Neodpájajme sexualitu od komplexnej psychiky človeka/Bisexuál je človek s homosexuálnymi sklonmi

Každý zdravý človek sa rodí so všetkými predpokladmi k tomu, aby sa raz mohol stať úspešnou pohlavnou bytosťou. Úspešná je z pohľadu biológie taká, ktorá je schopná prežiť, rozmnožovať sa a zanechať po sebe potomstvo.

Ľudská sexualita nie je tvorená a ani riadená výlučne pudom, ako to býva u zvierat. Je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej psychiky jedinečnej individuality, ktorá sa ako celok prezentuje vedomou realizáciou seba, ovplyvňovanou podvedomím. Sme schopní regulovať reakcie na dané podnety, sexuálnu potrebu nezvykneme uspokojovať inštinktívne, ale spájame ju s láskou. Každý negatívny dopad na našu psychiku, pôvodca krízy identity a spúšťač rôzne dlho trvajúceho obdobia pohlavnej menejcennosti, sa odzrkadľuje aj na našej sexualite. Tá má spočiatku nesexuálne predobrazy, ktoré sa nestierajú, nenahrádzajú, ale zanechávajú stopy na zväčša definitívnom výslednom sexuálnom obraze. Formuje sa celé detstvo a dospievanie. Formovanie začína od tela k duši (spoznávame svoje telo) a vrcholí od duši k telu (učíme sa ho ovládať; duša = psychika). Fyzická zrelosť so schopnosťou žiť pohlavne je jedným z dvoch základných kameňov, na ktorom sa ďalej buduje a realizuje tajomná úplnosť sexuality v psychike človeka, ktorá je druhým základným kameňom; dá sa ale povedať, že starším a väčším. Táto analógia znamená, že od istého obdobia života sme schopní žiť pohlavne, ale vývin našej sexuality, už napojený na fyzickú zrelosť (ovplyvňovaný hormónmi), prebieha kontinuálne ďalej. Je nevyhnutné dôsledne rozlišovať, čo je fyzickým a čo psychickým základom pre rozvoj prirodzenej heterosexuality, ktorý základ zlyháva pri neprirodzenej homosexualite (psychický) a ktorý majú obe spoločný (fyzický).

Človek sa nerodí s už vytvorenou rodovou identitou, preto sa v žiadnom prípade nemôže rodiť ani s jasnou budúcou pohlavnou preferenciou.

Kedy sa pubescentovi stoporí penis? Keď prežíva alebo myslí na niečo pekné, a to pekné je ešte málokedy erotické v pravom význame slova. No a potom samozrejme pri mechanickom dráždení a počas spánku. Ak sa cíti príjemne pri nejakom mužovi alebo kamarátovi, neznamená to, že je homosexuál. Pri dospelých mužoch však už môžeme hovoriť o pravých erotických myšlienkach a o pravej sexuálnej preferencii, ktorá sa postupne odhalí taká, aká naozaj je (nie vždy hneď).

Pri homosexuálovi vôbec neriešime mechanizmus jeho erekcie s jej genetickým základom, ani genetický základ jeho psychiky, keďže homosexuál je po anatomickej a fyziologickej stránke zdravý muž a môže byť tak introvert, ako aj extrovert. Riešime to, prečo vyhľadáva prítomnosť mužov, prečo ho vzrušuje práve penis a pekné telá iných mužov. Je to problém psychiky, nie tela. Homosexualita je väčší či menší problém, o čom dúhový Pride nehovorí. Dúha znamená krásu a rôznorodosť, ale nie problém. Nevyhráva ten homosexuál, ktorý je najviac hrdý (anglicky pride) na svoju homosexualitu, ale ten, kto má čisté a úprimné srdce a je hrdým mužom.

Teoreticky by sme mohli hľadať príčiny homosexuality v mozgu človeka, ale i tak by sme neodhalili centrum homosexuality, ale to, že daný človek je neurotik. A neurotik je strašné slovo pre toho, kto mu vôbec nerozumie.

Prečo nemyslíme na sex intenzívne odo dňa našej prvej erekcie? A prečo nie je nikto homosexuál od svojej prvej erekcie? Lebo stále chýba podstatná časť "skladačky" - zrelá psychika dospelého muža pre úplnosť jeho sexuality. Vďaka tomu je sexuálny pud každého "tíšený," aby tak mohol popri vrcholiacej fyzickej formácii ešte dospieť emočne. Človek duševne (a zároveň sexuálne) nezreje nasávaním informácií o svete dospelých (a zároveň o sexe), ale transformáciou toho, čo do svojho vnútra prijímal/neprijímal od počiatku svojej osobnej existencie. Nech sa už jeho psychika spolu so sexualitou rokmi vyformovala do akejkoľvek podoby, v dospelosti už seba ako pohlavnú bytosť dobre pozná, učí sa sebaovládaniu a slobodne sa rozhoduje, či sexuálnu potrebu posunie v rebríčku potrieb na prvé miesto alebo nie (pokiaľ nie je hypersexuálny, čo má opäť svoje príčiny).

Človek sa narodí s fyziologickými predispozíciami smerom k heterosexualite, ale skutočnou sexuálnou bytosťou sa stáva počas života, čo si vyžaduje aspoň minimálne zladenie výchovných vplyvov i vzorov s potrebami duše daného pohlavia, aby sa tie potom mohli zosúladiť s telom podľa predpokladov vyplývajúcich zo zákonov prírody a podľa minimálneho očakávania samotného jeho bytia. Či už tomu tak je alebo nie je; ním prijatý či odmietaný, inými posilňovaný či degradovaný obraz seba ako muža/ženy sa v psychike spojí s telom a približne v období dospievania a skorej dospelosti sa zapečatí ako obal tajnej správy. Jej obsah "pracuje" aj naďalej vlastnou aktivitou, ktorá závisí od postoja k sebe a k vlastnej sexualite. Ak sme heterosexuálni, nemusíme o svojej sexualite premýšľať, ale ak nie, nemáme právo túto správu čítať? Zmení to niečo na našej homosexualite? Možno nie, ale v našich osobných životoch určite áno a vďaka nášmu správnemu postoju sa upraví i často nesprávny postoj celej spoločnosti. Nemôžeme za to, čo nám diktuje naša psychika v spojení s telom, ale v dospelosti sme plne zodpovední za to, čo robíme tu a teraz.

Ak sa nejaký homosexuál priznáva k svojej pohlavnej orientácii verejne, masmédiá z neho urobia odvážneho hrdinu. Ak niekto skúma pravdu o homosexualite, je považovaný za konzervatívneho blázna, ktorý si ešte neprešiel vlastným coming out-om. Pýtam sa teda - Kam sme s problematikou (homo)sexuality ako členovia modernej spoločnosti dospeli? To všetko len vďaka tomu, že prijímame len takú pravdu, ktorá nás hladká po líci a potľapkáva po pleci.

Žijeme v dobe, kedy je človek hrdý na svoje odchýlky od normy a nie na to, že je dobrým človekom vážiacim si hodnoty. Potom by sa ani fetišisti, voyeri, exhibicionisti alebo pasívni pedofili nemali skrývať. Mali by vyjsť do ulíc na vlastný dúhový PRIDE.

Aktivisti tvrdia, že homosexualita je preto prirodzená, a preto si ju treba užívať, lebo ňou nikto nikomu neubližuje. Skutočne niekto žijúci v klamstve a obraňujúci klamstvo neubližuje nikomu a ani sebe? Klamstvo plodí ďalšie lži a samým sebou či inými klamaný človek sa dopúšťa rôznych omylov (pochody za práva gayov a nie za pravdivú prezentáciu homosexuality, registrované partnerstvá, adopcia detí homosexuálnymi pármi, ospravedlňovanie infantility a závislosti atď.).

Čarovné slovo BISEXUALITA môže byť v rámci sexuality najdokonalejším klamaním okolia a často i samého seba. Pravá bisexualita neexistuje, existuje len bisexuálne správanie muža/ženy s homosexuálnymi sklonmi.

V prípade, že niekto disponuje nezodpovedným, ľahkovážnym až detinským prístupom k životu, je vysoko pravdepodobné, že podobný prístup bude mať i k vlastnej sexualite a sex s hocikým bude preňho len hrou, pobavením, holým živočíšnym aktom:

"S priateľkou máme päťročný vzťah. Na začiatku sme mávali aj sex v trojici, ale teraz ho už moja priateľka nechce. Musím ju teda z toho vynechávať, lebo ho potrebujem mať aj s mužom."

Sú bisexuálne aktivity neškodným fetišizmom heterosexuála alebo ide o pravé homosexuálne sklony muža? Neškodné sú aj homosexuálne sklony, pokiaľ k nim človek pristupuje zodpovedne, a pokiaľ si ich ešte predtým dokáže priznať. V ľudskej sexualite sa môže zrodiť naozaj čokoľvek, ale všetko má svoje príčiny. Ak by šlo o pravý fetišizmus heterosexuála, uspokojila by ho i umelá náhrada penisu alebo penis kohokoľvek. Zväčša je to ale inak, ako sa mnohí presviedčajú. Okrem toho, že je uprednostňovaný pravý penis, nie je jedno, komu patrí - ten niekto musí nejako vyzerať a nie je jedno, ako vyzerá. "Majiteľ" iného penisu pri sexe s domnelým heterosexuálom/bisexuálom aktívne spolupracuje ako celok, nejako sa prejavuje (stoná, povzbudzuje, hladká ho atď.), čím podporuje jeho túžbu, znásobuje vzrušenie; daný muž ako celok dokonale uspokojuje jeho sexuálnu potrebu. Heterosexuálny styk mu neprináša takéto vnútorné uspokojenie, viac-menej len mechanické, hoci vzrušujúce vyvrcholenie s uvoľnením sexuálneho napätia.

Dlhšie trvajúca sexuálna abstinencia nemôže byť príčinou homosexuálnych sklonov heterosexuála, pokiaľ nie je dlhodobo izolovaný od akéhokoľvek kontaktu s opačným pohlavím. Strach z intímneho kontaktu naživo tiež najskôr vyústi do iných sexuálnych odchýlok. Pravý homosexuál totiž musí aspoň čiastočne "spĺňať" podmienky pre vývin psychiky s takouto sexualitou. Prekvapením môže byť neskorší nástup homosexuálnych sklonov (napr. v prípade už ženatého muža). Ten závisí od mnohých faktorov (prísna výchova, doterajšie heterosexuálne intímne zážitky, odpor voči homosexualite a homosexuálom - homofóbia, strach z odhalenia atď.), ako aj od úspešnosti jej potláčania v minulosti. Jednorazový alebo plne si neuvedomovaný homosexuálny čin ešte neznamená homosexualitu. O homosexualite svedčia iba pravidelné homosexuálne myšlienky, predstavy, túžby alebo aj skutky.

Schopnosť/možnosť žiť pohlavne s oboma pohlaviami je pre mnohých veľmi výhodná. Bisexuál je človek s homosexuálnymi sklonmi - nič viac a nič menej. Bisexuálne správanie je voľbou, nie orientáciou. Pokiaľ sa jedná o pravú homosexualitu, je úplne jedno, či muž začal súložiť najprv so ženami a potom s mužmi alebo naopak, či to robí simultánne alebo to oddeľuje, či spáva len so ženami, ale túži po mužoch. Tak či onak, má homosexuálne sklony. Pre uvedomelého homosexuála je pocit, že môže žiť pohlavne nelíšiac sa od ostatných ľudí s možnosťou založenia si vlastnej rodiny ohromne pozitívny a potešujúci, hoci ho nemusí preniesť do reality vlastného života (ide len o dobrý pocit z toho, že som ako ostatní). Homosexuál má často neprekonateľný strach z poníženia po prevalení pravdy a tomuto strachu všetko ostatné podriaďuje. Pre človeka, ktorý doteraz žil výlučne heterosexuálne a akékoľvek náznaky homosexuality v sebe striktne potláčal, je priznanie si homosexuálnych sklonov deprimujúce, niekedy považované za vlastné zlyhanie. Ak sa človek cíti alebo aj žije výlučne homosexuálne, vie, kam patrí a akým smerom by sa asi mohol ďalej uberať. Ten, kto sa zatiaľ cíti ako bisexuál, by si mal dopriať viac času na dozretie a utvrdenie sa v tom, po čom naozaj túži, čo naozaj chce a pre aký život sa ďalej rozhodne. Možno nie ľahké, ale iste správne je rozhodnutie prezentovať sa dospelo, triezvo a zodpovedne i napriek svojmu "problému" a tak minimalizovať počet "obetí," riziko ohrozenia vlastnej duševnej pohody i pohody iných. Pokiaľ nechce stratiť hodnoty, svedomie a morálneho ducha, mal by skúmať svoju homosexualitu a ak dospeje k záveru, že svojimi myšlienkami a/alebo skutkami sa tejto stránky osobnosti už nikdy nezbaví (ak je jeho homosexualita pravá) či nezriekne (ak je jeho homosexualita nepravá), nemal by sa púšťať do vzťahu so ženou (ak, tak len s pravdou von aj pred ňou).

Môže muž s homosexuálnymi sklonmi milovať ženu? Áno, môže; vždy viac citovo ako sexuálne. Žena si však len takúto lásku nezaslúži a muž len po takejto láske netúži (aj preto vznikol pojem bisexualita). Otázne je, ako dlho pár "uhrá" takýto vzťah bez toho, aby mu v ňom nezačalo niečo chýbať. Kvôli tomu sa oplatí nikam sa neponáhľať a nepotláčať svoju homosexualitu heterosexuálnym vzťahom.

"Ja s mužmi iba masturbujem a trošku si občas pomôžeme. Stretávame sa traja kamaráti, ale častejšie len dvaja. Odvtedy, čo si kamarát našiel priateľku, je ťažké sa s ním diskrétne stretnúť, hoci by sme to obaja veľmi chceli, ale nemáme kde." píše 30-ročný katolík.

Homosexuáli skutočne nemôžu za to, čo cítia, ale mnohí môžu za to, že svoju homosexualitu nechcú pochopiť, aby tak následne mali motiváciu naučiť sa korigovať svoje správanie. Sebaovládaním človek v sebe nič nepotláča - naopak - formuje sa; učí sa spoznávať samého seba, zveľaďovať (nie ničiť) to dobré a správne, minimalizovať to zlé a nesprávne, pochopiť a rešpektovať pravdu i človeka v jeho rôznorodosti.

Homosexuálovi nechýba len sex, ale aj dotyky, objatie, intímna blízkosť iného muža, ktoré podľa slov niektorých nenahradí žiadne priateľstvo. Pravé priateľstvo "šteklí" na duši, a tá je nielen v prípade homosexuality dôležitejšia. Homosexualita nie je o hľadaní hraníc, čo môžem a čo už nemôžem. Položiť si hlbokú otázku - Prečo mi to chýba? je vždy správne a následne aj ďalšiu - Ak to dosiahnem, budem sa cítiť ako pravý muž?

Matke, ktorá stratila svoje dieťa sa ani o 20 rokov neopýtajú, čo jej je, ak náhodou zosmutnie. A človeka, ktorý pred dvadsiatimi rokmi stratil vlastnú identitu, sa nikto nemá právo pýtať, prečo je smutný? Táto matka pôvod svojho smútku pozná, homosexuál si však na takú dôležitú stratu vo svojom živote zvyčajne nepamätá, neuvedomuje si ju. Smútok do jeho života môže dnes prinášať nezdar pri budovaní si kvalitných vzťahov s ľuďmi, ktoré by ho napĺňali. Budovať niečo tak vznešené, ako je pravé priateľstvo, je skutočné umenie pre každého a pre človeka emočne zraneného zvlášť, pretože on ho nutne potrebuje k tomu, aby neupadal, ale rástol na duchu, našiel tú správnu cestu a nechal sa na nej viesť.

Istý homosexuál píše:

"Každý človek má potrebu milovať a byť milovaný a v dospelosti aj sexuálne. Potreba lásky však stojí nad potrebou pohlavného spojenia, hoci to k tej prvej potrebe neodmysliteľne patrí a je jej dokonalým naplnením. Nie však vždy. Niekedy, a to v mojom prípade, priateľ sprevádza do cieľa vernejšie ako partner. Škoda, že nie sme schopní dávať zo seba to najlepšie aj pred priateľmi a že priateľstvo dospelých ľudí je nie raz degradované na vzťahy medzi deťmi v materskej škole. Takisto nám chýba vôľa naplno sa tešiť z maličkostí a z rozhodnutí, ktoré sme urobili bez toho, aby sme sa porovnávali s inými (iní sú úspešnejší, majú partnerov, majú sex, nemajú zábrany experimentovať atď.) alebo žili minulosťou a umárali sa. Keby sme žili s pokojom a radosťou v srdci v úplnom zameraní sa na daný okamih, všetko by bolo iné. Ak šťastní nie sme, asi niečo nie je v poriadku. Buď sme sa vybrali nesprávnou cestou alebo si tú správnu nevieme vychutnať."

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, z čoho pochádza tá utkvelá predstava, že každá iná odchýlka v sexualite je úchylkou, len homosexualita je prirodzená? Nad tým asi krúti hlavou nie jeden nezainteresovaný. Veď homosexuál nemôže za svoju odchýlku od normy rovnako ako pedofil, rovnako ako muž, ktorého vzrušujú len tehotné ženy atď.

Pedofila na dieťati vzrušuje možno to, že si ho predstaví, ako asi bude vyzerať v dospelosti (alebo sa presviedča, že už je zrelé na sex), ale momentálne mu vyhovuje jeho naivita, nevinnosť, bezbrannosť a nevedomosť. Dieťa ho ešte nevie sexuálne ponížiť alebo pošliapať jeho už zranené ego. Muž nad ním cíti prevahu (cíti sa byť konečne mužom, ktorý rozhoduje) a môže sa plne realizovať. Pedofil po dieťati veľmi túži, hoci vie, že skutok je trestný. Najprv bojuje a odoláva, nakoniec ale podľahne.

Prečo niektorého muža vzrušujú len tehotné ženy? Takýto muž opäť zažíval alebo stále zažíva komplexy menejcennosti vo svojom pohlaví. Predstavuje si, ako tehotnú ženu oplodnil iný, schopnejší muž. Rád by bol na jeho mieste a ukája sa pri týchto predstavách. Druhou príčinou môže byť to, že pri sexe s tehotnou ženou sa znižuje jeho chorobný strach z oplodnenia ženy. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Nebuďme naivní v tom, že títo muži potrebujú pomoc, len homosexuáli nie. Každá odchýlka od normy si vyžaduje vhodné nasmerovanie, zvlášť, keď sa týka psychiky človeka. Možno zatiaľ neexistuje dlhodobá a účinná korektúra sexuálnych odchýlok, ale existuje vôľa hľadať pravdu a naprávať vlastné nedostatky, komplexy s pomocou odborníkov. Keby spoločnosť mala vôľu hľadať pravdu, minimalizoval by sa počet ženatých mužov - homosexuálov. Keby jednotlivec hľadal pravdu, promiskuita by nebola hrou, ale vážnym rozhodnutím sa pre život s ohrozovaním telesného i duševného zdravia. Sex by nebol prejavom pudu, ale lásky. Sexualita by nebola odpájaná od psychiky človeka a pri problematike homosexuality by sa hľadali riešenia najvhodnejšie pre dotknutých ľudí (navyše by sa začala skúmať seriózne).

Psychika človeka sa vyvíja celý život a sexualita podstatnú jeho časť. Mnohí by sa možno chceli vyhovárať na svoj živočíšny pôvod. My však budeme vždy viac ako zvieratá, a to aj po stránke sexuálnej. Mnohí potrebujeme ochranu a vedenie, aby sme mohli pochopiť samých seba a mali silu zachovať si vlastnú dôstojnosť. Sme tu nato, aby sme si vzájomne pomáhali, nie nato, aby sme sa delili do tried a hájili vlastnú pravdu.