Dvanásť toxických myšlienok

1. Sme obete.

Nemôžeme obviňovať iných ľudí alebo okolnosti z našich dlhodobých či aktuálnych problémov. I keby za to mohli, zotrvávať v týchto myšlienkach znamená stagnovať, byť negatívni. Presvedčiť samého seba o tom, že to nebolo a stále nie je v našich rukách, je nesmierne deštruktívne. Za svoju prítomnosť a budúcnosť sme zodpovední my sami a ak si to odmietame myslieť, sami v sebe sa stávame prekážkou k úspechu, nikdy sa nepohneme dopredu.

2. Môžeme zmeniť iných ľudí.

Môžeme ľudí inšpirovať alebo motivovať, ale nikdy od nich nemôžeme očakávať zmenu, pokiaľ to sami nebudú chcieť. S ľuďmi, ktorých nemáme radi, nemusíme byť (nemáme právo ich meniť) a ak s nimi musíme byť, môžeme sa ich naučiť tolerovať. Mnohí ľudia sa zmeniť nechcú alebo nevedia ako. V prvom prípade za to nie sme zodpovední. V druhom prípade nie sme povinní im poskytovať návod na zmenu, pokiaľ na to nemáme adekvátne vzdelanie, a pokiaľ nás sami nepožiadajú o pomoc. Ak sa opýtame samých seba, prečo nemáme radi konkrétnu osobu (a začneme pátrať po príčinách po nastavení zrkadla na seba), niekedy nás prekvapí fakt, že chyba nie je v nej, ale v nás.

3. Nutkanie vzdorovať proti tomu, čo máme a čo je.

Vždy budú existovať veci, okolnosti a ľudia, ktorých neovplyvníme. Musíme sa naučiť prestať bojovať s veternými mlynmi. Akceptujeme to, čo máme a čo zmeniť nemôžeme. Niektoré veci nie je vhodné plánovať a neustále snívať o lepšom, pretože v tom momente prestávame žiť prítomnosť a tešiť sa z nej. Život prináša množstvo prekvapení a zvratov. Otvorenosť zmene pri spokojnosti s tým, čo je a čo máme teraz, znamená dosiahnuť vnútorný pokoj a nefalšovanú radosť už dnes, vidieť seba v pravde, vidieť tých, ktorí nás potrebujú dnes, nesnívať priveľa, nezameriavať sa iba na seba, cvičiť sa v pokore, nežiť depresívne.

4. "Na susednej pastvine je tráva zelenšia."

Objektívne sa zrejme naša "pastvina" nebude líšiť od "pastviny" niekoho iného natoľko, aby bolo čo závidieť. To, čo má ten, koho obdivujeme, možno nemáme my, ale zasa my máme niečo, čo nemá a/alebo obdivuje on. Všetci máme iné dary a rovnakú hodnotu, hoci nie sme uniformní (a právo v tom spočíva čaro vzťahov - môžeme sa v nich vzájomne dopĺňať). Nemáme poňatie o tom, s akými problémami sa borí človek, ktorého sme si zidealizovali zvyčajne pre jednu vlastnosť alebo "výhodu."

5. Naše očakávania od iných ľudí.

To, že od niekoho niečo očakávame, neznamená, že to aj urobí. Naše očakávania od iných vychádzajú z našej skúsenosti a predpojatosti, nemusia byť prioritou tých, od ktorých niečo chceme. Ani my nemáme radi, ak máme spolupracovať s ľuďmi, s ktorými spolupracovať nechceme, ak sa od nás očakávajú veci, ktoré nemáme vo zvyku robiť alebo ich robiť nechceme. Môžeme sa s niekým porozprávať o svojich predstavách, ale ak mu automaticky a bez slova priradíme svoje očakávania, bude to viac ničiť nás ako jeho. Ak sa nám nepáči, čo (ne)robí ten druhý, môžeme to akceptovať alebo "ísť ďalej." Musíme sa naučiť prijímať to, že nie každý s nami chce interagovať a nie je povinný nám vysvetľovať dôvody, i keby sa mal mýliť (a my ho nie sme povinní presviedčať). Možno, ak zmeníme prístup, dáme tomu druhému viac slobody a dôvery (nebudeme mu vnucovať svoje názory, komandovať ho, spochybňovať a smerovať ho preventívne, aby nám neublížil), dostane sa nám iného prístupu zo strany iných.

6. Niekto by nás mal doplniť/obohatiť.

Iba my sami sme strojcami svojho šťastia. Vyrovnaná osobnosť nekladie na iného požiadavku ani ho nezaväzuje tým, aby ho robila šťastným. A nerobíme to pri niekom (nehľadáme niekoho práve na to) podvedome?

7. Nutkanie prezentovať svoju neomylnosť.

Nie sme povinní dokazovať pravdu a nikto nám neuverí, že sme neomylní. Zrejme pred ostatnými nechceme vyzerať ako tí slabí, zraniteľní alebo hlúpi. Naša pravda a pravda iných bude vždy subjektívna, takže pravda každého bude vždy tá najpravdivejšia. Je to o schopnosti komunikovať a nenútene obohacovať (ponúkať niečo zo seba) napriek odlišným názorom.

8. Bojíme sa toho, čo si myslia iní ľudia.

Nikto nás nesúdi viac, ako sa súdime my sami. Keby sme totiž boli plne stotožnení s tým, akí sme, čo máme, čo robíme a nehanbili sa za to (keby sme si boli istí samými sebou a tým, čo robíme), súdy iných by sa nás nikdy natoľko nedotkli.

9. Máme čierno-biele myslenie (veci sú len dobré alebo zlé).

Každú objektívnu pravdu poznačuje jej vykladač svojou subjektivitou. Neprezentoval by predsa to, s čím by vnútorne nesúhlasil. A prezentuje to kvôli tomu, že takto to pasuje do jeho života a vnímania sveta. Svet je plný farieb a nenájdeme medzi nimi jednu dobrú a jednu zlú. To, čo iný vníma ako zlé, nemusí byť zlé. To, čo vnímam ako dobré, nemusí byť dobré. Preto je fajn nebáť sa byť otvorený a poznávať aj iné názory. Tie nás neohrozujú, ale učia nás nemyslieť deštruktívne, nebyť bezohľadný, obmedzený atď. Máme sa pokúšať hľadať objektívnu pravdu, ktorá sa nám nemusí páčiť.

10. Cítime sa nepripravení, a tak máme strach z budúcnosti.

Mali by sme sa naučiť vychutnávať si život tu a teraz. Budúce smerovanie môžeme vždy ovplyvniť len do určitej miery. Nikdy nebudeme mať veci úplne pod kontrolou, nikdy nebudeme úplne pripravení; spontánnosť a plánovanie by preto mali byť v rovnováhe. Strach a prílišná opatrnosť sú veľkí nepriatelia človeka a najväčšie prekážky jeho vnútorného rastu.

11. Peniaze a zabezpečenie = šťastie.

S takýmto myslením budeme mať stále pocit, že ešte nie je ten správny čas, pretože ešte nemáme dostatok. Poznal som ľudí, ktorí si chceli zarobiť na to, aby si mohli kúpiť vilu pri mori, vymaniť sa z chudoby a všetku svoju snahu, energiu koncentrovali na cieľ mať dostatok finančných prostriedkov na jeho naplnenie. Zomreli však od vyčerpania alebo si navodili/prehĺbili vážne psychické problémy a nestihli podniknúť ani prvý krok k cieľu. Zdravý rozum, schopnosť sebareflexie, objektívneho zhodnotenia situácie, nadhľad, túžba po hodnotách, žitie prítomnosti a s ľahkosťou dávajú skutočný pocit naplnenia a zmysel životu. Niekedy je potrebná kompletná prestavba nesprávneho vnútorného nastavenia, aby sme dokázali vidieť šťastie tam, kde naozaj je a prijímali veci s pokorou napriek tomu, že nie sú najideálnejšie. Nie so všetkým a o všetko v živote treba bojovať. Mnohému sa stačí iba odovzdať. Šťastný môže byť chudobný mladík veselo pobehujúci po rozkvitnutej voňavej lúke za štebotu vtákov. Nešťastný a opustený sa môže cítiť boháč zavretý vo svojej vile so služobníctvom a milenkami, s dovolenkami pri mori štyrikrát ročne.

12. Minulosť determinuje budúcnosť.

Mohlo sa nám stať, že sme v minulosti urobili nesprávne rozhodnutia. Kvôli tomu sa ale na seba nemôžeme dívať ako na neschopného človeka, ktorý stále zlyhá alebo mu nie je určené byť šťastný. Ak začneme veriť tomu, že zmenou myslenia zmeníme svoj život, raz sa to určite stane.

Úlohy:

· Popremýšľajme sami v sebe o tom, ktoré toxické myšlienky ovládajú nás.

· Pokúsme sa opísať negatívny dopad týchto škodlivých myšlienok na náš život.

· Pomenujme konkrétny spôsob, ako chceme zmeniť tieto myšlienky.

! Pamätajme na to, že hoci zmena nemôže byť rýchla a nebude jednoduchá, nie je nemožná (najmä pri podpore blízkych, skupiny, sprevádzaní odborníka a pod.).