Úvod do problematiky homosexuality formou kritiky, dojmov, otázok čitateľa

Kritika článkov citlivetemy.sk a chlapom.sk o homosexualite od anonymného čitateľa a odpovede zakladateľa webu citlivetemy.sk...


Píšeš veľmi obsiahlo a niekedy môže mať homosexuál pocit, že všetko, o čom píšeš, sa ho bezvýhradne týka. Nehovorím, že to nie je dobré, ale... spomínaš príliš veľa sprievodných prejavov homosexuality, ale v skutočnosti ani tretina nemusí byť pri konkrétnom jedincovi prítomná, možno žiadna... Ono je to tak veľmi široká oblasť a obávam sa, že skutočne do hĺbky neprebádaná a veľmi, veľmi individuálna. Homosexuál môže mať pocit, že všetky tie faktory vzniku sa môžu na neho vzťahovať, čo ho môže viesť k pokrúteniu hlavou a stlačením "X." Možno by bolo fajn jasne zviditeľniť, že niektoré z faktorov môžu/nemusia byť prítomné a tiež hneď v úvode dlhšieho textu zvýrazniť aj to, že homosexuál nerovná sa automaticky terapia. Nad zmenou sexuality nemáme veľkú moc, ale ono to asi aj trochu cítiť, kedy zmena bude možná, ak je chcená a kedy nie.

Tých faktorov je podstatne viac a každá homosexualita je veľmi individuálna. Predpokladal som a skúsenosť mi to potvrdila, že každý, kto je ochotný akceptovať aj modelovanie vlastnej duše vrátane sexuality, si vyberie ten vplyv, ktorého si je vedomý, na ktorý si pamätá alebo ktorý dokáže identifikovať. Tiež som predpokladal, že každý chápe to, že sa ho nemusia týkať všetky faktory, že ešte o vonkajších faktoroch nepremýšľal, premýšľal, ale na nič neprišiel, alebo že sa ho týka z vonkajších faktorov niečo iné. Zhrnutie najčastejších faktorov považujem za užitočné, hoci i tak to vyvoláva nevôľu a pohyb prsta smerom k "X." Najmä mladí ľudia sa tomu bránia. Málokto z nich chce konfrontovať seba, svojich blízkych alebo sa vracať do minulosti, niečo hľadať, trpieť pri tom... a čo sa tým zmení? Ide teda aj o vnútornú pripravenosť robiť to nezraňujúcim, neobviňujúcim a nemartýrskym spôsobom. Aj od nich ale často dostávam informácie o ich otcovi, o prípadnom neprijatí v kolektíve na základnej škole alebo neprijatí niečoho na sebe či v sebe.

V každom prípade, kto chce, aspoň sa nad vonkajšími činiteľmi zamyslí a nebude sa brániť dialógu, ako tomu bolo napríklad u teba. Ozvali sa hlasy ľudí, ktorí si svoju anamnézu spájali s neprijatím seba a ťažkou vnútornou bolesťou až depresiou, a tak ma prosili alebo pod nátlakom žiadali, aby som to mladým ľuďom prestal predkladať ako cestu poznávania seba a svojej sexuality a aby som im hovoril, nech si užívajú svoju homosexualitu ako dar z neba. V tomto prípade uznávam, že otváranie seba by sa malo diať pod dohľadom niekoho iného, ideálne pod odborným dohľadom, najmä pokiaľ ide o adolescenta alebo čerstvo dospelého človeka.

Pri každom sa nejaký vonkajší vplyv nájde, a to nie hocijaký, často špecifický alebo je špecifické vnímanie, hlboké prežívanie danej situácie, ktoré zasa nie je špecifické pri heterosexuáloch. Takýchto malých situácií a ich špecifického prežívania mohlo byť veľa a nie sú identifikované ako traumy. Vždy je však otázne, koľko sa človek chce a koľko má zmysel sa v tejto jednej či pár nájdených vecí vŕtať, najmä ak aj tak nikto nevie stopercentne dokázať priamu súvislosť javu s danou sexualitou. Asi je nepodstatné, že ja tam tú súvislosť vidím. Zmysel to má jedine vtedy, ak to človek použije na pomyselné odrazenie sa zo "stratena" a pomôže mu to skvalitniť jeho život. V opačnom prípade to zmysel nemá.

Vždy som bol za to, aby sa terapii nebránilo, no nepovažujem ju za automaticky nutnú pri každom človekovi. A už vôbec nie terapiu sexuality. Pokiaľ sa to spomína v starších článkoch, šlo o možné sekundárne ovplyvnenie sexuality a to je potrebné zdôrazniť aj dnes. Má však byť neočakávané. Pokiaľ sa človek nenaučí prijať seba v takom stave, v akom sa momentálne nachádza, ťažko predpokladať spokojnosť s tým, čo príde. Takýto človek vlastne nemusí byť spokojný nikdy, lebo vždy bude niečo, čo nemá, no chcel by to mať.

Ono nejde ani tak o rôznorodosť vplyvov, lebo to je veľmi dobre, že sú popísané, ale ide o celkový dojem, ktorý môže čitateľ po pár minútach čítania nadobudnúť. Napríklad po minúte čítania článku "Ako vzniká homosexualita" môže mať homosexuálny jedinec pocit, že to všetko sa na neho nutne musí vzťahovať, lebo článok je písaný v takom štýle. "V rodinách šlo o príliš blízky vzťah s našimi matkami..." a takých viet je tam veľa. Nehovorím, že nemajú v sebe pravdu, ale akoby článok nedával možnosť, že to tak byť nemuselo... Usilujem sa na to pozerať očami homosexuála, ktorý sa hľadá, ktorý je odmietavý a citlivý a toľko direktívnej pravdy môže byť pre neho príliš veľké sústo. Možno by si to žiadalo viac "mohlo, možno, je zrejmé, môže vyplývať, stáva sa a pod..." a inak by sa čítali tie informácie. Zrejme prijateľnejšie. Inak s tými vecami súhlasím, len ide o to, ako sú podané.

Oba weby by si zaslúžili "prestavbu" a preformulovanie niektorých tvrdení, aby pôsobili pre mladšieho čitateľa atraktívnejšie. Zatiaľ som však rád, že existujú v takejto podobe, lebo nevznikali jednoducho. V najbližších rokoch by som chcel preformulovať väčšinu článkov a zíde sa pri tom každá pomocná ruka.

Píšeš dosť presvedčene, ale skutočne by si vložil ruku do ohňa za všetko, čo uvádzaš o homosexualite?

Som presvedčený o tom, že žiadnu ľudskú sexualitu neformujú len prenatálne vplyvy a som tiež presvedčený o tom, že na jej výslednom obraze (ktorý je stále do rôznej miery formovateľný) sa biológia podieľa minimálne. Samozrejme, v iných veciach som sa mýliť mohol, ale potom by sa museli mýliť aj ľudia, ktorí s homosexuálmi v minulosti terapeuticky pracovali a nebolo ich málo. Nepochybujem o tom, že i dnes sa s nimi terapeuticky pracuje, ale dnes sa o výsledkoch viac bojíme hovoriť a spájať si ich s niečím, čo nie je verejnou mienkou vnímané ako reálna možnosť, prípadne sa na to díva ako na niečo, čo škodí LGBT+ komunite. Homosexualita sa totiž nezmenila, zmenilo sa iba spoločenské a do istej miery i náboženské nazeranie na ňu. Za mnohé zmeny chvalabohu. Za tie, ktoré zviazali ruky či obmedzili slobodu prejavu, bohužiaľ. Konzervatívny, teda v tomto prípade triezvejší, ale aj v kontexte ťažšie pochopiteľný postoj, je dnes spájaný už iba s kresťanstvom či homofóbiou, a to je z môjho pohľadu absurdné.

Homosexuál nemusí byť infantilný ani nutne zranený, hoci určite sa nejaký prvok výchovy a predispozície na ňom podpíše.

Niektorí terapeuti tvrdili, že mnohí homosexuáli sa akoby zasekli vo vnútornom vývine niekde v adolescencii. Istotne to nemysleli hanlivo ani generalizovane. Z mojich skúseností to tak naozaj je, ale do toho sa nám mieša kríza otcovstva a mužskosti, ktoré zasiahli nielen homosexuálov. Dokonca je tendencia v zlosti búrať tradičné mužské stereotypy, aby už nič nemalo pevný základ, ani pohlavie, hoci pohlavie bude mať vždy somatický, evolučný, neurologický základ či predispozíciu konať tak či onak. Samozrejme, my máme moc aj násilím robiť z muža ženu a zo ženy muža, hoci sa to násilie dnes prejavuje v krajšom a lákavejšom šate slobody, tolerancie a dopriatia si. Občas mám pocit, že chceme budovať na štýl "Cisárove nové šaty" zdanlivú jednopohlavnosť a uniformitu pod hrozbou morálnej diskreditácie a neskôr možno aj sankcií.

Takisto z mojich skúseností vyplýva, že väčšina osôb s homosexuálnymi sklonmi zranená je, len to nemusia intenzívne prežívať, spájať si to s minulosťou alebo dávať najavo okoliu. Čím mladší muž/chlapec a navyše čím tolerantnejších a otvorenejších (až "premotivovaných") rodičov má, ktorí ho dokážu už puberte povzbudiť do identifikácie seba ako gaya a do praxe pri zmätku vyzerajúcom ako jasná homosexualita, tam sa už málokedy vnímajú nejaké zranenia, málokedy sa o nich premýšľa, a málokedy sa dozvieme, či vtedy naozaj šlo o skutočnú homosexualitu, ktorú už teraz aj ako dospelý muž dlhodobo žije a je relatívne spokojný. Totiž tým, že mu nikto nikdy z blízkych nenaznačil, že to nemusela byť skutočná homosexualita alebo ak to už boli jej začiatky, za nimi mohlo byť aj čosi neprirodzené, nemá dôvod sa cítiť v tomto smere zranený ani po niečom pátrať. Je to dvojsečná zbraň. V každom extréme vidím okrem pozitív aj negatíva. Je známe, že motív pátrať po tom, prečo som taký, aký som, robili dlho aktuálnym nie príliš priateľské spoločenské nastavenie smerom k homosexuálom a dobové názory cirkví na túto tému. Dnes sa karta otočila a ľudia prestali hľadať príčiny nielen preto, že ani pri veľkej snahe nič nenašli, ale skôr preto, že to dnes robiť nemusia - zmenil sa pohľad spoločnosti a neformálny pohľad kresťanov na homosexualitu. Táto zmena motívu bola iste vítaná. Žiaľ, stalo sa, že po zmene spoločenského nastavenia boli motív či ochota pozrieť sa na homosexualitu aj z iného uhla pohľadu označené za riziko a potreba pýtať sa úplne zanikla. Najmladšia generácia sa narodila do obdobia, v ktorom je prirodzené aj nikdy nezažiť polúciu pri každodennom masturbovaní, zapínať porno, sexuálne experimentovať, nasledovať každý svoj pocit a potláčať všetko, čo by mohlo prinášať nepohodu.

Čo s mužmi, ktorí sú homosexuálni a majú vrúcny vzťah s otcom? Vôbec v čom pomáha rodine vŕtanie sa v príčinách, ak vôbec nemusia existovať?

Nikdy to nie je iba o otcovi a ani o zlých rodičoch. Ide o rodinnú dynamiku, nie o jedného človeka v rodine. A ide o vnímavé dieťa, inak by sme v tej istej rodine nikdy nemali iba jedného homosexuálneho syna. Homosexualita nevylučuje dobrý vzťah s otcom pre viac dôvodov:

1. Čokoľvek sa mohlo stať v takej vývinovej fáze dieťaťa, ktorú si dieťa pamätať nemôže a rodičia pri svojich starostiach sú radi, že svoje omyly vypúšťajú z hlavy, ak si ich vôbec sú schopní uvedomiť alebo spojiť s tým, ako sa ich dieťa dnes prezentuje. Vzťah otca k synovi a rodičov navzájom sa môže v priebehu času skvalitňovať i bez toho, aby si dieťa pamätalo na to, čo bolo predtým. Chápajúci a milujúci otec je zvyčajne otec, ktorý akceptuje synovu homosexualitu, ale stále to nemusí odrážať nadpriemernú kvalitu vzťahu a napĺňajúcej lásky spred niekoľkých rokov i v súčasnosti. Stretol som množstvo homosexuálov s pekným vzťahom s otcom. Nejde tu o nelásku, ale o momenty rozbíjania vlastného obrazu, na ktoré bolo práve toto dieťa extrémne vnímavé a ku ktorým kedysi mohol sám a nechtiac prispieť aj otec. Vždy aj, nikdy nie iba.

2. Zopakoval by som celý druhý odsek reakcie na predošlé tvrdenie. Otec možno až nekriticky prijíma všetko, je možné mu povedať takmer všetko, ale čosi tomu chýba. Bol niekedy autoritou? Bol až prílišnou autoritou? Chcel som byť vôbec niekedy ako on? Aké hlboké pozitívne zážitky mám na neho z útleho detstva alebo kedy sa udial prvý?

3. Muž ako chlapec nemusel utrpieť neláskou otca, zneužitím či týraním od otca. Nemuselo sa udiať nič negatívne priamo v jeho vzťahu s ním. Stačilo, že si cez správanie matky alebo iného člena rodiny niečo uvedomoval a cez to začal vnímať iných mužov, svoje pohlavie a neskôr aj seba menej pozitívne. Spojil si to s mužskou rolou i so sebou. Zvýraznil sa v ňom vplyv matky a otec začal byť vnímaný s rezervou. Možno vtedy a tam i cez akýsi vnútorný konflikt, nepriateľstvo s ním, čo sa pred vstupom do puberty mohlo znormalizovať. V puberte nepoznané priťahuje, záhadné, no o to viac príťažlivé sa erotizuje.

Sú to iba úvahy, nakoľko poznáme množstvo ďalších vplyvov, hoci sa zdá, že otec zanechal nielen v sexualite syna, ale najmä v jeho duši stopu. Pátranie po nej ale nemusí byť úspešné a podľa nasledujúceho textu tá nevedomosť neznamená neexistenciu hlbokej stopy. Nie vždy je tou stopou jediný moment. Častejšie ide o puzzle maličkých, ale pre dieťa veľmi významných vplyvov, ktoré vytvorili jeho obraz.

Útle detstvo bude pre nás vždy zahalené rúškom tajomstva. Iba rodičia vedia, ale často to nedokážu objektívne zhodnotiť ani verne zreprodukovať. Niečo sa podarí pri pozitívnej zmene rodinnej dynamiky pozitívne zmeniť tiež, no väčšinou sa na "štartovací" balíček od rodičov pre vnímané dieťa "nabaľujú" nové a nové veci a zranenia, ktoré si už dieťa plne uvedomuje a vníma ich už najmä s odstupom času ako zraňujúce. Vtedy si možno len povzdychlo, poplakalo, zosmutnelo, ale šlo ďalej. Stopa zostáva.

Uvedomujem si, že najmä v kresťanských rodinách môže byť homosexualita stále katastrofou, ale postupne sa nám takéto prudké neprijatie až zapretie člena rodiny vytráca aj tu. Skôr by som povedal, že rodičia potrebujú viac času a častejšie hľadajú odpovede, nechajú si poradiť, ako tomu bolo v minulosti. Homosexuálna osoba sama musí rozhodnúť, čo potrebuje a do akej hĺbky seba chce vstupovať. Vrúcnejšie prijatie rodičov je určite dobré, ale často sa stáva, že je to skôr pohľad na homosexualitu pri jej nechápaní. Rodičia hľadajú model správneho prístupu k dieťaťu a prijímajú model, ktorý je dostupnejší a pochopiteľnejší. Kresťanský postoj k homosexualite a model prijatia sú náročné na pochopenie a zaváňajú rozpoltenou láskou plnou podmienok. A na dnešnú dobu sa zrejme zdajú byť aj príliš obmedzené či kruté. Práve v rodinách, ktoré by mali sklon dieťa neprijať či ponižovať kvôli homosexualite, by mohlo byť prospešné uvedomenie si toho, že ak chceme silou-mocou hľadať vinníkov, nastavme zrkadlo samým sebe. Hľadanie možných príčin snáď ale nemá prebiehať kvôli tomu, "aby som rodičom zapchal ústa," ale má prebiehať iba kvôli tomu, že to chcem ja, mne to pomôže nájsť smer či vyrovnať sa s tým, aký som podľa vzorca - spracovať, odpustiť, zatvoriť a potom znovu otvoriť a otočiť list.

Napadá mi príbeh muža, ktorý hľadal príčiny svojej homosexuality vo svojom útlom detstve a aj ich našiel - aj vďaka fotografiám z detstva a rôznej psychologickej literatúre. Už bol zrelý a pripravený a hlavne miloval svojich rodičov. Rodičia síce vedeli o jeho homosexualite, avšak vôbec netušili o synovom "objave," pretože s nimi nezdieľal svoje hľadanie a jeho správanie k nim sa nikdy nezmenilo. Rodičom to povedal o niekoľko rokov neskôr, už keď to mal v sebe spracované, odpustené a uzavreté. Synovi to pomohlo pochopiť, že hoci si s otcom vyjadrovali lásku, nebola to taká láska, akú on ako syn potreboval a hoci sa často k nemu správal nie najlepšie, z veľkej časti šlo o podvedomé kopírovanie matkinho správania k otcovi. Uvedomil si, že práve toto môže vedome meniť. Paradoxné na tom je to, že aj matka svojho muža milovala, syn svojho otca tiež, avšak matka si neuvedomovala, že jej emocionálne výbuchy smerom k mužovi synovi ubližovali a syn si už ako dospelý uvedomil, že mu chýba vôľa svojho otca viac chápať a tráviť s ním viac času. Bolo však náročné odpútať sa od matky, s ktorou roky vnútorne splýval a nemohol ju sklamať. Krátky príklad toho, že hľadanie príčin rodinu nerozbíja, ale formuje, utužuje.

Nepoznáme akýsi priamy homosexuálny gén, ale genetika tiež udáva osobnosť, charakter a v týchto veciach môže byť namiešaná taká variácia, že to vytvorí "pôdu" pre možný vznik/zmenu orientácie... konkrétne môže ísť o labilitu, nežnosť, submisivitu, neuroticitu, krehkosť povahy (melancholik, cholerik) a podobne, ktoré sa v správnom pomere vyskytnú a výchova a prostredie, poprípade nejaká tá trauma spravia zvyšok. Je to len teória, ale súhlasí s ňou tiež veľa sexuológov a psychológov. 
Čo sa týka tých spomenutých nefunkčných rodín, to je len fakt, ktorý ukazuje, že samotná trauma/zranenie či výchova, alebo prostredie ešte nie je dostatočný dôvod na vznik/zmenu orientácie, ale teda je tam toho viac, preto sa uvádza vznik ako multifaktoriálny s tým, že netušíme čo všetko a v akom pomere a u koho spôsobí zmenu. Preto sa vlastne v terapiách nedá zamerať na zmenu samotnej orientácie, lebo by to nemalo žiadny efekt. To by bolo ako ísť na huby, keď mesiac nepršalo. Nejakú muchotrávku možno nájdeme, ale veľa toho nebude. Pochopiteľne, zranenia sú všade, každý nejaké má bez ohľadu na orientáciu či zmenu sexuality. Nikto na svete dnes nie je taký, kto by v sebe nemal nejakú stopu, zranenie, nedostatok, slabinu s ktorou by nemal bojovať. Len som sa zameral z vyššie spomenutých dôvodov práve na zmenu orientácie.

Za priamu zmenu sexuality som nikdy nebol a neskôr som už viac chápal to, že mnoho ľudí o žiaden druh terapie nemá záujem a treba sa to naučiť rešpektovať. Sú zbytočné polemiky o tom, či by tomu tak bolo pri inom nastavení spoločnosti a bez filtrovania poznatkov o homosexualite. Takisto je na diskusiu, či pri homosexualite sa má človek viesť k láske k homosexualite analogicky, ako sa dieťa vedie k prijatiu svojich nechcene sivomodrých očí. Hranica medzi neprijatím homosexuálnej praxe a neprijatím svojej homosexuality či dokonca seba vie byť veľmi úzka. Na druhej strane, ani v cirkvách nie je správne radiť, ako žiť homosexualitu. O tom musí byť človek osobne a hlboko presvedčený. Inak mu to nikdy nedá pokoj.

Pre vyššie uvedené chápem motív mnohých ľudí pristupovať k svojej či cudzej homosexualite ako k prirodzenosti takej či onakej farby očí.

Stále však medzi nami budú aj ľudia, ktorí pátrajú po príčinách. Robia to legitímne, majú právo to robiť a nachádzať odpovede, nie však naservírované na zlatom podnose. Weby citlivetemy.sk a chlapom.sk iniciovali diskusiu a usilovali sa vyvážiť iné pohľady. To nehodnotím ako nesprávny krok, hoci prvé články vznikajúce pred desiatimi rokmi sa môžu líšiť napr. razantnosťou tvrdení od článkov publikovaných posledné roky.

Zrejme je podstatné, či odhalenie formujúcich faktorov vlastnej sexuality je pre človeka dôležité, potrebné, ako veľmi a aké má šance ich sám alebo s pomocou odborníka na dušu odhaliť. Často však ide iba o informatívny charakter "objavu" v sebapoznaní, kedy sa už v danom veku, v konkrétnom stave sformovanej osobnosti a pri danej hĺbke sklonu nedá dosiahnuť očakávaný výsledok (tým je asi najčastejšie mať sexualitu opačnú). Môže sa však dosiahnuť oslabenie konkrétnych sexuálnych sklonov, pokiaľ to klient potrebuje (napr. je ženatý a chce zostať s manželkou i deťmi v jednej domácnosti, je veriaci atď.). Každý uvedomelý terapeut toto po dostatočne dlhej odbornej príprave dosiahnuť a udržiavať s klientom pri jeho húževnatosti a silnej motivácii (tiež podpore okolia a kvalitných vzťahoch) dokáže, ale je odôvodnená obava, že by sa to zneužívalo na zmenu sexuality, na obnovenie stigmatizácie homosexuálnej komunity a produkciu metód, ktoré by neboli lege artis. Neviem však, či toto má byť dostačujúcim dôvodom na blokovanie takejto terapie pod hrozbou sankcií. Vo vede je tvrdenie: "Odmietam alebo nehodnotím, aby mi to nevyšlo inak, ako si prajem," neprípustné a v spoločnosti to znie ako: "Nemám záujem o terapiu, lebo čo ak náhodou sa niečo stane s mojou milovanou homosexualitou?" Nikto totiž dnes nejde ľudí "preorientovávať," ale každý uvedomelý terapeut by mal byť "v pohode" aj s psychosociálnymi vplyvmi, ktoré, či sa to niekomu páči alebo nie, ovplyvňujú aj našu sexualitu. Je neprípustné tieto vplyvy verejne dementovať, a navyše odborníkmi, ako sme toho dnes svedkami.

Čo je tu dôležité - viac ľudí dnes vďaka masívnej propagande chce nielen prijať homosexualitu, ale ju aj naplno a čím skôr začať žiť, čo musí byť terapeutom rešpektované (vo väčšine prípadov aj je a považuje sa to za jeden zo znakov odborných kvalít terapeuta).

Ide často o pátranie na vlastnú päť, nakoľko odborníci na dušu často tieto vplyvy nepovažujú za niečo, čo by mohlo formovať sexualitu, prípade sa tejto myšlienke vyhýbajú. Spájajú si ju s minulými pokusmi meniť sexualitu, čo síce vždy bolo a zostáva na úrovni veľmi významného zásahu do integrity celej osobnosti, avšak zabúdame na to, že moderná terapia už nemá cieľ meniť sexualitu, ale stále môže mať za cieľ pomáhať klientom napríklad lepšie chápať svoje nechcené homosexuálne sklony. To v žiadnom prípade nezasahuje do slobodného rozhodnutia klienta naložiť so svojou sexualitou, ako len chce. Preto sa odporúča pracovať na čomkoľvek inom, s čím sexualita viac alebo menej súvisí, nie na sexuálnych sklonoch, hoci v súčasnosti sú aj tieto terapeutické metódy znevažované alebo považované za nebezpečné, pokiaľ klient má zároveň mať aj homosexuálny sklon.

Narazil som aj na takých, ktorí skutočne žiadnu terapiu nepotrebujú, ale práve naopak, sami by mohli dávať. Páči sa mi, že uvádzaš, že cieľom nie je zmena sexuality, pretože niekedy to naozaj nie je potrebné, ak sa daný homosexuál cíti vnútorne dobre, buduje zdravé vzťahy a je prínosom pre spoločnosť.

Terapia sa zíde väčšine, a opäť nehovorím o terapii sexuality. Zasa nerobme z terapie niečo, čo má miesto iba v životoch nejakým spôsobom hendikepovaných ľudí. Nie je to pravda. Terapiu by som aspoň ako krátkodobú odporučil úplne každému dospelému človeku, lebo asi niet človeka, ktorý by mal na všetko pripravený návod, všetko v sebe mal spracované či uzavreté a všetko by v aktuálnom období zvládal bez problémov. Pri málokom dnes zažívame kvalitnú spätnú väzbu a možnosť sa bezpečne úplne otvoriť. Samozrejme, nie nasilu. Treba asi zmeniť chápanie slova psychoterapia - ako niečoho, čo nielen lieči, keď musí, ale čo pomáha aj tomu, kto bez nej dokáže fungovať relatívne bez problémov. To "relatívne" je tam veľmi dôležité. Niekedy sami nechápeme, prečo robíme to, čo robíme alebo sme to celý život považovali za normálne správanie, prípadne za jednu z variácií normálneho správania, a pritom sa za tým skrýva niečo, čo sme ešte nepomenovali a následne nám to môže spôsobovať problémy, či už osobné alebo vzťahové, no budeme ich pripisovať niekomu alebo niečomu inému.

Takisto mužskosť je celá veda a nedá sa poprieť tým, že ju zaškatuľkujeme ako sociálny konštrukt. Napríklad nikto mi nevysvetlil, ako je možné, že aj homosexuáli sa chcú páčiť ženám, sú radšej, ak ich nevnímajú ako slabších mužov, bračekov, ktorých je potrebné ofukovať a sú radi, ak ich ženy vnímajú ako zvodcov. Napriek tomu, že medzi nimi nedochádza k zvádzaniu ani sexu. Rovnako boje medzi homosexuálmi o autentickejší "hetero look," väčšiu muskulatúru či väčší penis. Evolučne dané kódy z nás totiž nevymaže ani iná sexualita, vyhlasovanie mužskosti za sociálny konštrukt a homosexuality za evolučne rovnocennú vetvu heterosexualite. Už len logicky by nás všetkých dnes nebolo na Zemi toľko miliárd, vždy by nás bolo o niečo menej a homosexuálov by nebolo pár percent.

Poznám mnohých homosexuálne orientovaných ľudí. Na niektorých to poznať takmer na prvý pohľad a o iných by som ohľadom normálnej orientácie vôbec nepochyboval. Každý z nich je veľmi špecifický. Pri niektorých zranenia vyplávali na povrch takmer po otvorení úst a od iných zase vyžarovala vnútorná radosť a spokojnosť. Po mnohých rozhovoroch, aj s heterosexuálnymi ľuďmi, už dnes ťažko ukázať prstom a s istotou tvrdiť niekoho orientáciu a hovoriť o konkrétnych faktoroch, ktoré prispeli k jej vzniku. Aké faktory? Určite výchova či použité výchovné prvky pri slabšom/špecifickom jedincovi, sociálna situácia, prípadné traumy či iné vplyvy prostredia. Určite k tomu má čo povedať aj vývinová psychológia a jej definícia: čím mladšie dieťa máme, tým väčšie pozitívne/negatívne zmeny (mechanické, chemické, psychologické) sa môžu objaviť. Rovnako aj biológia a istá genetická predispozícia bude hrať svoju rolu, nakoľko traumy, zranenia či výchovy, alebo neúplné rodiny sú bežne prítomné aj pri vývine heterosexuálneho človeka, takže genetická predispozícia môže "vytvoriť pôdu" pre iné faktory prichádzajúce neskôr. 
Kedy vzniká? Možno v prenatálnom štádiu, možno v perinatálnom, možno v postnatálnom, možno v období batoľaťa, predškolského veku? Ťažko určiť presný moment.

Faktorov formujúcich ľudskú dušu je dosť a to, že ich stopa sa neprejavuje navonok, neznamená, že niekde tam vo vnútri, hoci i v nevedomí, nie je.

Paralingvistické prejavy vrodené nie sú, a hoci môžu súvisieť s vrodenými predispozíciami danej osobnosti, tie nie sú určujúce. Zaujíma ma tiež, ako sa môže meniť fenotyp "vypínaním" a "zapínaním" génov a ich inou reguláciou vplyvom prostredia. Takže ani iný vzhľad - s prvkami opačného pohlavia, nesvedčí o vrodenosti javu. Rovnako ani odvolávanie sa na prírodu, nakoľko tam poznáme jav asi tak nedokonale, ako je tomu v ľudskej ríši, no s veľkou pravdepodobnosťou je homosexuálne správanie zvierat založené na úplne inom podklade, ako je tomu u človeka a často aj má iný charakter, iné príčiny.

Možno pre mňa nie je až tak podstatné určiť, ktorý medzník v rámci vývinovej psychológie je ten, kedy sa to v duši a následne v sexualite zlomí. Podstatný je pre mňa fakt, že určujúcim obdobím je obdobie postnatálne, kedy sa veľmi intenzívne vyvíja mozog a "nahraný vnútorný program" často pretrváva celý život jedinca. Niečoho mohol dostať príliš, iného nedostatok, niečo sa ho bytostne dotýkalo, hoci to objektívne nemuselo vyzerať až tak beznádejne. Nepodceňujme však nesexuálnu prípravu ľudskej duše na formujúci sa a neskôr relatívne nemenný obraz konkrétnej sexuality jedinca.

A čo s ňou, keď už je prítomná? To zrejme záleží na tom, aký druh sexuality sa vyformoval/formuje a kedy daný jedinec spozoruje zmenu/inakosť. Poväčšine je to okolo obdobia puberty, ale poznám aj prípady, kedy chlapec už v 11-tich niečo o sebe tušil a tiež prípad, kedy sa v 18-tich začala meniť sexualita a potom neskôr znova... Takže áno, je to veľmi individuálne, ale čo si myslím, že na preferencii až tak nezáleží, pretože človek vie byť šťastný v akejkoľvek sexuálnej preferencii. Čo je však dôležitejšie, je to, ako bude daný človek ne/prijatý, akých ľudí/kamarátov/rodinu má, či a kedy sa dostane k informáciám alebo pomoci a či teda chce/potrebuje a môže s tým niečo robiť.

Je pravdou, že dieťa môže cítiť svoju inakosť, ale často je to aktivistami mylne interpretované ako začiatok prejavu vrodenej sexuality. Nie je to tak, nakoľko pocit inakosti má množstvo nesexuálnych príčin a v sexualite ešte v tomto období nič nie je jasné. Pokiaľ sa však nezasiahne pozitívnym spôsobom, stane sa to s veľkou pravdepodobnosťou určujúce a očakávané. I bisexualita môže mať množstvo príčin a nie všetky musia byť nevyhnutne sexuálne, nakoľko nie je štandard, aby človeka priťahovali emocionálne i sexuálne dva odlišné póly rovnako.

Prijatie je určite veľmi dôležité, hlavne v mladšom veku, ale zrelý človek si postupom času uvedomuje, že vždy bude niečo, kvôli čomu ho okolie môže nepochopiť alebo odmietnuť. Každý z nás si pri akejkoľvek sexualite so sebou nosí batoh rôznych tajomstiev, často veľmi intímnych, ktoré nikdy neuzrú svetlo sveta. Zrejme je aj na nás vyrovnať sa s daným faktom sami pre seba, ako aj s tým, že to nebudeme môcť otvárať pred každým človekom, ktorého máme radi.

Nebojím sa otvárať otázku homosexuality ako daru. Samozrejme, ako pri heterosexualite, aj pri tejto orientácii sa treba naučiť žiť čisto a vyliečiť mnohé zranenia, ktoré život alebo naše rozhodnutia prinesú.

Závisí od uhla pohľadu a od vnútorného nastavenia človeka. Skôr mi šlo o to, aby iné vnímanie či žitie homosexuality nebolo automaticky považované za zlé či egodystonické a aby sme tento raz či pre zmenu nestigmatizovali skupinu v skupine.

Myslím si, že nie je homosexualita ako homosexualita. Z pozorovaní si trúfam povedať, že je viac druhov homosexuality.

Súhlasím s tebou. A najmä dnes to vnímam ako veľmi aktuálne tvrdenie, kedy sa nám mieša pravá homosexualita s domnelou, prípadne s jej žitím či prijatím na môj vkus až príliš skoro. Vtedy sa totiž môže stať, že človek neprijíma autentickú, zrelú verziu seba a môže si tým koledovať v blízkej budúcnosti o nie jedno zranenie. Takisto homosexuálne správanie formované v dospelosti môže byť v závislosti od príčiny oveľa úspešnejšie terapeuticky formovateľné, ako prehomosexualita, ktorá sa začala vyvíjať v útlom detstve a potom sa s rozvojom sexuality plne prejavila už ako homosexualita. Prehomosexualitu vnímam ako takú štruktúru osobnosti s takými zážitkami, vnímaním seba a oboch pohlaví, s takým vnútorným nastavením a okolnosťami, ktoré napokon vyvrcholili do homosexuality.

Homosexualitu nevnímam ako prekážku či niečo vyslovene zlé, ale ako druh lásky, ktorý môžem svojím rozhodnutím zneužiť na zlo, alebo cez neho vykonať veľa dobra práve pre tých, kde je táto láska orientovaná. I táto láska môže byť čistá, môže byť darom.

Určite áno. Nezaslúži si však predčasnú ani prehnanú oslavu a už vôbec nemá byť dôvodom na spochybňovanie doterajšieho modelu rodiny a toho najlepšieho pre zdravý duševný vývin dieťaťa argumentovaním rozvodmi a domácim násilím. Presne ako píšeš, iba zrelá a čistá láska prináša ovocie nielen dvom či ich okoliu, ale aj celej spoločnosti. Ak chcem, vždy nájdem kopec dôvodov na to, prečo by homosexuálny pár nemal vychovávať dieťa. Rovnako ako sa tie dôvody snažia hľadať niektorí aktivisti v štandardnom modeli rodiny. Je veľmi dôležité nestratiť v kritike nadhľad a objektivitu a nebáť sa kritizovať s úctou aj nezrelé požiadavky homosexuálnej komunity. Tie sú totiž nezrelými vždy, ak odmietajú dialóg či konsenzus a sebapresadzovanie si poisťujú napríklad emocionálnym nátlakom, vydieraním, relativizovaním či podceňovaním vplyvu "pestrej" štandardnej a často viacgeneračnej rodiny. Potrebné je si uvedomiť, že niečo je jednoducho mimo mňa a niečo iné je zasa lepšie nechať také, aké je. I to je jedným zo znakov zrelosti. Ľudia dneška ale môžu mať problém k tomuto dospieť sami a odborná obec im svojím mlčaním alebo zahmlievaním nie vždy pomáha. Samozrejme i sebadarovanie sa, sebaobetovanie potrebuje mať hranice. Našťastie však kvalita vzťahu a čistota lásky nie sú ohraničené partnerstvom ani sexom. Najnelogickejšie a najpokryteckejšie je volanie v homosexuálnej komunite po slobode a tolerancii a pritom vo vlastných radoch po sebe dokážu šliapať tak, ako to nedokážu ani homofóbni extrémisti. Od nich sa to totiž aspoň očakáva. Mladý gay si nepríde pre pochopenie ku "kotlebovcom," ale príde na gay zoznamku, kde je často ponížený a negatívne ovplyvňovaný viac, ako kdekoľvek inde.