Práca s emóciami: bolesť

Bolesť môžeme pociťovať vplyvom aktuálneho pôsobenia podnetu alebo sa týka udalostí, ktoré sa stali v minulosti (pocity hnevu, krivdy, prázdna, rozhorčenia, ublíženia..., nie vždy vyjadrené). Bolesťou môže byť zovretie srdca, silný pocit krivdy, nevedieť si odpustiť, cítiť sa bezmocný, bolesť z odlúčenia... Bolesť často prežívame opakovane a vyjadrujeme ju smútkom, podráždenosťou, zamyslenosťou, plačom... Ide o nepríjemnú emocionálnu skúsenosť. Pokiaľ v sebe niečo (bolestivé slová od iných, krivdu, spomienky na situáciu) opakovane riešime, naša bolesť neustále rastie, hoci už zdroj bolesti nemusí existovať, nie je ujma atď. Bolesť sama osebe nie je zlá, pokiaľ nás neovláda, nepohlcuje našu myseľ a neberie nám nádej.

Je nám ľúto samých seba. Môžeme si priať ublížiť konkrétnym ľuďom a dúfame, že si v hĺbke duše uvedomia, ako nás zranili a poškodili naše životy. Môžeme si dokonca prehrávať scenáre v našich predstavách o tom, ako by sa im udialo niečo rovnako zlé. Neuvedomujeme si, že zraňujeme samých seba. Trávime hodiny premýšľaním o minulosti namiesto toho, aby sme si urobili krajší deň.

V podstate sa stávame otrokmi osoby, ktorej niečo zazlievame, alebo otrokmi svojej bolesti, zlyhaní či neprijatia seba.

Úloha

Uvedomiť si, čo s nami robí toxické myslenie či naša bolesť, pracovať pre to, aby bolesť či krivda nad nami začala strácať svoju moc. Nebude ľahké to prekonať, najmä ak sme presvedčení, že máme právo sa hnevať na seba či iného, prináša nám to pocit zadosťučinenia, zamilovali sme si utápanie sa v sebaľútosti a bolesti. Zmeniť to chce čas. Keď sa naučíme byť úprimnejší k sebe, pochopíme, že to "iné" nám len berie vnútorný pokoj a radosť zo života.

Ak bolesť použijeme na poučenie sa či na svoj vnútorný rast a emocionálne dozretie minimálne všímaním si maličkostí a vychutnávaním si všetkej tej každodennej krásy a dobra okolo mňa, možno ju vnímať aj v pozitívnom zmysle slova. Dôležité je uvedomiť si, že proces rekonštrukcie (či už svojho myslenia alebo svojich vzťahov) bude oveľa náročnejší ako proces deštrukcie. Ideálne je zmenu (tých, ktorých som zranil) smerom ku mne neočakávať a v tom prípade moja premena bude smerovať aj k postupnej zmene pohľadu iných na mňa. 

Nie je prekvapivý kľúč k riešeniu danej situácie - odpustenie. Ale ako môžeme odpustiť niekomu alebo niečo, čo nás tak strašne bolí? Ako môžeme iba tak pustiť bolesť, ktorá je s nami dlhý čas a zničila tak veľa v našich životoch, a ktorá v nás bola ukotvená v časoch najväčšej zraniteľnosti a najnižšieho sebavedomia?

Pomôže obrátiť sa na Vyššiu silu a nájsť v nej zmysel odpustenia i silu odpustiť. Pokiaľ máme problém odpustiť inému, môžeme sa pokúsiť pozrieť sa na situáciu z iného uhla pohľadu a porozmýšľať nad tým, aký bol/je náš podiel na vzniknutej situácii. Ak dokážeme byť k sebe úprimní, uznáme, že niekedy môžeme robiť veci, ktoré v iných vyvolávajú negatívne reakcie. Nerobíme to zámerne, možno chceme vždy len to najlepšie, ale možno na ľudí tlačíme, snažíme sa až príliš (mať všetko pod kontrolou, vyjadrovať svoje postoje) a iného to vystraší, zneistí, odradí, poníži. Možno usúdime, že sme v tom nevinne, ale odpustenie z našej strany i tak potrebuje prísť. Ide tu totiž o nás a o pokoj našej mysle. Byť šťastný je oveľa dôležitejšie, než mať pravdu.

V našej skupine sa učíme odpúšťať sebe a iným. Začíname vidieť, že naše šťastie nezávisí od toho, čo iní robia alebo hovoria. Tu sme prijímaní a milovaní, cítime vďaku, okusujeme cestu k životnej rovnováhe, stávame sa zaujímavejšími pre svoje okolie, ak z nás vyžaruje pokoj, rozvaha, pokora, pozitívny vzťah k sebe a prijímanie iných. Sme schopní vysielať láskavé myšlienky namiesto nahnevaných myšlienok. Sme konečne oslobodení z otroctva a zajatia bolesti z minulých udalostí a učíme sa inak pristupovať k bolesti z novovzniknutých situácií. Konečne si budeme vedieť zaspomínať na minulosť bez toho, aby nám neuzdravená bolesť musela zvierať hrdlo, spaľovala nás a robila nás jej otrokmi. 

Ktoré momenty v živote mi spôsobili bolesť? Pri ktorých z nich cítim stále bolesť? Nezmenila sa konkrétna bolesť s odstupom času v iné (deštruktívne či odovzdanejšie) pocity? Snažím sa dnes predchádzať bolesti? Ak áno, prečo, akým spôsobom a s akými výsledkami? Komu som ublížil ja sám a prečo? Dokážem ešte cítiť ľútosť po tom, čo niekomu "zaslúžene" ublížim?