Práca s emóciami: strach

23.09.2022

Keď naši dávni predkovia pociťovali strach, utekali alebo útočili. Takto "vybehaná" poplachová stresová reakcia neohrozovala ich organizmus a mala aj minimálny dopad na ich dušu. V súčasnosti prežívame strach zatvorení medzi štyrmi stenami domovov či kancelárií, niekedy aj uzatvorení do samých seba. Avšak psychosomatické prejavy strachu "bežia" rovnako, ako tomu bolo pred desaťtisícami rokov, hoci dnes ich už nedokážeme takto efektívne odbúravať ani s nimi pracovať.

Strach je teda prirodzený a cenný inštinkt. Môže nám pomôcť prežiť nebezpečné alebo ohrozujúce situácie. Ale pre niektorých z nás sa strach stal prevažujúcou silou v našich životoch. Bráni nám ísť do nevyhnutných rizík, do stretnutí s ľuďmi, rozšíriť si obzory.

Navyše strach, hnev, smútok atď. sú emócie veľmi nákazlivé a pretože žijeme v spoločenstve ľudí, neovplyvňujú len nás, ale aj celú skupinu ľudí, ktorá je okolo nás.

Niektorí z nás možno vyrastali vo viere, že svet je ohrozujúce miesto alebo sme mali negatívny zážitok a stratili sme dôveru. Bez ohľadu na to, ako sa strach stal súčasťou našich pocitov, dokáže na nás vplývať významne negatívne či pôsobiť vtieravo. Možno sme sa snažili racionalizovať naše obavy prehlásením, že naozaj sa nie je čoho báť. Možno sme sa snažili bojovať proti strachu všetkou silou vôle a odvahou, ktorú sme nazbierali, ale zdá sa, že naše najlepšie úsilie premôcť strach bolo márne.

V skupine sme sa naučili, že sme voči svojmu strachu bezmocní, dozvedeli sme sa, že ho nedokážeme odvrátiť myšlienkami ani vôľou.

Možno sme boli vždy bojazliví, ale teraz sme si to uvedomili a priznali. Priznanie alebo uznanie, že sme plní strachu, je prvým krokom v zabraňovaní tomu, aby strach prevzal kontrolu nad naším správaním i životom.

Úloha

Dieťa je bojazlivé, ak sú jeho rodiča ustráchaní. Ale ak rodiča dieťa vedú k prekonávaniu strachu, i ono sa bude chcieť púšťať do situácií, ktoré nemusia vždy dopadnúť úspešne. Ak nám niekto ukáže, čoho všetkého sme schopní (tiež to, akú máme hodnotu tu a teraz) a na čom naozaj záleží, postupne prekonáme všetky nezdravé a obmedzujúce pocity strachu.

Nesnažme sa ovládať svoje obavy. Hľadajme úľavu v niečom, čo je silnejšie ako my sami, čo prináša pokoj, nádej, silu, vyrovnanosť. Keď zastavíme uplakané popieranie alebo boj, dokážeme strach prijať. Táto myšlienka, prijatie našich obáv, sa môže zdať naozaj desivou. Avšak naučili sme sa, že strach môže byť postupne nahradený vierou. Naša viera začína rásť, keď vidíme, že Vyššia sila účinkuje v našich životoch a/alebo v životoch iných. Môžeme začať častejšie a efektívnejšie relaxovať a prestať sa príliš chrániť pred zdanlivým nebezpečenstvom, resp. pred situáciami, v ktorých sa cítime nekomfortne a preto sa im radšej vyhýbame alebo vyžadujeme, aby ich namiesto nás absolvoval niekto iný. Následne si uvedomíme, že sme mali len ilúziu kontroly. Učíme sa pustiť náš strach.

Ak cítime strach alebo hnev, nemusíme hneď zaútočiť, ale môžeme si povedať STOP a začať sústrediť myseľ na niečo iné.

Aké formy strachu a neistoty ma spútavajú? Čo ja a riziko? Bojím sa rizika? Musím mať všetko naplánované alebo sa viem rozhodnúť aj spontánne? Čo mi už v minulosti pomohlo prekonať nejakú formu strachu aspoň čiastočne? Čo mi vie dodať odvahu? Ako konkrétne chcem odpútavať pozornosť od strachu?