Poradie súrodencov

Prečo sú homosexuálni zvyčajne mladší synovia?

"Keď moja manželka prvýkrát otehotnela, modlil som sa, aby sa nám narodil syn. Keď sme čakali druhé dieťa, modlil som sa, aby to bolo zdravé." Andrej, 57 rokov

Čo sa istým vedcom nepodarilo vysvetliť genetikou, "hodili" na epigenetiku. Tá je nespochybniteľná pri mnohých javoch, ale prebieha tak komplikovanými mechanizmami, že dokázať ju aplikovať na človeka pri homosexualite je viac ako odvážne (svet si už pri homosexualite zvykol na odvážne tvrdenia bez relevantných dôkazov - hlavné je, že pasujú do svetonázoru a nikomu neublížia). Prečo sa radšej nezamerať na psyché potomka a jeho blízkych predkov (rodičov, starých rodičov)?

Prečo je pri pravej homosexualite taká zhoda či podobnosť medzi respondentmi ohľadom nabúrania tradičného modelu rodiny s tradičnými a hlavne zdravými vzťahmi? Prečo pri nej existuje zákonitosť poradia či rozloženia pohlavia súrodencov (mladší alebo najmladší v zložení súrodencov oboch pohlaví, majúci len sestru/sestry, jedináčik)?

Matky homosexuálov zvyčajne traumatizované vlastnou minulosťou, napr. otcom, otčimom, preto majú tendenciu svoje dieťa pred inými mužmi chrániť. Volia si takých partnerov, ktorých môžu mať pod kontrolou, môžu nimi manipulovať, ktorí im umožnia mať prevahu, presadiť seba a svoje záujmy naplno, bez kompromisu, mužov, ktorí znesú až vyžadujú nadvládu ženy (pretože sami to vo svojom živote nemali ľahké, potrebujú viesť a chrániť).

Niektoré matky majú potrebu svojich synov opatrovať a chrániť viac ako iné matky z iných príčin. Priali si mať dcéru, v minulosti im už jedno dieťa zomrelo alebo jednoducho vycítili fyzickú a/alebo duševnú krehkosť syna, ktorú/é "zneužívajú." Oporu, ktorú nenašli v partnerovi, chcú nájsť v neplnoletom synovi, ktorého pretvárajú na svoj obraz (lebo len verná kópia s istotou nezradí originál).

Pri jedináčikoch a chlap(c)och majúcich len sestru/y je určovať poradie zbytočné a prípadná mužská homosexualita nemusí prekvapovať. Čo však v rodinách, kde je prítomný minimálne ešte jeden brat? Kedysi sa aj na základe rozdielnej sexuálnej preferencie dvoch bratov vyrastajúcich v rovnakom prostredí uvažovalo nad nesprávnosťou psychosociálnej teórie vzniku homosexuality. Dnes vieme, že realita je iná, oveľa komplikovanejšia.

Každý laik tuší, že rola rodiča sa časom mení (a zároveň jeho správanie, prístupy, postoje modifikuje tá-ktorá psychická vybavenosť, jedinečnosť dieťaťa), a to nielen zainteresovanosť otca, ale mení sa obraz oboch rodičov vrátane ich výchovných prístupov. Všednosť a rôzne problémy oslabujú prvotný zápal, odhodlanie. V niektorých rodinách, hoci snaha bola, realita zdieľania a emočnej prítomnosti (cítiť a realizovať danú túžbu i napriek tomu, že rodina sa už rozrástla a má sa kto venovať) nebola nikdy ideálna, prípadne sa oslabovala pri každom ďalšom dieťati. Takýto jav, samozrejme, môže mať súvis i s budúcou homosexualitou dieťaťa (v tomto prípade syna). Príčin je niekoľko (pri každej si predstavme vzťahový trojuholník: muž/otec - žena/matka - dieťa/syn a premietnime si všetky vzťahy a väzby v ňom):

1. Mení, zhoršuje sa kvalita vzťahu partnerov (rodičov) navzájom. Realita je taká, že čas vzťahy nahlodáva. Pri stagnácii či pasivite ich mení k horšiemu. Pokora a mravčia práca na vlastnom charaktere sa dnes už nenosí. Ľudia nedokážu žiť sami so sebou, nie to ešte s niekým, kto prestáva byť podľa ich predstáv. Časom, po precitnutí a ocitnutí sa v kríze vo vzťahu, je aj žena istejšia, odhodlanejšia, necíti takú odkázanosť na manžela ako pri prvom dieťati. Už to prestáva byť o vzájomnom zdieľaní, lebo z predošlých skúseností (aj pri výchove) začína byť zjavné, v čom sa nikdy nezhodneme. Prvé roky situácia zreje; partneri sa ešte snažia ovládať a pozerať najmä na potreby dieťaťa. Neskôr môže dôjsť k nezvládaniu konfliktov, averzii, situácia sa vyhrocuje alebo sa plynule zhoršuje. Vytráca sa pokora, začína sa vzájomné obviňovanie a trestanie. Bežným javom je odpútavanie sa od partnera prezentáciou, zbytočným zdôrazňovaním vlastnej nezávislosti a/alebo jeho ponižovanie (niekedy s cieľom, aby sa ponižovaný partner sám odpútal od ponižujúcej partnerky). Citové i intímne odcudzenie navzájom sa prejavuje nielen v kvalite vzťahu, ale aj v kvantite stráveného času s rodinou ako celkom (rodina sa začína trieštiť). Vzťah sa formalizuje. Partneri sa vo svojich úlohách prestávajú dopĺňať a začínajú sa separovať; majoritnou úlohou muža je finančne zabezpečovať rodinu a minoritnou aktívne sa podieľať na výchove detí (hrdosť, zbabelosť, pomstychtivosť, márnomyseľnosť, predchádzanie konfliktom). Niečo navyše by už chcelo cit, ochotu, striedavé sebazapieranie, kompromis. Ak muži stratia nádej v skvalitnenie vzťahu, nevynakladajú toľko snahy, pretože sú menej sebakritickí, trpezliví..., jednoducho rýchlo sa vzdajú, stratia motiváciu. Niektorým preto vyhovuje právne ošetrená separácia, iní začnú podvádzať. Bohužiaľ, citová separácia vo vzťahu k partnerke sa dotýka aj ich spoločných potomkov; vždy nepriamo (dieťa vníma, že rodičia sa prestali milovať, hľadá príčinu v sebe, častejšie je však jeden z rodičov /otec/ v jeho očiach znevažovaný druhým rodičom /matkou/, s ktorým žije v jednej domácnosti) a niekedy aj priamo (deti sú posudzované podľa matky, ktorou sú aj najviac ovplyvňované, citová väzba sa oslabuje aj voči nim).

2. Partnerkina prevaha (dominancia) narastá. Môže dokonca vytláčať svojho muža nielen zo svojho života, ale aj zo života detí tým, že ho v rodine stavia do roly nemožného a nezodpovedného človeka, čím výrazne oslabuje jeho autoritu a pozitívny obraz vytváraný samotnými deťmi o otcovi ako o predstaviteľovi mužského sveta a mužskosti ako takej. V skutočnosti znevýhodňuje muža vo výchove detí a stavia ho do pozície outsidera. Sú muži, ktorí si na tento stav zvyknú a dokonca im začne vyhovovať (nemusia sa už ani veľmi snažiť niečo robiť pre rodinu), čo je viac citeľné pri druhom a ďalšom potomkovi - keď už rastie istota a klesá frekvencia ústupkov, ochoty či uvedomovania si potreby niečo meniť na oboch stranách (preto je rozvod často lepšia voľba - pred ním sa síce netreba unáhliť, treba použiť všetky prostriedky na záchranu manželstva a zachovanie biologickej rodiny, no v prípade neúspechu to netreba v žiadnom prípade naťahovať či pasívne čakať na zmenu). Muž rezignuje po boji alebo bez slovného boja (v závislosti od jeho dominancie/submisivity), domáhania sa zmeny. Je z neustáleho boja, stresov a tlaku unavený. V prípade submisivity nedokáže rezignovať rozvodom (v prípade dominancie musí reagovať rozvodom včas, inak sa začne hrať divadelné predstavenie, kde zvyk je železná košeľa a herci nie sú šťastní - zostávajú spolu len kvôli deťom, čím trpia oni aj deti). Necháva sebou manipulovať. Pri dlhodobom podobnom zaobchádzaní s mužom sa láme aj silná osobnosť muža (dobrý otec je pod tlakom a v strese, pretože chce zostať s deťmi). Jeho žena totiž vytrvalo a úspešne podkopávala jeho autoritu, sebavedomie, a to spustilo domino efekt. Je škoda, ak si v takýchto prípadoch žena neuvedomuje, že takto najviac ubližuje vlastným deťom, ktoré nekonečne miluje.

3. Muž je slabou osobnosťou (so sklonom k závislosti). Nebol pripravený mať dieťa a nie je schopný poskytnúť dieťaťu adekvátnu oporu, lebo sám je ešte vnútorným dieťaťom. Je emočne nezrelý, neschopný prijať a uniesť ťarchu zodpovednosti, pretože sám bol dlhodobo emočne zanedbávaný obzvlášť zo strany otca. Takýto muži možno sú dobrými partnermi, ale nevhodnými rodičmi. Do výchovy prvého dieťaťa môže otec vložiť maximum snahy, neskôr zistí, že to nie je on, rola zodpovedného rodiča ho prestane napĺňať. Muž sám potrebuje vedenie a jeho partnerka to, prirodzene, nezvláda (žena potrebuje mať pri sebe silnú osobnosť, cítiť bezpečie a oporu v rozvážnom, v postojoch stálom a zodpovednom partnerovi).

4. Matke v starostlivosti o mladších súrodencov pomáhajú viac starší súrodenci ako otec. Staršie dieťa však myslením a prístupom nikdy nenahradí dospelého otca. Nejde o to, že niekto s dieťaťom je, ale o to, kto je s dieťaťom. Ospravedlnením nie je ani vyšší vek, vyčerpanosť či zaneprázdnenosť otca, aby sa mal danému dieťaťu venovať menej ako tým predchádzajúcim. I keď sa už z nejakých príčin venuje menej, mal by to robiť kvalitnejšie. Byť zainteresovaný, povzbudzovať a citovo odmeňovať, oceňovať. Nemal by sa spoliehať na to, že to urobia iní, alebo sa utešovať tým, že jeho syn to zvládne aj bez toho, nepotrebuje ho až tak, ako ho potreboval/i starší syn/ovia. Otec je pre syna nedostupný, hoci sa nachádza v tej istej miestnosti ako on. Na nedostupného a nezainteresovaného otca nemôže byť žiaden syn hrdý (zdieľať niečo so svojím otcom a byť na neho hrdý - to sú veľmi dôležité udalosti v istých medzníkoch života syna). Spočiatku mu chýba jeho pozornosť, spoločné aktivity a otcov prehľad o živote syna. Neskôr to začne akceptovať ako realitu s pokorou alebo odporom až hnevom. Problémom môže byť aj to, ak je syn splodený po väčšom časovom odstupe.

5. Manžel a otec je po sklamaniach, krivdách uzavretejší, rezervovanejší i benevolentnejší. Pýcha muža je veľmi ľahko zraniteľná a ženy by to nemali brať na ľahkú váhu. Manželia by sa mali vzájomne podporovať i napriek nedostatkom - vždy a všade. Otec je celkovo v manželských a otcovských povinnostiach vekom benevolentnejší. Vždy to však súvisí s problémami v manželstve. Rodič by mal druhého rodiča v očiach dieťaťa dvíhať, nie potápať. Obaja by mali manželské a osobné problémy riešiť medzi štyrmi očami a pred dieťaťom si uvedomiť, že ono potrebuje cítiť, byť svedkom lásky medzi rodičmi i lásky voči nemu od obidvoch rovnako. Potrebuje v nich vidieť vzor a ideál, ktoré rodičia nemajú právo pošliapať. Milovať dieťa neznamená živiť ho, šatiť ho a voziť k lekárovi. Milovať dieťa znamená denno-denne sa zaujímať o jeho vnútorný svet, pomáhať mu rozvíjať jeho osobnosť aktívnym vedením.

K benjamínovi sa niekedy pristupuje inak. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že je rozmaznávanejší (čo aj môže byť pravda - rovnako však chýba prísnosť i zainteresovanosť), v skutočnosti je zo všetkých detí asi najviac hladný po láske a pochopení (rozmaznávaný, ale citovo zanedbávaný). Prístup k mladšiemu či poslednému dieťaťu nie je skutočne taký istý a situácia, aká bola pri staršom súrodencovi sa nemusí opakovať a zvyčajne sa ani neopakuje. Na to sa mení príliš veľa faktorov. Neznamená to, že iba tieto faktory stačia na vznik rodovej nonkonformity a vývin homosexuality. Sú to významné podporné faktory, ktoré ovplyvňujú psychický vývin mladého člena rodiny. Našťastie, vo väčšine prípadov, aj tí najmladší synovia zakúsia relatívne vhodný výchovný prístup, resp. prístup, ktorý výrazne negatívne neovplyvní vývin ich rodovej identity (odpútanie sa od matky a identifikáciu s otcom).

Je veľmi veľa ďalších príčin (alebo modifikovaných vyššie spomenutých) vedúcich k iným zmenám v prežívaní, správaní dieťaťa a dospievajúceho, v náhľade na samého seba a vnímanie iných, v rámci sexuality a vzťahov, príčin, ktoré súvisia s osobnosťou a prístupom rodičov, a tie na tejto stránke nie sú rozobraté, ale treba si ich uvedomiť. Narušená identita človeka nemusí zďaleka vyústiť do homosexuality. Dá sa povedať, že tá je už extrémnym prípadom špecifického výchovného prístupu (navonok často bezchybného) a výsledkom stretu viacerých nepriaznivých okolností či zhody náhod (skôr je možné hovoriť o domino efekte po spúšťači v rodine u jedinca pri tých-ktorých psychických javoch, ako o náhodách, hoci interpretácií je mnoho). Homosexualita je len jeden z príkladov (strach z intimity, potlačená impulzivita/agresivita a i.) ako "slabý" otec a animus matky ničia mužskú podstatu syna.

Malý chlapček spočiatku ničomu nerozumie, akurát cíti, že sa niečo deje, vníma negatívnu energiu a absenciu otca, ktorý sa niekde okolo neho "moce," ale je nedostupný, nedokáže sa k nemu znížiť, prispôsobiť sa jeho mysleniu, venovať sa mu naplno a primerane veku. Z chlapčeka sa stane chlapec, ktorý je rukojemníkom chorého vzťahu rodičov navzájom a chorého vzťahu rodič - dieťa. Pri sporoch rodičov nemôže stáť na oboch stranách súčasne, hoci obe strany miluje. Je konfrontovaný obomi stranami s úmyslom donútiť ho k bolestivému vyjadreniu; označiť horšiu stranu alebo v menej extrémnych prípadoch naďalej ticho vstrebávať intoleranciu a negativizmus prostredia, v ktorom vyrastá.

Existujú rôzne vzťahové patologické javy či ich kombinácie (uvádzam veľmi zjednodušene iba niektoré príklady a možné, nie nevyhnutné dôsledky), napr.: 1. matka rešpektuje, ctí otca, ponižuje syna, 2. matka ponižuje oboch, 3. matka nerešpektuje, nectí otca, chráni, večne čičíka, vyzdvihuje syna atď. Je alebo nie je matka chorobne naviazaná na syna a prečo odmieta, vytláča otca? Aký je otec, ktorého matka ctí alebo nectí a ako sa správa k matke i synovi? Ako to všetko vníma a spracováva syn?

To, akým smerom sa uberie synovo prežívanie, vnímanie reality, správanie i jeho sexualita závisí od kompletného obrazu vzťahov a spätnoväzbových reakcií. Kombinácia prvého príkladu a nenarušeného vzťahu otec - syn môže spôsobiť to, že dospelý syn bude vo vzťahu s partnerkou submisívny, ale sám nebude kompetentný sformovať psychiku vlastného syna smerom k homosexualite. Kombinácia tretieho príkladu s nezaujatým otcom a chorobnou naviazanosťou matky na syna môže byť dobrým štartom smerom k budúcej homosexualite syna.

Otec (promiskuitný) manipulátor, tyran a hulvát môže takisto v synovi zanechať zmätok zo vzťahu: "uzurpátor vs. trpiteľka," alebo "uzurpátor vs. bojovníčka" v podobe neschopnosti dlhodobo zotrvať vo vzťahu alebo si ho udržať, pretože vzťah s otcom bol narušený a rola matky - ženy vyzdvihovaná (môže mať podobné znaky správania sa ako homosexuál, ale jeho sexuálna preferencia bude heterosexuálna). Dokonca sám sa môže prezentovať ako tyran, ak otec predsa len mal k synovi iný vzťah ako k jeho matke, matka bola submisívna, nebúrila sa. Medzi otcom a synom sa vytvorila silná citová väzba a prechod identifikácie z matky na takéhoto otca prebehol úspešne, čo podporili možno aj nepísané pravidlá a večne živé mýty danej spoločnosti (napr.: "Chlap má vedieť buchnúť po stole a urobiť si doma poriadok!"). Na túto rôznorodosť pôsobia ešte ďalšie faktory, ktoré vychyľujú konečný stav, spracovanie a interpretáciu prijatého do rôznych "polôh." Preto ani homosexualita nemôže byť a nebude jednoduchá (a vždy stopercentná). Nestáli, zmätení, vlastnými rodičmi (najmä otcami) hlboko negatívne poznačení heterosexuálni muži sú vhodnými adeptmi na sformovanie vlastných homosexuálnych synov pri splnení istých podmienok (napr. môj starý otec bol manipulátor, tyran, hulvát a alkoholik, moja stará mama to do istej miery tolerovala, znášala, môj otec nikdy nemal vyhranený názor, nedokázal ma úprimne objať, zaujímať sa o mňa, moja matka bola láskavá, ale aj prísna a nekompromisná, a ja som gay).

Bolo by dobré spomenúť ešte pár vecí.

Dieťa sa môže vyznačovať takou kvalitou psychických javov, že aj to "málo," či "slabé" vníma výrazne a ovplyvní ho to i v budúcnosti. Ak sa takých maličkostí nahromadí veľa, menia celý jeho život.

Najhoršie je, ak dieťa nezažíva pohodu, hoci sa nachádza v klasickom modeli rodiny a rodič, hoci je tak blízko, je mu tak vzdialený. Ešte horšie je, ak nie je nikto (kolektív, iná blízka autorita), kto by tento deficit aspoň čiastočne vyplnil.

Čím je medzi bratmi menší vekový rozdiel a ich (budúce) sexuálne zameranie sa líši, je pravdepodobné, že i na zmäteného brata vplývali podobné vplyvy prostredia, okolnosti v danom priestore a čase. Každý rodič má k inému dieťaťu mierne odlišný vzťah daný vnútornou kompatibilitou či inkompatibilitou (viac na seba narážajú, ako sa chápu), a tým sú potreby rôznych detí napĺňané rôzne. Každé dieťa je iné (inak osobnostne sformované), inak prežíva a spracováva tie isté situácie, neurologický základ jeho psychiky je odlišný a odlišné sú aj jeho potreby, zážitky, traumy, skúsenosti. Preto sa erotické túžby súrodencov nemuseli (ale mohli) vyvinúť do očakávaného stavu. Mohli sa sformovať do prejavu bisexuálneho, či dokonca heterosexuálneho správania. Príčin atypického sexuálneho prežívania a správania je ďaleko viac (ak nie stovky, tak desiatky a ich rôzne kombinácie s mierne odlišným prejavom, intenzitou výsledku atď.).

Bez ohľadu na vekový rozdiel dvoch bratov, môže heterosexuálny brat "posunúť" rokmi kvalitných interakcií, úcty, rešpektu a času svojho ešte nie zmäteného brata do stavu tzv. bisexuality. Je možné povedať, že v tomto prípade starší brat do istej miery úspešne suploval rolu otca. Toto pôsobenie nemá rovnakú váhu, rovnaký význam, priebeh ani efekt (najmä v detstve, keď je aj starší brat ešte dieťaťom), no môže zasiahnuť a ovplyvniť aj sexuálne cítenie mladšieho brata a jeho prejav. Takýto "posun" sa nemusí podariť len bratovi, ale aj náhradnému otcovi (ktorý nebol s daným dieťaťom od narodenia), zmenou výchovného prostredia atď.

Takto by bolo možné vysvetliť atypické homosexuálne a bisexuálne správanie, ak nejde o potláčanie pravej homosexuality alebo o jej viac-menej úmyselné prekrývanie niečím iným (čo je vo väčšine prípadov). Je skutočne málo prípadov, kedy homosexuálny muž je schopný kvalitného sexuálneho života aj so ženou. Existuje mnoho mužov s homosexuálnymi predstavami, ktorí nie sú schopní posunúť tieto predstavy do reality, dať zamilovanosti do muža formálnu podobu (vo vzťahu), ale maximálne ju živiť v tajnosti alebo potlačiť. Praktizujú úlety (nebudujú partnerské vzťahy s mužmi) s obmedzenými, ľahkými sexuálnymi praktikami (napr. len spoločná masturbácia, orálny sex bez nežností a bozkov). Vo výnimočných prípadoch nezažijú ani jednu sexuálnu skúsenosť s rovnakým pohlavím. Spôsobujú to hlavne vnútorné bloky, vypestovaný odpor, podvedomý strach (z homosexuality, chorôb, odhalenia) a iné.

Je možné zhrnúť, že prvé roky vzájomného spolužitia sú pre oboch partnerov niečím novým, vzrušujúcim a taká je aj výchova dieťaťa a prvá rodičovská skúsenosť, ktorá daný vzťah nekompromisne preveruje. V podstate ide o ocitnutie sa v neznámom a o učenie sa pokusom - omylom pri súbežnom spoznávaní sily osobnosti a charakteru toho druhého. Spolužitie je vnímané viac-menej pozitívne (na prípadné nedostatky sa pozerá menej kriticky, nádej na zmenu je väčšia, vízia budúceho spolunažívania optimistickejšia) a to sa odzrkadľuje aj pri výchove dieťaťa. Láska, ochota, túžba porozumieť či vyhovieť jeden druhému sú stále v blízkosti maxima. Uvedomovanie si vlastných nedostatkov je ešte pomerne nezávislé. Existuje silná vôľa neklesnúť v očiach partnera a byť príkladným rodičom. Pri opakovanom zlyhaní toto odhodlanie bojovať už pri ďalších deťoch zvyčajne chýba. Dochádza k citovému odcudzeniu, ktoré sa odzrkadľuje vo vzťahu k dieťaťu (nie je možné separovať vzťahy v rodine, ktorá je celkom a len zdravý celok môže pôsobiť na dieťa pozitívne) aj na samotnom dieťati, v jeho prežívaní i identite.

Málokedy sa stáva, že partner je sám so sebou nespokojný. Prevažuje nespokojnosť s partnerom. Tu je prvopočiatok mnohých problémov spolu s často podvedomým trápením dieťaťa (vrátane zmätku pohlavnej identity) v prostredí, kde nepanuje čistá láska a roly sú obrátené. Každý stroskotaný vzťah muža a ženy ovplyvní i vzťah rodič - dieťa (obmedzený kontakt, založenie si druhej, funkčnej rodiny atď., vzťah otec - dieťa sa v stroskotanej rodine ochladzuje pomalšie, ale predsa, keďže deti zostávajú žiť s matkou a muž si zvyčajne založí novú rodinu) a citová nezaujatosť rodiča v rodine je pre dieťa škodlivejšia ako jeho fyzická neprítomnosť.

Horúci vzťah muža a ženy je plný emócií, vzrušenia a radosti z rovnováhy prijímania a dávania. Horúci vzťah rodiča a dieťaťa je aktuálny, dynamický, ale aj taktický (výchovno-pedagogický) a teda i zdravo prezentujúci tú-ktorú pohlavnú rolu, načúvajúci všetkým potrebám dieťaťa.

Častý obraz rodiny budúceho homosexuála - otec citovo nezaujatý, matka, ktorá sa ani pred deťmi netají tým, že ich otec ju nedokázal nijako uspokojiť. Muž sa tak automaticky stáva nielen že nie dosť dobrým mužom, ale aj otcom - outsiderom. Poznám minimum rodín, kde by sa zvlášť posudzovala osobnosť partnera a otca v jednej osobe. Je tendencia nepodriadiť sa až ponižovať človeka, ktorý mi prestal vyhovovať a je jedno, či so mnou splodil potomka alebo nie.

Ak platí vyššie uvedené, potom by malo platiť, že ak je homosexuálny prvý syn, s najväčšou pravdepodobnosťou bude homosexuálny aj ďalší v poradí, ak nedošlo k výraznejšej zmene v prístupe rodičov, v zložení tých, ktorí vychovávali, k zmene vo formujúcom prostredí celkovo (presťahovanie, rozvod, odchod, smrť, zmena rodiča, výrazná zmena vo vzťahu rodičov navzájom, nový rodič, zmena kolektívu atď.). A ono to platí.

Prieskum homosexuality

Homosexuálnym mužom na českej internetovej zoznamke som kládol 4 otázky:

1. Považuješ se za homosexuála?

2. Kdyby se dokázalo (zcela hypoteticky), že homosexualita není geneticky podmíněná, jakou příčinu by mohla mít u Tebe (nebo podle Tebe)? Prosím o jasnou a stručnou odpověď (maximálně několik vět).

3. Jaké máš plány do budoucna? Třeba rodina, děti?

4. Máš bratra, bratry nebo sestru, sestry? Pokud jste vícečetní sourozenci, přesně definuj, kolik a jaké pohlaví se narodilo před tebou a kolik a jaké pohlaví po tobě.

1. Časté odpovede boli: "Áno, som." "Som bisexuál." "Som človek." Menej častý bol útok a zatĺkanie. Zvyčajne sa mi dostalo pokorného priznanie si pravdy.

2. Veľká časť opýtaných zdôraznila vplyv genetiky a hormonálneho pôsobenia na plod. Približne rovnaká časť homosexuálov to nepovažuje za dôležité rozoberať (alebo sa nad tým nezamýšľala) a menšina uznáva i iné ako genetické a hormonálne vplyvy. Závisí od miesta a postoja spoločnosti daného štátu k homosexualite. Slováci sú napríklad otvorenejší možnosti vplyvov výchovného prostredia na dieťa, Česi zasa kopírujú názory západných kultúr a presadzujú vplyv genetiky, epigenetiky, prípadne vplyv hormonálneho pôsobenia počas gravidity.

3. Väčšina túži po partnerovi bez dieťaťa. Tí, ktorí túžia po partnerovi s dieťaťom, uvažujú nad finančnou odmenou žene, ktorá im dieťa vynosí, častejšie však nad adopciou (v našich geografických podmienkach to ešte nie je bežná požiadavka homosexuálnych párov, skôr jednotlivcov..., ide o vplyv západných kultúr). Nezanedbateľná časť homosexuálov má iné plány - kariéra, život bez partnera, vzťah so ženou s tajnými sexuálnymi úletmi s mužmi alebo sa zriekajú úletov. Sexuálneho života s rovnakým pohlavím sa zvyčajne zriekajú po mnohých útrapách a prehrách. Málokedy ide o definitívne rozhodnutie. S odstupom času sa zvyknú vrátiť k pôvodným túžbam a snom. Menšina - tí vnútorne zlomení, sklamaní, z bigotného prostredia, depresívni, apatickí - vôbec netušia, čo budú s takýmto životom robiť, ako ďalej žiť.

4. Homosexuáli sú v drvivej väčšine prípadov v poradí súrodencov (bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu) mladší alebo najmladší (výchovné pôsobenie sa časom mení; benevolentnejší prístup zo strany otca, problémy vo vzťahu, prehlbujúce sa neurózy matky). Ak sú medzi súrodencami starší/najstarší, zvyčajne majú len sestru/sestry alebo nemajú žiadnych súrodencov, sú jedináčikovia. Menšina homosexuálov, ktorá je v poradí súrodencov staršia/najstaršia, má heterosexuálneho brata/heterosexuálnych bratov alebo súrodencov oboch pohlaví, ak sa vzťahy, postoje a výchovné prístupy zmenili k lepšiemu, čo je vzácny jav. Mladší bratia sú preto s veľkou pravdepodobnosťou homosexuálni tiež.

Čím je medzi starším homosexuálnym bratom a mladším bratom s neznámou alebo podľa zdania heterosexuálnou orientáciou menší vekový rozdiel (napr. jeden rok), je časté, že obaja pociťovali zmätok ohľadom svojej identity, hoci nie každý rovnako. Výsledok môže byť tiež u oboch iný. Nevieme o tom zvyčajne preto, lebo máloktorí bratia sú si tak blízki, aby sa jeden druhému zverovali s takýmito a podobnými intímnosťami, ktoré sú navyše vnímané ako prehra, poníženie, dôvod na výsmech a menejcennosť, klesnutie v očiach "normálneho" brata.

Muž s homosexuálnymi sklonmi nadobudne o ženách mienku náročnosti nielen vďaka svojej matke, ale aj sestre/sestrám. Vďaka prevahe ženskej zložky v domácnosti má pred ženami ešte väčší rešpekt až strach zo žien (homosexualita muža sa posilňuje). Heterosexuálny dominantný brat zasa "krotí" homosexualitu homosexuálneho brata, poukazuje na mužskosť, zosilňuje výčitky.