Látková závislosť a boj s ňou

ROZHOVOR

Budeme hovoriť najmä o alkoholizme, ale namiesto tohto slova môžeme dosadiť akúkoľvek látkovú závislosť. Akurát alkohol je najdostupnejší a najtolerovanejší v našej spoločnosti a marihuana je čoraz viac vyhľadávaná mladými ľuďmi ako neškodná či pomáhajúca droga. Keďže ide o ľahko dostupné drogy s množstvom "fanúšikov," aj preto je závislosť na nich dlho bagatelizovaná, ospravedlňovaná, pomerne neskoro rozpoznaná, vlečúca sa. O závislosti sa porozprávame s Jarom (35), s ktorým som mal v minulosti možnosť osobne zdieľať niekoľkokrát a vždy to bolo nesmierne obohacujúce. Najviac ma na ňom oslovuje jeho úprimnosť, dokonalosť spracovania svojho vnútorného sveta, ochota otvárať sa a pracovať na sebe. Bol a zostáva nielen pre mňa vynikajúci vodca a motivátor aj bez silných rečí, zrelá osobnosť, z ktorej vyžaruje pokoj a dobrá energia. Má trefné nenásilné rady, aktívne počúva a ponúka citlivý a prijímajúci prístup. Teším sa, že nám v tomto rozhovore porozpráva viac o svojom probléme - závislosti, jeho dne i odrazovom mostíku, ktorý naštartoval proces vnútornej formácie s výsledkom takejto vzácnej a príťažlivej osobnosti.

***

Alkoholizmus - najčastejšia závislosť. Alkoholizmus je ochorenie, z ktorého sa ťažko dostáva samoterapiou, a na ktoré ani objektívne silná motivácia (skvelá práca, ochrana zdravia, záchrana rodiny, krásne, zdravé, múdre deti, ktoré si zaslúžia viac...) ani silná vôľa väčšinou nezaberajú. O alkoholizme sa už veľa popísalo, hoci mám pocit, že osveta zameraná hlavne na mladých ľudí ohľadom toho, ako povedať nie alkoholu a iným drogám, je v porovnaní s obdobím pred 15 - 20 rokmi viac v úzadí. Ako by si ty definoval alkoholizmus možno aj cez svoju cestu do závislosti? Ako by podľa teba mala vyzerať osveta dnes tak, aby oslovila mladých ľudí?

Alkoholizmus je ochorenie a tak k nemu treba pristupovať. Je to "demokratická" choroba - postihuje kohokoľvek bez rozdielu. Vážna je v tom, že postihuje celú osobnosť človeka, cez všetky jeho vrstvy a štruktúry - psychické, fyzické, duchovné, sociálne. Dokonca si dovolím tvrdiť, že je aj "prenosná" - svojím spôsobom "nákazlivá" - jeho nežiadúce a devastačné účinky majú dopad na okolie chorého. Tí, čo nepijú, sú spoluzávislí rodinných príslušníkov, čo pijú. Aj oni potrebujú pomoc. Nie je to choroba, ktorá sa týka iba mňa samotného.

Pre mňa je alkoholizmus výsledkom zlého správania sa k sebe. V podstate som robil všetko pre to, aby som si ho privodil - potláčal som sa, otupoval, bol som ticho, ignoroval, nestaral sa o seba, o svoje vnútro, dušu, myseľ, robil som veci, po ktorých som sa cítil mizerne, prázdny a nezmyselný, neprihliadal som na svoju povahu, citlivosť, neprijímal som samého seba, snažil sa vyhovieť, zapadnúť, byť zadobre. Všetky tieto sebadeštrukčné spôsoby (z časti spolu s predispozíciou) nevyhnutne viedli k nejakej forme závislosti - v mojom prípade k "tradičnej" látkovej od alkoholu.

Treba si uvedomiť, že samotný alkoholizmus resp. prepadnutie závislosti je len dôsledok. Príčiny v princípe nesúvisia s tým, že som skončil ako závislý práve na alkohole. Jednoducho moje problémy smerovali k tomu, že som doslova potreboval vyhľadať nejaký rýchly, jednoduchý a ľahký recept na ich "vyriešenie" a taký sa teda v prirodzených spôsoboch riešenia nenachádza. Alkohol bol pre mňa najvhodnejší preto, lebo toto (zdanlivo) poskytoval, bol v mojom živote bežne prístupný, prítomný a spoločensky akceptovateľný, takže v princípe človek nemusí vykonať nič ilegálne (nájsť dílera, presvedčiť lekára na predpis lieku,...) a má túto drogu ľahko k dispozícii v akomkoľvek množstve.

Úprimne, neviem ako prebieha osveta o škodlivosti alkoholu dnes. Z mladšieho veku si pamätám len usmernenie, že to proste netreba preháňať s alkoholom a treba si dať na to pozor. Také to rodičovské: "No, no, no!". V porovnaní s tvrdými drogami, kde bolo striktné "nie" a "nikdy", pri alkohole to bolo umiernenejšie, keďže je legálny, spoločensky akceptovateľný, tolerovaný a v princípe považovaný za skoro bežnú potravinu, obmedzenú len predajom od 18 rokov. Mimochodom - výrobcovia alkoholu sa ponaučili z problémov tabakového priemyslu, ktorý zatajoval škodlivosť cigariet. Otočili to, napíšu do reklamy upozornenie: "Pite zodpovedne," a celú zodpovednosť presunú na spotrebiteľa, škodlivosť nepopierajú. "Skvelý" marketingový ťah.

Po mojej skúsenosti radím alkohol medzi tvrdé drogy, hlavne podľa následkov a rozsahu poškodenia. A možno tam je jeden z koreňov problému, že sú spoločnosťou vnímané oddelene dve skupiny návykových látok, a to: alkohol a tvrdé drogy. Pričom obe môžu spôsobiť látkovú závislosť. Rozdiel je len v tom, že alkohol je legálny a tvrdé (v princípe aj "ľahké") drogy sú ilegálne. Myslím si, že pokiaľ sa nezačne vnímať alkohol ako regulárna droga, ako nápoj, ktorého zneužívaním/nadužívaním môže vzniknúť silná závislosť (vedúca až k smrti) tak sa ďalej nepohneme. Niekto môže namietať, že potom sú drogou aj sladkosti, ale práve molekula alkoholu je ten rozdiel oproti iným potravinám. Je "nadizajnovaná" tak, aby poskytla omamný alebo uspávací účinok. Je to jed, ktorého toxický účinok má vysoký potenciál zneužívania. Jed, ktorý z nás robí takých ľudí, akými v skutočnosti nie sme. Tak isto si dovolím tvrdiť, že alkohol je z legálnych drog, ako sú kofeín a nikotín, ten najhorší, čo sa týka rozsahu poškodenia užívateľa a jeho okolia.

Ďalší problém vidím vo vnímaní pojmu alkoholik. Väčšinou je tento chorobný stav spojený s predstavou: to je ten, čo nemá prácu, rodina ho opustila, váľa sa dočúraný v kaluži, pije od rána do večera, nemá peniaze, domov. Toto je ale ten najťažší stav, po ktorom (ak sa nespamätá) nasleduje už iba smrť. Ja som bol tzv. funkčný alkoholik. Mal som manželku, platil som účty, chodil som do práce, snažil som sa športovať, chodil som do spoločnosti, stretával sa s rodinou. Na prvý pohľad alebo pohľad zvonku to vyzeralo, že som spokojný mladý normálny muž, ktorý to len "sem-tam preženie". V tom spočíva aj zľahčovanie problému s alkoholom, čo bol aj môj prípad, pretože "veď normálne žijem, plním si svoje povinnosti, tak to vôbec nie je také zlé alebo alarmujúce." Toto je, žiaľ, veľmi klamlivý pohľad. Tak ako iná duševná diagnóza, ani závislosť od alkoholu nemusí byť na človeku vidno. Nehovoriac o tom, že navonok sa alkoholik podvedome snaží (často aj nasilu) pôsobiť dojmom "som v pohode", aj keď vnútorne trpí.

Takisto existuje mylná predstava o tom, že jednorazové opitie sa a vytriezvenie je bez následkov. Stalo sa, opil som sa, prehnal som to, na druhý deň vytriezviem a koniec, idem ďalej. Toto si človek môže vedome povedať, ale podvedome si jeho mozog robí "zárezy", vytvára sa pamäťová stopa, jeho systém odmeňovania v mozgu je ovplyvnený. Nikto si nepredstaví, že o 10 rokov takéhoto "jednorazového opitia sa" môže vzniknúť vážny problém s normálnym žitím za triezva. Toto je pri alkohole nebezpečné - nezbadáte hranicu a už bude nadľudské až nemožné spraviť krok späť, pretože táto pomyselná hranica je u každého individuálna.

Tvrdý pád ako začiatok cesty k zmene. Kedy už môže človek sám v sebe bezpečne prehlásiť, že je závislý a čo mu v tom najčastejšie bráni? Prečo na to musia najčastejšie upozorniť až krachujúce vzťahy, rodina v koncoch, zničené dieťa alebo trestný čin pod vplyvnom návykovej látky? Čo bol tvoj moment precitnutia?

Ako som už spomenul, pomyselná hranica je individuálna a aj subjektívne vnímanie problému s alkoholom resp. potvrdenie, že som závislý je individuálna. Tu musím upozorniť, že ja som si svoju závislosť od alkoholu "diagnostikoval" sám. Nebol som nikdy na protialkoholickom liečení a ani ho nemám oficiálne diagnostikovaný a zapísaný "v karte" autoritou - lekárom. Absolvoval som rozhovory so psychoterapeutom a psychiatrom, ktorí na základe môjho opisu túto diagnózu nerozporovali a teda považujem môj záver za správny (úsmev).

Existujú, samozrejme, testy a metódy ako to diagnostikovať, nie je to však niečo exaktné v zmysle "namerania" nejakej hodnoty, ktorá presne povie, či áno alebo nie. Väčšinou sa skúmajú symptómy a odpovede na špecifické otázky. Na základe nich sa vyhodnotí, či nemáte problém, či by ste mali spozornieť a poradiť sa s lekárom, alebo máte vážny problém a musíte okamžite podstúpiť liečenie alebo aspoň prestať. Ja osobne poznám Johns Hopkinsov test, ktorý je asi taký všeobecný základ (viac na askas.sk). Osobne si myslím, že ak sa rozhodne byť človek k sebe úprimný a pravdivý, tú odpoveď v tých otázkach nájde. Proste to niekde hlboko tušíte. Medzi moje symptómy patrilo:

• Cítil som, že pijem viac, ako by som chcel, chcel by som vypiť menej, ale nedarilo sa mi to.
• Chcel som alkohol pre jeho účinok, nemal som na to iný sociálny dôvod, vypil som si aj sám.
• Chcel som si rýchlo zmeniť náladu - zrelaxovať, upokojiť sa alebo sa, naopak, nakopnúť.
• Pre moje pitie sa niekto trápil - ja, manželka, rodina.
• Rád som vyhľadával aktivity, kde sa dobre pilo (krčmy, svadby, oslavy, chaty, festivaly, opekačky...) a mojím cieľom a hlavným záujmom bol v skutočnosti alkohol, nie hudba, priatelia.

K priznaniu mi bránili tzv. seba presvedčujúce mýty, ako napr.:

• Mám to pod kontrolou, nepijem v práci.
• Nepotrebujem piť každý deň (podľa mňa, keby som mohol, tak by som pil).
• Nepotrebujem piť cez deň alebo ráno (neskôr sa to zmenilo, nemal som problém sa opiť cez obed).
• Nikto okrem manželky ma za to nekritizuje.
• Je to normálne, pije skoro každý, hocikto to preženie, netreba robiť z toho vedu (proste zľahčovanie).

Tieto mýty vždy nastúpili a zafungovali, lebo sa telo, mozog nechceli vzdať takej lákavej odmeny - ba čo viac, snažili sa mať túto odmenu čo najčastejšie.

Čo bráni priznaniu, je uznanie svojho zlyhania. Toto nikto nemá rád. Žiadnemu človeku nie je príjemné povedať si, že som zlyhal, že to nemám pod kontrolou, že som slabý a prerástlo mi to cez hlavu. Je to kritická vec, ktorá zamáva celým životom človeka a môže zbúrať jeho obraz o sebe, ktorý si možno pracne formoval odmalička. Vníma to ako kľúčovú chybu v jeho živote, nielen niečo marginálne, čo vyšumí a prejde za mesiac.

Paradoxne, pri spätnom pohľade, možno to čitateľov prekvapí, to najhoršie pre mňa, čo bránilo priznaniu, bolo uvedomenie si faktu, že viem, čo bude nasledovať - Nikdy nebudem piť. Žiaden alkohol. Nikdy. Do konca života. Závislosť je vzťah. V tomto prípade chorobný vzťah k alkoholu. Je to "chorá láska". Vy ten alkohol milujete, je to váš spoločník, ktorého potrebujete, hľadáte ho v ťažkých chvíľach, je s vami pri relaxe aj zábave, máte s ním kopec zážitkov, je tu pre vás kedykoľvek. Vypočuje, nekritizuje, vždy vám poskytne to, čo potrebujete, je vždy na neho spoľahnutie. Ak to s ním preženiete, nie je to jeho chyba, ale vaša. Cítite sa s ním plný sily, schopný všetkého, neexistujú hranice ani obmedzenia. Konečne cítite, že je dobre, len s ním ste "kompletný" a spokojnosť je na maxime, máte pocit, že takto je to správne, takto sa chcete cítiť, chcete byť s ním čo najčastejšie a najdlhšie. Vedomie toho, že sa máte tohto milovaného vzťahu dobrovoľne vzdať, je tak silné, že to nechcete urobiť, nedáva vám to logiku, prečo by ste mali dobrovoľne opustiť niečo tak dokonalé, čo vám prináša toľko radosti (starosti ignorujete ako pri "slepej láske"). Prestať piť znamená pre vás odchod alebo úmrtie milovanej osoby. Neviete si ďalší život predstaviť bez neho, proste nevidíte, z čoho a na čo by ste sa tešili. Áno, znie to brutálne, ale takto skreslene, subjektívne a fatalisticky to vidí alkoholik.

Korene alkoholizmu v rodine. Dnes sa už vie, že na rozvoj závislosti musí byť biologicky predisponovaná, psychicky vnímavá osobnosť, majúca problém napr. so sebakontrolou, sebadisciplínou, sebadôverou, ale vnímaš aj na svojom živote predispozíciu trebárs výchovnú, ktorá síce nemala nič spoločné so závislosťou iného člena rodiny, ale mala čo dočinenia s rodinným prostredím, kedy siahanie dospievajúceho či dospelého dieťaťa po alkohole sa stalo únikom zo zraňujúcich alebo nenapĺňajúcich rodinných vzťahov?

Po odraze z dna, po tom ako som prestal zo dňa na deň piť, sa začala cesta uzdravovania, počas ktorej som pravidelne navštevoval psychoterapeuta. Snažil som sa nájsť príčiny vzniku mojej závislosti a rozoberal moju minulosť a rodinu, z ktorej pochádzam. V mojom prípade nemám s ozajstným alkoholikom skúsenosť, ani som ho v mojom okolí nikdy nezažíval v tej jeho najťažšej forme, vždy som len počul "príbehy" od rodičov o iných ľuďoch.

V našej rodine sa pilo, dokonca sme s otcom každý rok zbierali slivky a pálili slivovicu. Otec popíjal, ale nikdy nechodil do krčmy a ani sa neopil "pod obraz", vždy si dal "len do nálady". Mama pila minimum alkoholu. Detto aj širšia rodina, nikdy som sa nepohyboval medzi "ožranmi". Nezažíval som nikdy nejaké bitky alebo vyhrážky pod vplyvom alkoholu od rodičov. V tomto zmysle som teda nešiel podľa vzoru niekoho.

Rodinné prostredie bolo to, ktoré vykazovalo rôzne dysfunkčné prvky. Toto bolo pre mňa veľmi silné a fascinujúce zistenie, pretože som mal v hlave zafixované, že sme normálna skvelá kresťanská rodina, usmievame sa, rodičia sú vysokoškolskí vzdelaní učitelia, všetci sme fyzicky zdraví, naši majú prácu, nemajú finančné problémy, deti sa dobre učia a všetci spolu v podstate dobre vychádzame. Nikdy som nemal dôvod pochybovať alebo analyzovať osobnosti a správanie v našej rodine, pretože na to nebol nejaký silný podnet alebo niečo škandalózne/extrémne.

Pri detailnom analyzovaní na sedeniach, rozmýšľaní o situáciách a mojich pocitoch, to zrazu nevyzeralo tak ružovo. Začalo sa ukazovať, že v našej rodine fungovali nepísané pravidlá, ktoré sú typické pre rodiny, kde môže byť alebo je problém so závislosťou:

• Nehovoríme o bolestivých veciach priamo, na rovinu, vyhýbame sa im - ako by moja mama povedala "radšej si zatancujme."
• Nehovoríme o dôležitých veciach, resp. dôležitosť vecí určujú rodičia, nie pocity člena, ktorý chce vec vyjadriť.
• Nehovoríme o niečom citlivom niekomu mimo rodiny, resp. nesťažujeme sa, nerozoberáme naše pocity s niekým mimo kruhu členov rodiny.
• Pocity:
• Nedostatok empatie.
• Dostávanie pokynov ohľadom toho, ako sa máš/nemáš cítiť.
• Zľahčovanie pocitov členov - "Aaale choď, toto tak nemôžeš brať."
• Hovoria ti, ako sa cítiť, vedia to lepšie ako ty sám - "My ťa poznáme, ty si taký a taký."
• Pochybovanie o svojich pocitoch => radšej nič nepoviem => pochybovanie o sebe samom.
• Neakceptovanie/netolerovanie názorov členmi rodiny - "Takto nemôžeš rozmýšľať/pozeráš sa na to zle."
• Vyhýbanie sa konfliktom, neschopnosť ich riešiť, ak sú na stole, tak žiadny priestor na kompromisy, presadenie názoru cez argumenty, žiadny priestor na hľadanie alternatívy - iba direktívne riešenie, ktorému sa treba prispôsobiť

Toto všetko plus moja introvertná povaha viedli k tomu, že som sa stával "neviditeľným" dieťaťom. Začal som sa prispôsobovať, nezaťažovať rodičov ďalšími starosťami, mal som svoj svet, počúval som na slovo, aby som nedal rodičovi dôvod na hnev voči mne, nechal som ich rozhodnúť, hlavne aby oni boli spokojní.

Samozrejme, že toto všetko vytvára vnútorné napätie a tlak, pretože takéto správanie je spojené so silným sebazapieraním a potláčaním svojich emócií. Niekde sa to muselo dostať von, vyventilovať, musel sa nájsť spôsob, ako sa týchto tlakov zbaviť, ako aspoň na chvíľu uniknúť do sveta, v ktorom sa cítim dobre, v ktorom si robím, čo chcem, v ktorom porušujem pravidlá, v ktorom ma nikto nekontroluje a nič mi nezakazuje. Na strednej škole prišiel alkohol a "bolo vybavené".

Všetko zlé je na niečo dobré? Boli v tvojom živote aj iné drogy? Čo alkohol vzal tebe a čo ti, naopak, dal boj s ním?

Áno, skúsil som aj iné drogy, marihuanu, hubky, tvrdé drogy nikdy, ale vždy som zostal pri alkohole, pretože to bola pre mňa najvhodnejšia droga. Pocity omnipotencie a iné účinky mi bohato stačili a nerobil som nič ilegálne. Proste som mal najvhodnejšiu drogu, ktorá spĺňala moje kritéria.

Ak by som mal byť realista, tak alkohol a boj s ním mi vzali čas a energiu. V tejto fáze (po vyše 3 rokoch abstinencie) to, samozrejme, neberiem tak tragicky a ani neľutujem svoju minulosť, inak by som sa nemohol posunúť vpred.

V čase pitia ma alkohol obral o čas, ktorý som trávil triezvením z opice, bolesťami hlavy a žalúdka, o čas, ktorý som mohol využiť oveľa lepšie. Oberal ma o energiu, keďže som ho konzumoval na úkor spánku, prípadne spôsobil nechuť do činností, do koníčkov, do aktivít, ktoré sa nedajú vykonávať po prehýrenej noci. Oberal ma o pokoj, bol častým dôvodom na hádky s manželkou.

V čase abstinencie som zažíval baženie tzv. craving, stavy silnej nervozity, panické ataky, čo ma strašne vyrušovalo a bolo pre mňa ťažké ako-tak fungovať. Vyčerpávalo to, celá energia sa v podstate sústredila len na uzdravovanie, t.j. sedenia v AA, sedenia u psychoterapeuta, sebaanalýza, neustála nutnosť čeliť pravde, ktorej som sa vyhýbal.

Napriek tomu všetkému je, paradoxne, boj s alkoholom, resp. rozhodnutie skoncovať s alkoholom to najlepšie, čo ma postretlo. Donútilo ma to pozrieť do seba, hľadať seba, spoznávať sa, prijímať sa, začať žiť život tak, ako to chcem ja a nie byť ovládaný. Najsilnejší je pre mňa nový získaný pocit slobody. Pocit, že ma alkohol neovláda, nevykoľajuje a neničí mi život a vzťahy. Tento pocit prekryje všetky ťažkosti a problémy, ktoré sa ukazujú na ceste uzdravovania a človek sa ho nechce vzdať. Zažil som si aj moment osobného dna, ten pocit prázdnoty a stavu, že som porazený na zemi, nemám to vo svojej moci, nemám dosť vlastných síl. To bol odrazový mostík a miesto rozhodnutia, kde som to, chvalabohu, nevzdal. Doteraz mi tento moment pomáha pri rôznych ťažkostiach. Vždy, keď si na to spomeniem, tak ma to nakopne a na jazyk sa mi derie zvolanie - "Tam sa už nevrátim!"

Boj s alkoholom ma teda v konečnom dôsledku naučil tomu, čomu som sa vyhýbal (a kvôli čomu som ho aj pil), a to postaviť sa a riešiť konflikty. Prinútil ma čeliť svojim démonom.

Alkohol v dospelosti. Aké sú podľa teba dnes najčastejšie príčiny alkoholizmu v dospelosti? Už si spomínal, že závislosti by sa dalo predísť vhodným prístupom vo výchovnom prostredí, ale určite aj včasné vyhľadanie pomoci odborníka, s čím na Slovensku nie sme stále dostatočne vžití. Rovnako nie je bežná včasná intervencia na začiatku vzniku závislosti. Sú časté prípady, kedy muž prvýkrát významnejšie popíja až trebárs v manželstve alebo častejšie je tam už ten návyk z obdobia dospievania či ranej dospelosti ako časovaná bomba vybuchujúca napr. po strate zamestnania alebo pri manželskej kríze?

Ja osobne som si závislosť vypestoval, bol to návyk. Nebol som ten typ, ktorý vôbec nepije, stane sa niečo kritické/tragické a do roka je z neho alkoholik. Žiaľ z AA stretnutí poznám také prípady. Osobne si myslím, že u veľkého množstva alkoholikov bol alkohol "normálne" v živote dostupný a jednoducho boli na začiatku bežní konzumenti ako väčšina ľudí, ktorá neabstinuje. Tými úrovňami si človek prechádza postupne. Ako som už spomenul, zradná je tá pomyselná hranica. Kedy idem "do kopca" a kedy "z kopca"? Veľa ľudí má problémové pitie, ktoré nemá radikálny priamy dopad na ich spoločenský a súkromný život, prípadne pociťujú negatívne následky (úrazy pod vplyvom, opica po silnom pití, neschopnosť prestať piť, aj keď chcem...) avšak tieto príznaky sú často akceptovateľné spoločnosťou a zľahčované, preto nie je dôvod na obavy. Problém nastane, ak do života zasiahne niečo nečakané, tragické, stresujúce, hocičo prudko negatívne. Odrazu človek zistí, že nemá vypestované prirodzené spôsoby zvládania emócií, zbavovania sa stresu, prekonávania ťažkostí a napätia, a že, naopak, tu má k dispozícii niečo, po čom siahne a okamžite mu to dodá potrebný efekt. A tu to človeka môže chytiť. Tu sa to môže zlomiť. Toto je tá "časovaná bomba," ako si to nazval v otázke, ktorá odrazu vybuchne.

Včasná intervencia je bezpochyby na mieste, netreba ale čakať, že zafunguje. Alkoholik si to veľmi ťažko priznáva. Čo je ale včasná intervencia? Podľa mňa by sa v prvom rade mala znížiť tolerancia k množstvu požitého alkoholu v zmysle - NIE, nie je normálne, keď pomiešaš alkohol a zvraciaš z neho. NIE, nie je v pohode, keď sa opitý tackáš domov po ulici. NIE, nie je okej, keď sa opitý pobiješ alebo robíš výtržnosti. NIE, nie je to v poriadku, aj keď je to len raz za mesiac a už vôbec nie každý víkend. Moji rodičia a hlavne otec tomu mohli zabrániť. Videli, že na strednej chodím von, že prídem opitý o šiestej ráno, že zo mňa smrdí alkohol ešte na druhý deň, že preležím celý deň v posteli a neviem zjesť ani polievku na nedeľný obed. Nechceli to vidieť alebo to proste zaškatuľkovali, že "to patrí k veku". Prípadne len hodili slovnú výčitku, prečo som to zas prehnal. Je to paradox, ale keby ma našli na schodoch so striekačkou s pervitínom, tak v momente by ma brali do nemocnice, na liečenie, k odborníkovi, k farárovi (keďže sú kresťania, tak by som asi skončil v komunite Cenacolo) a jednoducho by to malo veľkú závažnosť - verím, že celá rodina by to riešila. Mechanizmy pomoci tu sú a podľa mňa fungujú, mne pomohli a viem, že aj iným. Pokiaľ však budeme prehliadať u svojich blízkych toto chorobné správanie a tolerovať ho, zľahčovať, tak nikdy žiadna včasná intervencia nenastane.

Alkohol ako prostriedok "utužujúci" vzťahy v partii. Možno ešte na vidieku alebo v sociálne slabších vrstvách obyvateľstva platí, že alkoholizmus, ktorý sa tam najviac toleruje a nelieči, sa odovzdáva ako štafeta na potomstvo, ale inak platí, že doň vnímavé osobnosti skĺznu v partii kamarátov, ktorí sa riadia heslom: "Alkohol si dávam iba vtedy, keď mi je smutno, keď mám zlosť, som v koncoch alebo na začiatku, keď mi je clivo, mám dôvod na oslavu, inak celkom výnimočne, snáď iba vtedy, keď mám smäd." Pri mladších ľuďoch sa závislosť vytvorí rýchlejšie a viac sa fixuje. Ako by si presvedčil dospievajúceho muža, že pokiaľ ide o partiu, vždy má na výber takú, ktorá sa vie zabaviť aj bez toho, aby to skončilo "ožratím sa" do nemoty? Najmä ak s danou partiou vyrastal a nechce byť outsiderom.

Toto je veľmi ťažká otázka. Sám som sa dostal k alkoholu práve vďaka partii a bolo to presne na princípe utužovania vzťahov, skúšame niečo zakázané, robíme to všetci, jednoducho som ani nerozmýšľal, či áno alebo nie, pili všetci, tak som pil s nimi. Podľa mňa, keby moji kamoši hrali automaty, tak som dnes gambler. Partia a zapadnutie do nej, resp. robenie toho istého ako oni, aby ma prijali, bolo pre mňa veľmi dôležité. Dôležitejšie ako to, že som niekedy nechcel piť, alebo som sa necítil dobre pri pití.

Opýtal by som sa ho (ale pokojne to môžu byť aj otázky na jeho rodičov):

• Prečo nevie povedať: "Nie"?
• Prečo chce vyhovieť kamošom, ktorí ho možno nútia do niečoho, čo nechce?
• Prečo má také nízke sebahodnotenie?
• Prečo si myslí, že by ho "odvrhli", ak by pil menej alebo vôbec?
• Ak je to rebélia, prečo rebeluje?
• Čo ho tak doma frustruje, keď si to kompenzuje alkoholom?
• Ak sa mu to páči, tak čo sa mu páči na tom pocite opitosti?
• Je si vedomý toho, že ide o umelo navodený stav vedomia a je nebezpečné učiť mozog na takéto stavy?
• Rozumie následkom takéhoto pitia?
• Ak sa mu to nepáči, nechce to robiť, má pred pitím negatívne pocity - prečo ide proti svojmu presvedčeniu i pocitom?

Jednoducho by to bol asi hĺbkový koučingovo-psychologický rozhovor (úsmev). Snažil by som sa nájsť prapríčinu, dôvod PREČO, s akými presvedčeniami o sebe a pití funguje, prípadne, aké bloky a správanie ho k tomu vedú. Priznám sa, že takýto rozhovor som s teenagerom ešte nemal, ale nejak takto by som začal.

Ako povedať: "Nie." Na Slovensku máme zvyk pohostiť hosťa alkoholom. Aké sú najakceptovanejšie dôvody odmietnutia alkoholu, aby niekto nevyznel ako čudák a zároveň neklamal, ak ešte nemal problém so závislosťou na alkohole a ani by mať nechcel? Môžeš uviesť aj techniky jeho odmietania.

Najjednoduchšie je všade chodiť autom a robiť šoféra (smiech).

Ak nešoférujem alebo idem na návštevu peši, tak čo som odpozoroval, ideálne je povedať, že užívam lieky. Bodka. Tu mám pocit, že väčšina Slovákov má pre toto pochopenie a prestane. To je, samozrejme, klamstvo, ale vždy lepšie, ako keby ma zlomili na pitie.

Ideálne je povedať: "Nie, lebo nechcem." A hotovo. Uvedomiť si, že nemusíte nič vysvetľovať, uvádzať dôvody. Ak je hostiteľ normálny, tak to bude rešpektovať. Ak nie, tak je namieste otázka, či chcete tráviť čas s človekom, ktorý nerešpektuje Vaše "nie" alebo ho ignoruje. Zosobnite si to a predstavte si to takto: "Tak ja poviem Nie a ty sa mi z toho vysmievaš? Nerešpektuješ moju voľbu?" Ak máte nejakú sebahodnotu, tak sa zdvihnete a pošlete ho do... (smiech).

Hanba a trauma. Mal som oboch starých otcov alkoholikov, no, našťastie, ani jedného som nezažil v našej domácnosti. Čo sa však musí odohrávať v duši dospievajúceho dieťaťa, ak sa musí hanbiť za svojho otca?! Poznám pár takýchto chlapcov a ako šikovní uvedomelí mladí muži plánujú byť lekármi, právnikmi a i. Existuje nejaká podpora aj pre takéto deti, ktoré zvyčajne pomoc aktívne nevyhľadajú, lebo sa hanbia za situáciu v rodine, no hlboko sa ich dotýka?

Ako som už spomenul, alkoholizmus je rodinná choroba, neovplyvňuje len alkoholika, ale aj všetkých jeho blízkych. Neviem si predstaviť, čo sa musí odohrávať v duši takéhoto dieťaťa, ktoré zažíva časté traumatizujúce skúsenosti - chaos, pohotovostný režim typu "čo zas bude", násilie verbálne aj neverbálne, hanbu za správanie rodiča, zatajovanie situácie.

Pre dospelých existuje špeciálna kategória tzv. "dospelé deti alkoholikov", keďže sú to dospelí, ktorí majú podobné traumy z rodiny, v ktorej pôsobil rodič alkoholik. Tak ako existujú stretnutia anonymných alkoholikov "AA", tak existujú aj stretnutia "DDA" dospelých detí alkoholikov, pretože si to vyžaduje iný prístup a pochopenie, čo sa im vlastne udialo a čo to s nimi urobilo. Tieto stretnutia sa dajú nájsť po nakontaktovaní sa na akúkoľvek bunku AA.

Podpora pre deti - úprimne, verím, že existujú rôzne podpory, či už zo strany štátu vo forme nejakého školského psychológa alebo rôzne internetové poradne, kde môže dieťa zavolať/napísať. V tomto, podľa mňa, problém nie je. Predpokladom pomoci je, že to dieťa sa ozve, oznámi to niekomu, zdôverí sa. Žiaľ, som realista, väčšina detí to tají alebo ani nevie, že by sa malo ozvať, prípadne sa bojí hnevu rodiča, keby sa to prevalilo. Myslím si, že by mal existovať nejaký nezávislý školský poradca/psychológ, ktorý má čas pozorovať správanie detí a všimnúť si tieto príznaky na základe rozhovoru. Otázne je, či sú na to kapacity. Mechanizmy tu podľa mňa sú, otázna je ich implementácia.

Príčiny relapsov. Alkoholik uvedomujúci si svoju závislosť, má možnosť "detoxu" (ak je potrebný), liečenia a podpornej skupiny. Napriek tomu je mnoho relabujúcich prípadov, ktoré netešia dotknutých ani nikoho okolo nich, nakoľko vždy musia začínať od nuly. Čoho je podľa teba kľúčové doživotne sa držať, aby sa predišlo relapsom? Sú dôležité aj aktuálne vzťahy a podpora blízkeho okolia alebo by to malo byť čisto na tom človekovi zmeniť svoj život tak, aby v ňom bolo reálne vydržať doživotne "čistý?"

Na AA stretnutiach som pochopil, že alkoholizmus je doživotná choroba. Jednoducho, ak ste raz alkoholik, tak ním budete do konca života. Nezmizne to po desiatich ani dvadsiatich rokoch. Alkoholu sa už nemôžem dotknúť ani to skúšať, či predsa len nie som "vyliečený". Viem to z príbehov členov AA, ktorí mali relaps po tridsiatich rokoch na dôchodku, kedy prakticky celý produktívny život daný človek nepil.

Chcem sa tomu vyhnúť. V prvom rade som sa musel naučiť, že cieľom nie je byť abstinent a každý deň si odriekať alkohol. Cieľom je rozhodnúť sa žiť triezvo, rozhodnúť sa, že alkohol nechcem a nepotrebujem do života. Po prvom kroku prestať piť je toto ďalší krok na ceste k uzdraveniu. V druhom rade - treba si to pripomínať, chodiť na svojpomocné skupiny, kluby, k odborníkovi na dušu a pri rôznych výročiach si povedať, kto som a akú cestu som prešiel. Nezabudnúť na to, že som alkoholik, hoci sa môj život zlepší. Lebo ten "démon" tam stále drieme.

Bez zmeny života, opravení vecí, ktoré nefungovali a boli dôvodom pitia, to proste nejde a ten relaps môže číhať kdekoľvek. Následne po oprave/úprave života ho treba držať v rovnováhe, vnímať sa, byť obozretný. Takto si myslím, že človek zníži pravdepodobnosť vzniku relapsu.

Návod na úspech v boji s alkoholizmom. Čo všetko vlastne musí človek na svojom doterajšom živote zmeniť, aby sa udržal čo najdlhšie "čistý?"

Toto je veľmi subjektívne, každý to má inak. Vo všeobecnosti musí zmeniť to choré a nesprávne správanie a nahradiť ho, prepísať novým. Je to ťažký a dlhý proces.

Hneď na začiatku som pochopil, že to sám nedám, takže som mal také 3 oporné piliere:

• AA stretnutia - osobné stretnutia s alkoholikmi a výnimočný 12-krokový program
• Mužská skupina (lebo môj problém bol tzv. syndróm dobrého chlapca)
• Psychoterapia - individuálna

A toto pravidelne. Každý týždeň. Bolelo to, ale bol som odhodlaný, nech to stojí, čo to stojí. Samozrejme, pomohla mi podpora manželky a najbližšej rodiny.

AA. Už si načrtol svoju cestu k abstinencii, to, ako dlho abstinuješ, aj podpornú skupinu AA (Anonymní alkoholici). Darí sa abstinovať i bez podpornej skupiny? Nestačí len protialkoholické liečenie?

Abstinujem viac ako tri roky, žiadny relaps, v princípe som prestal zo dňa na deň. Abstinenčné príznaky veru boli tiež, okolo regálu s pivom som nemohol ani prejsť. Chvalabohu, zvládol som to. Aj vďaka AA skupine, ktorú som si našiel. Majú svoj web, kde je zoznam skupín a miesta, časy stretnutí. Vždy sú pravidelné, anonymné a môže hocikto prísť a odísť. Každý sa tam môže vyjadriť a všetci sú seberovní. Ak som do návštevy váhal, či som alkoholik, tak po vyznaniach iných som pochopil, že som. Bol to niekoľko mesačný proces, kým som si to naplno priznal. Či skupina pomáha? Jednoznačne, bez nej sa to podľa mňa nedá zvládnuť. Skúšať to nebudem, proste to funguje a nebudem riskovať relaps. Na liečení som nebol, ale čo viem, tak aj po liečení je dosť odporúčané navštevovať AA skupinu. Na liečení je to o prvotnej fáze, musíte byť izolovaní. Skúška príde po návrate do reality, do svojho prostredia, preto treba mať oporu.

Moje liečenie a uzdravovanie prakticky trvá až do dnešného dňa, ale v mojom prípade trvalo tak rok a pol, kým som sa dostal do takej, povedzme že dobrej fázy. Teraz po troch rokoch je to už dosť dobré. Dĺžka je individuálna, záleží od intenzity práce na sebe. Hovorí sa, že od troch do piatich rokoch by mal byť človek schopný skoro úplne zvládnuť alkoholizmus a dostať sa do "uzdraveného" stavu plus prejsť všetkými bodmi 12-krokového programu. Myslím si, že AA skupina existuje minimálne jedna v každom väčšom meste. Členovia sú dosť ochotní, niektorí to majú ako svoje poslanie, takže by dokázali za niekým aj pricestovať. Dokonca fungujú aj online AA skupiny. Fakt sa netreba báť. Moja túžba uzdraviť sa bola silnejšia ako nejaká hanba alebo strach povedať pred skupinou, že som alkoholik. Ak máš (čitateľ) pocit, že máš s alkoholom problém, odporúčam sa ísť len pozrieť a počúvať, nemusíš nič hovoriť. A uvidíš.

Prepínanie medzi závislosťami. Stáva sa často, že človek bojujúci s jednou závislosťou, s prvými úspechmi v jej zvládaní, prepadne inej, napr. z látkovej prejde na nelátkovú? Je tendencia akoby nahrádzať jednu závislosť inou? Ak áno, poznáš dôvody?

Myslím si, že áno. Naučil som telo/mozog na zmenu vedomia, na rozptýlenie, tak po seknutí s alkoholom bol šok. Silno som cítil, ako bažím po nejakej náhrade, dokonca som nad tým zvažoval - vybrať si "veď len dočasne" nejakú ľahšiu a menej deštruktívnu náhradu. Maximálne, čo som v začiatkoch používal boli lieky na ukľudnenie nervov, potreboval som pracovať mentálne, pri stave nervozity sa to nedá. Dokonca som užíval aj Neurol, avšak uvedomil som si, že ho zneužívam a zároveň je dosť návykový. Musel ísť preč. Keď triezvy, tak triezvy.

Snažím sa dávať si pozor na to, aby som nevyhľadával hlavne nelátkové závislosti. Pri veľa činnostiach už premýšľam, čo to so mnou robí, či to má mieru a či to nenaberá nezdravé rozmery. Opäť vyhráva túžba nebyť závislý, nenechať si život ovládať, takže tá motivácia nespadnúť do novej závislosti je väčšia ako krátkodobé uspokojenie z umelého efektu z "drogy".

Marihuana vnímaná mladými ako užitočná droga. Na záver ešte pár slov k marihuane, ktorá sa dnes medzi mladými ľuďmi šíri ako neškodná droga. Ako mladší som marihuanu vnímal iba ako bránu do sveta tvrdých drog. Až po niekoľkých skúsenostiach s užívateľmi marihuany a jednej veľmi nepríjemnej, som upravil svoj pohľad. Väčšinou ma dostala ich ohromujúca úprimnosť a sebakritika, akoby si boli všetkého o sebe vedomí, ale nepovažovali za potrebné to riešiť alebo sa im to riešiť nechcelo, lebo droga ich znovu a znovu vovádzala do pravdivého náhľadu na seba so sladkým upokojením, že všetko je tak, ako má byť. Zmena osobnosti bola väčšinou príjemne šokujúca, nakoľko dnes často nestretávame takých úprimných, vnímavých, empatických ľudí a "pohoďákov," no bol to hoci príťažlivý, ale v podstate falošný obraz o nich. Nehovoriac o tom, že u niekoho môže užívanie marihuany naštartovať psychózu alebo inú doteraz skrytú duševnú poruchu, čo som zažil tiež. Čo si o užívaní marihuany myslíš ty?

Moje vnímanie sa zmenilo po skúsenosti s alkoholizmom. Možno som pre niekoho príliš tvrdý, striktný alebo radikálny, ale pre mňa je to rovnaká droga ako alkohol. Je to jednoducho psychotropná látka, niečo, čo umelo a neprirodzene mení vnímanie, myseľ, náladu. Môžeme jej dať prívlastky ako "rekreačná" alebo "nie veľmi deštruktívna", ale stále je to droga, z ktorej môže vzniknúť závislosť alebo to môže byť cesta k tvrdšiemu "zážitku". Za mňa nie, určite to nebudem nikomu schvaľovať. Mám známych, ktorí vedú usporiadané životy a "húlia" v rozumnom množstve. Mne však napadajú otázky: Skutočne? Nezakrývaš tým zlý životný štýl a balans? Vieš, čo riskuješ dlhodobým užívaním? Nikto nevie, ako na akúkoľvek drogu zareaguje. Stojí to za to? Aké spúšťače vedú k jej užívaniu? Majú zdravý základ? Buď k sebe úprimný. Prečo si volíš túto ľahšiu cestu a nie 10 km behu? Potrebuješ to alebo je to len zlozvyk? Ja viem, čo to je žiť život s drogou a bez drogy. Dá sa to. Je to dokonca neúmerne lepšie. Prečo teda mať v živote drogu? Čo má také pozitívne, čo preváži potenciálne negatíva a riziká? A mohol by som ísť ďalej. Myslím si, že z tohto môjho rozmýšľania je záver jasný. Nechcem a nepotrebujem.