Potreba rodiny

18.01.2024

Prežívať lásku je schopný iba človek, ktorý je citovo zrelý. Všetky predchádzajúce prejavy sú len zaľúbenosťou.

Láska je vzájomný interpersonálny vzťah citovo zrelých osôb. Až takáto láska má nádej vytvoriť trvalý vzťah, ktorý vydrží. Splnenie podmienok citovej zrelosti je jednou z podmienok harmonického manželstva, ale i plnohodnotného a perspektívneho priateľstva ("bratstva").

Aké sú kritériá citovej zrelosti?

1. Rovnováha medzi dávaním a braním - schopnosť prežívať potešenie z dávania, nielen z prijímania. Ide o uspokojenie základnej duševnej potreby dávať lásku, ochraňovať niekoho, potešiť niekoho, pomôcť niekomu. Ide o to, aby sa nevypracovala akási prílišná chtivosť, či už fyzická alebo duševná, tzv. konzumný prístup k životu, egoistické všímanie si iného a pod.

2. Rovnováha medzi závislosťou a nezávislosťou - u dospelého človeka najmä emocionálnou ne/závislosťou, nakoľko by dospelý človek už mal byť plne samostatný a sebestačný, no stále môže ľpieť na niekom. Aj priveľká závislosť či nezávislosť je znakom citovej nezrelosti. Mali by byť v rovnováhe.

3. Schopnosť empatie - schopnosť vcítiť sa do situácie niekoho, kto je iný ako ja. Empatia má rôzne stupne, t.j. poznáme rôznu mieru tejto schopnosti. Citová zrelosť však predpokladá vyšší stupeň miery empatie. Ide o takú mieru empatie, kedy sa dokážem vžiť aj do situácie človeka, ktorý je úplne iný ako ja, alebo sa ocitol v situácii, v akej som sa ja ešte neocitol. Do tejto miery empatie človek dozrieva postupne a až po prekonaní nižšieho stupňa.

Schopnosť empatie s odlišným človekom je základom dôležitej prednosti potrebnej v zdravých medziľudských vzťahoch, a to tolerancie (kritérium úspešnosti medziľudských vzťahov). Schopnosť tolerancie dáva človeku slobodu prejavu, existovať vedľa iného, ktorý je iný ako ja. Empatia a tolerancia sú potrebné aj v partnerských vzťahoch. Muž a žena sú rôzni jedinci. Mnohé odlišnosti nemôžu byť odstránené, lebo vychádzajú z ich prirodzenosti. Môžu byť však predmetom nepochopenia, hádok, sporov a pod. Zvyčajne však ide o netoleranciu osobnostných odlišností, nerovnakých záujmov, hodnôt atď. V rodinnom živote je potrebná empatia, vychádzajúc z objektívneho faktu, že muž nikdy nebol ženou a žena nikdy nebola mužom. Určiť hranicu tolerancie je veľmi problematické. Vo všeobecnosti nemôžeme tolerovať to, čo je objektívne považované za škodlivé. Sebavýchovný cieľ - naučiť sa vnímať odlišnosti ako niečo, čo ma dopĺňa, obohacuje moje poznanie...., nie ako hrozbu či niečo neprístupné, neprijateľné. Dôležité je nevysmievať sa, otvorene ani skryto nepriateľsky nevystupovať proti človekovi, ktorý ma má rád, ktorého ja nechcem, nepotrebujem alebo neakceptujem, neponižovať ho a zbytočne ho nezraňovať. Môžem mu povedať, čo pri ňom cítim bez toho, aby som násilne zasahoval do jeho integrity, útočil na jeho osobu.

4. Prevaha pozitívnych citov - z hľadiska fyzickej a duševnej hygieny sú prospešné city príjemné - pozitívne. Samotný obsah citov nie je ovplyvnený temperamentom človeka; existujú spôsoby, ako sa naučiť prežívať viac pozitívne city. Sú to nasledovné dva spôsoby:

  • Snažíme sa niečo robiť s citmi negatívnymi. Tie sa vynárajú pri frustrujúcej situácii, na ktorú môžeme reagovať emocionálnym prežívaním (zlosť, žiaľ, únik) alebo sa usilujeme negatívne prežívanie obmedziť, nie potlačiť, mobilizujeme svoje intelektuálne sily na to, aby sme preskúmali frustrujúcu situáciu - emocionálne cítenie ide do úzadia. Po prekonaní prekážky prežívame radosť z úspechu, ktorá je tým väčšia, čím viac síl mobilizujeme na jej prekonanie.
  • Hromadíme city pozitívne. Volíme také podnety, ktoré evokujú pozitívne city. Na veci, situácie, udalosti sa pozeráme z tej svetlejšej stránky, vedome vyhľadávame podnety, ktoré podmieňujú pozitívne city. Napríklad: estetické city - vidieť krásu tam, kde ju iní nevidia (príroda je nevyčerpateľný zdroj pozitívnych zážitkov). Môžeme sa celkovo naladiť na optimistický alebo pesimistický pohľad na svet. Optimista hľadá aj v negatívnych javoch kúsok pozitíva. Je schopný premeniť aj negatívne city na v podstate pozitívne alebo predsa len na niečo dobré.

5. Zodpovednosť za seba a za toho, na koho máme vplyv - byť zodpovedný znamená konať predvídavo, uvážlivo, trebárs aj po vypýtaní si rady, aby som nemusel znášať následky svojich nerozvážnych činov a ak sa pre ne predsa len rozhodnem, zabezpečím nápravu, zmiernim dopady atď. Človek je schopný anticipácie - je schopný následky svojich činov predvídať. Citovo zrelý človek, ak čokoľvek robí, využíva schopnosť dopredu vedieť, aké sú následky, ktoré môžu nastať. Tie prežíva tak, že to vlastne chcel, vedel o nich, pripravil sa na ne. Osobná sloboda je v dnešnom ponímaní: "Nechcem znášať následky."

6. Citová zrelosť pri vonkajšom prejavovaní citov - ide o schopnosť prejavovať a vyjadrovať svoje city ostatným na primeranej úrovni a primerane spontánne. Pri utváraní intímnejších medziľudských vzťahov je táto schopnosť veľmi dôležitá; najdôležitejšia v rodičovských a mileneckých vzťahoch. Najmenej sa vyjadrovanie citov vyžaduje v neosobných vzťahoch. Máme právo na spontánny prejav citov, ale pri prejavovaní negatívnych citov máme mať istú mieru. Zrelosť sa prejavuje v tom, že na jednej strane viem vyjadrovať svoje city, ale toto vyjadrovanie má mať, na druhej strane, takú formu, ktorá neubližuje, nezahlcuje, nedeprimuje, netrestá, nevydiera. Pokiaľ niekto aj v dospelosti prejavuje city veľmi prudko, bez schopnosti empatie, so zameraním na negatívne emócie, nie je schopný emócie vyjadriť alebo nimi manipuluje, hľadá výhodu pre seba a pod., ešte emocionálne nedozrel.

Potreba rodiny zvyčajne patrí k túžbe človeka niečo vybudovať aj vo svojom súkromí, odovzdať maximum zo seba ďalšej generácii a zabezpečiť ju (mať aj iný zmysel života, motiváciu), dokázať svoje schopnosti byť vodcom a ochrancom, spolu so zázemím si zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu a jej potreby. Jednoducho mať svoj hrad, pocit bezpečia, uspokojenia a istoty.

Vybudovať či už biologickú alebo duchovnú rodinu stojí veľa námahy a vyžaduje si neobyčajnú zrelosť, uvedomelosť i vnútornú silu.

Túžba po rodine je u človeka len sčasti výsledkom evolučne daného snaženia sa splniť si rodovú či biologickú povinnosť, potvrdiť vrchol svojich síl a dosiahnuť najvyšší cieľ svojej existencie. Pretože nepripravený a vnútorne prázdny muž skutočne ostane iba pri tom a stane sa bezcieľnou bytosťou ďalej žijúcou najmä pre seba, alebo až deštruktorom, ktorého rodina nebude skutočne milovať, uznávať, rešpektovať a považovať za vzor, na ktorého bude celá rodina spomínať s trpkosťou. Túžba po rodine preto potrebuje byť spojená s túžbou zdokonaľovať seba, cvičiť sa v láske, trpezlivosti, pokore, dokázať si nájsť čas na toho druhého, efektívne prekonávať stres, ovládať sa, vyjadrovať emócie zrelo atď.

Každý človek by mal mať hlbšie, duchovnejšie ciele, nemal by zabúdať na sebavýchovu a na to, že v každej oblasti života je možné dosiahnuť "vyšší level." To všetko niečo stojí - obetu, trpezlivosť, sebazaprenie, ochotu učiť sa novým veciam, meniť seba a svoje myslenie, prijímať porážku... . Ak sa o niečo usilujem a chcem v tom dosiahnuť vrchol, iného sa musím vzdať. Často nejde o jednu vec, ktorú si musím odoprieť alebo na ktorú mi nezvýši čas. Pre mnohých je jednoduchšie nechať sa strhnúť prúdom, ako trochu popremýšľať nad svojím stavom a možnosťami aspoň čiastočnej nápravy, ktorých realizácia ale bude stáť veľa času, námahy a možno i veľa pádov, nepríjemných pocitov a odlúčení. Najmä moderný muž dnes prichádza o status bojovníka, uchyľuje sa k takej životnej filozofii, ktorá pohládza jeho ego či schvaľuje jeho rozhodnutie nerobiť so svojím stavom nič, uspokojiť sa s tým, aký je.

Nie každý muž si založí biologickú rodinu, no každý rodinu mať potrebuje. Ideálne je mať rodinu, v ktorej sa vždy cíti ako doma, nezažíva pri nej pocit odmietnutia, obťažovania z jeho strany, zvláda v nej pracovať s pocitmi viny či hanby, ak sa vôbec objavia a najbežnejším prostriedkom budovania vzťahov je neustála komunikácia s mentalizovaním stavu iného. Zažíva v nej plnú podporu, rodové uistenie a napĺňanie vyšších potrieb.

Úloha

Zaoberáme sa svojou túžbou po rodine, pokiaľ ju nemáme, premýšľame nad tým, či si ju príliš neidealizujeme, či sa nesnažíme až príliš (nezaoberáme sa touto myšlienkou viac, ako je zdravé, či nás to neoberá o vnútorný pokoj a šťastie). Ak rodinu máme, zaoberáme sa našimi pocitmi a uspokojením v nej, naším prínosom pre túto rodinu, tým, čo by sme mohli zlepšiť.

Som emocionálne zrelý? Pre aké skutočné dôvody si túžim založiť biologickú rodinu, ak ju nemám? Pokiaľ si nechcem alebo nemôžem založiť biologickú rodinu, aká je moja predstava o fungovaní, budovaní a živení duchovnej rodiny? Túžim vôbec po nej? Ak áno, čím do nej chcem prispievať, ako sa chcem o ňu starať? Ak rodinu mám, aký som otec a manžel/partner? Čo by som mohol zlepšiť vo svojich súkromných rolách, ktoré zastávam, ako i vo svojej rodine?