Práca s emóciami: odpustenie

Hoci sa to neraz ťažko prijíma, odpustenie je v mnohých prípadoch jediná možnosť, ako sa dostať cez bolesť, pohnúť sa ďalej a začať rásť emocionálne i duchovne. Základom nášho procesu uzdravovania je aj vôľa - naše vnútorné rozhodnutie odpustiť.

Účinné odpustenie nemôže byť povrchné ani dočasné. A ako také ho najprv potrebujeme pochopiť. Skutočná vnútorná sloboda je podmienená schopnosť odpustiť zo srdca a ísť ďalej. Potrebujeme si prejsť skrz náš hnev a bolesť, na ktorých sme toľko lipli. Odpustenie pomáha rozpustiť hnev, bolesť a strach vychádzajúcich z našej minulosti (povznesieme sa nad všetky bolesti "včerajška" bez toho, aby sme ich ignorovali či bagatelizovali). S odpustením nechávame odísť všetko nepotrebné v nás a vraciame to späť Vyššej sile.

Odpustenie nie je jednorazová záležitosť, ale proces. Je to nový spôsob uvažovania. Niečo ako precvičovanie ochabnutého svalstva; musí sa to vykonávať znovu a znovu, až kým sa to nestane našou novou realitou.

Môžeme nahradiť hnev, pocit krivdy, zlosť... odpustením? Iba ak chceme a vidíme v tom zmysel.

Odpustenie nie je prejavom slabosti, lebo si vyžaduje veľkú odvahu. Robí človeka silnejším, ochotným a schopným vnútorne rásť. Pomáha napísať si dôvody, prečo odpustiť a prečo neodpustenie zraňuje viac. Neodpustením totiž netrestáme osobu, na ktorú sa hneváme, ale trestáme samých seba. Ak na niekoho ukazujeme prstom, ostatné tri prsty smerujú na nás a usvedčujú nás. Nechajme odísť minulosť, a to odpustením tým, ktorí nám v nej ublížili. Boli to tiež len ľudia. Naša myseľ má moc zmeniť pohľad na udalosti a činy našich včerajškov. Už viac nemáme potrebu druhým vracať to, čo sa stalo nám. Pomstou na sebe nikto nepracuje, ale pracuje ňou proti sebe. Pretože pomsta prináša falošný úspech.

Úloha

Nečakajme, že tomu druhému dôjde, že je za čo prosiť o odpustenie. Vyjadrime to, čo nás vo vzťahu k tomu druhému bolí. 

Odpustiť hneď alebo až príde čas? Možno je to o tom, o akú vec vlastne ide, ako sa nás v danom momente dotkla, ako to tu a teraz cítime, kam sme v procese sebapremeny dospeli a kto je pre nás ten druhý. Proces odpúšťania si vyžaduje odvahu, chcieť porozumieť myšlienkam na pomstu, ochotu nechcieť sa odplácať zlým za zlé, vykročiť na cestu uzdravenia. 

Ak si naplno uvedomíme hĺbku, komplexnosť, krásu, často i náročnosť procesu odpustenia (niečo odpúšťame hneď, iné dni, týždne, mesiace...), no najmä jeho dôležitosť pre pokoj tej duše, ktorá po odpustení túži, budeme si nesmierne vážiť druhú šancu a sami sa staneme pri rozdávaní odpustenia i nových šancí štedrejší.

Odpustenie inému

Jedna z najťažších vecí, ktoré môžeme urobiť, je odpustiť osobe, ktorá nežiada o odpustenie. Je veľa preukázateľných momentov v našich životoch, kedy sme boli nejakým spôsobom zranení - napríklad v detstve, keď sme boli malými nevinnými obeťami a niekto iný s nami zaobchádzal zle.

My sme tí, ktorí trpia. My sme tí, ktorí nemôžeme v noci spať. My sme tí, ktorí sami seba držíme vo fyzickej a emočnej nepohode. Preto je odpustenie niečo, čo robíme sami pre seba. Je to prínosné a uzdravujúce aj vtedy, ak osoba, ktorá sa k nám nezachovala najlepšie, už nie je medzi nami.

Odpustiť osobe, ktorá nám nejakým spôsobom ublížila, neznamená, že sa máme podriadiť či podstupovať pri nej riziko ďalšieho zranenia. Práve naopak. Môžeme odpustiť a zároveň odísť zo vzťahu s touto osobou. Môžeme odpustiť a zároveň si nemusíme túto osobu znovu pripúšťať k telu, ak predpokladáme, že nás opäť zraní. Pokiaľ chceme dať druhú šancu, robme to s vedomím, že i my zraňujeme ostatných a takisto túžime po druhej šanci. Je umenie rozpoznať, kto si našu druhú šancu skutočne zaslúži a nezneužije ju. Ale ak už budeme dostatočne silní, prijmeme osobu i s rizikom ďalšieho sklamania z nej.

Pokúsme sa odpustiť srdcom a zároveň prijať následky zraňujúceho konania.

Odpustenie sebe samému

Nepochybne sme i my počas nášho života spôsobili bolesť druhým ľuďom, či už vedome alebo nevedome. Dopustili sme sa omylov i voči sebe samým. To, že sa však budeme trestať stále dookola, bude len prekážkou na našej ceste uzdravenia. Preto, ak naozaj chceme pokračovať v uzdravovacom procese seba samých, jednoducho si začneme odpúšťať. Keď sa vzdávame presvedčenia, že môžeme nejako zmeniť svoju minulosť, cesta odpustenia sa objaví sama. Minulosť nezmeníme, môžeme však zmeniť náš pohľad na ňu. Prijať ju takú, aká je, s vďakou a odpustením.

Nestačí si len odpustiť. Je potrebné so sebou ďalej zaobchádzať s láskou a úctou, ktorú si zaslúžime. Nie sme lepší ani horší než akákoľvek iná bytosť. Musíme sa preto sami k sebe správať rovnako, ako by sme sa správali k niekomu inému.

V ktorých oblastiach života potrebujem ešte odpustiť sebe/ostatným? Ako sa pripraviť na akt odpustenia? Ako ho realizovať (konkrétne činy, ktoré sú potrebné na odpustenie sebe samému ako aj ostatným)? Ako si udržať permanentný pocit odpustenia v mojom každodennom živote? Vyberiem si konkrétnu osobu, ktorej chcem odpustiť a napíšem si dôvody, prečo to urobiť.