Maskulinita


Ciele:

Uvedomiť si zdravé mužské znaky a odlišnosti pohlavia (vonkajšie aj vnútorné - charakterové vlastnosti, záujmy, motivácie, emocionalitu a vzťahové tendencie).

Smerovať k pochopeniu, že naša identita a všeobecné poslanie sú podobné tomu, ako to majú (a ako to cítia) ostatní muži.

Pripojiť sa k širokému svetu heterosexuálnych mužov. Svoje pohlavie začať vidieť ako jednoznačné (sebaistota vo svojom pohlaví) a odlišné od opačného. Naučiť sa jasne prezentovať túto jednoznačnosť, sebaistotu a odlišnosť.

Odvrhnúť starú pasivitu a nesprávny pohľad na seba, postoj k sebe.

Prijať mužskú identitu a nový pocit osobnej moci, sily a odvahy, zažívať rodovú celistvosť, cítiť sa vo svojom vnútri dostatočne maskulínny, tešiť sa z maskulinity okolo nás cez našich (hodnotných) priateľov.

Opustiť ženské spôsoby a zvyky a sústrediť sa na seba ako na muža, menej ako na gaya.

Prekonať predsudky voči iným mužom, vidieť ich ako bratov a požadovať primerané miesto medzi mužmi podľa zásluh i práva.

Rásť v priateľstve a bratstve s mužmi, vyvinúť si úzky a zmysluplný pocit priateľstva, ktorý zodpovedá našej autentickej potrebe spojenia s inými mužmi a vzájomnej opory. Pri mužoch cítiť spojenectvo (bez potreby s nimi splývať intímne).

Pri ženách cítiť odlišnosť (bez potreby s nimi splývať emocionálne a preberať intímne záležitosti). Vnímať ich ako doplňujúce našu prirodzenú odlišnosť a uvedomovať si svoju hodnotu, ktorá obohacuje prirodzenú odlišnosť ženy. Usilovať sa byť dosť silní na to, aby sme boli pre ženy prínosom a aby nás neznechucovalo napĺňať ich potreby.

Na svojej mužskosti potrebuje pracovať každý dospelý muž a osobitým spôsobom ten s homosexuálnou preferenciou. Jeho túžby sa môžu časom stať deštruktívne, preto je vhodné naučiť sa prijímať ich, kontrolovať, a kto chce, voľbou vhodných spôsobov, sa ich môže pokúsiť aj umenšiť.

Rozlišovať pojmy mužskosť a mužnosť

Mužskosť

Subjektívny pocit; niečo, o čom vie len sám dotknutý. Znamená prežívanie osobnej rodovej roly a pocity z jej (ne)naplnenia.

Mužnosť

Neverbálne prejavy, spôsoby a prezentácia osoby, vďaka ktorým okolie hodnotí muža ako dostatočne alebo nedostatočne mužného.

Mužskosť je presvedčenie o tom, že patrím do sveta mužov, nemám voči nemu výhrady, aj iní ma vnímajú ako plnohodnotného muža. Mužskosť je nesmierne komplexná a esenciálna. Tvoria ju všetky vlastnosti, schopnosti a zručnosti, ktoré by muž mal mať bez ohľadu na to, či je dostatočne mužný alebo nie. Muž nie je povolaný k tomu, aby sám pre seba i v očiach iných bol čo najviac mužný (to často vychádza z túžby vyrovnať sa niekomu a často končí pri egocentrizme), ale je povolaný cítiť sa a byť pravým mužom - byť "mužský" najmä zvnútra, myslením, postojmi, záujmami, ale i rečou tela.

Môžem byť vnímaný ako mužný, no sám si to o sebe nemusím myslieť. Alebo nie som vnímaný ako dostatočne maskulínny. K mužnosti viac-menej patrí iba: schopnosť vzbudzovať rešpekt, masívne črty tváre a výraznejšia šľachovito-svalová formácia tela. Chlapi kladú veľký dôraz na mužnosť, avšak podvedome i ženy. Pritom mužnosť je sama o sebe málo podstatná, nie je viac ako povaha, skutky, celkový dojem a charizma muža.

Žijeme v dobe, kedy sa kladie dôraz na vzhľad a ľudia si čoraz častejšie vyberajú priateľov podľa povrchných kritérií. S tým neurobíme nič, ale my to môžeme robiť vo svojich životoch inak. Práca na osobnostnom raste i osobnej mužskosti odhalením a poznaním jadra duše prebieha paralelne s prácou na zovňajšku alebo ju predchádza (začíname postupne prenikať do jadra duše, poznávame vnútro a odhaľujeme to bolestivé v ňom a nesprávne, nevhodné cesty, aby sme na tom mohli pracovať, a potom prechádzame k zovňajšku). Ak sa pravdivo nepoznáme, nebudeme vedieť dospieť k správnej a účinnej zmene. Ak sa nemáme radi dnes, nebudeme sa mať radšej ani po nejakom úspechu v typicky mužskej činnosti, s väčším objemom svalovej hmoty, vyformovanou postavou, lepšou kondičkou atď.

Hodnota muža a jeho potreby

Rodová nonkonformita sa môže zmeniť na rodovú konformitu, môžeme zmeniť pohľad na seba a iných mužov a včleniť sa do sveta mužov (je to ale dlhodobý proces). Konformita je stav vnútornej harmónie s niečím (zážitok zhody alebo porovnateľnosti). Rodová konformita je vnútorný zmysel (vlievajúci do duše muža pokoj a istotu), ktorý náš vlastný koncept muža spája s rodovým konceptom (my sme takí muži ako ostatní). Zvykli sme si totiž vyberať isté typy mužov a idealizovať si ich, kým ostatné typy sme ignorovali alebo nutne strpeli. My sme seba vnímali ako niekoho, kto nedosahuje ideál (hodnotenie samého seba i túžba po ideáli muža boli nesmierne silné, devastujúce vnútro) alebo ako niečo iné (niekedy i v zmysle "extra").

Naše rodové charakteristiky (príznačné pre identické pohlavie) akoby nespĺňali to, ako žijú, po čom túžia a prezentujú sa iní muži; nekorešpondovali s vecami, ktoré sú bežné medzi mužmi. Je potrebné zmeniť toto hlboké presvedčenie, a to do stavu, v ktorom vnútorne splynieme s tým, že to, čo sme a kým sme ako muži, korešponduje s tým, akí by podľa nás i podľa iných muži mali byť. Mnohí z nás to pochopia tak, že máme myslieť a správať sa rovnako ako iní muži v skupine, v ktorej sa vyskytujeme (kolegovia, spolužiaci); usilujeme sa ich napodobňovať vo všetkom. Tým len hráme nejakú hru alebo ideme proti sebe. Nevhodné správanie mužov v skupine sa môžeme naučiť tolerovať a nevyhýbať sa mužom s inou (nevhodnou) prezentáciou seba. Na formáciu je ale skupina mužov, pri ktorých sa odôvodnene (bez infantilného sebadramatizovania, vyzdvihovania seba, zveličovania, túžby uniknúť, meniť iných, odsudzovať ich) necítime dobre, nevyhovujúca. Ak totiž hľadáme konzistentnosť, nemôžeme hneď skončiť v opačnom extréme, kde by sme si v podstate len trénovali pretvárku a herectvo, cítili sa vyčerpane z týchto hier, ešte viac by sa prehlbovala naša rodová nonkonformita a potreba separovať sa. Hoci je to náš osobný vnútorný boj, v ktorom sa usilujeme nespochybňovať našu psychosomatickú maskulinitu, prítomnosť v nevhodne sa správajúcich partiách nás môže posunúť niekam inam. Povedať si: "Som ako iní muži a iní muži sú ako ja." znamená, že hoci nie som kópia iných mužov (viem, kto som, aké hodnoty a zásady mám a kam smerujem), viem, že nie som úplne odlišný, patrím do ich sveta a oni patria do toho môjho. Tolerujem iných mužov v ich odlišnosti bez toho, aby som unikal, aby som sa pri nich príliš zaoberal svojou odlišnosťou. Oni by ma mali tolerovať tiež. Ak to nedokážu, nie sú hodní toho, aby som sa nimi zaoberal. Medzi nimi a mnou nie je neprekonateľná priepasť; ja nie som nehodným mužom a iní muži nemusia mať v mojom svete zvláštne privilégiá, nech už vyzerajú akokoľvek dobre, správajú sa akokoľvek maskulínne (i oni totiž majú svoje chyby). Hodnota muža nespočíva v jeho výzore alebo iných fyzických výhodách, ale vychádza z jeho vnútra a z toho, čo (hodnotné) mi dokáže ponúknuť. Túto hodnotu v sebe má každý muž, aj my. Pocit kompletnosti a spolupatričnosti v skupine pri zachovaní vlastnej originality vychádza zvnútra a prejavuje sa i navonok. Dôležité je odstrániť myšlienky typu: "Nie som model ani príťažlivý." "Iný už nebudem." "Nemám na to." "Nenávidím svoj vzhľad." Je potrebné pracovať na svojom sebavedomí a sebaistote (tým prospievame sebe a priťahujeme iných). Aj iní chlapi veľmi rýchlo vycítia našu neistotu a nízku alebo žiadnu sebadôveru. Potrebu vyrozprávať sa, byť negatívny... možno znesie terapia, ale nemusí ju zniesť kamarátsky vzťah, pokiaľ je negativizmus permanentný. Aj pri terapii, ak je predčasne ukončená, sa stáva, že klient začne veľmi dobre ovládať svoje práva (povedať svoj názor, vyjadriť svoje pocity, cítiť sa pohodlne, vyberať si atď.), ale úplne upustí od sebakritiky, ktorá bola predtým prehnaná až zraňujúca. Niekedy v sebe potlačí schopnosť empatie, primeraného pocitu viny, záujmu o iného a vcítenia sa. Z toho vyplýva, že mnohých vecí v sebe sa nezbavujeme úplne, nepretvárame sa na opak seba, ale usilujeme sa o uzdravenie a vytvorenie rovnováhy.

Tolerancia nestačí. Pre každého muža je esenciálne zažiť a precítiť vzťah, spojenie alebo začlenenie do spoločenstva cez spoluprácu, spontánnu podporu, priateľstvo, puto a zdravú (čistú, nesexuálnu) lásku (harmónia, synchronizácia a pozitívne emocionálne ladenie). Je to prirodzené a normálne, hoci sme to v napĺňajúcej miere možno nikdy nezažili. Toto žiadna terapia nenahraní ani nezabezpečí. Toto poskytne len iný jednotlivec alebo spoločenstvo mužov - "adopcia" iným mužom a prijatie spoločenstvom (ktorého a ktoré si sami vyberieme, nie ktorý alebo ktoré nám "ostane").

Každý muž potrebuje zažiť pri iných mužoch:

- pripojenie (stabilná väzba), byť súčasťou celku,

- zosynchronizovanie (naladení na jednu vlnu),

- uistenie (pozitívny postoj nášho vzoru smerom k nám nás akoby činí právoplatnými členmi mužskej časti society),

- podpora (pomoc a pozornosť),

- náklonnosť (dobrota, láskavosť, vrelý cit).

Takmer každá bežná skupina mužov je kritická voči iným mužom, nič im nedaruje. Muži sú vo všeobecnosti citliví na neistú prezentáciu iného muža, strach, odstup a zženštilé prejavy (čo nevylučuje celkový dojem mužnosti, kým sa muž nezačne hýbať a rozprávať). Je správne sa zaoberať sebou a svojou prezentáciou, ale je potrebné poznať hranice, vedieť filtrovať a ventilovať neoprávnenú kritiku a naučiť sa narábať s oprávnenou kritikou. Práca na osobnej mužskosti, posilňovaní osobnosti je dlhodobý proces a bolo by smutné, keby nás iní znechutili už na začiatku cesty (o kritike môžeme premýšľať, ale nedovolíme, aby nás ovplyvňovala negatívne). Nemôžeme chcieť dosiahnuť zmenu hneď (zmena postojov, neverbálnych a paralingvistických prejavov, myslenia, spôsobu komunikácie... bude trvať roky).

Prílišné zaoberanie sa prednosťami iných mužov (často spojené so snením či smútkom), pocit skľučujúcej inakosti a túžba byť v blízkosti pre nás niečím zaujímavých mužov, sa obyčajne objavili oveľa skôr, než sme ich začali pociťovať ako erotickú príťažlivosť (mnohí z nás boli i reálne odmietnutí). Šlo o túžbu každého malého chlapca byť uistený, pochopený a vedený svojím otcom, aby sa cítil dobre vo svojej mužskej identite, necítil sa cudzo medzi inými mužmi. Ak sa chlapčenské túžby po spojení s dospelými mužmi a rovesníkmi nenaplnia, môže to prerásť do otvorenej rany v období dospievania. V spojení s pubertálnou produkciou hormónov to môže prerásť do inej sexuality. Toto bol náš prípad, keďže sme v útlom detstve nezažili odpojenie od matky a pripojenie k otcovi a v období intenzívneho psychosexuálneho rozvoja nepociťovali dostatok vedenia a uistenia zo strany otca (ktorý nás svojím spôsobom miloval) alebo iných mužských vzorov. Na mužov sme sa začali dívať ako na niekoho, kto je na druhej strane - záhadný a odlišný - a veľmi ľahko sme sa identifikovali so ženami ako našimi spriaznenými dušami, vodkyňami.

To, že sme v mužoch videli sexuálny objekt, nás len oddialilo od napĺňania a radosti z našej mužskej identity. Naša potreba byť v kontakte s mužmi ako bratmi a zažiť bratskú lásku sa nikdy nenaplnila.

Zistili sme, že hlboké prepojenie so svojou mužskosťou je dôležitou súčasťou života, ktorú bolo potrebné napraviť v dvoch rovinách:

Vnútorne

Potrebovali sme vnútorne splynúť so svojou mužskosťou, zdravým sebapresadzovaním sa a sebadôverou, aby sme sa na seba dívali ako na mužov a aby sme sa vnútorne prestali vzďaľovať od mužov, ktorých sme obdivovali, ktorým sme závideli a z ktorých sme si vytvárali sexuálne objekty.

Potrebovali sme sa odpútať od ženského vnímania sveta, aby sme pociťovali svet ako muži.

Potrebovali sme v sebe vypestovať skutočnú mužskosť a oslobodiť sa od homosexuálnej identity a homosexuálnych väzieb.

Interpersonálne

Potrebovali sme sa spojiť so svetom heterosexuálnych mužov a prekonať pôvodné presvedčenie, že vnútorne nie sme celkom mužmi a že k nim nepatríme.

Potrebovali sme prekonať predsudky voči mužom, hlavne tým heterosexuálnym, a naučiť sa prijímať mužov ako svojich bratov so všetkými ich slabosťami, cítiť sa príjemne medzi mužmi v rôznych situáciách.

Netvrdíme, že muži, ktorí nielen že prijali svoju sexuálnu orientáciu, ale aj túžia žiť ako homosexuáli naplno (často nezáväzne), a ktorí majú radi svoju istotu a pohodlie, nie sú plnohodnotnými mužmi. Niektorí homosexuáli vyžarujú nefalšovanú mužnosť, sú výnimočnými osobnosťami, čím si vo svete mužov (gayov aj heterosexuálov) vysluhujú obdiv a rešpekt (zaujímavé je, že potom už žijú skôr bisexuálne). Netvrdíme, že heterosexuálni muži nikdy nepochybujú o svojej mužskosti, alebo že sú v manželstvách šťastní (vždy je to o vnútornej pripravenosti človeka, o jeho hraniciach a prioritách). My sme však v našich životoch poznali, že snaha vybudovať si prepojenie na mužský svet cestou homosexuálnych myšlienok a skutkov, je ako uhasiť smäd slanou vodou. Túžili sme po zmysluplnom spojení s (heterosexuálnymi) mužmi, silnejšom a presvedčivejšom prežívaní osobnej identity. Ak sme sa ale v snahe o naplnenie tejto potreby obrátili na homosexuálov, homosexuálne myšlienky, spoliehali sa na homosexuálnych mužov (že budú naším hnacím motorom, posúvať nás dopredu, uznávať nás a napĺňať) a homosexuálnu identitu, spôsobilo to, že sme strácali životnú silu, autentickú identitu, boli sme izolovanejší a viac sme sa odlišovali. Náš smäd narastal namiesto toho, aby bol uhasený.

Výrazné vnútorné odpojenie sa od sveta mužov, preklasifikovanie túžby po mužskosti, uistení a prijatí, v nás ešte viac posilnilo nenaplnenú potrebu byť v blízkom vzťahu s mužmi - niečo, čo sme nevedome erotizovali (v čase, keď sa prebudila i potreba sexuálneho naplnenia). Nevedeli sme nájsť cestu alebo sme nenašli odvahu naplniť danú potrebu platonicky cez kvalitné heterosexuálne vzťahy. Bolo to niečo, čo sme potrebovali, ale najviac sme sa toho báli. Predchádzajúca skúsenosť nás naučila nedôverovať mužom. Uverili sme, že heterosexuálni muži nie sú schopní uspokojiť naše túžby po náklonnosti, súcite a pozornosti. Utekali sme od toho, čo sme najviac potrebovali.

Rozvíjanie mužskej identity: Vnútorné prijatie maskulinity

Pre mnohých mužov je túžba po maskulinite hybnou silou v ich homosexualite. Ak muž nie je dostatočne ukotvený vo svojej pravej identite, môže sa to pre neho stať motorom, ktorý ho poháňa k homosexuálnemu správaniu, náklonnosti i praxi. Alternatívou k identite muža je nejaká iná identita; identita homosexuála, ak ju prijíma, alebo identita sexuálnej bytosti využívajúcej túžby iných sexuálnych bytostí, aby mohla byť v ich prítomnosti a priazni. Muži hľadajúci, ako sa zbaviť neželaných homosexuálnych túžob, sa obyčajne najprv sústredia na svoje správanie a sexuálnu príťažlivosť, pretože to sú oblasti, v ktorých najviac pociťujú úzkosť. Účinnejšie je, ak sa sústredia viac na svoju identitu, a to hlavne spočiatku. Identita sa viac poddá priamemu ovplyvňovaniu ako správanie a príťažlivosť. Úspešne sa mení programom vedomých výberov správnych možností a špecifických činností. Neúplná mužská identita je to, čo vedie k homosexuálnemu správaniu a príťažlivosti.

Väčším dôrazom na identitu ako na správanie alebo príťažlivosť sa muž viac zameriava na podstatu veci ako na sprievodné symptómy.

Identita môže byť definovaná ako spôsob, akým sa muž díva sám na seba. Sú to predovšetkým presvedčenia a úsudky, ktoré má o sebe samom vo vzťahu k iným, k skupinám, ako aj k typom jednotlivcov. Cez ne sa charakterizuje ako osoba patriaca a zdieľajúca s nimi spoločné charakteristiky. Ak je výsledná identita založená na prijatých názoroch a vybraných asociáciách, ako veľmi je tvárna a krehká.

Istý homosexuálny muž píše: "Počas rôznych etáp života som prešiel viacerými identitami - dobrý chlapček, rebel, umelec, čestný muž, neschopný muž, silný a odvážny, sexuálne závislý, homosexuál, bisexuálny muž, heterosexuál, dedinčan, mešťan, samotár, úspešný, chudák a mnoho ďalších. Keď si pomyslím, čo všetko ma v tých obdobiach charakterizovalo a čím som sa cítil najviac, zostávam v nemom úžase nad tým, aká premenlivá bola moja identita. Niektoré z týchto identít prichádzali či odchádzali tým, ako sa menili okolnosti a mojím postojom k zmeneným okolnostiam. Iné sa menili tým, pri kom som sa cítil dobre, o kom som si myslel, že sa mu podobám alebo komu som sa chcel podobať. Niektoré zmeny identity som robil celkom vedome a zámerne, zatiaľ, čo iné boli skôr dôsledkom náhodných situácií."

Kým niektoré typy identity nie sú až tak emocionálne významné, ak vôbec nejaký emocionálny význam majú, od kvality napĺňania (mužskej a predtým chlapčenskej) rodovej identity sa odvíja to, akým spôsobom bude chlap/ec vnímať seba i svet, aké pocity sa mu budú vynárať ohľadom seba a sveta okolo neho. Identita ovplyvňuje to, či sa bude cítiť ako muž alebo skôr ako žena, alebo niečo medzi tým. Má vplyv na jeho separáciu alebo pocit príslušnosti k niekomu/niečomu pre vnútorný stav prázdnoty alebo naplnenia, pocit vyčlenenia alebo spojenia.

Identita zrejme najviac ovplyvňuje to, ktoré pohlavie muž považuje za skutočne opačné, dobre nepoznané až cudzie (nikdy nebol iniciovaný v tomto pohlaví), a ktoré ho preto najviac priťahuje. Ak muž nemá dostatočne vyvinutý vnútorný zmysel pre svoju mužskosť, bude sa cítiť neúplný. Jeho hlavnou túžbou sa nestane túžba po pohlavne odlišnom objekte, ale bude hľadať spôsoby, ako naplniť svoju mužskosť, bude ho priťahovať mužskosť i mužnosť iných mužov. To sa stane pre neho to "iné" a prioritné. Toto bude jeho chýbajúce "rebro." Z toho vyplýva, že vývin našej mužskosti - hľadanie úplnosti v nás samých - by mohlo posilniť nielen naše mužské JA, ale tiež utlmiť homosexuálnu príťažlivosť (ak zistíme, že s príťažlivými mužmi vieme existovať aj nesexuálne a má to ešte silnejší a trvácejší efekt) k iným osobám rovnakého pohlavia (a zároveň sa môžeme otvoriť ženám iným spôsobom, budeme ich vnímať inak ako doteraz).

Keď sme už pochopili, že naše homosexuálne pocity pramenia z celoživotného hladu po normálnom spojení s mužmi a našou maskulinitou, bude jasnejšia aj cesta uzdravenia starých rán. Tohto v minulosti zraňovaného chlapca môžeme nanovo učiť milovať, dôverovať a identifikovať sa s mužmi ako s bratmi, ak tento, už dospelý chlap, skutočne túži po naplnení prirodzenej potreby uistenia sa v mužskosti a zdravého spojenia s inými mužmi (alebo mu vyhovuje stav, v ktorom je teraz, presvedčil seba o tom, že lepšie to už nebude, zvykol si na taký život, aký viedol doteraz, alebo sa, dokonca, na ňom stal závislý).

Požadovať svoje miesto v kruhu mužov

Nikdy nie je neskoro rozvíjať osobnú mužskosť a požadovať svoje miesto medzi mužmi, na ktoré máme nárok. Testovanie a potvrdzovanie mužskosti sa môže diať kedykoľvek v živote muža, ale musí to urobiť spôsobom, ako keby bol znova chlapcom. Uistení vo svojej mužskosti môžeme byť iba vtedy, ak sme týmto mužom (potenciálnym vodcom či vzorom) vnútorne neodňali právomoc uisťovať v mužskosti iných mužov (právomoc vovádzať do sveta mužov). Mužskosť sa formuje v spoločnosti mužov, a preto proces uistenia musí prebiehať v súlade s ich podmienkami. Uistenie vychádza z toho, čo robíme (aktivity, ktoré sú nám vlastné a akceptované inými mužmi), a to, čo robíme, uisťuje v tom, že robíme správnu vec.

V procese rozvoja mužskosti sme vychádzali z dvoch hlavných zásad:

1. Každý muž musí prejsť na ceste duševného i duchovného rastu určitými "vývinovými" fázami (dostáva sa do určitého "levelu," v ktorom sa testuje jeho pripravenosť); na ceste k vnútornému pokroku nie sú žiadne skratky. Ak sme nimi neprešli ako chlapci, musíme nimi prejsť teraz.

2. Mužskosť je do značnej miery záležitosťou toho, čo robíme a dosiahneme ju tým, ak sa budeme venovať aj tomu, čo robia iní muži.

Homosexualita súvisí s problémom nerozvinutej mužskosti, emocionálneho strádania a neistej identity. Dôležité je, aby sme rozvíjali svoju mužskosť spôsobom, ako si ju budujú chlapci, t. j. procesom učenia sa, skúšania, neúspechov, ťažkostí, sklamania (nahnevania sa), aktivizácie síl, ďalšieho skúšania a nakoniec úspechom. Keď sa raz dostaneme do tohto procesu (nenecháme sa vykoľajiť ani odradiť) a posunieme sa čo i len o krok dopredu, nesmierne nás to posilní. Uvedomíme si, že iní muži nás prijímajú. Náš vnútorný svet sa začne prispôsobovať tomu, kým muž v skutočnosti má byť a je. Začneme sa takýmito mužmi stávať, napĺňať poslanie, pre ktoré sme boli stvorení.

Čo sme museli urobiť, aby sme boli úspešní?

Nasleduje zoznam rôznych zmien, ktoré mnohí z nás urobili, aby sa v nás vyvinul zmysel pre autentickú mužskosť a aby sme sa začlenili do sveta mužov:

1. Pracovali sme na rozpoznávaní a prekonávaní predsudkov voči heterosexuálnym mužom, na strachu z nich a na našej idealizácii určitých typov mužov, ktorým sme závideli a bažili po ich kvalitách (bažili po nich). Vedome sme sa zamerali na to, čo máme s inými mužmi podobné alebo spoločné, a prestali sme zdôrazňovať a zveličovať domnelé rozdiely.

Usilovali sme sa osobne interagovať s mužmi, ktorí disponovali cez našu perspektívu božskými črtami a závideli sme im. Takto sme videli nielen ich silné stránky; talenty a schopnosti, ale aj slabosti, zápasy a strach. Niekedy sme sa dozvedeli, že aj oni v nás vidia črty, ktoré obdivujú. Vyhýbali sme sa snívaniu o krásnych mužoch, čiernym myšlienkam o sebe, hodnoteniu mužov podľa výzoru a zoznamovaniu sa vo virtualite.

Rozvíjali sme charakteristiky, črty, vlastnosti a zručnosti, ktoré sme obdivovali pri iných (fyzická kondícia, sebaistota a schopnosť priateľsky vychádzať s inými). Viac sme si uvedomovali tie charakteristiky, črty, vlastnosti a zručnosti, ktoré iní muži obdivovali na nás (napr. odvahu, súcit, nadanie pre niečo). Prijali sme o sebe tie skutočnosti, ktoré sme nemohli zmeniť (výška, tvár, telesné proporcie, pôvod atď.).

Prestali sme sa prehnane kritizovať, neustále sa ospravedlňovať, kontrolovať a negatívne sa porovnávať s inými. Začali sme vidieť a utvrdzovať sa v sebe samých (nepochybovať o svojich dobrých vlastnostiach, silných stránkach, odvahe). Objavovali sme osobnú mužskosť. Prestali sme sa sústreďovať na rozdiely (podceňovať sa a zdôrazňovať nedostatky), čím sa pre nás iní muži stali podobnejší, dostupnejší a i napriek rozdielom sme ich dokázali viac považovať za bratov, nie za potenciálnych milencov.

2. Vyčlenili sme sa z homosexuálnej identity, homosexuálnych asociácií a homosexuálnej kultúry; vzdali sme sa aktivít a vzťahov, ktoré podporovali naše odlučovanie sa z mužskej časti society, feminínnych spôsobov správania sa a úzkeho spojenia so ženami (splývania). Prijali sme novú identitu, identitu silného muža, ktorý rozvíja svoj mužský potenciál.

Človek sa stáva tým, kým si myslí, že je, čo a ako koná. Nahradili sme homosexuálne prejavy; postoje, myslenie, reč, aktivity, imidž, spôsoby a záujmy typickými heterosexuálnymi kvalitami a záujmami. Bolo ťažké oslobodiť sa (vnútorne) od vplyvu homosexuálnej komunity (často iba ona prejavovala ochotu poznať a záujem napĺňať naše potreby), ale napokon sme pochopili, čo nám skutočne dáva, čoho sa nám v nej nikdy nedostane a čo nám berie. Boli sme nútení prehodnotiť skutočný pôvod a obsah záujmu homosexuálnej komunity o nás.

Vyhýbali sme sa myšlienkam, činnostiam a vzťahom, ktoré vytvárali dojem a vyvolávali v nás pocit, že sme akoby "jeden z dievčat;" ako keby sme patrili do kruhu žien a nie mužov. Odmietli sme takéto snahy iných, vlastné smerovania či tendencie. Vedome sme pracovali na "odidentifikovaní sa" od žien, keď sme sa snažili o identifikáciu s mužmi. Pre niektorých z nás to znamenalo aj preťať prílišnú väzbu na matku či spoliehanie sa na "bezpečie v jej náruči." Ak sme boli príliš závislí na našom vzťahu s mamou a priveľmi koncentrovaní na jej starosti a záujmy (mama si na to zvykla, prípadne to sama vyžadovala), zapracovali sme na vytvorení jasných hraníc, usilovali sme sa oslobodiť od jej vplyvu vnútorne i vzdialiť sa od nej fyzicky (osamostatniť sa).

Čerpali sme z novej identity, ktorá vôbec nebola založená na sexualite ani na našom predstieraní či slabostiach, ale vychádzala z našich silných stránok a z rastúceho presvedčenia o osobnej mužskosti.

3. Budovať náš vnútorný pocit mužskosti znamenalo objavovať a roznecovať energiu a vnútornú silu v sebe. Zbavovali sme sa pocitu bezmocnosti, nesamostatnosti, beznádeje a pocitu, že sme obeťou. Nahradili sme to nanovo objaveným citom pre zodpovednosť za to, čo sme urobili a robíme so svojím životom.

Pracovali sme na rôzne silnej vnútornej diskrepancii v biologicky a psychicky identickom a chcenom pohlaví (aby sme sa v chcenom pohlaví necítili cudzo alebo nekomfortne, ostatných členov toho istého pohlavia nevnímali tak, ako by patrili do skupiny odlišného pohlavia, a aby nás táto odlišnosť nepriťahovala aj sexuálne). Základným rozporom bolo naše vnútorné: "Chcem to, ale nedokážem to," lebo:

- sa cítim slabý (zranený), o niečo ukrátený, ochudobnený (strádajúci),

- cítim sa neschopný,

- nehodný svojej roly,

- chronicky nevyspelý až nemohúci vo svojej pohlavnej role atď. Bolo potrebné dostať sa cez to.

4. Vyhľadávali sme a začleňovali sa do skupín mužov, ktoré nás priťahovali, oslovovali už dlhší čas, domnievali sme sa, že potrebujeme byť ich súčasťou, lebo nám dajú pocit prijatia a bezpečia (alebo sme sa v nich v minulosti cítili dobre, pomáhali nám rozvíjať a potvrdzovať mužskú identitu). Usilovali sme sa rozvíjať aj také (prirodzené) talenty, pri ktorých bolo potrebné vedenie iných mužov alebo spolupráca s nimi (nesnažili sme sa akýmkoľvek spôsobom izolovať, vyčleňovať, báť sa iných mužov). Posilňovali sme svoju odolnosť, usilovali sa vydržať (posúvali hranice), a ak to už naozaj nešlo, hľadali sme ďalej, nevzdávali sme sa.

5. Prekročili sme hranice komfortnej zóny, aby sme získali nových priateľov z prostredia heterosexuálnych mužov, ktorých sme obdivovali a trávili sme viac času v mužskej spoločnosti.

Urobili sme si čas a vytvárali príležitosti k tomu, aby sme sa v chlapskej spoločnosti zaoberali každodennými i príležitostnými "chlapskými vecami," niečím, čo sme vynechali v našom predchádzajúcom živote, stránili sme sa toho, alebo sme v tom v minulosti neuspeli, a tak to zanechali.

Pracovali sme na tom, aby sme vyzerali, konali a hlavne cítili sa ako "jeden z chlapov." Takto sme si získavali svoje miesto v kruhu mužov.

6. Naučili sme sa dôverovať iným mužom aj s rizikom nesúhlasu a zdieľania toho tajného, skrytého, intímneho i bolestivého (byť pred nejakým mužom takí, akí sme, aj so svojimi temnými stránkami). Nesnažili sme sa vyjavovať svoj svet hneď a každému. Trpezlivo sme čakali na moment stretnutia takého človeka, ktorý sa s nami priateliť chce, má vyvinutú schopnosť empatie, je dôveryhodný a istý vo svojej heterosexualite. Daný muž nám mal rozumieť, neodsúdiť nás. Malo by mu na nás záležať, aby sme mu mohli vyjavovať svoje plány, v ktorých nás bude podporovať, aby sme sa mohli vzájomne konfrontovať a nebáť sa, že ho kvôli rozdielnosti stratíme. Dávali sme si pozor, aby sme svojho "parťáka" napĺňali a neodradili svojím negativizmom (každý má právo na zlé dni, ale nemali by sme každému zlému dňu podľahnúť alebo si ho vytvárať sami). Naučili sme sa vidieť vo všetkom zlom aj to dobré, "dobíjať," nie "vysávať" ľudí okolo seba. I v každom človekovi sme sa učili vidieť niečo dobré, hľadať niečo zaujímavé (mimo sexuálneho kontextu).

Otvorili sme sa súcemu mužovi (mužom) a žiadali o podporu a pochopenie, zasvätili ho (ich) do našich životov, dávali mu (im) slobodu a boli tu aj pre neho (nich), ak bolo treba.

Vytvorili sme si tak sieť členov rodiny, priateľov, poradcov, mentorov a vzorov, ktorí nám verili, verili v našu schopnosť zmeniť sa a robiť veci inak, a zároveň milovali našu originalitu a podporovali ju.

7. Usilovali sme sa znovu si nájsť cestu k otcovi alebo sme vyhľadávali náhradných otcov (starších mužov, "trénerov," mentorov), aby sme pozitívne pocítili otcovský vzťah.

Keď to bolo možné, usilovali sme sa skvalitniť už existujúci vzťah otec - syn. Trávili sme s otcom viac času, učili sa mu dôverovať, odpúšťať a otvoriť sa.

Vyhľadali sme ďalších mentorov a žiadali ich o radu, spätnú väzbu, pohľad na vec, múdrosť, vedenie a uistenie. Požiadali sme ich o to, aby boli našimi trénermi pri rozvíjaní určitých zručností, schopností, spirituality, pri tréningu sebakontroly, získavaní pocitu sebaistoty, a to aj vo vzťahu k ženám, pri náprave rodinných vzťahov alebo ďalších veciach, pri ktorých sme mali možnosť byť znovu vedení "otcom." Cez reakcie tých, ktorí nás smerovali, sme mohli úprimne, slobodne a neohrozene sledovať to, ako muž myslí, koná a cíti. Ich láskavé prijatie a priateľské vedenie nás pretvárali (a posilňovali).

Mohli sme mentorom pravidelne hlásiť, ako sa nám darí napĺňať naše ciele, informovať ich o úspechoch i nezdaroch.

8. Bez toho, aby sme popreli vlastné záujmy alebo samých seba, sme sa chceli rôznymi činnosťami priblížiť k svetu iných mužov, vzdať sa toho, čo muži väčšinou nerobia, zaujímať sa o veci, pri ktorých sme cítili, že nás robia viac mužmi. Tým, že sme si dávali výzvy a prekonávali seba, sme dosahovali obdiv a uznanie mužov, ktorých sme si vážili, a ktorí nás priťahovali.

Skúmali sme mužský svet účasťou na aktivitách iných mužov. Predtým sme sa totiž toho báli. Naučili sme sa smiať i zo samých seba a cítiť radosť z objavovania.

Všímali sme si, ako sa muži obliekajú, rozprávajú, konajú a správajú voči iným mužom a ženám. Postupne sme si modelovali svoj vlastný výzor, spôsoby, prejav, správanie, zásady a vzťahy. Niečo podobné zažívajú a robia chlapci, keď napodobňujú rovesníkov alebo starších, a to ich obohacuje, formuje a v procese pokusu - omylu posúva ďalej (v našom detstve to takto nemuselo prebiehať).

Pochopili sme, že obdiv a uznanie iných mužov sa dá získať odvahou a prekonávaním prekážok. Muži permanentne dokazujú sebe i ostatným, že si zasluhujú rešpekt, a to hneď viacerými spôsobmi, nielen tým klasickým, ako je šport a zručnosť automechanika, ale i rôznymi úspechmi, talentami, šikovnosťou, všeobecnou alebo špecifickou zručnosťou, záujmami; čímkoľvek, na čo je potrebné mať žalúdok, odhodlanie alebo predpoklad. Niečo, čo odráža vnútornú silu, vytrvalosť a bojovného ducha.

Vyhľadávali sme výzvy, ktoré boli náročné a cez zvládnutie ktorých sme sa osvedčili vo svete mužov. Konali sme premyslene, nehazardovali sme so životom.

9. Začali sme si vytvárať pozitívny emocionálny vzťah k nášmu telu, boli na neho viac hrdí a vážili si ho. Uvedomovali sme si síce obmedzenia, ale nebáli sme sa výziev prekonať ich (ak to šlo) - pomaly a isto.

Niektorí z nás sa cítili nepríjemne vo vlastnom tele. Pracovali sme na tom, aby sme sa mali radšej, vedeli sa objektívne zhodnotiť a chceli sa zdokonaľovať s radosťou, nie pod tlakom sebaneprijatia a zúfalstva. Dôležité bolo mať správny motív, zvoliť si správny cieľ a spôsob jeho napĺňania. Mohli sme si zhotoviť krátke video, v ktorom komunikujeme a hýbeme sa (so záberom na celú postavu), usilujeme sa vystupovať tak, ako vystupujeme bežne, prípadne sme niekoho poprosili, aby nás natočil pri rozhovore alebo prejave, kde sa nesnažíme príliš kontrolovať alebo byť neprirodzený. Po prehratí videa sme sa na seba pozreli inými očami, všímali si reč tela, hrubé pohyby, ako si sadáme, čo robíme s rukami, nohami, aká je mimika tváre, úsmev, čo robíme s perami, očami, aké sú gestá a nakoniec hlas (paralingvistické prejavy). Posúdili sme to, do akej miery sme so sebou spokojní, porozmýšľali nad tým, s čím a prečo nie sme spokojní, na čom skutočne túžime popracovať tak, aby sme si neubližovali. Ak sme na sebe chceli pracovať, museli sme sa naučiť mať sa zdravo radi na začiatku tejto cesty, inak nám hrozilo, že sa nebudeme mať radi nikdy alebo stratíme všetku motiváciu, ochotu pri prvých nezdaroch.

Zdokonaľovali sme sa v rôznych oblastiach a hlavne takými spôsobmi, pri ktorých sme sa cítili najviac emocionálne odmenení. Rozvíjali sme fyzickú silu, kondíciu, schopnosti, upevňovali zdravie a tešili sa z toho, ako sme hnali naše telá k novým limitom.

10. Čím viac sme sa cítili ukotvení v našej mužskej identite a čím silnejší sme sa cítili ako muži (čím viac sa menil náš postoj k sebe, čím viac sme sa cítili napĺňaní a šťastní ako muži), tým viac sa menil i náš vzťah k iným mužom a ženám.

Sexuálna príťažlivosť k mužom sa postupne menila na radostný pocit bratstva a zdieľania v identite, ktorej sme boli súčasťou. Ženy sa postupne stávali tým, čo bolo pre nás "iné" s charakteristikami a črtami, ktoré boli v jasnom protiklade s našimi alebo ich dopĺňali.

Niektorí z nás po rokoch pocítili ešte silnejšiu zmenu vo vzťahu k ženám. Z pozície mužskej sily sme boli schopní správať sa k ženám inak, imponovať im, cítiť niečo sexuálne, čo ešte viac posilňovalo náš pocit mužskosti a celistvosti (po prijatí seba, objavení skutočného JA, splynutí s celkom - mužskou časťou society), kým predtým sme ženy vnímali ako tie, s ktorými sme vnútorne splývali, ktoré nás pohlcovali alebo oslabovali. Boli sme pripravení prevziať na seba mužské poslanie byť živiteľom, ochrancom, milencom a životným partnerom pre ženu, alebo sme v sebe objavili iné - vyššie poslanie.