Práca s emóciami: depresia

12.05.2022

Depresiou sa označujú pocity sebaľútosti, pretrvávajúcej zlosti, navyknutia na bezmocnosť alebo obranný mechanizmus používaný na vyhýbanie sa konfliktom.

Zasahuje nálady, myšlienky, správanie a celé telo (spánok, chuť do jedla, pracovný výkon, neverbálnu komunikáciu...). Spôsobuje neschopnosť vnímať či reagovať na všetky alebo len niektoré podnety. Negatívne ovplyvňuje zvládanie bežného života (pozornosť, rozhodovanie, pamäť, nálady, chcenie). Môžeme sa cítiť stále smutní, môžeme často plakať, a to bez toho, aby sme vedeli prečo. Depresia berie radosť zo života, zmysel pre humor, znižuje výkon i libido.

Môžeme byť úzkostní, nahnevaní, podráždení, apatickí, môžeme pociťovať vnútornú prázdnotu, zažívať pocity viny, bezmocnosti, beznádeje a tiež je zmenený náš úsudok. Môžeme byť veľmi vystrašení či veriť tomu, že nikomu na nás nezáleží. Izolujeme sa od okolia. Depresia môže byť mierna, trvajúca len krátko, alebo ťažká, javiaca sa ako nezvratná. Vnímame našu bolesť a naše úsilie ako príliš veľké a môže sa nám zdať, že svetu bude lepšie bez nás. Môže sa objaviť deštruktívne správanie sa, myšlienky na samovraždu alebo aj samovražedný pokus.

Je veľmi dôležité poznamenať, že depresia nie je znakom slabosti osobnosti. Nie je ani stavom, ktorý sa dá ľahko potlačiť či zmeniť, najmä, ak trvá dlhodobo. Blízki či priatelia hovoria: "Vzchop sa!" alebo "Kašli na to!" ale uzdravenie nie je také jednoduché. Často je nutné vyhľadať odbornú pomoc.

Prečo sa stávame depresívnymi?

Neprejavovanie našich pocitov, obzvlášť hnevu, môže byť dôvodom ochorenia. Neprijímame samých seba, našu situáciu, našu minulosť alebo naše omyly počas života. Naša depresia je obranný mechanizmus, keď sa nechceme dostať do konfliktu. Depresia je náš spôsob úniku pred realitou. Niektorí ľudia majú vrodené riziko pre vznik depresie. Chemická nerovnováha v mozgu alebo aj iné zdravotné problémy môžu spôsobiť depresiu.

Depresia sa pri niektorých ľuďoch objaví pri náročných životných situáciách, nízkom sebavedomí, negativizme voči sebe i svetu...

Vyjadrovanie našich pocitov

V ranom detstve sme sa mohli naučiť, že nebolo dobré ukázať ostatným, čo cítime. Mohli sme byť veľmi kritizovaní za záchvaty zlosti alebo hnevu voči tým, pri ktorých sme cítili, že to spôsobili. "Prestaň už revať!" alebo "Tu máš, aby si mal prečo plakať!" mohli byť vety, ktoré sme počuli aj v našom detstve. V určitých situáciách mohlo byť neprijateľné prejaviť svoj strach. Možno sme sa naučili neukazovať navonok tieto pocity. "Buď statočný, veľkí chlapci sa neboja!" Primárne pocity sme zamaskovali niečím, v čom bolo ťažké sa vyznať.

Ak sme sa necítili bezpečne pri prejavovaní takýchto pocitov, tak sme ich možno obrátili voči sebe samým. Bolo bezpečnejšie a ľahšie vyhnúť sa konfliktu a držať tieto pocity vo svojom vnútri. Ak sme to robili alebo to robíme, tak naše vnútro je zaplnené nevyjadrenými emóciami. Tento pretrvávajúci hnev nás obmedzuje.

Čoskoro si už ani neuvedomujeme situácie, ktoré v nás vyvolávajú smútok, hnev, nenávisť, strach alebo radosť. Mylne môžeme veriť, že sme šťastní ľudia, lebo len zriedka cítime hnev alebo strach. V skutočnosti však len popierame tieto pocity. Na druhej strane, zdanlivo nevinné poznámky alebo bezvýznamné udalosti nás vyvedú z miery a cítime sa veľmi nahnevaní. Depresia môže vzniknúť, ak nie sme v kontakte so svojimi pocitmi.

Úloha

Keďže sa v stave depresie často cítime mizerne, veríme, že zdieľanie našich problémov na stretnutiach môže byť užitočné. Avšak, nestretávame sa len pre to, aby sme neprestajne hovorili o našich trápeniach, ale hlavne sa učíme hľadať spôsoby zvládania stresu i každodenného života. Pomáha zameriavanie sa na riešenia a nie na problémy. Na druhej strane, na stretnutiach na nás môže depresia pôsobiť tak silno, že sotva prehovoríme. Často sa cítime zahanbení a vinní, keď sme depresívni, akoby byť depresívnym znamenalo slabosť osobnosti. Na stretnutiach preto vytvárame atmosféru lásky, prijatia a nádeje!

Počas depresie máme väčšinou len veľmi málo energie a aj tá najmenšia aktivita si vyžaduje nesmierne úsilie. Radšej by sme odpočívali alebo ostali v posteli. Vždy si však pripomeňme aj inú možnosť ako rezignovanie či uzatvorenie sa do seba a požiadajme skupinu o pozornosť, zdieľanie, prípadne oslovme aj odborníka a zahájme proces uzdravovania sa na viacerých úrovniach.

Práca na krokoch

Uvedomením a priznaním si bezmocnosti nad našou depresiou v 1. kroku, nám umožní zastaviť popieranie depresie, snahu bojovať s ňou sami. Toto úprimné priznanie nie je znakom porážky, ale nádeje. V ďalšom kroku začneme veriť, že existuje Sila, ktorá je väčšia ako my, a ktorá nám môže prinavrátiť zdravie. Toto je 2. krok. Samozrejme, vieme, že keď sme depresívni, tak neuvažujeme zdravo a rozumne. V tomto období sa môžeme cítiť nehodní lásky i pomoci (už nechceme nikoho zaťažovať). Požiadať skupinu o pomoc je krok správnym smerom. Hoci pre nás môže byť ťažké požiadať Vyššiu silu o pomoc, je to potrebné urobiť. Časom ľahšie dokážeme prijať samých seba, naše okolie a našu situáciu. Cez toto prijatie sa môžeme začať meniť. Program nám pripomína: "Dnes akceptujem seba, takého, aký som. Dnešok prežijem najlepšie, ako viem." Pretože depresia je často príznakom hnevu obrátenému voči nám samým, môže to nejaký čas trvať, pokým sa naučíme prijať samých seba a našu situáciu. Avšak je to nevyhnutný krok k začatiu procesu uzdravovania seba.

Vyjadrenie pocitov môže byť náročné, no ak je niečo ťažké, treba to skúšať a trénovať. Keď nastane situácia, v ktorej sa nahneváme, priznáme si, že sme nahnevaní. Nemusí byť vždy vhodné povedať o svojom hneve priamo osobe, o ktorej si myslíme (vieme), že ho zapríčinila, a preto je tu možnosť podeliť sa o svoje pocity s neutrálnou osobou. Popíšeme naše prežívanie konkrétnej udalosti najlepšie, ako vieme a vyjadríme čo najviac pocitov. Týmto spôsobom sme schopní uvoľniť náš hnev a nehromadíme ho vo svojom vnútri. Rozprávanie je pre nás prospešné, obzvlášť, keď máme evidentné príznaky depresie. Zdieľanie s chápajúcou osobou alebo skupinou počas stretnutí nás udržiava v kontakte s realitou. V takýchto prípadoch často cítime nechuť ísť na spoločné stretnutie, ale práve vtedy to potrebujeme najviac. Vždy môžeme počúvať, aj keď nezdieľame svoje pocity. Navštevovanie stretnutí nás núti prestávať myslieť len na svoje utrpenie a to tým, že zameriame svoju pozornosť na zdieľania ostatných. Môžeme zistiť, že v skutočnosti aj my sa máme o čo podeliť, čo pozitívne odovzdať. Zvyčajne odchádzame zo stretnutia s väčšou nádejou. Začíname si uvedomovať novú slobodu a šťastie zistením, že depresia nemusí byť našou záhubou, lebo sa s ňou dokážeme konfrontovať. A že sme potrební pre každého člena skupiny takí, akí sme, tu a teraz.

Vymenuj, aké máš pocity posledné dni. Urob si zoznam pozitívnych a negatívnych pocitov. S čím súvisia? Aká je tvoja sebaúcta a sebadôvera? Cítiš sa istejšie na týchto stretnutiach? Napíš si anamnézu a vyznač pre teba najdôležitejšie medzníky.