Prečo nie je vhodné meniť sexuálnu preferenciu?

Hoci sa sexualita človeka vyvíja celý život spolu s vývinom osobnosti, pochybnosti o sexuálnej preferencii sa vynárajú už v pubertálnom veku, a ďalej je táto preferencia relatívne nemenná (čo znamená - čím neskôr, tým ťažšie meniteľná). Výsledok psychosexuálnej formácie nie je možné pri každom a jasne predpokladať, ale vieme, či je alebo nie je želateľný. Ak chceme hovoriť o zmene sexuálnej preferencie, musíme s touto víziou narábať veľmi opatrne (je totiž viacero príčin, prečo k zmene skutočnej sexuálnej orientácie na inú a autentickú nemusí dôjsť; dôjde len k adaptácii na niečo, čo je síce prirodzené, ale aktuálne nie pre dotknutého). Želanie človeka zmeniť jeho sexuálnu preferenciu musí byť rešpektované, ale nesmieme pri ňom podliehať prílišnému optimizmu, klamu, sebaklamu. Je to totiž želanie proti zákonu v ňom. Malo by byť formulované správne, aby sa následne mohli podnikať vhodné kroky k jeho zodpovednému plneniu.

Homosexualita každého jedinca je iná, iný je jeho psychický obraz, má iné skúsenosti a vnútorné zranenia, je iná osobnosť. Preto nebude existovať jediný a univerzálny návod na to, ako ju meniť alebo ako ju zmeniť skutočne úspešne.

Zmena psychického obrazu homosexuála je možná pri každom, ale úplná zmena sexuálnej orientácie nie je možná pri každom (nevieme predpokladať, do akej miery zmena psychického obrazu človeka zmení jeho sexuálnu orientáciu), nedokáže k nej dospieť každý terapeut (osobnosť terapeuta, znalosť problematiky, obmedzené možnosti, terapia je buď od začiatku orientovaná zle, alebo sa zvrhne v jej priebehu, alebo je úspešná, no po skončení sa klient postupne vráti na začiatok svojej cesty) a nestačí iba on či urputné snahy dotknutého o zmenu.

Žiaľ, mnohí chcú byť heterosexuálni nie kvôli tomu, že pochopili vznik a existenciu osobnej homosexuality (správny motív), ale že ich blízki a známi by boli radšej, keby boli heterosexuálni (nesprávny motív). Homosexuála často skľučuje a poháňa strach z odhalenia, samoty a neprijatia, viac ako zamýšľanie sa nad podstatou existencie osobnej sexuálnej preferencie (svet sa postaral o to, aby nebol dôvod zamýšľať sa nad podstatou osobnej homosexuality). Niekomu (vybojovaná) podpora rodiny nestačí, a podporu celej spoločnosti nezíska. Máloktorý otec bude svojho syna edukovať v tom, ako by mal žiť gay a máloktorého tradičného chlapa zaujíma, ako podporovať gaya (je mu to cudzie alebo sa tým nepotrebuje zaoberať, má dosť svojich problémov, hľadá vzory inde). Toto nie je možné zmeniť, ani keby sa Gay Pride konal každý deň v každom meste. Sme správne nastavení na stav normality a môžeme sa naučiť tolerovať niečo iné..., to je tak všetko. Ak niekoho rozhodí iný názor, problém má on, nie ten, čo má iný názor.

Náš názor je veľmi nesprávne zúžený na neprijatie homosexuála v rodine a v spoločnosti kvôli sexuálnej orientácii. Akoby ignorujeme to, že mnohí trpia pre svoj pohľad na seba a na iných ľudí, prípadne trpia tým, že ostatní sa v ich prítomnosti cítia oprávnene zvláštne.

Pohľad našich odborníkov...

Väčšina slovenských a českých psychológov i psychiatrov presadzuje názor, že homosexualita je prirodzená vrodená odlišnosť vyskytujúca sa v celej živočíšnej ríši. Podľa nich je potrebné, aby sa homosexuálom vytvorili vhodné podmienky na vznik a fungovanie monogamných vzťahov s inými osobami rovnakého pohlavia, pretože homosexualita nebola nikdy úspešne liečiteľná. Vraj falošné nádeje a iný prístup k problematike môžu klientov poškodzovať (vháňať do promiskuity a rizika šírenia nákazy HIV). Odmietajú prijať fakt, že to, čo homosexuálov skutočne poškodzuje, sú ich neriešené psychické problémy a konflikty, ktoré ich nútia nielen tajiť svoj stav, predstavy a skutky, ale podnecujú ich správať sa nevhodne až ohrozujúco (napr. nutkavými stavmi a neovládateľnou žiadostivosťou), a nenapĺňajú ich ani usporiadané vzťahy pri žičlivosti blízkeho okolia.

V odborných publikáciách sa jasne píše, že homosexualita u zvierat sa vyskytuje iba vtedy, ak nie je nablízku jedinec opačného pohlavia (že ide o vyjadrovanie sexuálneho pudu v izolácii, ritualizované správanie, napodobňovanie alebo omyl) a že nie je možné prirovnávať ju ku komplexnej sexualite človeka.

Pre vývin psychiky a sexuálnej roly je najdôležitejšie rané detstvo, kedy sa vytvára identita s pohlavím. Samotná predispozícia k rozvoju homosexuality nestačí, ale tiež sa nemôže uplatniť ani nepriaznivý psychický vplyv, pokiaľ pre neho nie je dieťa vnímavé.

Nepriaznivé psychické vplyvy sú najčastejšie uvádzané: partnerské vzťahy troch poznačené narcizmom (triadic-narcissistic families; vtiahnutie dieťaťa do nezdravej rodinnej dynamiky), problematické vzťahy s mužmi a neskôr aj so ženami (idealizovanie žien alebo mizogýnia), rodová hanba (gender shame; dôsledkom nevhodného až ponižujúceho zaobchádzania rovesníkov alebo starších jedincov toho istého pohlavia), prijímanie protichodných; pro-maskulínnych a anti-maskulínnych správ o mužoch a osobnej mužskosti (gender double binds) a sexuálne zneužitie. Hoci sa v živote jedinca vyskytli len niektoré z uvedených psychických vplyvov, stačili na vytvorenie rodovej nonkonformity a následne homosexuálnej preferencie. Vplyvom minulých zážitkov došlo k formovaniu špecifických spôsobov vnímania, postojov a cítenia, ktoré výrazne ovplyvnili pohľad jedinca na samého seba, iných ľudí i jeho správanie. Analógiou celého tohto komplikovaného procesu môže byť programovanie počítača.

V knihe Growth Into Manhood (Harold Shaw Publishers, 2000, 239 strán) Alan Medinger píše, že homosexualita nie je jednoduchý problém alebo konflikt, ale skupina problémov, ktoré dokopy prispievajú k homosexuálnej atraktivite. Každému z týchto problémov je potrebné venovať osobitú pozornosť.

Podľa mnohých odborníkov sa rodíme ako bisexuálne bytosti, ale výchova, okolie, spoločnosť, sexuálne zážitky nás posunú k jednému pohlaviu, ale nie vždy. Je až zaujímavé, s akým prehľadom dokážeme pri homosexualite a bisexualite ignorovať psychosociálne vplyvy a ľuďom odkážeme, že predsa inej sexualite sa nedá naučiť. Ak si niečo také prečítam v odbornej publikácii, mám pocit, že čítam sci-fi pre deti. Nie je možné, aby odborníci ignorovali iné a relevantné pohľady na tieto problematiky len kvôli tomu, že ich terapia nie je jednoduchá, nevedia, čo by malo byť jej obsahom, a preto nie je často úspešná. Tvrdia, že pri bisexualite ide o komplexnú atraktivitu. Ako ma môže rovnako priťahovať muž aj žena, keď sú totálne odlišní (iný vzhľad, iné správanie, vyjadrovanie, osobná kultúra)? Je predsa rozdiel, či ma priťahujú ženy a zženštilí muži, alebo muži, ktorých vnímam ako mužnejších od seba. Je rozdiel nebyť homosexuálny, ale mať pozitívny zážitok s homosexuálnym stykom v minulosti, kedy som to ešte nebol schopný obsiahnuť. Potom už odborníci špekulujú, že je veľmi vzácne, aby niekoho v rovnakom období života priťahovali obe pohlavia rovnako silno, väčšinou sa to strieda. Ak nezostaneme pri povrchu, zistíme, čím to začalo, prečo sa to "strieda" a či je vôbec možné vystúpiť z tohto kola von. Niekedy to totiž môže byť o tomto: "Ešte ako neplnoletý som mal sex so ženou. Po dosiahnutí fyzickej plnoletosti zasa s mužom. Chodili sme spolu, ale potom nám to akosi prestalo klapať, sklamal som sa v ňom. Rozišli sme sa aj kvôli tomu, že nás oboch vyčerpávalo skrývať sa. Chceli sme žiť normálnym životom aj pod tlakom okolia, ktoré to od nás očakávalo. Obaja sme potom podvádzali ženy s inými osobami, no mali sme obdobia - pauzy, kedy sme prestali kvôli výčitkám a strachu z nákazy. S mužmi to bolo vždy jednoduchšie ako so ženami - žiadne očakávania, žiarlivostné scény, iba zmyselný sex. Len keby nebolo toho strachu z odhalenia a AIDS. Cítili sme voči manželkám a rodinám záväzok, a hoci sme manželky skutočne nemilovali, mali sme ich radi a nechceli sme im ubližovať. Bolo príjemné mať status normálneho muža s tradičnými problémami. S mužmi sme neboli schopní žiť (deliť si majetok, zdieľať životy, spájať rodiny, lebo to bolo pre nás ponižujúce), ale milovali sme chvíle relaxu s nimi. Opäť sme sa pri nich cítili ako nespútaní a hraví chlapci (so svojimi tajomstvami), ktorých si niekto skutočne všíma."

Mnohým homosexuálom chýba dostatočný pocit osobnej maskulinity, pohľad na samých seba ako na maskulínnych a odlišných od žien, pocit prirodzeného spojenia s inými mužmi (s osobnostnou, ale nie rodovou odlišnosťou). Chýba im autenticita - poznanie a pochopenie ich samých a vzťahov s inými. Necítia sa kompetentní a kompletní - túžia po vzťahoch, skúsenostiach a možnostiach, ktoré vyvolávajú vnútornú radosť a uspokojenie.

Preto, ak sa niekto necíti byť vo svojom pohlaví šťastný s tým psychickým obrazom, aký má, a má správny motív zmeniť sa, je vhodné voliť inú životnú zmenu, ako radikálnu zmenu svojej sexuálnej preferencie. Každý muž je povolaný dobrovoľne a slobodne sa rozhodnúť pre svoj osobnostný rast a rast v mužskosti. Musí ale pamätať na to, že budovať niečo nové a úspešne to vybudovať, nie je možné nezrieknutím sa toho starého a mylného (jeho rúcaním); je potrebné vzdať sa všetkého, čo bráni vnútornému rastu alebo ho nepodporuje. Skôr či neskôr k tomu musí prísť.

Homosexuáli sa od emocionálne vyrovnaných a osobnostne silných heterosexuálov líšia kvalitou a kvantitou strachu a úplne odlišným prežívaním, myslením, postojmi. Nesplynuli so svojím pohlavím a jeho reprezentantmi a aj preto boli kedysi vnímaní ako príslušníci tretieho pohlavia. Vnútorný obraz homosexuála je často vyjadrovaný cez jeho správanie i v neverbálnej komunikácii. Je to pochopiteľné a bežné pri homosexuálnych osobách, ale nikto nemôže tvrdiť, že toto je pravý obraz a zdravý prejav muža, ktorý už nie je možné meniť.

Najhoršie, čo môže homosexuál urobiť, je uzavrieť sa do seba, izolovať sa do komunity s vlastným vnímaním sveta, nazeraním na realitu, svojským riešením problémov alebo dokonca popieraním ich existencie, svojou vlastnou kultúrou v takmer úplnom popretí pravej identity a rodovosti, separáciou od sveta mužov, v ktorom vždy má a bude mať svoje právoplatné miesto. Rezignácia či únik môžu byť pochopiteľné, ale nie správne riešenia. Život je boj, teda bojujem o to, čo mi patrí, nerozvíjam a nemilujem to, čo mi nepatrí (hoci mi to bolo dané ako trpký znak, pečať rozžeraveným železom, ktorú možno nevnímam ako hendikep, ba dokonca ju milujem).