Umenie výchovy alebo Ako byť synovi dobrým otcom

Aké dôležité je počúvať, čo mi dieťa hovorí a vnímať, čo mi naznačuje. Aké potrebné je uvedomiť si dôležitosť nevypovedaného. Aké správne je byť tu stále pre dieťa, vychovávať ho vrúcnou láskou a vlastným príkladom. Aké krehké je odhadnúť to, kedy byť dieťaťu viac autoritou, kedy viac priateľom a dávať mu to, čo naozaj potrebuje. Aké strastiplné je mať jeho rešpekt, úctu i dôveru zároveň. Aké zodpovedné je viesť dieťa správnou cestou a i napriek tomu zachovať jeho individualitu, nepretvárať ho v niekoho na vlastný obraz, v ktorom sa zrkadlia moje nedosiahnuté ciele. Aké náročné je vychovať z dieťaťa nielen praktického, ale aj silného, láskavého, zdravo sebakritického človeka, ktorý sa vie obetovať pre iného bez zlosti, hnevu, povinnosti či pocitu krivdy. Kto má rodiča, ktorý to všetko zvláda a nechybí? Kto má rodiča, ktorý sa nemusí báť priznať si pred dieťaťom svoje chyby (ak sa nemusí báť, ide o otvorený, slobodný, dynamický, atraktívny vzťah plný istoty, bezpečia, vzájomnej lásky, úcty, úprimnosti a sebadôvery)?

Aké dôležité je, aby sa otec vedel k synovi skloniť, počúval ho a viedol. Neodstrkoval, neponižoval ho, nesúperil s ním, zdieľal jeho pocity, sústavne ho nepoúčal, vedel sa s ním zahrať, zasmiať sa, mnohému praktickému ho priučiť, podebatovať s ním o hlbších veciach, hodnotách, mal prehľad o jeho prítomnosti i o plánoch do budúcnosti. Aby ho naučil nehanbiť sa za to, kým je, aby ho uistil v tom, že ho miluje. Aby jeho láska bola činná. Kto má takého otca?

Kvalitný mužský vzor a kvantita spoločných pozitívnych zážitkov s ním sú esenciálne, aby sa formovaný mladý muž udržal pri zemi a zároveň si vážil samého seba, naučil sa správať k iným mužom i ženám, zaujímal vhodné postoje, úsudky. Skutočný otec učí zdravej sebakritike, pomáha získavať rovnováhu medzi ctižiadostivosťou a uspokojením sa i s malou výhrou či dokonca s prehrou, učí prekonávať strach, bojovať za správnu vec. Vlastným vzorom a príkladom napomáha k túžbe zdieľať a tvoriť spoločne s inými - nebyť individualistom, priúča naslúchaniu, veciam, ktoré každý muž potrebuje vedieť v praxi, všíma si, keď syn vybočuje z cesty a hrozí mu pád, citlivo vedie k uvedomovaniu si hodnôt, podstatných i menej podstatných vecí a súvislostí, ktoré mladým a neskúseným zvyknú unikať pozornosti, vystríha pred ľahostajnosťou a kopírovaním iných, nabáda k tvrdému tréningu nielen tela, ale aj duše, aby mohol syn postupne odstraňovať každučkú chybu, ktorú dnes na sebe vidí, no zároveň aby prijal a miloval nedostatky, ktoré zmeniť nie je možné. Vďaka tomuto reálnemu aktuálnemu pohľadu na seba a zotrvávaniu v pokore nikdy nespyšnie ani nezaspí na vavrínoch. Nestane sa mu, že by niečo negatívne nepovažoval za chybu, prípadne ju ani nevidel. Dobrý otec modeluje z chlapca chlapa s pevnými zásadami, silnou vierou, nádejou a láskou, pevnou morálkou, chlapa so spôsobmi, ktorý sa nehanbí ani nebojí kráčať po vlastnej ceste. Nielen pre to, že je silný, ale aj pre to, že po tejto ceste kráča aj jeho milovaný otec. Dôveruje si, pracuje na sebe každý deň, vníma svet okolo seba, živý i neživý, pretože sa ho týka. Má túžbu byť tam, kde je potrebná jeho prítomnosť a sila. Má túžbu meniť iba to, čo zmenu potrebuje, čo chce byť menené, ale vždy pokorne, trpezlivo a nezištne. Má ochotu zveľaďovať dobré, opúšťať nesprávne. Každý muž je vekom za takého otca stále viac a viac vďačnejší, hoci v minulosti mohol mať problém s autoritou, ktorá sa príliš "angažuje" alebo "snaží." Mladý muž, ktorý tieto základy nemal, sa nemohol predsa vychovávať sám, čerpať zo seba, je dnes stratený a veľmi ľahko sa stane jeden z davu frustrovaných, nedotklivých, večne hľadajúcich, nespokojných. Môže a nemusí byť homosexuálny, avšak nielen homosexuáli sú na ceste, hľadajúci vnútorný pokoj a pravé šťastie, životné naplnenie. Nielen homosexuálom niečo v minulosti chýbalo a chýba im to aj v prítomnosti. Nám všetkým chýba pravá láska a trpíme jej nedostatkom.

Nie menej dôležitú úlohu má pri formovaní muža ženský vzor, mama. Nikdy to nie je iba samotný muž, ktorý ako otec výchovne zlyhal. Vždy berieme do úvahy pôsobenie oboch, analyzujeme komplexný výchovný obraz spolu s individualitou aktérov výchovného prostredia a ich možnými traumami. Mnohí mladí ľudia sú dnes zranení vo všetkých úrovniach vzťahov, alebo ich dané vzťahy priamo či sprostredkovane negatívne ovplyvnili, dlhodobo ovplyvňovali (mama - otec, mama - dieťa, otec - dieťa, muž - žena, muž - muž).

Ako vychovať z dieťaťa dobrého človeka?

Moderná vs. moja definícia dobrého človeka.

Moje reálne možnosti.

Reálne možnosti a schopnosti dieťaťa.

Čo chcem mať z dieťaťa ja, a v akom stave má v spoločnosti väčšiu šancu na prežitie?

Neponúka mu svet lákavejšiu ponuku ako ja?

Ako si všimnúť zmenu? Na ktorú zmenu a ako reagovať?

To, čo mu ponúkam ja, nie je v rozpore s tým, ako to funguje v reálnom svete?

Čím motivovať dieťa, aby sa usilovalo ísť dobrou cestou, ak viem, že takto človek trpí viac?

Ak dieťaťu vštepím hodnoty a vlastný príklad, otázka už nebude stáť: "Prečo byť dobrým človekom?" Ale: "Prečo vytrvať, ako sa nenechať zlomiť sklamaním, bolesťou, krivdou, nespravodlivosťou..., ako nezísť z cesty a nesklamať tých, ktorí mi veria?" Rodič ponúka dieťaťu základ, ktorý dieťa v dospelosti zavrhne, upraví alebo rozvinie. Oplatí sa byť dnes čestným, pravdovravným, spravodlivým, ochrancom slabých, zásadovým? Najväčšia krivda sa dieťaťu deje vtedy, ak na neho rodič nemá čas, vyžaduje od neho niečo iné, ako robí sám. Ak nerešpektuje jeho názor, jeho city a nemá čas zotrvávať v jeho svete, robiť ho silnejším, ako je dnes, činiť ho nesebeckejším a láskavejším, ako je dnes. Vtedy ho nemá právo ani vychovávať k nejakým hodnotám. Vtedy sú dieťaťu hodnoty vzdialené a nedosiahnuteľné, alebo po nich jednoducho netúži.

Deti prechádzajú komplikovanými obdobiami, pri ktorých je niekedy dobré nechať tomu čas, inokedy včas zasiahnuť, a to vie, mal by vedieť rozpoznať každý dobrý rodič. Pomôckou je vždy kvalitný dialóg. Aj dnes je kopec rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi vôbec nerozprávajú o ich pocitoch, deti majú byť len vykonávatelia ich prianí a predstáv, aby všetko "klapalo," tak, ako "klapať" má. A nielen spoločnosť, škola či okolie, ale aj rodičia akoby zvyšovali svoje nároky na vzdelanie a rôzne skúsenosti. Tým deťom už dnes pomaly nikto nedá dýchať. Adolescencia je ešte stále zložité obdobie, i keď už nie také kritické ako puberta. Už sa začína formovať budúca osobnosť dospelého. Ešte stále je ale do značnej miery ovplyvniteľný inými a nechce sa líšiť, nálada i sebadôvera kolíšu. Deti nechcú byť iné (a deti iných rodín nezmeníme), inak riskujú samotu. Každý človek potrebuje vnútorne dospieť, a to dospievanie dnes veľmi bolí, pretože čím ďalej, tým viac sú nám podsúvané ideály krásy a dokonalosti, jediné správne štýly a modely správania sa, žitia. Deti už nevidia význam v obete, pokore, trpezlivosti; vnímajú ich ako obmedzenia osobnej slobody. Oproti minulosti sa výrazne posunula hranica dosiahnutia psychickej dospelosti. Na deti číhajú rôzne závislosti, sú poznačené neláskou, mnohými krízami rodín a manželstiev ich rodičov. Ak chce rodič naučiť svoje dieťa niečo iné, čo učia iní rodičia svoje deti, stretáva sa odporom; veď dieťa v podstate odsudzuje na tú ťažšiu cestu a kto by sa nebránil? Tlak väčšiny je veľmi silný. Rodičia sú zaneprázdnení a často neurotickí, žijúci v neustálom strachu a myslenie detí je nadmieru formované virtualitou v akejkoľvek oblasti. Niekedy mám sám pocit, že okolo mňa sa na ulici či v dopravných prostriedkoch pohybujú nie ľudia, ale stroje bez úsmevu, ktoré uhýbajú pohľadom, nekomunikujú, zapchávajú si uši slúchadlami.

Hoci by dnešný rodič mal na dieťa viac času, nie je ľahké zaujať a uspokojiť náročného pozorovateľa a kritického poslucháča. Chce to nielen osobnú skúsenosť a výchovný základ prinášaný zo svojej rodiny, ale aj chuť na zmenu, samovzdelávanie, ochotu prijať kritiku a niečo s ňou robiť. Neuspokojiť sa s vnútorným hlasom, ktorý sa pri únave a znechutení usiluje presvedčiť slovami: "Viac sa už nedá!" Hoci otec dieťa neporodil, je rodič s rovnakou zodpovednosťou za výchovu a zdravý duševný vývin dieťaťa ako matka dieťaťa. Hoci vzťah medzi otcom a synom často odráža kvalitu vzťahu medzi rodičmi navzájom, otec je ten, kto nesmie stáť bokom, vzdávať sa, pretože hoci "nemá talent vychovávať," nemá to odkiaľ vedieť, naučí sa to. Každý osobný a iný problém postupne prekoná, pretože dieťa je jeho život a potrebuje ho. Len nech sa nikdy z výchovy nestane povinnosť, ľahostajnosť, čisté zúfalstvo, niečo, čoho nekvalita je neustále ospravedlňovaná..., pretože v tom momente rodič prehral a začína dieťaťu ničiť prítomnosť i budúcnosť.