Bude gay, hetero alebo trans?

Zatiaľ len časť príbehu...

Štvorčlenná rodina sa vybrala na výlet - mama, otec, trojročný syn a osemročná dcéra.

Ako aj iné rodiny, aj táto chce mať zvečnené spoločné momenty. Poprosili teda niekoho, aby ich odfotil z niekoľkých metrov a zachytil aj krásnu scenériu.

Obaja rodičia si berú do náruče jedno dieťa. Syn ale odmieta otca, tak si ho necháva mama a k otcovi ide dcéra. Cvak! Fotka je na svete.

- Čo to ale chlapec na sebe má? Vrchnú časť celých dievčenských plaviek?

- Áno.

- Prečo? Veď je teplo a je to chlapec!

- Pretože nechce byť vyzlečený ako otec. Vystrája kvôli tomu. Nechce otca, necíti k nemu nič.

- Taký malý? Prečo? Urobil mu otec niečo?

- Nie. Každý deň, keď prišiel z práce, pobozkal ho a keď bol chorý odviezol ho s mamou k pediatrovi alebo na pohotovosť. Nikdy na neho nekričal a ani raz ho neudrel.

- Tak potom je to jasné! Urobil niečo jeho mame!

- Nie. Úplne bežná rodina, ktorá žije hlavne pre svoje deti. V podstate pre deti robí všetko. Veľmi dobrí ľudia. Občas hádky, asi ako v každej rodiny, ale žiadne násilie. Muž síce na začiatku manželstva mal pozitívny vzťah k alkoholu, ale žena mu ho piť zakázala, takže už keď prišli deti, ani raz z neho nebolo cítiť alkohol.

- Ja už skutočne neviem. Myslím si, že syn sa narodil do iného tela. Ty určite vieš, čo sa stalo. Tak mi aspoň povedz o tom chlapcovi viac.

- Áno, viem, čo sa stalo, ale tento článok doplním až o týždeň. Chcem dať čitateľovi priestor na to, aby sa zapojil do diskusie na tému, čo sa stalo v tejto tradičnej slovenskej rodine a akú sexualitu mu čitatelia v jeho dospelosti tipujú. Majú tri možnosti - homosexuál, heterosexuál alebo transsexuál.

- No a čo bolo ďalej?

- Chlapec nemá rád agresívne hry a viac si rozumie s dievčatami. Jeho nástup na povinnú školskú dochádzku bol problematický, lebo mama bola a je ženou v domácnosti a medzi synom a matkou sa vytvorilo veľmi silné puto. Samozrejme, nielen kvôli tomu, že bola a stále je doma 24-hodín denne. Spolužiaci si na chlapcovi všímajú, že je veľmi hanblivý, napätý, citlivý a separuje sa. Starší chlapci si to všímajú tiež a začínajú sa mu posmievať. Nemá rád kolektívne športy, lebo mu pripadajú príliš agresívne a mohol by sa pri nich zraniť. Jeho hry sú viac dievčenské. Jednoducho, je iný a deti sa nevedia postaviť k takémuto typu inakosti.

- Ale to si asi prehnal, že trojročný chlapec necíti nič k otcovi. Veď nemá kvôli čomu. Sú ozaj zlí a násilnícki otcovia a ich deti ich v takomto veku ešte majú celkom rady.

- Je to pocit cudzosti, odporu, akoby ho i chcel mať rád, ale nemohol či nevedel. No a keďže myslením sa viac približuje k žene, otec či rovesníci mu nie vždy rozumejú.

Otázky

Čo mohlo byť príčinou minimálneho množstvo pozitívnych emócií smerom k otcovi vo veku troch rokov?

Mohol niečo urobiť otec pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?

Mohla niečo urobiť matka pre to, aby vzťah trojročného syna k otcovi bol iný?

Je vzťah matky a syna v poriadku?

Prečo chlapec inklinuje k ženskejším činnostiam a správaniu? Zmení sa to niekedy?

Bude sa chcieť tento chlapec stať ženou? Cíti sa ako žena?

Bude prežívať niečo erotické k opačnému pohlaviu?

Bude pociťovať niečo erotické k rovnakému pohlaviu? Ak áno, kedy?

Bola sexualita chlapca do tej doby už daná a nemenná?

Zasiahlo to niečo, čo sa ešte len vysvetlí, aj dcéru?

***

Týždeň prešiel a my sa v príbehu posúvame o 25 rokov neskôr. Majte nikým a ničím nerušenú polhodinu, sadnite si, uvoľnite sa a po prečítaní si tejto anamnézy sa zamyslite. Bude to stáť za to!

Každá rodina sa môže snažiť viac, aby sa každé jej dieťa v nej cítilo rovnako vnímané, cenené, uistené a čo najviac pripravené na reálny život. Nestačí len dávať dieťaťu podľa svojich schopností a nálad, niekedy je potrebné sa prekonať - budovať či kontrolovať sa viac a nezabúdať na rešpektovanie a podporu vývinu rodovej identity dieťaťa, jeho sebavedomia a svedčiť svojím vzorom o tom, ako sa stavať k rôznym situáciám a ako prekonávať tie stresové.

Až neskôr som si uvedomil, že objektívne to v našej rodine nebolo také zlé, no veľmi som prežíval už ako malý chlapec každú maličkosť a vysvetľoval si veci možno inak, ako boli mienené. S takýmto nastavením duše som sa zrejme narodil, nie však s už vopred hotovou sexualitou.

Mama je z mnohodetnej rodiny s otcom alkoholikom. Od detstva mala psychické problémy a otec v rodine ju poznačil aj vo vzťahu k iným mužom (nedôvera, potreba mať veci pod kontrolou, ofenzívne výpady). Bola jednoduchá, trochu bigotná, neurotická s výkyvmi nálad a neadekvátnymi reakciami či výchovnými metódami. Nie vždy dokázala dať svoje emócie voči nám deťom najavo, napr. uznať našu šikanu v detstve, prejaviť ľútosť pri zlyhaní smerom k nám, svoju nedokonalosť a pod.

Otec bol tvrdohlavý, mával skreslené predstavy o realite, vyrastal v prostredí s otcom alkoholikom, vychovávaný starou mamou, ktorú veľmi miloval. Kolektívom bol prijatý neskôr. Ako dospievajúci chránil matku pred otcom, občas musel zdvihnúť ruku na otca, ale nikdy ho neudrel. Matka sa ho po svadbe s neodobrenou ženou zriekla. Dnes je nesamostatný, naďalej prostý, nerozhodný, má ľahké psychické poruchy, vytvoril si svoj vlastný svet, má svoje nelogické aktivity, ktoré nesmie nikto narušiť. Je pod dohľadom manželky (mojej matky), ktorá sa k nemu správa skôr ako k nedospelému indivíduu, o ktoré sa nemôže oprieť a ktoré máločo urobí samo od seba alebo poriadne. Je emocionálne chladný voči žene i voči nám deťom. Svoj špecifický a často negatívny vzťah k otcovi naša mama vždy vyjadrovala aj pred nami deťmi.

Našu rodinu a rodičov okolie vnímalo ako minimálne problémovú (občas susedia počuli hádky). Mamu vnímali ako milujúcu a obetavú matku s morálnymi zásadami, otca ako introverta, ktorý zabezpečuje rodinu a plní si všetky základné povinnosti voči nej.

Počas môjho útleho detstva sa v maminom živote stali veci, pre ktoré si ma k sebe silno pripútala, a ja som to ako dieťa vnímal normálne; dožadoval sa jej pozornosti ešte viac. Pomohli mi k tomu môj temperament, nešikovnosť, chorľavosť a to, že otec mi bol cudzí. Mama bola takisto veľmi vnútorne spätá so svojou mamou, ktorá bývala s nami a ktorá umrela, keď som mal sotva dva roky. Ja som sa stal jej najväčším útočiskom. Boli sme spolu stále, pretože bola ženou v domácnosti. Ďalším dôvodom môjho nezdravého vzťahu s mamou boli vážne manželské nezhody rodičov. Ako deti (mám jednu sestru) sme boli chtiac-nechtiac rozhodcami v ich hádkach, museli sme počúvať ponižujúce hádky, zhadzovania otcovej autority a vnímať jeho neschopnosť urobiť pre rodinu aj čosi viac, ako priniesť domov zarobené peniaze. Vlastne ja som nikdy nevnímal otca ako autoritu, lebo ani mama ho tak nevnímala, odkedy si pamätám. Na otca nemám z detstva žiadne spomienky, zážitky s ním, hoci bol takmer každý deň doma. Dodnes neviem, či skôr mama nedovolila otcovi realizovať sa, bránila sa dôverovať mu kvôli strachu, že ak mu dá viac slobody, on to zneužije a bude ju týrať, ako týral mamu jej otec, alebo sa môj otec naozaj nikdy nemal stať otcom (ako manžel bol spočiatku vraj veľmi pozorný, ale potom sa cítil atakovaný všetkými členmi rodiny, do ktorej sa priženil, a zrejme rezignoval). Otec bol pre mňa nedostupný nie pre svoju prílišnú nadradenosť či nedostatok času, ale pre svoj strach, povahu, nevýraznú osobnosť, zaťatosť a možno i naivitu (žil v presvedčení, že každý otec, ktorý dieťa nebije a nosí domov peniaze, je dobrý otec a bohato to stačí). Mama bola zasa moje všetko a cez ňu som sa identifikoval. Typické mužské aktivity a sebaistota mi boli cudzie (mame sa veľmi nepáčili), hoci som nikdy nechcel byť ženou a netúžil som ani po typicky ženskom povolaní. Obaja rodičia boli poznačení vlastnými rodinami, komplikovanými vzťahmi v rodine a otcami alkoholikmi. Pri niektorých mojich kamarátoch boli naviazanie sa na mamu, iné prešľapy mamy a zlyhanie otca menej citeľné, a pri iných zasa výraznejšie, ako to bolo v mojom prípade.

Možno čo mi tak viac prekážalo, bolo to, že mama s otcom si pred nami deťmi nikdy nepriznali svoju nedokonalosť, chyby, slabosti, hoci sme ich už ako deti videli. Chceli od nás to, čo sme v rodine nevideli robiť svojich rodičov. Rodičia tiež nemali správny prístup k sexualite, intimite, nechápali pocity ani správanie svojich detí, nevedeli si pred nami vyjadriť aspoň takú lásku a rešpekt, ktoré medzi nimi boli, sex bol tabu a moja šikana síce mamu trápila, ale bála sa to predo mnou priznať. Vždy pôsobila ako tá silná, ktorá musí riadiť domácnosť a nemôže pred dieťaťom uznať, že niečo nie je jeho chyba. Myslela si totiž, že ak sa ja ako dieťa zmením, tak sa zmení aj moja šikana. Nakoniec však bola príliš ochraňujúca. Toľko som vždy plakal a zúfal si, až som ju nakoniec presvedčil, aby urobila tak, ako som chcel ja (napr. som necvičil na telesnej výchove, aby sa mi iné deti nesmiali). Mama ma aj nevhodne obliekala (akoby nerozlišovala to, že ja už nie som druhá dcéra) a aj sa ku mne správala ako k jemnejšiemu pohlaviu. Bol som vnímavejší a úplný emocionálny opak otca, ktorý si tak zrejme ku mne nedokázal nájsť cestu aj z tohto dôvodu. V rodine sme zažívali veľa lásky od mamy, ale tá láska bola podmienková s emocionálnym vydieraním. Otec nás vždy odkazoval na mamu, akoby nebol svojprávny. Sestra bola takým rebelujúcim dieťaťom, ja som sa vždy snažil byť poslušným synčekom a to sa mame páčilo.

Bez mamy som nevedel žiť ani ako 3-ročný, ale ani ako 12-ročný. Hlas, ktorý mi dlho vnútorne hovoril, čo je dobré a čo zlé, nebol hlas svedomia, ale jej hlas.

Mal som zábrany pripustiť si inú sexuálnu orientáciu, dlho som sa s inými chlapcami iba porovnával a závidel som im. Nevnímali ma totiž ako niekoho, s kým by chceli tráviť čas. Keďže ja som sa cítil slabý, nemožný s iným pohľadom na svet, plný strachu z mužskej sily a agresivity vyjadrenej aj v športe, imponovala mi ich rozhodnosť a sila. Ani neviem, kedy to vzhliadanie na silných, sebaistých, niekedy pre mňa drsných a nedostupných mužov prešlo do erotickej príťažlivosti. Seba som nepovažoval za vzor chlapa, skôr za jeho slabý odvar. Exotické, teda nepoznané, s čím som nemal skúsenosť a nikdy si to nezvnútornil, sa u mňa stalo erotickým (EBE).

Úplne odbočím. So známou sme sa nedávno zamýšľali nad tým, ako sa formuje pedofília a prečo ju všetci odsudzujú, teda už samotné ochorenie, nielen skutok. Prečo sa stojí za tým, že nie je vrodená a musí sa liečiť, hoci sa vyliečiť nedá? Zrejme detstvo bolo poznačané jasne detegovateľnou traumou či traumami, zneužitím, tyraniou, neužitím si detstva, až dospelý muž akoby znovu prežíval svoje detstvo s dieťaťom v náruči, ktoré najprv túži poznať a chrániť, neskôr sa to nepoznané a zranené v ňom erotizuje. No je každý muž s rovnakou skúsenosťou pedofil? Dokonca ak chlapec zažíva prvé erekcie pri zvieratách, nestáva sa zoofilným, pretože na to potrebuje byť zranený inak ako ponorením do sexuálneho pudu zvierat odmalička. Rovnako pedofil sa nestane pedofilom preto, že miluje deti a má zvrátenosť v povahe. Pri homosexualite sú tieto vplyvy neraz diskrétne, ťažko sa vynárajú na povrch. Homosexualita sa stala prirodzenosťou iba preto, že dvaja dospelí ľudia si môžu robiť, čo sa im zachce a ako to cítia. Pedofilný muž je odsúdený na liečenie, večnú sexuálnu abstinenciu a stigmatizáciu. V zahraničí pedofilné osoby bojujú za odstránenie stigmatizácie a nespravodlivej diskriminácie. No len ako pri homosexualite mali nie všetci LGBT+ aktivisti vysoký morálny kredit, čistý motív bez krivdy a nenávisti a s pravdivým poznaním seba, šľachetný cieľ a nie všetci využili legitímne prostriedky na jeho dosiahnutie, i v tomto prípade tomu nebude inak. Ale poďme ďalej v mojom príbehu...

Ako žiak som bol veľmi dobrý, snaživý, so vzorným správaním, po tom, ako som sa na školu zadaptoval, ale bál som sa urobiť chybu, zlyhať. Možno aj preto, že som bol outsiderom, výchovne smerovaný tak, že nesmiem vybočovať, a tak som sa plne venoval učeniu, na ktoré kládli dôraz aj rodiča a postupne sa zo mňa stával perfekcionista s mnohými strachmi. Pamätám si, že raz, už ako dospelý, som mal s mamou rozhovor o tom, že ma k tomu priviedla ona, pretože zo všetkého sa u nás robila veda (dôraz na slušnosť, štúdium, prehnane karhané banálne zlyhanie). Povedala mi, že ona to takto nemyslela. Chcela zo mňa vychovať slušného chlapca a na školu kládla dôraz preto, lebo mi prvé roky veľmi nešla a musela sa trápiť spolu so mnou. Potom som si to už vraj vybral sám, že budem nad učivom tráviť toľko času (to si ale nemyslím, lebo mama bazírovala na tom, aby som mal aj úlohy, ktoré som si nevedel urobiť a nebola nadšená zo zlej známky alebo z toho, že sa mi nechcelo učiť), resp. začal som si myslieť, že mi to až tak dobre nejde, nakoľko aj niektorí učitelia a zle nastavený systém vzdelávania mi to chceli dokázať a že musím iným ukázať, že niečo zo mňa bude, že nie som ten niktoš, za ktorého ma považujú. Mama mala svoju predstavu o vzornom chlapcovi, ktorý nemá rád zbrane, násilie, nemá byť agresívny, bitkár, nemá nadávať, vybočovať ani zlyhávať a nemá ísť do rizika. Pre mňa boli všetci takýto opačne sa správajúci a mysliaci chlapci (ktorí sa mohli vyvíjať bez oklieštení, relatívne slobodne) - a v kolektíve takí boli naozaj všetci, niečo cudzie a nehodné nasledovania. Mama so mnou nemala vytvorený zdravý vzťah - bola na mňa príliš naviazaná. Ani otec so mnou nemal zdravý vzťah - nedokázal sa ku mne priblížiť a viesť ma ako otec. Nedovolil mi zažívať to mužské a mať rád to mužské - riziko, slobodu, môcť sa nazlostiť, môcť sa presadiť, realizovať sa ako muž, nevzdávať sa, odviazať sa... V podstate som už potom nikdy nenašiel samého seba, pretože kolektív (starší chlapci) definitívne rozbil môj vnútorný obraz na milióny kúskov a stalo sa to najmä preto, lebo som doň vstupoval nepripravený a zranený už z rodinného hniezda.

Keď som niekde ako dieťa v puberte videl nahotu, mal som skľučujúce pocity viny a hanby. Mama nám takisto prepínala televízny program, ak šla milostná scéna.

Paradoxné je, že hoci sme si boli s mamou vždy blízki, rešpektovala moje rozhodnutia, ale nad niektorými vecami chcela mať kontrolu a vnucovala mi svoj názor alebo chcela, aby som mal za iný názor výčitky. Občas som sa cítil ako na výsluchu - musel som sa obhajovať a presviedčať pri banálnych veciach. S otcom sa dodnes nemôžem otvorene rozprávať o hlbokých veciach, lebo mentálne a emocionálne je ako dieťa s výpadkami dospelého. Mame hovorím asi najviac a rokmi sa náš vzťah začal normalizovať. Uvedomujem si jej pokroky vo vnútornom a duchovnom raste a nesúdim ani jedného rodiča. Samozrejme, niekedy som sníval o tom, aké by to bolo mať úplne iných rodičov a zdravé vzťahy v rodine. Najmä vtedy, keď som videl, aké rozhovory vedú so svojimi deťmi iní rodičia, že v týchto rodinách sú deti vedené k autentickému vyjadrovaniu pocitov a nemusia sa báť totálneho "zotretia" či odsúdenia.

Uvedomil som si, aké nesmierne dôležité je zo strany rodičov prejavovať voči deťom emócie, ktoré sú adekvátne situácii, vrátane ľútosti a uznania si omylu. Aké nesmierne dôležité je dať dieťaťu slobodu myslenia, pomáhať mu prekonávať jeho strachy, citlivo mu vyvracať zlý obraz o sebe samom. Pre rodičov je kľúčové nemať patent na pravdu, chcieť sa zdokonaľovať a nestierať dobrý obraz druhého rodiča, ktorý dieťa má, a ak ho nemá, je dobré mu ho posilniť (nájsť to dobré aj na nie najlepšom rodičovi a odprezentovať to dieťaťu).

Zopár mužov vstúpilo do môjho života a som za nich vďačný, ale neprijali ma a neviedli tak, ako som to potreboval, nedokázali vyzdvihnúť moje kvality alebo ich ani nevideli. Najbližší mi bol strýko, ktorý však nedokázal prejavovať emócie a vyjadriť svoj vzťah ku mne. Navyše, môj otec strýka neznášal. Skoro nikdy sa normálne nerozprávali, hoci žili pod jednou strechou.

Zranila ma nielen matka, ale neskôr aj zopár dievčat. Matka tým, že akosi nerešpektovala moju mužskosť a individualitu, zaťahovala ma do svojich problémov v manželstve i do problémov so sestrou. Pripútala si ma k sebe nielen ako dieťa. Ja som mal byť tým poslušným a starostlivým synom, keď ostatní členovia rodiny v matkiných očiach zlyhali. Zopár dievčat tým, že vo mne nikdy nevideli muža, alebo sa mi otvorili oči, keď som ich lepšie spoznal a začali ma odpudzovať. Dnes si uvedomujem, že som sa na ženy díval cez perspektívu matky. V podvedomí som veril tomu, že buď si ma k sebe pripútajú, alebo ma začnú riadiť. Od detstva boli pre mňa muži cudzím elementom, a to ma v každej etape živote priťahovalo rôznym spôsobom. V sebe som nevidel to, čo som videl v nich. Neskôr ma to začalo priťahovať aj sexuálne.

Dlho som nemal vzor muža, lebo mi nikto nerozumel. Na základnej škole som bol slovne šikanovaný a ignorovaný, čím úplne kleslo moje sebavedomie a sebadôvera. Keď si spomeniem na tú nenávisť, aj dnes ma tie nenávistné pohľady mrazia. Myslel som si o sebe, že musím byť strašne nemožný a škaredý, keď ma každý odmieta a toto presvedčenie vo mne v istých formách pretrváva dodnes.

Keďže si do mňa každý kopol alebo ma opustil, neprijal som seba takého, aký som. Týkalo sa to výzoru a reči tela. Dodnes ma ovláda strach z rôznych vecí, pocity viny či hanby, ťažko odpúšťam sám sebe.

Mal som problém nebyť alebo nestať sa závislým na ľuďoch, ktorí o mňa prejavili aký-taký záujem. Dnes sa situácia postupne mení, od nikoho už nečakám večné priateľstvo. Tak dlho som riešil svoje problémy sám, že aj dnes mi je ťažko otvoriť sa pred ľuďmi, pri ktorých si to môžem dovoliť. Niekedy si myslím, že mám byť pre nich príkladom a nemal by som im odhaľovať svoje ťažkosti či zlyhávania. Dnes sa učím byť skutočným priateľom a nebáť sa toho, že ma pre moje chyby či zlyhania opustia.

Ako som prijímal svoju homosexualitu a ako ju vnímam dnes? Ťažko sa mi rozlišovalo, čo je čo, čo je už erotické a čo inou túžbou. Nevedel som, aký postoj k problematike zaujať. Vedel som, že rodina o tom nemá vedomosť, nepoznajú pravdu a necítil som sa dostatočne povolaný k tomu, aby som im túto pravdu objasňoval. No musel som. Rozhodol som sa nemať partnera a ani úlety s inými mužmi. Najprv ma brzdili predsudky a strach, potom ma usmerňovalo dôkladné poznanie seba i homosexuality. Trvalo mi roky, kým som pochopil, z čoho pramenia moje problémy i strachy.

V mojej povahe je hľadať pravdu a nezotrvávať dlho v ilúzii či sebaklame, počúvať hlavne svoj rozum. Netvrdím, že všetky moje potreby sú naplnené, ale pýtam sa, za akú cenu majú byť naplnené všetky. Takisto je pre mňa dôležitý spôsob ich napĺňania.

Môj stav neurčuje moju cestu. Keby som sa narodil bez nôh, nie som predurčený k tomu, aby som sa plazil po zemi, ale aby som mal kolieska. Tými podpornými kolieskami sú v mojom prípade priatelia, aby som sa nemusel plaziť po zemi.

Čo mňa momentálne fascinuje, je skúmanie správania heterosexuálnych mužov, ktorí sa nejako nepotrebujú zbližovať s inými mužmi. Často sa zamýšľam nad dôvodmi. Všímam si rozdiely medzi mnou a nimi a držanie hraníc z ich strany. Ja som hladný po láske a pozornosti iného muža a oni akoby hlboké mužské (neerotické) kontakty vôbec nepotrebovali - skôr len tie, z ktorých čosi majú, kto sa im bude venovať, ak budú mať čas, koho si zaslúžene vyberú..., taká tá služba skôr než priateľstvo..., výmenný obchod. Iných mužov vnímajú teda ako spoločníkov na voľný čas. Alebo potom ako rivalov či menejcenných ľudí, ktorým sa vyhýbajú. Ak niektorý muž chce získať prevahu, vyhnú sa mu alebo s ním vstúpia do konfliktu, aby mohli potvrdiť svoju silu a dominanciu či ukázať hranice. Niekedy si napĺňajú ego vystatovaním sa a vymýšľaním si (slovné súboje o dominantné postavenie a moc). Aký veľký rozdiel medzi mnou a nimi - ich mužskosť bola ako-tak naplnená v priebehu dvoch desaťročí života, moja nie a vyzerá to tak, že ani nikdy nebude... Samozrejme, že máme veľa stratených heterosexuálnych mužov, ale aj tí chcú skôr riešiť akoby seba so sebou, ako zdieľať svoje problémy s inými mužmi a nechávať sa nimi napĺňať. Niektorí zasa hľadajú mužské vzory, aby sa nimi mohli inšpirovať, nakoľko ich nezažili doma. Zlyhávajú vo vzťahoch so ženami i vo vzťahu k sebe samým, ale jadro ich mužskosti a sexuality zostalo nedotknuté alebo dotknuté minimálne.

Mám pocit, akoby som v sebe mal cudzí, ženský alebo "zavírený" mužský program vložený do inak zdravého tela, ktorého biologická a psychická identita je a chce zostať mužská. Niečo, čo tam nepatrí, čo sa nedá vyrvať zo srdca, čo mi spôsobuje množstvo problémov každý deň, hoci som prijal svoju homosexualitu a nežiadam ani nečakám jej zmenu. Mám pocit, akoby ma gay vzťah mal uzamknúť alebo zakonzervovať v mojej túžbe prakticky urobiť niečo, čo by znamenalo posun v mojej identite muža. Vnímam ho ako rezignáciu s následným milovaním svojho vnútorného stavu, ktorý mi už nemá spôsobovať bolesť, lebo svet hovorí, že nemá. Ale moja duša, moje pocity a poznanie nie sú svetonázor. Nedokážem sa zamilovať do duše homosexuála, pretože ma priťahuje iba duša heterosexuála a v kombinácii s príťažlivým telom je to u mňa to jediné, čo dokážem maximálne komplexne milovať.

Moje vlastné pohlavie mi bolo znepriatelené už v detstve. A potom sa všetko iba komplikovalo. Necítil som sa vo vlastnom pohlaví prijatý a komfortne a potom ma už skutočne vlastné pohlavie neprijalo, lebo pri mne cítilo tichú revoltu, môj strach, rezervovanosť. Viacerí mladí homosexuáli si uvedomujú to, že ich homosexualita je niečo vážnejšie, ako len biologická náhoda, ale postoj spoločnosti k homosexualite im v podstate vyhovuje, lebo sa nemusia skrývať či prežiť svoj život bez sexuálneho a/alebo životného partnera. Vlastne človek riskoval aj vtedy, keď bola homosexualita ochorením či dokonca bola trestná. Urobil by čokoľvek, len aby nebol sám, aby mohol niekoho komplexne milovať byť komplexne milovaný. Táto silná túžba neraz núti mladých, naivných, neskúsených chlapcov riskovať aj dnes - a to svoje duševné i fyzické zdravie. Vo svojej mužskosti sa nikto sám nenaplní. Homosexuálne cítiaci to veľmi dobre vedia, ale maskujú to za prirodzené hľadanie partnera a jeho výber podľa rôznych kritérií, v ktorých podľa nich aj odborníkov netreba hľadať hlbší význam ani skrytý bolestivý pôvod.

No a čo moja sestra? Dlho som jej zranenia, odnesené si z našej rodiny, nevidel. Časom som si uvedomil, že mala obrovský problém milovať seba, ale nakoľko bola odmalička úplne iná ako ja, inak vnímala veci a vyrovnávala sa s nimi, vzťah s mamou plný konfliktov, nepochopenia, odcudzenia, nepriateľstva a neskôr aj výčitiek prekonala a v dospelosti nejako spracovala. Mizivý až nepriateľský vzťah s otcom a šikana poznačili jej vzťah k sebe a vzťahy s inými mužmi. Nikdy nemala jasno v obraze muža ako partnera. Poznávanie mužov, ich duše, inakosti jej trvalo dlho a spôsobovalo veľa rán. Dodnes vnímam jej jazvy na duši, hoci je sama matkou (učí sa byť matkou a ide jej to veľmi dobre), empatickou ženou, ktorá pravidelne a kvalitne reflektuje seba. Vlastným úsilím dobehla všetku teóriu, ktorej sa jej nedostalo v rodine, len rovnako ako ja, aplikovať do praxe niečo, s čím nemáte osobnú skúsenosť, alebo nájsť niečo, čo v sebe nemáte, pretože vás niekto ochudobňoval, ukracoval o niečo dôležité, kradol niečo, čo vám patrilo, deformoval vo vás obraz o sebe a v podstate aj o oboch pohlaviach, nie je jednoduché.

Je zaujímavé, že v dospelosti vnímame svoje rany, ktoré trebárs určujú náš ďalší výber partnerov, vzťahy, sexuálny život, ale nie sme ochotní uvedomiť si, že najvnímavejší na to všetko sme boli v detstve a každý jeden impulz nás formoval, smeroval a spôsobil to, že sme o dvadsať - tridsať rokov takí, akí sme.

***

O nejaký čas neskôr - voľné pokračovanie príbehu

Neplánoval som napísať pokračovanie príbehu, ktorý mal rôzne ohlasy. Povedal som si, že ak v budúcnosti bude "dvojka," už nie o mne. Hoci je tento pre mňa obyčajný príbeh stále otvorený, má svoje reálne pokračovanie, vnímam, že čitateľ má viacero otázok a zrejme potrebuje odpovede, aby príbeh z "jednotky" dokázal nejako uzavrieť.

Áno, som to ja, ten s tou dominantnou, ovládajúcou, a napriek tomu mňa nekonečne oddane milujúcou matkou, ktorá chcela či potrebovala mať mužov vo svojej blízkosti pod kontrolou.

Som to ja, ten, ktorý ako malý chlapec automaticky prebral negatívny postoj matky k jej manželovi a môjmu otcovi, čím sa mu vlastne aj ostatní muži vzdialili...

...ktorému bolo správanie iných chlapcov cudzie, a tak vždy pribehol k matke...

...ktorý sa nemohol rozvíjať ako iní muži, lebo mama využila jeho vnímavé srdce, nesamostatnosť a odkázanosť na ňu, formovala ho na svoj obraz a otec sa nedokázal vzoprieť ženinej prevahe a byť synovi aspoň štandardným otcom, hoci pre okolie bol viac ako štandard...

...v ktorom sa "cudzosť" iných mužov a neskôr sympatie k iným mužom a silná túžba splynúť s iným mužom erotizovali...

Možno otec o sebe pochyboval, myslel si, že mi nemá čo ponúknuť, že to (ešte) nie je pre mňa, že žena to vie lepšie ako on. Možno len potreboval žiť vo svojom svete, lebo aj on ako dieťa zažil traumy, odmietnutia, ktoré sa na ňom podpísali v podobe duševných diagnóz. Ale to som ako dieťa nevedel. A aj keby som to bol vedel, asi by som to vtedy nepochopil. Mama nevedela byť matkou, ktorá okrem lásky aj nezraňuje, no keď sa už chcela meniť, my deti sme dospeli a pomáhali jej k zmene. Naše vnútro a jeho jazvy to však už nijako neovplyvnilo.

Rodičia pre nás obetovali všetko. Akoby sa vzdali seba, aby sme my mali všetko. Dodnes nechápem, ako sme mohli fungovať celá rodina pri dvanásťtisícovom mesačnom príjme v slovenských korunách, pričom sestra študovala už na vysokej škole. Bolo to možné jedine tak, že rodičia si mnohé roky odopierali, uskromňovali sa, ako to robia takmer všetci rodičia na celom svete, ak rodina má nedostatok. Ale nikdy som to nevnímal ako samozrejmosť, pretože mne rodičia nepomáhali len keď museli, ale pomáhali mi celý život.

O transsexuáloch sa hovorí, že sú napríklad ženami uväznenými v mužskom tele. Ja seba môžem spätne hodnotiť, že prvých dvadsať rokov života som existoval ako vnútorne nevyvinutý muž v rastúcom mužskom tele nie vlastným pričinením a toto už nikto nezvráti, nezmení doživotné následky. Totiž nie je možné, aby sa muž vnútorne vyvinul bez iného muža. Ak ľudský plod nedostane svoju dávku testosterónu, pokračuje svoj vývin feminímnym smerom. Akoby sme aj po narodení my chlapci potrebovali svoju každodennú dávku čistej mužskej náklonnosti, záujmu, ktorý je viac ako len základnou rodičovskou povinnosťou a z donútenia ženy. Potrebujeme obrazne aj dávku testosterónu iného muža v jeho prejavoch, aby sme sa od neho mohli učiť a vnímať to ako normálnu vec. Tiež potrebujeme vidieť vzájomnú úctu, rešpekt a spoluprácu rodičov, ak už ich teda pravidelne vídame oboch a vieme, že sú našimi rodičmi.

Rodičia udusili klíčiacu rastlinku muža v mojom mužskom tele, ktorá chcela rásť, dozrieť a priniesť ovocie, ale nemala na to podmienky. Samorasty mužov neexistujú. V takomto prípade existujú len zranení, chybujúci a večne hľadajúci muži. Sme odsúdení na večné hľadanie mužskej lásky a prijatia. Možno preto sa opilci objímajú a my homosexuáli hľadáme v prvom rade duševné splynutie s iným mužom, hoci si to nie všetci chceme priznať a ostávame len pri sexe. Možno sa nám to nedarí naplniť alebo máme predsudky to naplniť, preto ostávame len pri sexe.

Prečo som o tom začal hovoriť?

Je to skutočný príbeh, môj príbeh, čiže akékoľvek jeho rozoberanie, hodnotenie, spochybňovanie inými nie je namieste. Rozumiem, že ide o reakcie tých, ktorí ho chceli bagatelizovať alebo odpútať pozornosť od homosexuality. Ja o tom hovoriť nepotrebujem kvôli sebe, pretože to mám roky dokonale spracované, hoci stále hľadám mužov ochotných byť mi otcom i bratom v jednom, ale myslím si, že svet takéto príbehy dnes potrebuje počúvať.

Čo ak si to iba pomýlene spájam s homosexualitou?

Ak otvoríte svoju minulosť tak, že nenecháte zamknutú ani len jednu komnatu v duši, zistíte, že nič vo vašom duševnom vývine neprebehlo tak, že to nevyplynulo z niečoho iného alebo sa nedotklo niečoho iného. Nič v duši nebolo samo od seba ani izolovane od niečoho iného. Možno som príliš naivný, ale pamätám si, že aj v dospelosti som bol schopný cítiť niečo veľmi pekné a silné aj k ženám, ktoré ma mali naozaj rady, ale po pár ranách, sklamaniach som sa voči ženám zablokoval tak, že som sa s nimi stretával iba v najnutnejších prípadoch a väčšinou som si to odtrpel. A to mi dáva istotu v tom, že všetko so všetkým súvisí a naša sexualita sa vyvíja celý náš život, hoci najintenzívnejšie, tak ako aj mnohé iné modality v našej duši, prvé dve desaťročia.

Pomohlo mi hľadať a nájsť vinníka?

Viem, že som čitateľa provokoval dojmom nevyrovnaného muža, ktorý nič v sebe nemá spravované, ale nebolo to tak. Iba som sa naučil detailne otvárať svoje vnútro a dokonale pomenovať emócie, čo inému srdcu, ochotnému počúvať, mohlo len a len pomôcť v jeho hľadaní, v jeho bojoch. A mohol si uvedomiť, že to, čo cíti, je normálne a primerané tomu, čím si prešiel.

Pomenovať realitu neznamená hľadať vinníka ani zažívať krízu či osobné nešťastie. V skutočnosti som rodičov nikdy neobvinil, hoci by bolo z čoho, lebo napríklad viem, že ma predhodili kolektívu iných detí, svetu ako totálne nepripraveného a v sebe strateného, čo ma predurčovalo k tomu, aby som zažil ďalšie a ďalšie zranenia. Neotvoril by som tento príbeh verejnosti, keby som ho najprv neotvoril pred rodičom ochotným počúvať, vnímať súvislosti a dovoľovalo to aj jeho duševné zdravie. Nikdy som nemiloval svojich rodičov viac, ako ich milujem dnes. Poznanie a spracovanie môjho príbehu i príbehu mojich rodičov mi pomohlo odpustiť im, skvalitniť naše vzťahy a otvoriť sa aj smerom k sebe, zvažovať napríklad aj homosexuálny partnerský vzťah, nájsť svoju cestu ako cestu muža s homosexualitou.

Dnes viem, že ak muž dodrží svoje slovo, je to pre mňa viac ako bozk od neho, pretože otec mi často klamal, kričal na mňa, keď som sa dotkol jeho vecí... a často ma bozkal. Znamená pre mňa viac, ak sa muž úprimne teší a prežíva so mnou radosti i starosti týždňa, nezabúda na mňa a podporuje ma v tom, čo je pre mňa dôležité, lebo pre otca bolo všetko samozrejmosťou a často aj zabudol alebo sa zabudol opýtať, čo prežívam či vyjadriť spolupatričnosť. A ak to priateľ robí inak, ako to robil môj otec, je to pre mňa viac ako splývať s ním fyzicky. Nedokážem s ním takto splývať, lebo po dokonalom splynutí duší sa stáva mojím bratom. Bolo by pre moju mužskosť ponižujúce robiť mu ženu, ale otvorom, ktorý neslúži na sex, teda v ponižujúcom pohlavnom akte, lebo ako vnútorne nevyvinutý muž chcem byť týmto mužom chránený, ako si muž chráni ženu a aj v sexe by mi bolo príjemnejšie, keby sa ma zmocnil, viedol ma. Nedokážem si predstaviť mať sex s mužom, lebo som nevedel splynúť so svojou mužskosťou alebo by som takto splynúť chcel. A hoci nie som asexuál, takto vyjadrovaná intimita medzi mužmi mne osobne nič nedáva.

Jeho láska síce nebude sladká, naivná, zaslepená žiadostivosťou a možno bude vyžadujúca, ale bude skutková, motivujúca. Ide o obyčajnú túžbu zažiť všeobecný, bazálny, intímny zdravý vzťah medzi mužmi, ktorý si zaslúži zažiť každé dieťa a ktorý sa stále viac a viac stáva vzácnosťou. Otcovia sú síce viac s nami, možno viac, ako boli s nimi ich otcovia, ale duchom sú ďaleko od nás. A viem, že tu nešlo iba o otca, ale aj o moju mamu, rovesníkov, starších chlapcov a o mňa. Ak niekto permanentne podkopáva vašu identitu, vaše sebavedomie a sebaúcta sú na bode mrazu, začnete si i sami ubližovať svojím myslením, neschopnosťou prekonávať stresujúce situácie, riešiť konflikty atď. Všetci sme boli vinní, ale bol čas vstať a začať pracovať s tým, čo mám, nie s tým, čo som mohol mať, alebo čo budem mať, ale zatiaľ to nemám. A i keby som to mal od dnes, už nie som dieťa. Už ma nič z toho tak vnútorne nezasiahne ani nepremení. Preto vznikol tento príbeh, lebo takéto deti môžeme na Slovensku rátať na tisícky.

Ak poznáte minulosť svojich rodičov alebo kohokoľvek, kto vás posúval do zraňujúceho vnímania seba a oboch pohlaví a vy ste vtedy ani len netušili, že takto to nemá byť, došlo vám to až neskôr, prečo vlastne trpíte aj ako dospelý a váš život je nesmierne komplikovaný, čokoľvek by vám títo ľudia spôsobili, dokážete im to odpustiť, čo je pre väčšiu kvalitu vášho života kľúčové, nakoľko život s krivdou, a ja aj život s nezodpovedanými kľúčovými otázkami, nevnímam ako kvalitný. A zároveň si uvedomíte, že nemáte čo odpúšťať sebe. Máte jasno v tom, ako chcete žiť a akým spôsobom napĺňať svoje potreby, čo je, podľa mňa, úžasné, prinášajúce vnútorný pokoj a radosť. Nie ste obeťou, ale stávate sa o poznanie a cnosti obohatenou bytosťou.

Som rád za svoje detstvo a nedostatok impulzov v oblasti sexuality?

Som celkom rád, že som nedospieval v dobe, kedy si mladí ľudia myslia, že je množstvo pohlaví a sexualít, z ktorých si vyberajú podľa chuti ako z kolekcie Merci. I v nej je menej druhov čokolád ako propagovaných pohlaví a sexualít. Nikto im však nepovie, že sexualita má svoj vývin, svoje zákonitosti a že je to vlastne proces, ktorý nie je nedotknuteľný sexuálnymi i nesexuálnymi zážitkami.

Takisto som rád za to, že sa ku mne nedostávala taká interpretácia homosexuality, aká je dnes bežne ponúkaná vrátane obrazu homosexuálnej komunity s jej požiadavkami a vplyvom v spoločnosti, že som vôbec nebol ponorený do LGBT+ virtuálnej kultúry a pornografie a teda i za to, že som nemal sex s mužom v 15-tich a ani ako 20-ročný. Lebo vidím, čo toto všetko robí s dnešnými mladými.

Pamätám si, že ako dospievajúci bez otrávenia mozgu balastom o sexualite a sexe som často chcel byť taký, akí boli rovesníci či starší muži, ktorí ma oslovili svojou mužskosťou, niektorí aj mužnosťou. Bolo v tom minimum erotických túžob, vlastne si nepamätám na žiadne. Veľmi pekné a silné pocity príťažlivosti a radosť zo splynutia duší (plus videl som a vedel oceniť krásu ženy) som zažíval aj pri dievčatách, ktoré mali dobré srdce a boli ku mne milé. Keď približne po 25-tom roku života vo mne nastalo niekoľko zlomov vo vzťahu k ženám, úplne som sa voči nim zablokoval a ostali mi iba muži. Moja cesta k homosexualite teda nebola priamočiara, ale prechádzala si od túžby vnútorne splynúť s rovnakým pohlavím, lebo to sa mi vďaka rodičom a šikane nikdy nepodarilo, cez významnú náklonnosť k ženám až po typické prejavy homosexuality.

Nevyčítam rodičom, že sa so mnou v období dospievania nerozprávali o homosexualite, ani nikomu inému, že som nemal možnosť vnímať ten chaotický a hnevom či krivdou naplnený homosexuálny obsah poprepletaný romancami, ani že som sa nedostal k homosexuálnemu pornu. To všetko mi, podľa mňa, pomohlo a nie mi uškodilo. Chápem, že dnes už nie je možné, aby od toho boli deti uchránené a potrebujú si všetky informácie vykonzultovať s rodičmi, ale ja som za to svoje, hoci náročné obdobie dospievania vďačný. Dnes bežne 15-ročné dieťa prehlási, že rodičom nič nie je do toho, či a s kým má sex, lebo je to jeho súkromie. Pritom ja som sa hanbil, keď som si na základnej škole raz všimol spolužiakov penis cez nohavice. Áno, možno i toto bol extrém, ale skočiť z extrému do extrému pri sexualite v priebehu možno pätnástich rokov sa našej spoločnosti môže len vypomstiť a ukáže to kvalita medziľudských i partnerských vzťahov i miera vnútornej spokojnosti, radosti, vyrovnanosti jednotlivcov v budúcnosti. Ako sa poznám, mne by takéto informácie, ako sa dnes zovšadiaľ ku mne dostávajú o sexualite a vzťahoch, spôsobovali vnútorný chaos a stres v období, kedy by som ich ešte nedokázal spracovať, povzniesť sa nad ne alebo bol zmätený už aj tak dosť sám zo seba a zo zmien v mojom vnútri. A toto obdobie sa u mňa dosiahnutím fyzickej dospelosti neskončilo. Určite by bolo čo vyčítať, napr. to, že rodičia mi vôbec nepovedali o pohlavných zmenách a už aj keď som bol dospelý, nechcelo sa im získať nejaké vierohodné informácie o homosexualite, ale teší ma, že dnes je už dieťa informované. Neteší ma, že rodičia v množstve informácií sami tápu, že dieťa o vzťahoch a sexualite učí internet a kolektív, že dospievajúci veľmi ľahko vzájomne zraňujú svoju identitu, zhadzujú jeden druhého, čo je vnímané ako najväčšia "sranda" a vzťah k svojej sexualite či sexualite niekoho iného je nevhodný až zraňujúci. Nespájajú si ju s človekom ako s celkom, k sexu pristupujú ako k experimentu a neskôr ako k zábave s nekonečnými možnosťami bez ohľadu na dušu.

Čo ak boli moje skúsenosti a zranenia iba náhoda neovplyvňujúca moju identitu a sexualitu?

Večne kladená otázka. Dôvody zranených vzťahov a emocionality sú rôzne. Nestretol som zatiaľ nikoho rovnako sexuálne orientovaného, kto by nebol dostatočne vnímavý na veci, ktoré by sa možno iných tak ľahko nedotkli. Nechcieť to vidieť a nerozprávať o tom neznamená, že to neexistuje. Už sa na to dívame ako dospelí, a nechceme sa v tom vŕtať. Lebo to zraňuje. Aspoň nezabúdajme na to, aká krehká je duša dieťaťa a že ono v danom okamihu nemusí vedieť rozpoznať, že toto ho perspektívne zraňuje. Môže ho to robiť smutným alebo to dokonca považuje za normálne. Problém nás dospelých je, že sa zabúdame dívať na veci očami dieťaťa.

Stále sa pýtam sám seba, hoci také skúsenosti nemám, či je možné, aby to bola iba náhoda alebo či existujú homosexuáli, ktorí odmalička zažívali kvalitné a láskyplné vzťahy, kde najmä v útlom veku nebol priestor na narušenie identity, ktoré by spustilo celý ten proces, ktorým som si prechádzal celé dve desaťročia na konci s uvedomenou homosexualitou ako čerešničkou na torte. Je možné, aby sa to v živote niekoho dialo bez nadväznosti na čokoľvek iné, s radosťou a s čerešničkou na torte v pozitívnom zmysle už odmalička? Prehomosexuálni chlapci sa cítia byť iní už odmalička. Tento pocit inakosti, nezapadnutia do kolektívu v neskoršom veku po identifikácii svojej skutočnej sexuality pripisujú práve jej, zabúdajúc na to, že to cítili z iných dôvodov, podobne ako ja, hoci nezažili presne to isté, čo som zažil ja, ale zažili podobné vo viacerých skutočnostiach. Keby neexistovala fotka, na ktorej mám na sebe dievčenské plavky, nikdy by som si nespomenul na to, čo sa dialo v mojich troch rokoch. Môj život by bol obyčajným životom obyčajného chlapca v štandardnej rodine, ktorý o sebe neskôr zistil, že je gay. Našiel by som si partnera, zrejme nie na celý život, ale stále by som mal nádej, že raz nájdem toho pravého a bojoval by som za homosexuálne manželstvá na Slovensku slovami sloboda, rovnosť, pestrosť a hrdosť. Asi by to bolo veselé a všetci by mi tlieskali, ale aj tak by som svoj triezvy pohľad na homosexualitu nevymenil za všetko prijatie sveta. Pretože by to bolo prijatie môjho falošného JA a možno aj falošné prijatie.

Tak ešte raz - Je možné, aby sa to v živote niekoho dialo bez nadväznosti na čokoľvek iné, s radosťou a s čerešničkou na torte v pozitívnom zmysle už odmalička? Možno dnes už áno, lebo homosexualita je už normou a rodičia sami povzbudia dieťa v jeho homosexuálnych predstavách v rámci prirodzeného pubertálneho zmätku. Ten rodičia identifikujú ako homosexualitu a podporia v nej svoje dieťa, alebo si nie sú vedomí toho, že sa v duši dieťaťa niečo stalo (a možno sa naozaj nič nestalo), alebo si to iba nechcú priznať či spojiť si to so zranenou identitou a sexualitou dieťaťa, ktorá nikdy nie je iba erotickou príťažlivosťou a nič viac. Možno sa stalo niečo iné, ako napríklad sexuálne zneužitie v detstve, na ktoré sme hlavne my v sebe v stratení a neokúšajúci hlboký vzťah s otcom náchylnejší, ako aj na šikanu alebo nepochopenie, odmietnutie v kolektíve.

Pochopte, chlapec nevie, že má túžiť po inej otcovej láske, akú dostáva, nakoľko aktuálny stav v rodine či inde berie ako stav prirodzený. On len pocíti následky jej absencie alebo nízkej kvality, keď zistí pravý dôvod toho, prečo sa cíti nedostatočne a chybuje vo vzťahoch, ale aj inde. Mňa otec miloval tak, ako si myslel, že má otec milovať syna. Ani si nepomyslel, že ja jeho lásku vôbec necítim, a zvlášť ešte cez matkin múr, ktorý medzi nás svojím správaním postavila a nechtiac mi ho znechucovala, odrádzala ma od splynutia s inými mužmi i svojou mužskosťou.

Pre mňa boli moji mužskí rovesníci vždy nedosiahnuteľní a tí, ktorí pre mňa boli takými, akými som vždy chcel byť, nemali záujem byť mojimi priateľmi, lebo som nemal nič, čo by ich zaujímalo.

Niektorí sme ako homosexuáli v našej "teplej komunite" mužov úplne stratení, lebo vieme, čo potrebujeme, akého muža pri sebe potrebujeme mať a že vlastne to nám podobne zranený muž dať nevie. A tak nás viac priťahujú bisexuáli alebo heterosexuáli, lebo v nich vidíme väčšiu sebaistotu, sebavedomie muža, charizmu, sexappeal a možno do istej miery aj dominanciu, samčiu energiu, ktoré v sebe hľadáme. Možno sme to už mnohí vzdali, lebo nemáme núdzu o mužov, ktorí sa nás zmocnia a potešia nás, žiaľ, často iba v sexe, inak ich naša submisivita nepriťahuje. Niektorí premýšľame o tom, že by bolo oveľa jednoduchšie byť ženou a pomerne ľahko dostať takmer každého pekného heterosexuála, s ktorými sa cítime najlepšie. Tí nás však ako priateľov väčšinou odmietajú, vidia sa vďaka nám ako tí lepší, zdravší alebo majúci viac šťastia, alebo si s nami nedokážu vybudovať hlboký vzťah pre mnohé dôvody, najmä ak nás nepoznajú odmalička. To neznamená, že naozaj chceme byť ženami alebo že chceme mať s tými mužmi sex. To len znamená, že nekonečná túžba byť s vyvoleným mužským protikladom pri jej dlhodobom nenapĺňaní nás privádza až k takému sneniu.

Moja mužskosť bola uväznená, trpel som v kolektívoch celé detstvo, nechápal som svet mimo mojej mamy a jeho pravidlá. Nevedel som splynúť nie so stereotypom muža (ktorý som si ani len nemohol obľúbiť, lebo som ho nepoznal), ale s tým, čo bolo vo mne a ja som to nedokázal identifikovať, potláčal som to pod vplyvom matky a nedokázal som to bez pomoci iného muža prejavujúceho mi lásku naplno a bez podpory ženy ako matky mať rád ani rozvinúť. Neskôr som už otca vnímal ako mladšieho brata, na ktorého musím dávať pozor, učiť ho, ak sa vôbec bude chcieť niečo nové naučiť, preberať za neho zodpovednosť a hanbiť sa za neho. Bola to ďalšia rana mojej už aj tak dosť zranenej mužskej identity.

No a čo ja a muži?

Mám celkom zaujímavú čerstvú skúsenosť. Nie, nebude to vzťahová ani sexuálna, nakoľko to mám v sebe už vyriešené, ale nebudem tajiť, že vždy rád spoznám niekoho nového, kto prežíva niečo podobné a vždy som otvorený priateľstvu s ním, ak si dokonale sadneme. Výsledok tejto dvanásťročnej snahy boli krátkodobé rozhovory a úniky druhej strany, alebo moje nenaplnenie v kontakte s daným človekom, ale o tom sa teraz zmieňovať nechcem. Navyše toto pochopí iba ten, kto si na gay zoznamkách tiež zažil svoje a ja mu môžem len odkázať, že to nebola jeho vina.

Chcem sa však podeliť s inou skúsenosťou. Pred pár dňami som natrafil na jeden facebookový profil inak veľmi akčného muža, akčného v zmysle zapájania sa do rôznych aktivít. Pozrel som si jeho profil, lebo ma oslovil cez mne blízku a podľa mňa aj šľachetnú a muža formujúcu aktivitu, ktorú nebudem bližšie špecifikovať a robiť jej reklamu. Na profile však zdieľal aj LGBT+ podporujúce ponožky istej firmy na počesť pochodov "hrdosti" a zrejme aj sám k tomu napísal propagačný text v zmysle, že niekto na nás pamätá, bojuje za nás a podporuje nás v bojoch za naše práva. Nedalo mi a hoci viem, bol to pre mňa cudzí muž, musel som na to reagovať komentárom. V ňom znelo, že mňa to veru neteší, že za mňa niekto bojuje spôsobmi a takou propagáciou homosexuality, akú si neželám a už vôbec ma netešia volené prostriedky na dosiahnutie cieľov, samotné ciele a požiadavky, na ktoré sa ma nikto nepýtal a neprosil som veľké korporácie ani malé slovensko-české podnikateľské subjekty, aby za mňa bojovali takýmto spôsobom bez pravdivej prezentácie homosexuality a nedomyslenými, slepými, zato sladkými rečami, nepomenovávajúc skutočné problémy "mojej" komunity.

Navyše mnohé firmy propagujú LGBT+ politiku iba kvôli tomu, aby si odfajkli povinnosť podporovať diverzitu a inklúziu v krajine, kde pôsobia. A už ma skutočne hnevá táto reklama bohatých, ktorá chce menej majetným zapchať ústa. Človek sa potom cíti ako farebná rekvizita, ktorá niekomu naženie eurá do vačku a nič viac.

Komentár som odoslal a potom mi napadlo, že ten muž je možno tiež homosexuálny, že nemusí byť nevyhnutne iba posol LGBT+ loby s povinnou jazdou, čo je dnes symbol boja za slobodu a demokraciu, že mu napíšem aj súkromnú správu a aspoň mu vysvetlím svoj komentár. Nakoľko si už zrejme čítal môj komentár, kde som odhalil svoju sexualitu, rovno som sa ho po pozdrave opýtal, či je tiež homosexuálny. Hádajte, aká reakcia po hodine prišla. Nereagoval, iba si ma zablokoval. Toto sú teda bojovníci či priatelia LGBT+ organizovaných skupín, ktorí za nás idú bojovať, ale ktorých na smrť uráža slovo homosexuál. Zrejme by radšej umreli, ako byť takíto, ale za naše práva budú ochotne bojovať.