Miluje rodič svoje dieťa bez podmienok?

Otec by tu mal byť pre svojho syna vždy. Bez ohľadu na všetko musí mať istotu, že má lásku, že sa cíti v bezpečí. A dieťa by sa malo na svojho otca spoliehať a chodiť k nemu pre rady a pomoc.

Ako rodič by som dieťa pobádal k tomu, aby mi chcelo hovoriť všetko, čo cíti. To by nebolo možné bez predošlého kvalitného vzťahu, úcty, dôvery a možno i obdivu. Želal by som si mať silu ho počúvať hodiny, hoci bude vravieť o veciach, s ktorými absolútne nesúhlasím a mám chuť kričať, aby s tým prestal (a napriek tomu sa na neho usmejem alebo ho chytím za ruku, pretože ho rešpektujem). Mnoho synov nie je naučených hovoriť, najmä nie otvorene, úprimne s vlastnými otcami. Možno majú strach, že ak sa v niečom viac otvoria, budú zraniteľnejší, budú musieť premýšľať o veciach, ktoré bolia, o ktorých nechcú premýšľať, nie sú pripravení o nich premýšľať, meniť ich, alebo sa ich vyjadrením sami usvedčia, že nie sú hodní synovia. Možno majú strach z toho, že potom budú stavaní do roly, v ktorej nie sú alebo nechcú byť. Možno nechcú ukázať svoju zraniteľnosť, slabosť a potrebu pomoci. Pritom by stačilo, keby otec vtedy alebo teraz reagoval inak, lebo už je to možno naposledy, čo počuje svojho syna zdôverovať sa. Možno len chcú, aby boli vypočutí a akceptovaní v takom stave, v akom sú teraz, alebo v akom budú ešte dlho. Žiadne dieťa nechce cítiť ani náznak smútku svojho rodiča kvôli nemu (nie to ešte utrpenie), ani to dospelé. Vtedy ho napadá iba únik a prerušenie väzieb. Dospelé dieťa nepotrebuje schválenie niečoho nasilu. Potrebuje sa cítiť milovane bez podmienok a rešpektovane.

Rodina je jedinečný celok napriek rôznorodosti jeho častí. Rôznorodosť je skúška, či i napriek nej dokážu tieto časti medzi sebou interagovať s láskou. Nie vždy treba ponúkať riešenia, a hlavne dieťa ako mladý výhonok vycíti každý zámer a bolestivú myšlienku kmeňa, na ktorý je dokonale napojený. Dávam svojmu dieťaťu takú lásku, akú potrebuje cítiť? Do akej miery sa podieľam na uspokojovaní jeho základných potrieb alebo ho nútim blúdiť, pochybovať či hľadať inde?

Ak niekomu o sebe začnem hovoriť všetko, prijímam riziká s tým spojené a možno sa bojím, aby na mňa tá osoba, hoci je milovaná, nezačala zrazu vyvíjať mierny nátlak (ak nadobudne dojem, že ma dokonale pozná a vie, čo potrebujem skôr, ako to poviem, nebude ma brať vážne, ak vyjadrím to, čo nebolo očakávané alebo nevie byť akceptované atď.), lebo si bude myslieť, že svojou úprimnosťou volám o pomoc. Ako syn môžem byť úprimný, ale to neznamená, že volám o pomoc alebo čakám na niekoho schválenie, a už vôbec nečakám kritiku, ak na ňu nie som pripravený. Na odsúdenie či manipuláciu od rodiča nebude dieťa nikdy pripravené tak, aby sa ho hlboko nedotkli. Rodič si často ani neuvedomuje, ako ubližuje svojmu dieťaťu. Každý z nás túži po láske rodičov a zároveň byť nimi plne rešpektovaný. Myslím si, že nikto z nás nechce, aby sa mu niekto dostal príliš pod kožu alebo hľadal za neho riešenia..., alebo aby o nás mal niekto taký obraz, aký vlastne chce mať on, no realita je iná. To vytvára bariéry a nedorozumenia v jednotlivých vzťahoch. Niekedy stačí len pocit, že daná osoba mi skutočne verí a rešpektuje ma.

Cítim sa úplne stratený, ak niekto odo mňa čaká úprimnosť, vnútorné obnaženie, no ja necítim elementárnu úroveň lásky, úcty, prijatia, charizmu a rešpektovanie individuality. Nielen muži sú citliví na to, ak sa na nich zrazu niekto začne dívať inak. Všetci sa potrebujeme cítiť vo vzťahoch s inými potrební, naplnení, dobíjať sa energiou najmä tým, že v nás niekto verí.

Mnohí ľudia nie sú pripravení počuť či prijať pravdu. Svedčia o tom ich neadekvátne reakcie. Dívajú sa na človeka pre úprimnosť či otvorenosť jeho mysle inak, správajú sa k nemu inak, akoby ho už mali prečítaného - namiesto toho, aby skutočne ocenili úprimnosť, vyhli sa súdom a chceli sa od neho učiť, bez snahy byť jeho pomocníkom či tým, kto ho zmení.