Intrapsychické konflikty: vina

Pasívny mód

• Emócie: depresia, pocit previnenia sa, strach zo zla v sebe
• Riešenie: "Čo som to spôsobil?", "Oni za to nemôžu, ale ja!"
• Vyvoláva u druhých: sklon k sebaobviňovaniu, prijatiu viny za druhých, smútok, opatrnosť, chodenie po špičkách, ľútosť, hnev

Aktívny mód

• Emócie: hnev, "samospravodlivosť," skrytá vina
• Riešenie: "Ja za to nenesiem zodpovednosť, kto to má na svedomí?", "Čo ste to urobili?"
• Vyvoláva u druhých: obviňovanie iných, odmietnutie, hnev

Možno prežívame intenzívne pocity viny. Triezva, odosobnená myseľ prináša spomienky na udalosti posledných mesiacov, rokov a otvárajú sa tak pocity smútku, sklamania, hnevu či nenávisti nad tým, čo všetko sme urobili alebo neurobili, povedali alebo nepovedali. Je to čas, ktorý môžeme využiť na pomenovanie si toho, čo nebolo správne, čas na požiadanie o odpustenie seba alebo blízkych. Netreba mať očakávanie, že všetky pocity sa vyriešia za deň a zmiznú, ale ich pomenovanie a prijatie je krokom k tomu, aby sa naše srdce, vnútro uzdravilo.

Úloha č. 1

Napíšme "ospravedlňujúci", "odpúšťajúci" list ľuďom, voči ktorým dlhodobo cítime pocity viny, pretože sme im svojím správaním za posledné obdobie ublížili. Pomenujme konkrétne, čo nám je ľúto a za čo sa ospravedlňujeme.

Tento list môže a nemusí byť doručený adresátovi. 

Ak nedokážeme odpustiť samému sebe, napíšme list aj sebe, ako by ho písala časť nás ešte stále schopná sebalásky, alebo ako by ho bola písala bytosť blízka, milujúca našu dušu bezhranične a objímajúca ju takú, aká je tu a teraz. Dajme si čas pomenovať si, čo by naša duša potrebovala počuť, pretože nevypovedané túžby nás môžu ovplyvňovať celý život alebo si ich ponesieme v sebe ako obrovské kamene.

Počas skupiny sa pokúsme vyjadriť pocity, ktoré sme cítili pri pri písaní listu/listov? Bolo to ťažké? Alebo naopak, písalo sa to samo?

Úloha č. 2

Pokúsime sa analyzovať svoje vnútorné konflikty v pocitoch viny, či skôr máme tendenciu viniť samých seba alebo tých druhých. Uvažujme nad tým, či sme sa v minulosti stretávali najmä s maskovaním pocitu vinu a hádzaním viny na ostatných, alebo s prehnanými sebaobviňujúcimi sa monológmi u milovaných osôb. Aké pocity v nás vyvolával jeden i druhý extrém?

Mám dnes tendenciu viniť seba alebo tých druhých? Dokážem si priznať chybu aj pred iným človekom? Ako dlho prežívam pocit viny, ak som si vedomý aspoň svojho podielu viny? Čo cítim, ak hádžem vinu na ostatných, resp. potrebujem ich presvedčiť o ich vine, a nakoniec aj uspejem? Ak priznávam svoju vinu, cítim to úprimne alebo tým chcem uspokojiť druhú stranu? Ako pracovali s pocitom viny moji rodičia navzájom a voči mne? Zaznamenal som vo svojej osobnej histórii posun alebo zmenu? Ak áno, pokúsim sa to popísať. Čo mohlo spôsobiť môj dlhodobý vnútorný konflikt v tejto oblasti alebo čo ma posunulo k pozitívnej či negatívnej zmene? Ako by sa malo vhodne pristupovať k pocitu vlastnej viny a odprezentovať ho, a ako pristupovať k vine ostatných ľudí?