Naozaj viem, kto som, alebo si to iba o sebe myslím? Skutočné vs. falošné JA

10.07.2017

Mnohí z nás nevedia, kým v skutočnosti sú. Vytvorili sme si falošné JA, ktoré je také dobré, aké iní chcú, aby bolo. Ale to predsa nie sme skutočne my!

Už ako malí sme neverili vlastným pocitom, popierali sme ich a hanbili sa za ne. Vo vnútri sme cítili niečo silné, ale dôverovali sme dospelým, najmä rodičom, ktorí nám hovorili, že to, čo cítime, nie je podstatné alebo správne. Horšie ale bolo to, že sme si potom začali myslieť, že niečo s nami nie je v poriadku. Začali sme sa hanbiť za svoje skutočné JA. Naše falošné JA nám malo pomôcť vyhnúť sa trestom, pocitom viny, zavrhnutiu, odsúdeniu, nepochopeniu a neláske. Bolo zárukou spokojnosti rodiny a akceptácie prostredia rovesníkov. Po istom čase sme začali splývať so svojím falošným JA a vytesnili sme to, kým v skutočnosti sme.

Príklad

Naše falošné JA nám hovorilo:

- Sme poslušní a nerobíme problémy.

- Nie sme ako ostatní muži.

- Sme hanbliví a často potrebujeme pomoc, pretože mnohé veci nezvládneme.

- Nevieme sa obhájiť, brániť ani presadiť.

- Nevieme byť tvrdí.

- Biť sa, hovoriť o sexe s kamarátmi je nesprávne.

- Nemáme správne názory.

- Bojíme sa všetkého.

- Skoro všetko zbabreme a nevieme ani správne kopnúť do lopty.

- Musíme sa veľa učiť, lebo vzdelanie je základ, postavenie nám prinesie úctu, rešpekt a zabezpečí blahobyt.

- Nesmieme sklamať rodičov, lebo do nás vložili veľa a trpia kvôli nám.

- Nesmieme vybočiť z cesty, meniť názory ani rebelovať.

- Nesmieme robiť to, čo naši rodičia alebo rovesníci považujú za nesprávne.

Možno sme dodnes nezistili, že naše falošné JA je pravému JA len veľmi málo podobné alebo je od neho kompletne odlišné. Spútali nás tí, ktorí nás chceli mať inakších. A my sme ich nevedomý zámer či rafinovanosť ako deti nedokázali prekaziť. Nedokázali sme to vedome prekonať, pretože sme vďaka tomu dlho nevedeli, kým sme a čo je skutočne správne. Naše falošné JA, klamlivé predstavy o nás samých i o realite boli ako ťažký balvan na nohe, ktorý nám nedovolil vyletieť z hniezda, prestať sa báť.

Aká bola pravda a čo vytvorilo naše falošné JA?

- V skutočnosti sme chceli zapadnúť do kolektívu a byť ako ostatní, ale zakaždým nám to prekazil strach a pocit viny. Boleli nás neúspechy, nespravodlivosť, krivdy, posmešky a sklamania. Veľmi intenzívne sme ich prežívali a stratili sme silu bojovať, keďže my sme boli vždy tí nehodní alebo zlí.

- Rodičia v nás podnecovali strach, závislosť a bojazlivosť.

- Ako nesamostatní a ustráchaní sme sa začali líšiť od rovesníkov. Dieťa potrebuje zažívať láskavý empatický prístup matky ("Mamka pofúka."), ale aj odosobnený praktický prístup otca ("Nič sa nestalo, ideme ďalej."). V tomto sme nezažili rovnováhu. Mama nás príliš "mojkala" a otec možno povedal: "Vstaň!" ale vyjadril to, chladne, nezúčastnene alebo to nevyjadril vôbec (ani nevedel, že sa nám niečo stalo, alebo nás poslal rovno za mamou).

- Rovesníci nás odstrkovali, pretože sa s nami necítili dobre. Boli sme ich svedomím či príliš správni a zodpovední na to, aby s nami bola nejaká zábava.

- Neboli sme hanbliví, len sme sa báli prejaviť. Mali sme tak malú sebadôveru a sebaistotu, že sme veľa vecí nedokázali urobiť "na vlastnú päsť." Prenasledoval nás strach z toho, čo všetko sa nám pri tom môže stať, že si ublížime fyzicky alebo sa skazíme vnútorne, a strach z toho, čo na to povedia ostatní (najmä rodičia).

- Veľkú časť svojho života sme nemali žiadnych alebo mali málo skutočných priateľov, nezažili sme dlhodobé priateľstvá (nestali sme sa plnohodnotnými členmi partie), pretože sme si mysleli, že je nesprávne kamarátiť sa s ľuďmi, ktorí sú iní ako my, že nie sme dostatočne zaujímaví a zábavní na to, aby s nami niekto trávil čas. Nemali sme také zážitky, aké mali ostatné deti a hanbili sme sa za to. Nemali sme sa čím pochváliť ani čo zaujímavé naučiť iné deti, aby nás mohli brať inak. Vinili sme za to seba a až neskôr našich rodičov.

- Boli sme príliš sebakritickí, uzavretí, menej smelí, ale nesmierne hodnotní, túžiaci po láske a pozornosti. Veľmi sme sa chceli naučiť novým veciam, chopiť sa príležitosti, byť podporení v niečom odvážnom. Ale náš vnútorný hlas spôsobil (v skutočnosti to bol hlas kritického alebo veľmi zväzujúceho rodiča v nás), že sme to odložili na neskôr alebo zavrhli úplne.

- Mali sme pocit, že nikto nás nepozná lepšie ako my sami alebo naši rodičia a že ostatní nám môžu ublížiť, ak nás budú nútiť posúvať naše hranice.

- Boli sme dobrí v mnohých veciach, kreatívni i fyzicky zdatní, len sme sa to báli prejaviť alebo naše talenty nikto nerozvinul, nepodporil, neumožnil ich rozvoj.

- Mnohé pravidlá, príkazy, zákazy nám pripadali nelogické, subjektívne ladené a podľa nás by potrebovali úpravu. I dnes si myslíme, že mnohé veci potrebujú zmenu. Nehodláme slepo nasledovať masy ľudí a robiť len to, čo nám kážu nepísané pravidlá.

- Možno sme mnohé veci pokazili, ale nebolo to skôr iba kvôli tomu, že nám nevyšli na prvý pokus alebo nám nešli tak ľahko ako našim súrodencom či rovesníkom? Neboli sme žiadni babráci ani neplnohodnotní ľudia.

- Mnohé veci sme nemali radi len kvôli tomu, že iným sa nepáčili a že u nás doma sa nepodporovalo to, čo sme chceli my, ale čo chceli rodičia. Naše názory sa akceptovali v minimálnej miere alebo iba v určitých oblastiach.

- Nechceli sme byť povrchní a hlúpi, ak hovoríme niečo iné. Bolo tak ťažké búrať predsudky a nemyslieť si, že pri tom robíme niečo zlé.

- Dobré známky v škole pre nás v skutočnosti znamenali menej ako úspech v kolektíve a prijatie. Ale aby sme "prežili," mysleli sme si opak.

- Často sme sa správali ako dospelí, pretože naši rodiča nám veľmi neumožnili užiť si detstvo.

- Rodičia netrpeli kvôli nám, ale kvôli sebe a svojim mylným predstavám. Nás to nechcelo bolieť, ale muselo, pretože sme ich milovali a radšej sme prevzali zodpovednosť za ich trápenie na seba.

- Radi sme sa poúčali z vlastných chýb, ale boli sme za to dosť trestaní.

- Milovali sme sa blázniť, šantiť. Chceli sme byť občas drzí i vulgárni, ale vina a trest nás napokon vždy dobehli.

- Chceli sme zažiť dobrodružstvo, ale s našimi rodičmi boli chvíle smiechu a relaxu veľmi vzácne.

Úloha

Vydať sa na cestu sebapoznania chce veľa odvahy a čas venovaný svojmu svetu. Nikto z nás nechce žiť v sebaklame či v tieni iných. Potrebujeme sa oslobodiť od strachu a nebáť sa riskovať. Prekonať neistou, pochybnosti, nanovo vybudovať svoj vlastný obraz. Človek, ktorý nevie, kým naozaj je, nemôže byť skutočne šťastný. Len ten, kto pozná svoje pravé JA, plní si svoje ciele, riadi sa svojimi pocitmi, môže nájsť v živote naplnenie. Pochybovať je síce dôležité, ale bolo by nesprávne ostať iba pri tom.

Aký som naozaj? Je niečo vo mne, čo je uväznené? Ak áno, čo to je? Som šťastnejší cez svoje falošné JA alebo skutočné JA?