civilizačné choroby). Schopnosť odolávať stresu skúma salutogenéza.

Stresor je podnet vyvolávajúci stres (náročné situácie telesnej a psychickej záťaže, neúmerné požiadavky okolia, kontakty s konfliktnými jedincami, nedostatok času, osamelosť atď.

Prejavy stresu:

- Úzkosť - súvisí s úzkostlivou, neurotickou povahou. Je to emocionálne negatívna a defenzívna reakcia na ohrozenie.

- Obava, ktorá môže stimulovať útok.

- Tréma - duševný strach, ktorý sa prejavuje zvýšeným citovým napätím a vzrušivosťou (nedostatok sebadôvery, neistoty, obava zo zlyhania, neúspechu).

- Strach - má ochrannú úlohu a v mnohých prípadoch stimuluje činnosť človeka.

- Hnev - agresívny cit.

Frustrácia

Ak sa na ceste za daným cieľom (pri dosahovaní uspokojovania určitej potreby) objaví prekážka, ktorá momentálne bráni jeho realizácii, objaví sa psychická záťaž. Frustrujúcim môže byť i vlastné vnútorné prežívanie danej situácie. Každá frustrácia je pre človeka neprijateľná, musí ju nejako riešiť. Buď bojujem aj napriek prekážkam, hľadám si náhradný cieľ, alebo sa ho vzdám a idem ďalej. Dôležité je, aby som psychické napätie, zlosť, strach, agresivitu či žiaľ dokázal korigovať a nezotrvával v tomto stave, prípadne si ho neprehlboval.

Deprivácia

Dlhodobé neuspokojovanie danej potreby, napr. emocionálna deprivácia z nedostatku rodičovskej lásky, sociálna - nútená samota, senzorická vplyvom jednotvárnosti života, nedostatku podnetov, deprivácia z nedostatku súkromia atď. vedie k narušeniu psychického vývinu, najmä vývinu vyšších citov.

Depresia

Jedna z najčastejších psychických porúch. Charakterizujú ju pocity smútku, napätia, nerozhodnosti, spomalenia až útlmu psychických i telesných procesov, zúženie až strata predchádzajúcich záujmov, oslabenie sebavedomia. Poznáme:

- exogénne depresie - reaktívne stavy ako odpoveď organizmu na závažnejší vonkajší podnet, napr. smrť blízkej osoby. Zvyčajne odznejú samy alebo, ak sú závažné, vyžadujú si psychoterapiu.

- endogénne depresie - závažne psychické ochorenia bez zjavnej vonkajšej príčiny. Liečba antidepresívami, inak hrozí suicídum.

Opakom depresie je mánia. Obe sa môžu vyskytovať u toho istého jedinca (mániodepresivita).

Konflikt

Súčasné pôsobenie dvoch protikladných motívov približne rovnakej intenzity.

Príčiny vnútorných konfliktov:

- emocionálne argumenty majú prednosť pred rozumovými

- neovládaná emocionalita (znemožňuje pokojne a zodpovedne prehodnotiť moje správanie sa a konanie)

- človek má skreslenú predstavu o svojom pravom "ja" (nepozná svoje klady a zápory, možnosti a obmedzenia). Buď sa preceňuje alebo podceňuje. Tí, ktorí sa preceňujú, sú príliš optimistickí až arogantní. Konflikt vzniká vtedy, keď sa vlastné očakávania nesplnia. Tí, ktorí sa podceňujú, môžu byť neistí, ustráchaní, môžu prežívať odpor k činnosti, utekať pred zodpovednosťou. Konflikt vzniká v dôsledku zábran, nesmelosti, nedostatku odvahy rozhodnúť sa správne.

Človek môže bojovať so svojimi predstavami, názormi, postojmi a záujmami, môže prežívať konflikty súvisiace s túžbou vyniknúť alebo s pocitom vlastnej menejcennosti.

Zdroje vnútorných konfliktov:

- temperament, charakter, mravné normy, princípy, postoje...

- predstavy o sebe (Poznám sa? Nepodceňujem sa? Nie som príliš citovo zameraný?)

- aktuálny či dlhodobý fyzický stav (neobratnosť, neschopnosť venovať sa napr. futbalu u chlapca z vidieka a pod.)

- aktuálny psychický stav (psychická únava, vyčerpanosť, frustrácia, depresie...)

- nedostatočná znalosť niečoho či skúsenosť

Základom riešenia každého, a to nielen intrapersonálneho (vnútorného) konfliktu, je nedať sa strhnúť citmi a riadiť sa rozumom. Iba logickou analýzou (objektívnou) je možné pochopiť vznik, priebeh a vyvrcholenie konfliktu a hľadať spôsob jeho riešenia. Často sa to deje prehodnotením hodnôt a zmenou negatívneho postoja uvedomením si vlastnej maličkosti a svojich nedostatkov, v prípade nízkeho stupňa sebavedomia uvedomenie si svojej hodnoty a kompetencie bojovať za svoje práva i práva ostatných. Hlavnou úlohou je odstrániť vnútorné napätie zo vzniknutého osobného konfliktu.