Sila, zmysel, úskalia pravdy vs. stopy sebaklamu, klamstiev a divadielka

Hovoriť pravdu nie je vždy jednoduché. Často podliehame sebaklamu, niečo hráme pred okolím, najmä pred inými mužmi, ale aj doma vo svojich rodinách pred blízkymi, partnermi alebo deťmi. Ak sa rozhodneme pre úprimnosť, často ide o detinské a zraňujúce vyjadrovanie pravdy a zbavovanie sa zodpovednosti, svojho podielu viny.

Tragédiou intímnych vzťahov nie sú osobné problémy, nezhody, odlišnosť pováh, názorov, sexuality..., ale nasledovné: 

Jeden cíti toto a správa sa podľa toho: "Mám strach sa pred tebou odhaliť, hoci vravím, že spolu všetko zvládneme. V skutočnosti neverím tomu, že neexistuje nič, čím by som ťa mohol odradiť alebo od seba odplašiť. Bojím sa seba, nedôverujem si (bojím sa toho, čoho môžem byť schopný, bojím sa urobiť chybu, no v mojej duši sú aj temné stránky, ktoré asi nepochopíš, a ja nemám odvahu ti o nich povedať, lebo sa bojím tvojho neprijatia a straty lásky, bojím sa, že v tvojich očiach už navždy klesnem a už mi nikdy nebudeš dôverovať a vidieť vo mne svojho hrdinu, bojím sa, že to i napriek tomu urobím a sklamem ťa ešte viac, ako v prípade, kedy by si o tom nebol nič vedel...)." 

Druhý cíti toto a správa sa podľa toho: "Bojím sa toho, čo v tebe môže byť a s čím si sa mi už priznal, hoci vravím, že to chápem, že ma nič len tak nezlomí a že spolu aj toto prekonáme. Bojím sa teba, nedôverujem ti (bojím sa, že ma opustíš, sklameš, že ma nemiluješ dostatočne, že moja snaha bude márna...)."

Obaja prestanú vyjadrovať pred tým druhým skutočné emócie z rôznych dôvodov; jedine to je začiatok konca.

Sila pravdy

Na pravde môžeme stavať, môžeme sa odraziť od pevných základov niečoho, čo nemusí byť príjemné, ale je to realitou, napr. taká spätná väzba podaná s láskou a úctou.

Zmysel pravdy

Pravda oslobodzuje obe zúčastnené strany a dáva možnosť vnútorného rastu, budovania vzťahu od nuly. Najväčší zmysel nemá pravda toho druhého, ale pravda pred sebou samým. Je hnacou silou dobra, pokojom po búrke.

Úskalia pravdy

Pravdivé pozitívne ohodnotenie nás dokáže potešiť, negatívne zasa zabolieť. Nie je potrebné používať milosrdné lži, stačí sa naučiť vyjadrovať pravdu primeraným spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste. Naučiť sa vedieť pravdu používať na jednej strane, spracovávať ju na strane druhej. Narábať s pravdou má byť niečo vznešené a nemá sa egoisticky či manipulatívne zneužívať ani používať na sebatrýznenie.

Klameme z najrôznejších príčin, ale vždy sme to my, kto klame, väčšinou dobrovoľne. Aké klamstvo je ešte akceptovateľné? Také, ktoré má chrániť nás alebo niekoho iného? Čo je milosrdná lož? Umierajúceho a ťažko chorého ušetríme od bolestivej pravdy. V ostatných prípadoch lož nechráni, hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať. Väčšinou znamená to, že si nie som dostatočne istý sám sebou, nie som dostatočne silný (nechcem byť iný a znášať potupenie, urážky, výsmech, podozrievanie, odstup), mám pocit, že musím pred ostatnými všetko zdôvodňovať alebo sa hanbím za seba a svoje činy. Klamem, lebo nie som silná osobnosť. Chcem byť niekým iným, pretože za to, akým som, sa hanbím. Chcem byť lepší, ako naozaj som, lebo si myslím, že takto ma ľudia príjmu. V tom prípade nechránim seba, ale ubližujem si, pretože lož prijímam ako súčasť svojho života, jej váha je z roka na rok ťažším bremenom, zamotávam sa do siete lží, strácam dôveru priateľov a výsledok ma bolí. Napokon zistím, že menej zraňujúca by bola jedna krutá pravda ako desať lží, ktoré sa ťahali roky. Na jednu lož nadväzuje ďalšia a ja sa strácam sám v sebe. Začal som klamať kvôli tomu, aby som chránil seba. Skončil som ako dobrý stratég, herec, či dokonca manipulátor, ktorý už nevie hovoriť pravdu. Možno i ako egoista, ktorý si realitu, rôzne okolnosti, udalosti upraví vo svoj prospech, menšiu zodpovednosť, väčšie pohodlie. Čo robím, kým som je aktuálna súčasť mňa ako reálnej a slobodnej bytosti. Mám klamať preto, lebo iní by nepochopili pravdu a mňa v mojej realite a cez nepoznanie súvislostí, mojej osobnosti a života by mi ublížili? Budiš! Klamstvom ale neublížim človekovi, ktorému na mne nezáleží, ktorý mňa a rôzne súvislosti poznať nechce. Jednoznačne ale každé klamstvo zanecháva škvrnu na mojej duši. Je ako ťažký náklad, ktorý mi bráni posúvať sa dopredu. Hovoriť pravdu neznamená násilne odkrývať intímne záležitosti. Byť čestný a úprimný, skutočne chrániť seba znamená využiť právo povedať "nie" alebo "nechcem." Mám právo mlčať.

Je ťažké dívať sa na ľudí, ktorí pošliapali po hodnotách a "rastú" vďaka bolesti spôsobovanej iným ľuďom, prípadne žijú len pre pôžitok. Osobnostné trosky (ktoré nemajú radi samých seba) a rôznym spôsobom zvrátené bytosti, ktoré milujú svoje pomýlenie. Prispel k tomu i sebaklam, iné klamstvá a možnosť skrývať sa, predstierať niečo vo virtualite (samozrejme i zneužívaná sloboda, právo človeka takmer na všetko - on však musí zostať nedotknuteľný).

Každý človek by mal byť hrdý na svoju osobnosť, jej prezentáciu a chuť zdokonaľovať sa. Každý, kto ma akýmkoľvek spôsobom tlačí k zemi, dáva mi pocítiť, že som menejcenný alebo čudák (kvôli tomu, ako vyzerám alebo kým som), nie je hodný mojej pozornosti ani môjho smútku... a už vôbec by mi nemal stáť za to, aby som kvôli nemu klamal, ponižoval sa, a tak postupne strácal seba.

Človek, ktorý nevidí pravdu o sebe samom, nechce v pravde premýšľať o svojich zraneniach, toho úprimnosť viac zmätie ako pozdvihne. Ten, ktorý pravdu pozná, často upadá do depresií, lebo nevidí východisko. A pritom stačí premýšľať o svojom vnútornom svete a živote s pokojom, bojovať s vierou, nádejou a láskou v srdci, pretože ani jedno zranenie v živote nie je skôr či neskôr, krok za krokom nemožné zreparovať. Klamstvo akéhokoľvek druhu pre akýkoľvek dôvod ale nepomáha uzdravovať. "Pomáha" iba ďalej zneisťovať, živiť plané nádeje a ničiť.

Ak klameme, zriedka je skutočným dôvodom neublíženie tomu druhému. Najčastejšie nechceme spôsobiť to, že sa pravda otočí proti nám, že klesneme v očiach iného, že nás opustí, posunie to ďalej, bude nás chcieť ovládať, viac kontrolovať, alebo, aby sa ten druhý nezložil a nepridal nám na starostiach. Nie raz klamstvom chceme získať výhodu. Preto iba človek s čistým a úprimným srdcom a zrelou osobnosťou veľmi dôsledne trvá na pravde a zároveň ju vyjadruje veľmi citlivo, ochotne rešpektuje pravdu iného, prijíma jeho postoj i následky. Iba takáto osobnosť má dostatok síl a odhodlania na to, aby krutou pravdou blízkemu človeku zároveň ponúkla ochotu pomôcť mu túto pravdu spracovať. Pre takúto osobnosť kritika nie je ohrozením, prevalcovaním vlastného ega, ale motiváciou na ceste sebarozvoja, poučením. Problém vyjadrovať pravdu priamoúmerne stúpa s negatívnym sebaobrazom, chabou sebahodnotou a takmer žiadnou istotou v sebe samou a vo vzťahoch s inými. Ľudia zabúdajú na jednu podstatnú vec – ak pravdu nie sú schopní či ochotní niekomu povedať, to automaticky neznamená, že musia klamať. Môžu uistiť ochotou pravdu vyjadriť, až k tomuto rozhodnutiu dozrú, príde ten správny čas, požiadať o trpezlivosť.  

Úloha

Čo teda robiť? NIKDY NEKLAMAŤ, ale dôsledne si vyberať adresáta často chúlostivej, nepríjemnej či kontroverznej pravdy, svojich skutočných pocitov. Dovoliť si byť slabý, nedokonalý v bezpečnom prostredí, silný v boji za seba, pretože i môj svet je dôležitý a nikomu predsa nedovolím, aby ma menil k horšiemu alebo po mne šliapal. Musím si však dávať pozor na to, aby som bol dostatočne sebakritickým, chcel sa meniť sám od seba, ak je to žiaduce a bol vnútorne nastavený tak, aby sa ľudia v mojej prítomnosti naozaj cítili dobre a nemuseli mi "otvárať oči." Mal by som si trpezlivo hľadať reálneho priateľa, brata a mať ho rád tak vrúcne, ako to len dokážem, byť tu vždy pre neho bez ohľadu na to, koľko ľudí pred ním tu nebolo pre mňa. Pretože môcť byť pred niekým sám sebou je ten najkrajší dar, aký som mohol v živote dostať. Môžem si predsa vybrať takých priateľov, s ktorými sa budem cítiť dobre a budem môcť byť sám sebou (hoci to nebude jednoduché, ak som sa roky izoloval, nedôveroval či niečo hral). Je tiež esenciálne dôverovať a byť úprimný pred životným partnerom a hovoriť pravdu svojim deťom, deťom však tak, aby ich pravda neranila, nebrala im nádej ani ľudí, ktorých milujú alebo chcú milovať (napr. druhého rodiča po rozvode).

Som k ľuďom úprimný? Dokážem odhaliť neúprimnosť iných ľudí? Ako reagujem na nelichotivú pravdu od blízkeho človeka o mojom správaní či mojej osobe? Pýtam si od ľudí spätnú väzbu? Ponúkam ju až na požiadanie, alebo ju používam automaticky? Sľubujem ľuďom diskrétnosť, no napokon sa aj tak zverím tretej osobe s tajomstvom, ktoré je pre mňa ťažké udržať? Používam klamstvo na ochranu seba alebo skôr tých druhých? Prečo niečo hrám v tom-ktorom prípade (uvediem príklad i dôvod)? Hovorím pravdu o iných pred nimi alebo bez ich prítomnosti? Robím to s cieľom zneisťovať obraz v inom o tom druhom alebo vyzdvihnúť seba či vykresliť sa v tom lepšom svetle?