Potreba naplnenia


Ciele:

Cítiť sa naplnene, plnohodnotne a potrebne.

Cítiť vnútorný pokoj a radosť.

Byť vnútorne vyrovnaný, slobodný a skutočne šťastný.

Z predchádzajúcej časti sme pochopili, že kľúčom k úspešnej premene duše je priznať si to, prečo robíme to, čo robíme, poznať zákonité procesy, premenné a súvislosti, vyjadrovať autentické emócie a byt úprimný k sebe i ostatným. Sme na toľkokrát spútaní, koľko tajomstiev (najmä tých, vyvolávajúcich hanbu a pocit viny) v sebe nosíme. Našimi najsilnejšími obmedzeniami sú nepoznanie vlastného vnútorného sveta, strach a spurnosť. Našou nevýhodou je to, že okolitý svet nám k našej vnútornej premene veľmi nepomôže. Či si to chceme priznať alebo nie, niečo nám chýba, a to niečo volá po naplnení (nemusíme to vedieť zadefinovať, jednoducho to cítime - prahneme po láske a pochopení, po stave, v ktorom budeme takí schopní ako ostatní, budeme sa mať radšej, ako sa máme radi dnes atď.).

Pocit naplnenia vyvoláva vnútornú radosť a udržiava ju dovtedy, kým ho niekto alebo niečo nenaruší, kým nás niekto nezneistí (závisí od nás, či sa vykoľajiť alebo zneistiť dáme). Radosť je zažívanie duševnej pohody, plnenia si svojho poslania, vnútornej spokojnosti, vyrovnanosti, cítiť sa vo svojom pohlaví kompetentný i kompletný. Radosť je vedomie, že život je fajn, má zmysel a cieľ (pocit vlastnej hodnoty a potrebnosti). Radosť dospelého človeka by sa mala prejavovať v zrelých formách (dovidím ďalej ako na seba a napĺňajú ma skutočné hodnoty). Skutočná radosť je viac ako vzrušenie, povzbudenie či slasť, hoci i tie môžu byť a sú súčasťou mnohých radostí.

Veľmi často trpíme pocitmi smútku, samoty, intenzívnej túžby alebo stratou záujmu, výrazným znížením kreativity, zúfalstvom (beznádejou) či apatiou. I sexualizácia atraktivity iných mužov znamená nenaplnenie istých kľúčových potrieb v minulosti i prítomnosti. Pri nedostatku čohokoľvek človek pociťuje zármutok.

My ako ľudia s homosexuálnymi sklonmi máme problém pri napĺňaní niektorých našich potrieb, napríklad kvôli pocitu hanby alebo emocionálnym konfliktom. Napĺňanie potreby cítiť sa v pohode vo svojom tele, zvýšiť sebadôveru a sebaistotu, si môže vyžadovať cvičenie a diéty. Avšak intenzívny pocit hanby výrazne sťažuje možnosť adekvátne odpovedať na potrebu organizmu starať sa o telo, odhaľovať sa v posilňovni alebo na tréningu..., pochybnosti o sebe samom skomplikujú dodržiavanie plánu diéty. Napĺňanie potreby vnútorne alebo i fyzicky sa osamostatniť od matky si môže vyžadovať vytvorenie hraníc vo vzťahu. Zrejme sa ale nevyhneme konfrontácii, boju protikladných pocitov alebo zmesi pocitov (láska, hnev a vina), dostaneme sa do konfliktu so sebou samými, ktorý nás výrazne zneisťuje, oslabuje (devalvuje) v odhodlaní stanoviť si hranice vo vzťahu s ňou.

Detstvá charakterizované dvojakým priradením, pripútaním mohli takisto prispieť k aktuálnemu zníženiu schopnosti uspokojiť naše potreby rozvíjaním pasívnej či ustráchanej osobnosti (tendencia vyhnúť sa konfliktom za každú cenu, aby nedošlo k ďalšiemu ničeniu sebavedomia, sebaistoty, zneisťovaniu či ubíjaniu, strach z konfrontácie, potreba vyhnúť sa prehre, hanbe a ďalším pocitom viny). Pasivita bola jednou z obranných reakcií na menej bolestný prechod takými životnými situáciami, v ktorých sme sa cítili ohrození alebo bezmocní (zvykli sme si na bezmocnosť a nesamostatnosť). Naučená bezmocnosť môže i dnes našu situáciu či stav zhoršovať ešte viac, pokiaľ sme si zároveň vytvorili falošné JA (falošné sebapoňatie a sebaprezentáciu), ktoré je spojené s hostilným alebo dvojakým vnímaním tej istej reality. Falošné JA nám bráni uvedomiť si pravé JA a skutočné potreby.

Naše životy plynuli bez poznania našich pravých potrieb, ocitli sme sa na ceste akoby mimo nášho skutočného bytia. Ďalším z nás zasa životný štýl a povinnosti sťažili až znemožnili napĺňanie autentických potrieb. Manželstvo, deti, dlhy a kariéra nás mohli uzamknúť do životov, v ktorých sme nemali čas ani priestor vážnejšie sa venovať sebe a svojmu svetu. Dostať sa na cestu skutočného plnohodnotného (žitia vlastného) života si môže vyžadovať značné úsilie a obete. Plnenie našich potrieb bolo permanentne marené, a tak sme začali pociťovať vnútorný smútok. Ak bol príliš veľký až bolestivý (vždy a všadeprítomný), bránili sme sa mu rôznymi, no v konečnom dôsledku sebadeštruktívnymi spôsobmi (nutkavé masturbácie, pornografia, homosexuálne fantázie alebo správanie a i.).

Autenticita otvára cestu pre potrebu naplnenia uvedomovaním si kognitívnych a fyziologických aspektov emócií. To znamená, že môžeme naplno cítiť svoje pocity a pochopiť, čo znamenajú. Iba precítené a obsiahnuté emócie poskytujú jasné informácie o našich potrebách a o tom, či sú alebo nie sú v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste naplnené. Učiť sa rozumieť svojich potrebám (a zároveň sa vyznať v emóciách, nestratiť sa v nich) je veľmi náročné a ešte náročnejšie je spraviť skutočný pokrok pri ich napĺňaní (obetovať čas, energiu, prostriedky). Môže si to vyžadovať výrazné zmeny v životnom štýle, bez ktorých to jednoducho nepôjde (ak už teda obetujeme svoj čas a prostriedky..., a zasa bez zmeny životného štýlu si ten čas možno ani nenájdeme). Ak máme záväzky (sme ženatí, máme rodinu), potrebujeme pomoc a pochopenie od svojich milovaných, no v každom stave sa nám zíde podpora zvonku (je fajn zapojiť ľudí okolo nás do procesu osobného rastu), čo opäť nemusí byť jednoduché (chcieť im povedať pravdu o sebe).

My muži máme šesť všeobecných potrieb:

1. Potreba poslania (misie), cez ktorú si zároveň uspokojujeme potreby cítiť sa schopný a užitočný. Každý muž má vo svojej prirodzenosti stať sa nespútaným bojovníkom, potrebuje cítiť, že vo svojom živote má vážnu misiu (obetovať sa pre niečo, zasvätiť svoj život niečomu), ktorá sa vyrovná túžbe po domove a rodine alebo ju dokonca presahuje.

2. Túžba po dobrodružstve. Potrebujeme cítiť intenzívnu energiu, ktorú generuje dobrodružstvo. Život bez tejto energie (životný pohon, nástroj psychohygieny) sa môže postupne stať bezduchý, depresívny, nudný, jeho smerovanie sa môže javiť ako nesprávne. Dobrodružstvo roznecuje kreativitu a pocit sily, dodáva energiu pre sebavedomie, odvahu, disciplínu, veľkorysosť, živosť a sebavyjadrenie.

3. Byť naplnený vo svojom rode, pohlaví (a pri ženách komplementárny, nie splývajúci). Ženy sú naše protiklady a dokopy dve opačné pohlavia môžu vytvoriť kompletný celok (len spojením prirodzených charakteristík dvoch pohlaví môžeme zažiť celistvosť vo vzťahovom a sexuálnom živote).

4. Byť súčasťou života iných mužov. Potrebujeme byť vnímaní, pochopení, uznaní a prijatí inými mužmi. Potrebujeme taký mentoring, podporu a výzvy, aké si vieme dať iba my muži navzájom. Pri plnení svojho poslania a dobrodružstva potrebujeme kamarátov. Čomu sa od nich potrebujeme priučiť? Rozvahe, tolerancii, tomu, ako dosahovať vnútornú rovnováhu, dovoliť iným, aby nás napĺňali. Potrebujeme povzbudenie, podporu, priazeň, dať vážnosť situáciám, ktoré si to vyžadujú, vedieť sa smiať (aj zo seba). Jeden z mýtov je, že je čudné, ak sa muž otvorene dožaduje pozornosti iných mužov. Chceme nimi byť napĺňaní tak, aby našu túžbu či neschopnosť nebolo poznať. Ak sme ale neboli naplnení prirodzeným procesom (dlhodobo a spontánne) v detstve a počas dospievania, v dospelosti by sme už mali dať o sebe vedieť alebo požiadať o pozornosť vhodným spôsobom (bez infantilných prejavov, negativizmu, nátlaku či potreby vlastniť). Nie je to hanba ani prehra.

5. Duchovné spojenie. Spiritualita prináša pocit napojenia na niečo väčšie, než je spoliehať sa na vlastné sily a schopnosti, poskytuje nám pocit komfortu, že nie sme sami, na pleciach ktorých leží ťarcha sveta. Učíme sa pokore, viere, nádeji, láske a odovzdanosti. Spiritualita nás učí presvedčeniu, že život a stvorenie niekam smeruje. Ponúka spôsoby, ako pochopiť utrpenie. Dáva zmysel tomu, čo by sa inak zdalo byť nezmyselné a márne.

6. Starostlivosť o naše telo. Potrebujeme zažívať pozitívne emocionálne spojenie s naším telom, a to bude určovať, ako dobre sa oň budeme starať. Fyzická kondícia sa dosahuje pomocou vyváženej stravy a cvičenia. Naše psychosomatické JA tiež potrebuje odpočinok, relaxáciu a dotyk. Nesnažíme sa silou-mocou podobať ostatným alebo si myslieť, že krásne telo všetko vyrieši. Nevyrieši, pretože hlavný problém tkvie v našej mysli.

Ďalej potrebujeme:

mať jasný cieľ, plniť si zodpovedne svoje úlohy, mať svoj priestor na sebarealizáciu, čas od času zmeniť prostredie, plánovať, ale byť aj spontánny, mať dostatok spánku, občas "smrdieť," nebyť vždy pasívny, byť pochválený. Potrebujeme RIPP; Rešpekt, Intimitu, Pravdu a vnútorný Pokoj. Hoci na sebe sami tvrdo pracujeme, potrebujeme byť uvedení do sveta mužov a najmä spočiatku povzbudzovaní, cítiť, že niekto si všíma naše pokroky. Pretože náš strach je veľký, o to viac potrebujeme zažiť vrúcne prijatie bez podmienok. Potrebujeme počuť:

To nie je tvoja vina.

Vyzeráš dobre.

Som na teba hrdý.

Som šťastný, že som s tebou.

Pri tebe som lepším človekom.

Prepáč.

Zabavme sa.

Počúvam ťa.

Som na tvojej strane.

Verím ti. Dôverujem ti.

Ďakujem ti.

Rešpektujem ťa.

Dokážeš to.

Chválim tvoj talent, tvoje kulinárske umenie, tvoju snahu.

Hoci je svet mužov nekompromisný (sme nároční kritici) a s nikým sa nemazná, muž to znesie. Je vo svojej podstate nezávislý a kreatívny vodca, zvodca, milovník a pracant (pristane mu manuálna zručnosť) a potrebuje pravidlá. Má to vo svojej podstate, hoci si to o sebe nemyslí, nekoná tak, nemá to v sebe rozvinuté. V puberte sa akoby zdivočí, aby ho neskoršie udalosti života a vzťahy mohli skrotiť. Ak muž nikdy nemal divoké srdce, nezažil pozitívne stimuly a hodnotenia, mnohé dobrodružstvá, vždy mu to bude chýbať. A ak neskrotí svoje nevhodné vášne a zlozvyky, príde o veľa. Dôležité pre každého muža je mať pod kontrolou oheň v sebe. Heterosexuálny muž možno v sebe má vatru, ktorá hádže iskry na všetky strany a môže spáliť aj to, že horieť nemalo. Nesmie niekomu dovoliť, aby ju uhasil úplne, ale on i s pomocou iných môže silu ohňa permanentne kontrolovať (krotiť vášne, byť aktívny, posúvať hranice). Homosexuálny muž svojím spôsobom života, postojom k sebe i k ostatným oheň v sebe uhasil alebo ten malý dlhoročne neistý plamienok rozdúchal na požiar, ktorý nevie uhasiť. V prvom prípade (v prípade heterosexuálneho muža) to mohol byť oheň vášne, dobrodružstva či poslania, ktorý sa vymkol spod kontroly. V druhom prípade (v prípade homosexuálneho muža) to mohol byť oheň obmedzovania inými, hlasom iných v našej hlave, oheň nepoznaného, nesmierne túžiaceho a zvedavého JA. Je dobré si pripomenúť to, čo si i sám živo uvedomujem, že kým v minulosti trpeli istým typom problémov najmä tí inak orientovaní, dnes nimi trpí veľká časť všetkých mužov kvôli globálnej kríze mužskosti a kríze otcovstva (život - osobnosť a aktuálne vzťahy dospelého poznačené dlhodobo negatívnym alebo nenapĺňajúcim vzťahom s otcom, absencia vzoru otca, nezdravá dynamika vo vzťahu s matkou, individualizmus, vyzdvihovanie amorálnych vzorov, strach, zbabelosť, hedonizmus, cynizmus, klamstvo, závisť, kríza súcitnosti, dehonestácia sexu a sexuality, postavenia muža v rodine a v spoločnosti atď.). Čo si muži závidia, o čom sa najčastejšie rozprávajú a čo radi porovnávajú? Peniaze, majetok, moc, uznanie, rôzne výhody a úspechy u žien. Málokedy sa oceňujú napríklad v zručnosti alebo iných kvalitách. Málokedy vedú siahodlhé hlboké debaty o živote a hodnotách. Kedysi bol muž stelesnením múdrosti a sily, zdatný a duchovne bohatý... a aký je dnes? Domnievam sa, že aj kvôli realite muža dneška (nepozná hodnotu práce, obetu, nesiaha často po pravde či úprimnosti a mnohé úspechy by chcel zadarmo) sa mu dostáva oveľa menej úcty, ocenenia a pochopenia, je menej vážený ako muži minulých generácií (so zaslúženým rešpektom a úctou po tvrdej práci na sebe samých, boli stáli, bojovali a nehanbili sa za hodnoty). Aký by mal byť môj priateľ? Charizmatický chlap so všeobecným rozhľadom, zaujímavými záľubami, bojovník za dobré veci, ktorý len tak neopustí.

Až po kvalitnom poznaní seba a pravdivom odhalení toho, čo skutočne potrebujeme, môžeme v sebe živiť akúkoľvek víziu o vlastnej budúcnosti, lebo len vtedy bude reálna, nebude bolieť, nebude ilúziou. Podstatné je, aby tá vízia bola pozitívna.

Roky sa túžime utvrdiť vo vlastnej identite (uistiť sa cez iných mužov o tom, že patríme do ich sveta, dokážeme sa v ňom zdravo presadiť a uplatniť bez ujmy). I dnes si to vyžaduje prijímanie poskytovaných pozitívnych stimulov, priazne, opory, dodávanie odvahy, emocionálnej podpory, motivácie pre účely autosugescie. Sugescia je psychologický proces ovplyvňovania či manipulovania osobnosti, najmä jej vnímania, myslenia a úsudku sugestívnymi citovými, ale i racionálnymi podnetmi. Sugestibilita, resp. náchylnosť k preberaniu myšlienok iných je vyššia u detí a u osôb s nižšou sebadôverou či inteligenciou, prípadne u takých jedincov, ktorí sa ocitli v mimoriadnej životnej situácii alebo sú unavení životom.

Na cestu premeny sme nastúpili v okamihu, keď sme prestali pokúšať sa ovládať svoje sexuálne túžby a namiesto toho sme začali napĺňať základné potreby, ktoré boli (často nezriadenými) sexuálnymi túžbami iba prekryté. Napríklad potreba každého chlapca je zažiť uistenie v tom, kým je a kam patrí, prijatie od iných mužov, vedenie a lásku otca, bratov, mužov a iných chlapcov. Naučili sme sa, že ozajstná zmena sa uskutoční v naplnení skutočných potrieb, a nie iba odolávaním nežiaducim túžbam, nutkaniam či žiadostivosti.

Zistili sme, že naša túžba po inom mužovi často svoje korene v závisti znakov a vlastností, pri ktorých sme mali pocit, že pri nás absentujú. Máme nie jeden dôvod byť v blízkosti iných homosexuálnych mužov. Je to totiž nenáročný a navonok menej zraňujúci spôsob, ako sa priblížiť k iným mužom a zažiť pocit spojenia a prijatia, hoci to naplnenie nie je také, aké by bolo pri tradičnom mužovi, z ktorého sála samčia energia. Naše homosexuálne sklony boli a obyčajnou erotizáciou toho, po čom sme túžili, no nedostalo sa nám to, nevideli sme to na/v sebe a pod. Keďže sme neboli ochotní alebo schopní naplniť potrebu lásky, pozornosti, uistenia a prijatia inými mužmi autentickými priamymi spôsobmi, neuspokojené potreby zosilneli, ako keď zosilnie hlad alebo smäd, pokiaľ nie sú dlhší čas uspokojované. Vygradované nenaplnenie sa začalo prejavovať ako žiadostivosť - pocit ešte naliehavejší a intenzívnejší, takže už nebolo možné ho prehliadať.

Dieťa, ktoré nedostane to, čo chce, hoci povie: "Prosím." vybuchne hnevom. Aj muž s nenaplnenými potrebami môže vystupovať i cítiť sa ako (vnútorné) dieťa, môže reagovať podobným spôsobom. Môže vnútorne ticho žobrať: "Prosím, potrebujem kamarátov! Túžim po zdravom, nie sexuálnom kontakte s iným chlapom! Potrebujem otcovu lásku! Potrebujem čas na hry s kamarátmi miesto ťažkej práce či prílišného zapojenia do sveta dospelých! Postaráš sa o mňa?" A dospelé JA odpovie: "Nebuď taký infantilný. Ja som predsa dospelý muž. Nemôžem iných mužov žiadať o tieto veci. A možno ani nikto nechce byť mojím skutočným priateľom. Tak mlč a choď preč!"

Čo cíti vnútorné dieťa v dospelom mužovi? Zlostí sa a vyrovnáva sa s neovládateľnou túžbou svojím spôsobom. Trvá na tom: "Budem sa stretávať s mužmi tak či onak, lebo takto sa cítim vnímaný a napĺňaný, či sa to niekomu páči alebo nie." Pod tlakom žiadostivosti sa podvoľuje hnevu vnútorného dieťaťa, ale zvolí si dostupnejšiu (a zrejme i reálnejšiu) cestu. Dieťa dostane to, čo chce, lebo dospelé JA ho odmietne vychovávať a meniť.

Bolo potrebné zmeniť tento prístup. Namiesto snahy zastaviť alebo poprieť nežiaduce správanie a pocity, sme sa museli naučiť predchádzať im a nahradiť ich zrelým, sebavýchovným a uspokojujúcim prístupom (aj pri napĺňaní potrieb). Venovali sme pozornosť skutočným potrebám vnútorného dieťaťa a usilovali sa dostať naše JA do úrovne dospelého.

Najbežnejšie autentické potreby prekryté homosexuálnymi túžbami:

- potreba uistenia, pozornosti a prijatia

- patriť do spoločenstva, komunity či "tlupy" mužov, cítiť sa ako "jeden z chalanov"

- zdravého platonického dotyku

- fyzickej námahy a spojenia s telom

- zápasiť, žartovať, hrať sa a cítiť sa slobodne v spoločnosti ostatných mužov

- autentického spojenia s pocitmi a najmä potreba bezpečného miesta na ich slobodné vyjadrovanie (cítiť a vyjadriť hnev, smútok a iné emócie)

- autentického spojenia s mužmi, byť medzi nimi skutočne vnímaný

- spojenia so silou vesmíru/Bohom

- nájsť vyšší zmysel života, niečo, čo neslúži len pre vlastné JA a jeho potreby

Ľudia odpovedajú na stres, traumu alebo konflikt emocionálnym paternom známym ako resolution cycle. Označuje sa aj ako traumatický cyklus alebo cyklus nešťastia, ľútosti, smútku. Uvedomujeme si pri ňom základné elementy ako: šok/popretie, vyjednávanie, vina, strach, skľúčenosť, hnev, súhlas/odhodlanie.

Učili sme sa čeliť strachu, prijímať výzvy a prestať sa brániť či ospravedlňovať sa. Naše vyčlenenie sa a ďalšie obranné mechanizmy existovali najmä vďaka tomu, aby nás uchránili pred ďalšími zraneniami. Ale už sme ich nepotrebovali. Museli sme zbúrať múr, ktorý sme vybudovali okolo seba, aby nás držal v bezpečí, no stal sa naším väzením, nie ochranou. Znížili sme obranný múr, aby sme sa mohli pokúsiť o naplnenie autentických potrieb a prestali sa izolovať. Sebazaprenie, neúspešné pokusy o sebaovládanie, sebakontrolu... sa začali transformovať do nesmierne obohacujúcej a slobodnej sebarealizácie.

Iba úsilie a pevná vôľa sami o sebe nestačia na zmenu akéhokoľvek nežiaduceho správania, neuspejú z dlhodobého hľadiska. Je to preto, že vôľa je sila mysle, no zdrojom emócií a pravej motivácie je srdce. Spoliehať sa na silu vôle či silu mysle môžeme len pri tom, do čoho príliš nezapájame srdce, city. Problém sebakontroly možno považovať za boj medzi mysľou a srdcom. Srdce cíti, že robí správnu vec, ale myseľ dáva signál, že by bolo lepšie nerobiť to. Spoliehať sa iba na silu vôle môže dokonca ešte viac skomplikovať vzdorovitosť, pôžitkárstvo, emocionálnu nestálosť, rozhodovane sa, nadhľad atď., čím sa vlastne podporujú nežiaduce túžby. Tí, ktorí uspeli v zmene nežiaduceho správania, v boji proti závislosti alebo sebadeštruktívnym stavom akéhokoľvek druhu, sú tí, ktorí sa naučili riadiť sa (motivujúcou) silou srdca.

Jeden zo spôsobov, ako zosúladiť myseľ a srdce, je nájsť inú, vyššiu motiváciu, niečo, čo zamestná myseľ tak, že nahradí zlozvyk alebo postoj, pozíciu, v ktorej sa pokúšame o sebakontrolu či kontrolu niečoho. Je potrebné prejsť od vyčerpávajúcich bojov k zamestnaniu sa pozitívnymi alternatívami (hľadanie zmyslu života a sústredenie sa na vyššie ciele).

Najzákladnejší pozitívny cieľ je plynule (spontánne, nenásilne, v čase vnútornej pripravenosti urobiť prvý krok dopredu) nahradiť všetko deštruktívne v našich životoch venovaním viac času tomu hodnotnému, krásnemu, i sebe samému. Sme viac sami sebou, ak sme uprostred diania dobra, nie zla. Proces získavania väčšej sebakontroly a pocitu zadosťučinenia nie je meniť sa na niekoho iného, ale meniť sa na toho, kým v skutočnosti som. Nájdeme silu zmeniť sa, ak nájdeme zmysel života a nahradíme v ňom zlo dobrom. Venovať sa niečomu z celého srdca znamená objaviť v tom zmysel, ktorý presahuje našu existenciu. Je to až mystické, ale úžasné. Každý z nás má vo svojom živote veľa túžob. Možno kľúčom k úspechu nie je umlčať tie zlé, aby prežili tie dobré... .

Pri našich pokusoch o zmenu nestačí byť len motivovaný a mať pevnú vôľu. Je potrebné mať správnu víziu (rozvíjať svoj skutočný talent, s radosťou smerovať k čiastkovým cieľom, neusilovať sa napríklad cieľavedome meniť sexuálnu atraktivitu ako prvý a konečný cieľ), zmysluplnú alternatívu, ktorou vlastne nahrádzame medzeru vzniknutú zanechaním toho starého. Hľadáme tiež to, čo sme nikdy nemali alebo nezažili a čo je prirodzené mať či zažiť. To, čo robíme či budeme robiť, by nás malo napĺňať (dávať nám zmysel) nielen v intelektuálnej rovine, ale najmä v tej emocionálnej. Takto budú vízie pozitívnych alternatív (zameranie sa na znásobovanie dobra, nie na boj so zlom) jasnejšie ako pokušenie starého života. Potom sa na ceste premeny budeme nielen že cítiť dobre, ale môžeme robiť čokoľvek, do čoho vložíme svoje srdce.

Čo sme museli urobiť, aby sme boli úspešní?

1. Začali sme objavovať skutočné potreby a túžby, ktoré sú prekryté homosexuálnymi myšlienkami (skutkami) a túžbami, našli uzdravujúci a konštruktívny spôsob ich napĺňania.

Keď sa objavili homosexuálne myšlienky alebo túžby, usilovali sme sa zistiť, čo ich v skutočnosti vyvolalo (spätne, po ich odznení). Zistili sme, že ide o nenaplnené potreby z minulosti, od ktorých sa odrážajú aktuálne pocity a potreby. Medzi inými mužmi sme sa cítili slabí, menejcenní (pocitom nedostatočnosti bola odhalená potreba vyrovnať sa iným mužom, stať sa silným ako oni, pretože v minulosti matka zdôrazňovala našu krehkosť a otec si nás kvôli nej nemusel príliš všímať, nevedel, čo s nami a pod.). Pocit samoty, opustenosti alebo ohrozenia odhaľoval potrebu byť milovaný, iniciovaný a akceptovaný mužmi, prijímať od nich výzvy a vďaka nim sa naučiť eliminovať strach. Tieto pocity nás vracali do doby, kedy sme dostatočne necítili lásku, prijatie alebo uistenie od otca, otcovských vzorov alebo iných mužov okolo nás.

Viac sme si všímali, čo a kedy spúšťa našu žiadostivosť alebo iné rušivé, negatívne či mučivé predstavy a túžby. Analyzovali sme pocity a stavy, ktoré boli spúšťačom v rôznych situáciách a v rôznom čase. Vyhýbali sme sa príležitostiam a veciam, ktoré sme na základe predošlej skúsenosti vyhodnotili ako spúšťače.

Zamerali sme sa na dobré úmysly a zdravé túžby v centre tých nechcených a nesprávnych. Tým centrom či jadrom bola často túžba milovať a byť milovaný, cítiť bezpodmienečné prijatie, ochranu a bezpečie. Problémom teda neboli túžby, ale ich neautentické vyjadrenie a hľadanie bočných cestičiek, ako sa dostať k ich naplneniu. Prečo sme dané potreby nenapĺňali autenticky? Dôvodmi mohli byť bolesť, neprístupnosť iných, nepochopenie seba, nevidenie zmyslu v uspokojovaní potrieb iným spôsobom (zavrhli sme to, čo sme vlastne nikdy nevyskúšali, lebo to bolo ťažko dostupné), ľpenie na svete iných homosexuálov, na fantazírovaní a napodobňovaní iných homosexuálov.

Prestali sme predstierať, zahmlievať, utajovať, hanbiť sa za svoje pocity a túžby, nech by boli v našom ponímaní alebo v ponímaní iných akokoľvek zlé alebo zvrátené. Diskutovali sme o potrebách, ale i zraneniach a túžbach s blízkymi osobami a priateľmi. Tí si mohli všimnúť veci, ktoré sme my sami vidieť nedokázali, pomôcť nám ich detegovať, pomenovať a pracovať s nimi. Oslobodili sme sa od pocitu, že úprimnosťou a odtajnením našej slabosti ich strácame a/alebo strácame na svojej hodnote. Títo ľudia nám pomáhali odhaľovať naše autentické JA, byť na neho hrdý, tešiť sa na budúcnosť. Posilňovali nás a formovali (rôzne skúsenosti s nimi nám pomohli skutočne dozrieť i oslobodiť sa). Vzťahy sú alfa a omega, no záleží od nás, do akej miery sa nimi necháme poznačiť či ovplyvniť, čo si z nich vezmeme, aké vzťahy si udržíme a v akých (prípadne v akom presvedčení o sebe i o iných ľuďoch) vytrváme až do konca.

2. Uvedomovali sme si skutočné potreby, pomenovali ich, usilovali sa nájsť spôsoby, ako ich kvalitnejšie a aktívnejšie naplniť alternatívnym, konštruktívnym, oslobodzujúcim a uzdravujúcim spôsobom (prestali sme sa zameriavať na ovládanie nežiaduceho až sebadeštruktívneho správania a myšlienkových vzorcov či dokonca im odporovať, a namiesto toho sme sa zamerali na nahradenie nežiaducich túžob, predchádzanie im napĺňaním a nie potláčaním základných potrieb). Zriekli sme sa spôsobov a zvykov, ktorými sme napĺňali naše potreby zdanlivo, povrchne, zraňujúco (pre nás i ostatných) a nedostatočne.

Každý z nás potrebuje niečo iné (v závislosti od kvality a kvantity skúseností, tráum, veku atď.), cíti deficit viac-menej v niečom inom (niekomu chýba partia, inému niekto, kto by predstavoval "adoptívneho" otca atď.). Všetci ale potrebujeme zažiť a rozvíjať priateľstvá, vzťahy so "sprievodcami" a vzormi, zmysluplné emocionálne spojenie s inými mužmi, spájať aktivity jednotlivca alebo malej skupiny s aktivitami iných mužov, rozvíjať športové nadanie a fyzické zručnosti v spoločnosti a pri podpore priateľov. Tieto aktivity napĺňajú naše základné potreby priamo i nepriamo, približujú nás k iným mužom a zároveň nás zdokonaľujú vo vlastnej mužskosti.

Pochopili sme, že modliť sa za silu vzoprieť sa alebo sa brániť homosexuálnym túžbam, modliť sa za ich odstránenie, modliť sa za to, aby sme prečkali kritické obdobia bez ujmy, nebolo a nebude efektívne. Oveľa účinnejšie bolo modliť sa za to, aby sme odhalili naše skutočné potreby a mali odvahu a silu prelomiť staré i aktuálne bariéry k napĺňaniu týchto potrieb skutočne oslobodzujúcim, uzdravujúcim a napĺňajúcim spôsobom.

3. Nezamerali sme sa na sebazdokonaľovanie v stratégii vyčkávania, obrany, útoku, považovania zlého za dobré a radosť z takéhoto typu zmeny myslenia, ale zamerali sme sa na obohatenie života skutočne hodnotným, prospešným, morálne vzácnym a krásnym. Takto sme načerpali silu a otvorili sa nám oči, aby sme niečo vo svojom živote zmenili a zmenili to, čo je správne a potrebné zmeniť. Preklasifikovali sme mnohé svoje pohnútky a zvyky z prirodzených, náhodných (napr. túžbu byť v prítomnosti a po pozornosti pekného muža alebo zdokonaľovanie spôsobov, ako sa mu zapáčiť, ako ho zviesť atď.) na zákonité, odôvodnené a vyplývajúce zo zranení.

Prestali sme démonizovať nechcené túžby, uznali a rešpektovali naše legitímne potreby fyzických a emocionálnych väzieb s inými mužmi a začali byť aktívnejší. Vyvinuli sme proaktívny program, ktorý zaistí, že tento hlad po mužskom pripojení bude pravidelne "kŕmený" zdravými "potravinami," namiesto toho, aby sme ho potláčali alebo sa nechali tak "vyhladovať" v túžbe po mužskej náklonnosti a uistení, že by sme boli schopní urobiť čokoľvek, aby sme ho utíšili; čokoľvek ľahko dostupné (alebo sa umárali nedostupnosťou, snívali o niekom dokonalom a ubližovali si), zamestnali sa vypracovávaním dlhodobého plánu, ako dostať niekoho menej dostupného a žitím preň.

Naplánovali sme si aktivity, ktoré by nám pomohli uspokojovať naše doteraz nenaplnené osobné potreby vyplývajúce z rodu a nečakali sme na vygradovanie homosexuálneho nutkania, pretože dovtedy sme si už mohli vytvoriť silný návyk na "bočné" vyjadrovanie základných potrieb. Program zámerného uprednostnenia podstaty bol efektívnejší ako tréning odolnosti či odporu.

4. Ak sme trpeli "dotykovou depriváciou," naučili sme sa naplniť túto potrebu platonickým fyzickým spojením s mužmi prostredníctvom pohybových aktivít, liečebných masáží, požiadaním či prijímaním nesexuálneho objatia, pohladenia, podania ruky alebo iným vhodným dotykom od heterosexuálnych priateľov, mentorov a rodinných príslušníkov.

5. Zatúžili sme po vízii väčšieho dobra či vyššieho cieľa pre naše životy, a začali sme sústreďovať svoju energiu viac na vytváranie a dosahovanie dobra, ako na únik od toho zlého.

Premýšľali sme nad otázkami: Čo urobíme s energiou, ktorú už nemusíme používať na boj proti homosexuálnym túžbam? Čo urobíme pre to, aby naše smerovanie k niečomu bolo silnejšie a viac motivujúce, ako vyvíjať úsilie proti niečomu? Čo chceme ešte viac, ako byť oslobodení od homosexuálnych pocitov? O aký cieľ, alebo o čo dobré sa chceme usilovať okrem toho?

Presmerovali sme celú našu pozornosť od toho, kým sme nechceli byť, na to, akými sme a akými sa chceme stať. Chceli sme mať silu vnímať viac dobro a vytvárať ho i napriek zlyhaniam, svojim slabostiam a zlu vo svete.

6. Vytvorili a vyskúšali sme si plán krízovej intervencie v obdobiach, kedy sa sexuálne a iné túžby javili ako neprekonateľné. Krízová intervencia je zásah v dobe krízy, ktorý sa snaží minimalizovať ohrozenie klienta, objaviť a posilniť jeho schopnosť vyrovnať sa so záťažou tak, aby jeho adaptácia posilnila jeho rast a integritu a aby sa, pokiaľ je to možné, predišlo negatívnym deštruktívnym spôsobom riešenia situácie. Zmapovali sme sieť ľudí, ktorých máme k dispozícii a ktorých by sme mohli v prípade krízy požiadať o podporu (alebo ešte lepšie požiadať o podporu preventívne, keď sme krízu očakávali), a pred ktorými sa môžeme cítiť slobodní takí, akí sme, ktorých nevnímame iba ako svojich pomocníkov (obojstranné a plnohodnotné pôsobenie, obohacovanie) alebo ako súperov či ohrozovateľov.

S dôveryhodnými ľuďmi sme preberali nielen svoje pocity a potreby, ale tiež plány či kroky svojho rastu, to, akými konštruktívnymi spôsobmi by sme mohli napĺňať svoje potreby v čase, kedy túžba bola mimoriadne intenzívna (napr. v čase, keď nás opustila blízka osoba atď.). Pokiaľ nešlo o odborníkov skúsených v problematike, usilovali sme sa na dané osoby upínať zdravo, brať ich s rezervou a nepôsobiť negatívne, nerozhodne, nesamostatne či infantilne.

7. Naplno sme sa venovali napĺňaniu kľúčových potrieb a počas tohto obdobia sme obmedzili aktivity, ktoré odčerpávali energiu alebo nás uvádzali do stresu, pochybností či neistoty (zanechanie potreby udržať tajomstvo, potreby byť v strehu, pripravení brániť sa, zachovať minulé presvedčenia, ktoré nám už ale nepomáhali). Ďalšie aktivity sebapremeny sme nekládli nad potrebu uzdravenia, naplnenia, duševnej očisty a regenerácie. Až potom sa mohla posilniť naša ochota prijať nové výzvy a riziká. Ak sme ju nemali skôr, bol na to dôvod a daný stav sme si nevyčítali. Usilovali sme sa oslobodiť sa vnútorne alebo sa i fyzicky vymaniť z prostredia, ktoré nás roky spútavalo alebo degradovalo v mužskosti i osobnom rozvoji.

8. Po vytvorení paternu (modelu, schémy, spôsobu) trvalého a hlbokého uspokojovania autentických potrieb a túžob nepotláčaním emócií, ale ich analýzou, pochopením a prijatím, a paternu uzdravenia konštruktívnymi spôsobmi, sme si našli svoje miesto v živote, rozvinuli schopnosť, objavili silu, priestor i čas oveľa viac sa zaujímať o potreby a túžby iných ľudí, tak mužov, ako aj žien. Skúmali sme svoj vzťah a pocity k opačnému pohlaviu. O iných ľudí sme sa začali zaujímať zdravo, nie účelovo, a tento záujem nás samotných nedeprimoval ani nedegradoval, ani neznačil iným negatívnym spôsobom.

9. Posilňovali sme vedomie toho, kto sme, z akého prostredia sme vzišli a kam patríme. Po odpustení sebe i rodičom, sme sa usilovali byť hrdí na svoje korene, hľadať si cestu k obom rodičom, a zároveň si ustrážiť hranice, nedovoliť byť nimi vtiahnutí do pôvodnej vzťahovej dynamiky. Mali sme ochotu a trpezlivosť poskytnúť blízkym dostatok času a priestoru na spracovanie pravdy o nás (akejkoľvek pravdy, ktorú sme sa im rozhodli predostrieť). Neusilovali sme sa odstrihnúť od podstatnej a stále aktuálnej časti nášho sveta (pokiaľ existovala nádej, že sa naučíme vnímať veci inak, byť tolerantnejší, vďačnejší a vidieť veci v širších súvislostiach) či zabudnúť na minulosť. Usilovali sme sa odpustiť všetkým, ktorí nám v minulosti ublížili, pretože úprimné odpustenie oslobodzuje krivdou, hnevom a bolesťou obťaženú dušu. Nepodarí sa nám dotknúť sa srdca blízkych, pokiaľ sami nebudú chcieť, aby v nich daný dotyk účinkoval. Môžeme ale zmeniť seba, aby nám ich správanie či postoje ubližovali čo najmenej (bez toho, aby sme ich zavrhli).

10. Začali sme milovať život a ľudí okolo nás takých, akí naozaj sú (neidealizovali sme si ich, ale ani nezatracovali). Sústreďovali sme sa na dušu muža a nenechali sa "vyrušiť" jeho telom. Nechali sme sa napĺňať, načúvali sme tomu, čo nám daná okolnosť či udalosť vo vzťahu s inými chce povedať, o čom svedčia naše reakcie a pod.