Kontrasty a paradoxy mužského a homosexuálneho sveta

Homosexualita je proces, ktorý má individuálny priebeh. Jej prezentácia má podobný charakter a jej pôvod u mužov spoločného menovateľa, ktorý v sebe zahŕňa viacero kľúčových okolností (pokiaľ hovoríme o pravej homosexualite). Ide o stret komplementárnych javov, ktorý nie je natoľko náhodný, ako sa na prvý pohľad zdá.

Ako psychická homosexualita (predikcia po pozorovaní psychosomatických prejavov, posunu k feminimite) začína v útlom detstve s jasnejšími príznakmi v puberte. Po pociťovaní prvých pravých erotických túžob potom môže prerásť do psychosexuálnej homosexuality (s homoerotickými túžbami), resp. prehĺbiť sa, obohatiť sa aj o úroveň sexuálnu na rôznom stupni prejavu a formy prezentácie. Potom je ešte otázka, ako dlho existuje psychosexuálna (už kompletná) homosexualita v podvedomí a kedy sa dostane do roviny vedomia spolu so sebakontrolou a úsilím s ňou niečo robiť (prijať ju a žiť ju, prijať ju a nežiť ju, odmietnuť ju a bojovať proti nej).

Homosexuálni muži sú zvyčajne viac atraktívni pre heterosexuálne ženy (pre vľúdny hlas, starostlivý výber slov, pozornosť, plachosť, empatiu) ako pre iných homosexuálnych mužov a zároveň sú menej maskulinní i sympatickí pre heterosexuálnych mužov. Pre homosexuálnych mužov sú atraktívnejší heterosexuálni muži, ktorí sú nositeľmi prirodzeného športového/bojovného ducha, silnej osobnosti a dominancie (kontrola, moc, ovládanie až agresivita).

Vo všeobecnosti sú homosexuáli vnímaní ako muži s posunom k feminimite, submisívnejší a infantilnejší, ale nie je to pravidlo. V každom prípade sú to muži so špecifickými verbálnymi a neverbálnymi prejavmi. Z kognitívnych znakov majú homosexuálni muži lepšie vyvinuté verbálne a horšie priestorové schopnosti (podobne ako ženy).

Na celkovú maskulinitu/feminimitu muža (morfologické, behaviorálne a kognitívno-psychologické znaky) majú vplyv genetické, neuroendokrinologické a environmentálne faktory (kultúra, výchova, rovesníci). To, ktoré faktory majú aký podiel na celkovej maskulinite/feminimite muža a jeho sexualite sa "tipuje" už desaťročia. Možno by bolo zaujímavé porovnať maskulinitu/feminimitu heterosexuálnych mužov, ktorí vyrastali bez bratov a s prevahou žien v rodine s maskulinitou/feminimitou pravých homosexuálov.

Rozlišujú sa biologické teórie vzniku homosexuality podporujúce skôr genetické a biologické environmentálne faktory v zmysle "prostredia" in utero a vnútorného prostredia vlastného tela (hlavne pôsobenie hormónov) a psychosociálne teórie vzniku homosexuality vyzdvihujúce psychologické a environmentálne faktory v zmysle vonkajšieho prostredia dieťaťa (vplyv rodiny, vrstovníkov, proces socializácie). Ako biológ sa prikláňam k psychosociálnym teóriám vzniku homosexuality na základe vlastných skúseností a pretože v tých druhých vidím nepresnosti, rozpory a účelovosť, ktorá do vedy nepatrí.

Homosexualita súvisí viac s biologickými alebo s psychologickými a sociálnymi faktormi? Biologické teórie vzniku homosexuality sa tešia veľkej podpore, no nemôžeme zobrazovať jednu stranu mince, ak druhú nepoznáme. Naše vnímanie homosexuality by bolo mylné a pochybnosti či nejasné dôkazy by podľahli účelovosti. Jasná otázka znie - Nakoľko sú odlišnosti vo formácii pohlavne dimorfných mozgových štruktúr, anatómie, morfológie tváre, tela vrátane 2D:4D pomeru (digit ratio), SHR pomeru (shoulder:hip ratio) skutočne relevantné a súvisiace s homosexualitou? Minimálne pomer 2D:4D môže súvisieť s výkonnosťou muža, nie však s jeho sexuálnou preferenciou. Nakoľko dokáže psychika v rodovej nonkonformite muža ovplyvňovať jeho maskulinnú či feminimnú formáciu? Akoby tu vznikala otázka - Čo bolo skôr? Vajce alebo sliepka? Môže byť muž s feminimnými črtami tváre bez ovládajúcej matky a mužského vzoru v podobe nezaujatého otca homosexuálny? A vôbec, mal by také črty tváre? Napríklad dieťa nie je do istého veku ani feminimné, ani maskulinné, resp. aj mužské pohlavie môže byť viac feminimné, až kým sa nespustí pôsobenie príslušných hormónov naplno. Je výsledná maskulinita/feminimita dospievajúceho a dospelého muža ovplyvňovaná od útleho detstva trvajúcou psychickou nepohodou v smere rodovej identifikácie a naplnenia vo svojom pohlaví (keďže mu je od útleho detstva viac vtláčaná ženskosť zvyčajne manipulatívnou formou a využívaním psychickej či emočnej závislosti a nestability - ktorá môže predstavovať geneticky daný podporný faktor, ale nie predpoklad budúcej homosexuality človeka)? Alebo máme hovoriť len o genetickej predispozícii? Vieme, že okrem genetického existuje aj psychický program na dotváranie toho, čím sme i navonok (psychický samozrejme nie priamo, ale epigenetickým ovplyvnením expresie génov a následne príslušných fyziologických reakcií).

Kým tvár muža s prevahou maskulinných znakov (okrúhla širšia brada, masívna čeľusť, husté obočie, užšie pery, menšie oči, súmerná tvár, približne plochý, nie silno konvexný tvárový profil), mužný hlas, ako i postava s vysokým pomerom ramien k bokom, vyvinutejšou svalovinou, väčším, ale upraveným ochlpením sú vo vnímaní ženy atraktívne vďaka zakódovanej evolučnej voľbe dominantného samca (znak kvalitnej geneticky výbavy; zdravia a sily), zosilnením túžby práve po takomto type muža v čase ovulácie, tvár a telo muža s feminimnými znakmi a príjemnejším hlasom môžu byť pre ženu voľbou rozumu; voľbou neagresívneho verného partnera a starostlivého otca pre svoje budúce dieťa.

Mužnosť predstavuje výhodu v intersexuálnom pohlavnom výbere a umožňuje dominanciu (zvyšuje pravdepodobnosť výhry) v intrasexuálnej kompetícii. Keďže homosexuál sa vyznačuje istým stupňom psychosomatickej feminimity (zvyčajne viac psychickej ako somatickej), vzniká nielen evolučne nevýhodná intersexuálna "zmrazenosť," ale i značná intrasexuálna indisponibilita. Inými slovami dochádza k znevýhodneniu muža pri uspokojovaní potreby súťažiť, vyhrávať, upevňovať svoje postavenie, obhájiť, právom zastávať svoju dominantnú pozíciu vo vzťahoch, k znevýhodneniu pri procese posilňovania sebavedomia (primárne následkami genderovej nonkonformity, rodového zanedbania, neprijatia a následného nenaplnenia v mužskej pohlavnej role, sekundárne následkami nízkej akceptácie homosexuálneho statusu a jeho mylnej interpretácie). Vzniká tiež rozpor tvorený intrasexuálnou kompetíciou a intrasexuálnym výberom prebiehajúcimi simultánne. Muž má v sebe danú, tisícročiami preverovanú a fixovanú potrebu s inými mužmi súťažiť a vyhrávať, ale homosexuálny muž má zároveň potrebu zapáčiť sa víťazovi/víťazom, podriadiť sa mu/im na uspokojenie sexuálnej potreby a potreby milovať a byť milovaný. Súťažiť s osobou, pri ktorej perzistuje silná túžba uspokojiť sexuálny pud je obťažné. Ak sa muž vzdáva súťaže v prospech výberu (nemôže s niekým súťažiť a zároveň ho zvádzať), poľavuje v budovaní mužskosti a sám stagnuje alebo upadáva (trebárs aj do závislosti, promiskuitného spôsobu života atď.). S vyšším počtom feminizovaných znakov sa u homosexuálneho muža zvyšuje depresívnosť, úzkosť, nespokojnosť, poruchy príjmu potravy a túžba byť čičíkaný vzorom mužskosti, ktorú sám nedosiahol. Ak však pracuje na svojej mužskosti, je posilňované sebavedomie, stúpa jeho istota a klesá závislosť od iných. Už nepotrebuje prežívať v tieni iného mužského vzoru, vzdáva sa submisivity (vyjadrenej najmä paralingvistickými prejavmi a rečou tela) a ponižovania, začína žiť svoj vlastný život s benefitmi, ktoré si vytvorí sám; vyhľadáva situácie, v ktorých je on sám pánom, prekonáva seba a tvorí tak vlastný vnútorný maskulinný obraz prinášajúci uspokojenie. Toto je veľmi dôležité, pretože mnohí homosexuáli v minulosti prejavovali detskú genderovú nonkonformitu, ktorej následky pretrvávajú dodnes. Týmto následkom musí byť venovaná dostatočná pozornosť.

Je užitočné viac sa sústrediť na postnatálny vývin dieťaťa spolu s analýzou jeho výchovného prostredia. Prečo je pri pravej homosexualite taká zhoda či podobnosť medzi respondentmi ohľadom nabúrania zdravého modelu rodinnej dynamiky? Prečo pri nej existuje zákonitosť poradia či rozloženia pohlavia súrodencov (najmladší v zložení súrodencov oboch pohlaví, majúci len sestru/sestry, jedináčik..., ak je homosexuálny prvý syn, zvyčajne je homosexuálny aj ďalší v poradí, ak nedošlo k výraznejšej zmene v prístupe rodičov, v zložení tých, ktorí vychovávali, k zmene vo formujúcom prostredí celkovo; presťahovanie, rozvod, odchod, smrť, zmena rodiča, výrazná zmena vo vzťahu rodičov navzájom, zmena kolektívu atď.)?

Čo jav bisexuality? Je bisexualita akási citová príťažlivosť k ženám a erotická príťažlivosť k mužom? Je to neschopnosť žiť s mužom vo vzťahu? Je výsledkom silných predsudkov voči homosexualite? Súvisí s poruchou osobnosti či inou psychiatrickou diagnózou (osoba napríklad nerozlišuje binárny systém pohlaví)? Je to danosť, voľba či kompromis? Za akých podmienok je to bisexualita? Vieme, že tu nejde o schopnosť dospieť ku koitu, lebo to by vo väčšine prípadov nebol problém. Sex je holý pohlavný akt a dá sa vykonať z túžby, zo zvyku i z povinnosti. Je vôbec možné dosiahnuť pri skúmaní javu bisexuality či homosexuality vierohodné výsledky a s akou pravdepodobnosťou dochádza k omylom? A vôbec, prečo k nim dochádza? Ľudia sa bránia, nevedia pomenovať svoje pocity, mnohé veci nepovažujú za podstatné alebo majú potrebu si z podobných výskumov jednoducho vystreliť, obohatiť sa (pri tzv. výskumoch za odmenu).

Homosexualita sa prezentuje ako jav prirodzeného stavu duše, dokonca sa na nej i zarába (gay podniky, neziskové organizácie, spoločenské akcie, časopisy, internetové portály, porno...). Je prirovnávaná k rasovej odlišnosti, aby sa mohlo bojovať za práva homosexuálov. Nehľadajú sa súvislosti, hľadá sa spôsob, ako ešte viac zvýrazniť inakosť mužov. Podporuje sa prípadná infantilnosť týchto mužov, hladí zranená pýcha s cieľom zarobiť, prípadne sa voviesť do svetla bojujúceho za práva utláčaných. Neuvedomujeme si, že najmä mladí homosexuáli tápu a potkýnajú sa, lebo možno sami nevedia, čo sa s nimi stalo a ďalej sa deje. Z našej strany to chce viac ako bezobsažné zautomatizované pochopenie a nečinné prijatie. Zmeniť to môžeme všetci.