Zázrak sexuálnej príťažlivosti
Je zaujímavé pozorovať, ako sa samce rôznych druhov živočíchov na prahu dospelosti menia (zmena je oproti juvenilným štádiám väčšinou výrazná). Ako sa mení ich telo, zväčšujú špecifické orgány, mení sa ich správanie, ako sa predvádzajú a vrhajú do súbojov. Aké je pre samcov dôležité, aby si vysielaním správnych signálov získali rešpekt iných samcov a obdiv samíc (muži takto navyše môžu vnútorne rásť, budovať sebadôveru, sebaistotu, silnú osobnosť, neoblomnosť, zbavujú sa zbytočného strachu a hromadia v sebe vnútornú silu, aby mohli byť oporou). Rodičia a súrodenci sa zriekajú "svojich" na ich prahu dospelosti a oni si už jednoducho musia vystačiť s tým, čo je v nich a čo sa naučili v "rodine." Pud im velí prežiť, nájsť a brániť si to svoje teritórium pred nepriateľom, ktorým je, po prekročení istých hraníc, i iný dospelý samec. Pud im velí upútať opačné pohlavie, ktoré si musia zaslúžiť. Dokonca aj pôvodní obyvatelia mnohých oblastí realizovali posvätné a často nebezpečné rituály prechodu do dospelosti. Bolo nutné dokázať či obhájiť si svoju rolu alebo postavenie v kmeni. Vo svete zvierat alebo ľudí je samec ten, kto má silu, kto sa nebojí riskovať, kto má odvahu bojovať a brániť, kto si svojou vytrvalosťou a nebojácnosťou (u ľudí sebadôverou a vnútorne vyrovnanou osobnosťou so schopnosťou hľadať, nachádzať a udržiavať životnú rovnováhu, zdieľať svoj život s niekým) dokáže bez menších problémov získať rešpekt iných a priazeň opačného pohlavia; a nielen hocikoho v ňom, ale tej svojej - vyvolenej.
Každý muž má v sebe kus samca a pečať svojich predkov. Hoci sú mnohé veci prekryté, kontrolované, časom potlačené, prekonané či skultúrnené, vždy to ostane kdesi vo vnútri muža ako predstaviteľa živočíšnej ríše (kde platia jasné pravidlá a princípy, ktorým sa treba prispôsobiť a žiť, alebo ich odmietnuť a zomrieť, kde ani jeden deň neprebieha bez boja a nevyhráva slabší, kde neexistuje tretia možnosť či tolerancia neprirodzenosti) a samčieho pohlavia (ktoré túži po rešpekte iných samcov, priazni samíc). Od skutočného chlapa sa veľa vyžaduje a spolieha sa na neho. Je oporným bodom a zdrojom sily každej ženy.
Ako sa ale chlapec mení na chlapa? Biologické zmeny celkom dobre poznáme, ale čo musí nastať v psychike, aby sa naštartoval ten správny proces premeny? Odborníci ako prvé zvýrazňujú proces prvotného, skorého odpútania sa od matky a pripútania sa k otcovi ako vstupnú bránu do sveta svojho pohlavia, jeho poznávania; postupné spontánne obľúbenie si ho a prijatie ho za svoje. Bez toho akoby chlapca do jeho vlastného pohlavia nikto neuviedol, a tak zostáva uväznený v pohlaví svojej matky. Pre chlapca je jeho mužský vychovávateľ vzorom, akousi predlohou správania sa k iným ženám i mužom, stavebným základom jeho vlastnej sebadôvery. K tomu je syna potrebné vychovávať nielen ako osobnosť, ale aj ako sexuálnu bytosť, včasne mu podať potrebné informácie o zmenách z chlapca na muža a jeho intimite, naučiť ho mať zdravý prístup k svojej sexualite, pristupovať s úctou k inej osobe ako k celku i s ohľadom na jej sexualitu. Všetko, čo muž svojmu synovi v čase jeho fyzickej a duševnej formácie ukáže, k čomu ho povedie priamo či nepriamo, čomu ho naučí alebo nenaučí, sa pretaví nielen do jeho vnímania samého seba, prístupu k životu a k iným ľuďom, ale aj do sveta jeho osobnej sexuality a erotických túžob. Je to skutočný zázrak a komplexný zrod sexuálnej príťažlivosti, prvého kroku a dôležitej zložky sexuality každého človeka, dôležitej nielen pre plodenie, ale i pre človeka ako sociálnu a emocionálnu bytosť.
Ak musí syn viesť či prosiť svojho otca o pozornosť (to sa väčšinou nestane, lebo otec mu odnepamäti veľmi blízky nie je, a hoci to prijal, v dospelosti pocíti dôsledky absencie otca opäť a oveľa intenzívnejšie), zanecháva to v jeho duši stopu. Uvedomil si totiž, že nemôže alebo nechce byť ako jeho otec, ale cíti sa ako hodinár, ktorý síce prišiel na to, ako opraviť jeho obľúbené hodiny, ale súčiastku, ktorú do nich potrebuje, už nevyrábajú, a sám si ju vyrobiť nedokáže. Či už otca obdivoval alebo neznášal, vždy mu bol vzdialený. Čo syn nedostal vtedy a tam od svojho mužského vychovávateľa, to s plynúcim časom ostáva v duši ako nezaplniteľná medzera. Výsledkom je často slabá osobnosť s nevhodným prejavom a škodlivými návykmi, ktorá sa nedokáže zdravo presadiť v kolektíve ani v živote, a ktorá nedokáže byť šťastná. Dokáže žať úspechy maximálne vo svojej profesii a cez ňu získavať rešpekt, priazeň, úctu. Vo vzťahoch je to už komplikovanejšie, pretože láska a pochopenie sa ako rešpekt, priazeň a úcta vyššou pozíciou v práci získať nedajú. Na úspech a šťastie v osobných vzťahoch, k spokojnosti so sebou samým v sebe človek musí mať niečo, čo nezáviselo iba od neho, ale čo záviselo aj od jeho rodiny a následne od kvality vzťahov s inými ľuďmi. Meradlom objektívne posúdeného psychického zdravia silnej a vyrovnanej osobnosti s morálne silným základom, zdravým prejavom a názormi môže byť miera spokojnosti iných ľudí, ktorí sa ocitnú v jeho spoločnosti (pokiaľ sami netrpia nejakým deficitom či problémom so sebou samým, o ktorom možno ani nevedia). Sila osobnosti muža sa laicky meria takto - Na koľko lákavých vecí dokážeš povedať: "Nie," na toľko si vnútorne silnejší a odolnejší voči akejkoľvek nepriazni (dobré ťa už sformovalo a za zlým sa už nevydáš). V opačnom prípade (nutkavo) prahneš po tom, čo si nemohol zažiť a nedokážeš odolať ani ponukám na rôzne lákadlá, aby si niečo dokázal svetu a/alebo sebe, necháš sa napĺňať, formovať napodobeninami toho, po čom túžiš naozaj, uspokojíš sa s takým obrazom seba, ktorý nedokážeš prijať ty ani tvoje okolie (hoci ty i ono si želáte opak).
Ženský výchovný obraz je pre muža predobrazom budúcej partnerky, pokiaľ obaja rodičia neumožnia svojím spolupôsobením to, že syn si raz nebude hľadať partnerku, ale partnera. Tragédia syna začína pri tej matke, od ktorej sa syn nielen že nemôže v detstve odpútať (lebo to jednoducho nedovolí), ale že si ho i počas ďalších rokov života jednoducho podmaní. Ženský výchovný vzor má plne rešpektovať ten mužský, nikdy ho nespochybňovať pred zrakom a sluchom dieťaťa, neposilňovať v synovi ženskú, ale mužskú podstatu zverovaním ho pri rôznych aktivitách do rúk otca pri jej plnej podpore a dôvere. Muž totiž vie, že k boju patrí i zranenie alebo prehra, ale pre to sa neprestáva bojovať. Muž vie, že k tvrdej práci patrí i špina a pot, ale pre to sa neprestáva tvrdo pracovať. Muž vie, že k životu patrí i odmietnutie a bolesť, ale pre to sa neprestáva žiť, smiať sa, veriť (sebe, iným, v krajšiu budúcnosť) a snívať. Muž vie, že jedinou prekážkou sebe (ktorá ho brzdí či obmedzuje), je najmä on sám (limity iných, ktoré prijal za svoje).
Môžeme teda povedať že schopnosti tej-ktorej sexuálnej príťažlivosti predchádza budovanie osobnosti daného pohlavia cez pohlavia, ktoré majú na jedinca najvýraznejší vplyv, resp. ktoré majú právo na neho výchovne pôsobiť. Je to oveľa zložitejší proces ako pudové záležitosti zvierat.
Život mi ukázal, že i prvotne
nedobrovoľne "slabí" muži, ktorí bez výhrad či hlbšieho boja prijali svoju
nemohúcnosť a nechali sa ňou druhotne dobrovoľne spútať (aj keď v dospelosti už
rozhodujú sami za seba), po zážitkoch z detstva, túžia byť pravými a silnými
mužmi, hoci možno činia opak. Prečo po tom túžia? Lebo je to v nich (v ich podvedomí,
v odvekej identite a poslaní muža) a nikto to z nich už nevymaže, nech by
ľudský faktor zlyhal akokoľvek. Je otázne, čo dokážu sami dosiahnuť na ceste k
pravej mužskosti, ale pri správnom prístupe a podpore okolia sa zdanlivo
nemožné stáva možným.