Spoveď matkinho syna: S otcom, a predsa bez otca

Vyrastať bez otcovho uznania, uisťovania, môcť vnímať otcovu silu, poslanie, šarm, autoritu, a zároveň cit pre spravodlivosť, bojovnosť, zodpovednosť, úprimnosť, odvahu, pracovitosť, starostlivosť, súdržnosť a obetavosť, je ako vyrastať bez rúk alebo nôh. Najmä ak bol otec takmer celé vaše detstvo niekde blízko vás, a predsa tak vzdialený. Hoci už máte 30 rokov, neviete sa pohnúť alebo si nakŕmiť dušu tak, aby už nebola hladná.

Mama bola v detstve mojou istotou a bezpečím, ale otec mal byť mojím budúcim odrazom v zrkadle. Mocný i nežný, prísny i láskavý, spravodlivý, drsný i zraniteľný, napomínajúci i sebareflektujúci, povyšujúci ponížených, zrelý duchom, srdcom dieťa, realistický i snívajúci. Partner v ringu zvanom Život, v ktorom sa ide do rizika s rozvahou, istotou, silou i zálohou. Pravidlá, limity a autorita odovzdaná mamou ma bez puta s otcom síce krotili, ale nedali mi istotu a silu muža. Neopustil som detské ani ženské maniere. Otec mal byť ten, kto krotí divoký oheň vo mne, ten oheň, ktorý vlastne v duši nikdy nevzbĺkol, lebo mama uhasila každý malý plamienok. A dnes mi tento oheň chýba.

Nebol som pre neho dosť dobrý alebo zaujímavý? Prečo si myslel, že ho nepotrebujem? Neviem, čo je to si s otcom zahrať hru, zašportovať, čítať knihu. Otcovo objatie, podpora, uznanie, formovanie, usmerňovanie buď chýbali, alebo ich náznaky vo mne nevyvolávali žiadnu pozitívnu emóciu. Mama, prečo som nič necítil k otcovi, iba zvláštny pocit cudzosti? Nestál som mu za to, aby so mnou strácal čas, aby sa snažil, alebo moje pocity voči nemu boli skôr výsledkom toho, že nebol dosť dobrý pre teba?

Otec, nezapojil si ma do svojich činností. Nenaučil si ma zmieriť sa s prehrou, nechcieť iba vyhrávať, nenaučil si ma ovládať sa, krotiť svoju vášeň, bojovať so strachom, narábať s bolesťou, veriť si napriek pokore a vytrvať. Nepoznal si moje pocity, rýchlo si ma skritizoval alebo odradil, lebo si neveril, že to dokážem, alebo si sa bál, že to nedokážem. Ak som to predsa len nedokázal, nešli sme spolu na druhý pokus, nedržal si ma, keď som padal, ani si nevedel, koľkokrát som vstával sám. Počúval si ma, ale nevnímal si, čo hovorím. Nevidel som ťa pomáhať v domácnosti, správať sa k ľuďom pekne, vyjadrovať svoje pocity, stáť si za tým, čomu veríš, mať starosť o iného. Chcel si odo mňa, aby som bol taký, aký si ty nikdy nebol. Koľkokrát sme zažili situáciu, v ktorej si nebol ty ten, kto ma vedie a chráni, ale ja som na teba dával pozor, upozorňoval a učil ťa. Potreboval som otca a túžil po živom vzťahu s ním, no iní muži mi túto túžbu nedokázali naplniť, kým si bol ty mojím otcom. Tvoj svet, oddych a často nepodstatné veci ti boli prednejšie ako ja. Ako mám na sebe pracovať, zdokonaľovať sa, ak si to ty sám so sebou už dávno vzdal? Mám pocit, že súperím sám so sebou a nikdy nevyhrám.

Nepoznal som tvoju rodinu ani partiu, nevedel som, kam patrím, a neskôr som zistil, že v partii sa správaš inak; akoby si to ani nebol ty. Nevidel som ťa ako niekoho, kto má v partii uznanie a rešpekt, ale ako niekoho, koho partia ovláda. Deti tvojej partie sa mi smiali.

Nebol si mi priateľom. Nevedel som, čo kedy prežívaš a čo cítiš ku mne. Viem, že si mal ťažké detstvo, no žiješ v tom, že moje bolo to najkrajšie, lebo si nevidel moje slzy. Svoje nedostatky si si predo mnou nikdy neuznal, hoci ja som ich videl. Tak ťažko ti bolo hovoriť: "Prepáč," a nikdy si to nemyslel úprimne. Neviem pracovať s úspechom, neúspechom, sklamaním, kritikou ani chválou. Nedokážem prežívať skutočnú radosť. Veril si vôbec niekedy, že niečo dokážem? A ak som dokázal, ako si to ocenil? Dôveroval si niekedy sebe? Neviem, čo je to tvoj príklad a tvoja prítomnosť a bojím sa, že tvoja prítomnosť mi už nikdy nebude chýbať. Nemám k tebe vytvorené puto, nemáme spoločný základ, musím mať iné zásady, aké si mal ty sám. Musím byť iný ako ty, a predsa sa niekedy pristihnem pri tom, že sa ti dosť podobám. Mám pocit, že sa mám postaviť z tisícich stratených i krivých kúskov a hlavne bez predlohy.

Drahý otec, hoci kvôli tebe s mamou nemám nohy a ruky, objímam vás za všetko to krásne, čo som vďaka vám mohol zažiť a spoznať. Mám srdce, milujem prírodu, vyrastal som v škole permanentného poníženia, v ktorej sa mi čistil vnútorný zrak a rozširovalo srdce. Vidím zlo a dobro v ich skutočnej podobe. Rozbitý na tisíce kúskov sa už nemôže rozsypať, môžem len povstať. Vy ste mi dali tú silu, to srdce, v ktorom je veľa miesta, v ktorom nevyhasla túžba po pravde, ktoré chce milovať vás i tento svet, dávať mu svoje chýbajúce ruky a nohy, dávať mu zmysel.