Mnohí muži majú syna, ale máloktorý syn má otca
Pár myšlienok na úvod
Pre každého človeka je nanajvýš dôležité byť úprimný sám k sebe. To platí pre syna i pre otca. Naše postoje i správanie od detstva až po súčasnosť často formovali iní ľudia; blízka rodina, spoločnosť, krajina alebo určité dogmy a názory väčšiny. Cez to všetko si prejde každý, ale prvý krok je ísť do seba a klásť si správne otázky.
Dnešný
muž je otrokom záhaľky a strachu, nerealizuje sa, nedokáže sa ovládať alebo sa
uzatvára do seba.
Zdroj
mužovej agresivity je v túžbe uplatniť svoju silu. Ak nedokáže ovládať svoju silu ani sexualitu,
neobjavil svoj potenciál, pravú mužskú energiu.
Aká je správna agresivita? Možno ju nazvať aj asertivitou: Buď prísny, no nesúď. Bojuj, no neudri. Konaj, no pozeraj na iných. Presadzuj svoje, no nie za každú cenu. Uvedomenie si vlastnej priebojnosti. Dnešný muž, často zaviazaný rodičmi, spoločnosťou a jeho vlastným nízkym sebavedomím, trpí. V jeho duši rastie tŕň. Ten ho bodá a motivuje dosiahnuť to, čo mu chýba, rôznymi, najmä ľahko dostupnými spôsobmi, ktoré nakoniec neprinesú uspokojenie, len ďalšiu bolesť, zmätok, pochybnosti, vzdialenie sa od seba. Začína sa prejavovať jeho skrytá sila, ktorá (ne)mohla byť využitá inak.Muž cíti nespokojnosť, ak sa nemôže realizovať, ako by chcel. Jeho oheň ho spaľuje a časť duše hovorí - Bojuj, prejav sa, choď tam a tam, postav sa za niečo, ubráň a zabezpeč. Výsledkom je muž alkoholik, neverník, okrádajú rodinu na hracích automatoch..., muž, ktorý sa stratil sám v sebe.Pred nejakým skutkom, do ktorého ťa tlačí zväzovaná mužskosť, ťa zvyčajne nenapadne jedna vec, a to tá, že si mal na výber, ako budeš reagovať. Vždy máš na výber a takmer nič ťa neospravedlňuje, ak si už dospelý a svojprávny.
Jedinec pasívne prijímajúci všetko vôkol neho, šomrajúci a nespokojný s mnohým, sťažujúci sa, hrajúci sa na obeť, korisť či boha spoločnosti, je maximálne zakorenený vo svojom obmedzenom svete, ktorý sa pre neho stáva väzením. (https://www.cestaksebe.sk)
"Pre muža je téma biologického otca tou najzákladnejšou a najdôležitejšou témou v mnohých oblastiach života a tiež pre jeho vnútorný rast. Otec je pilier. Je darom pre muža, pretože pre neho predstavuje základ jeho stavby, na ktorom môže stavať. Sú rôzne roly, v ktorých sa mladý muž prejavuje a ktoré odkazujú na neprítomnosť a neprijatie otca v synovom vnútri. Pretože otcova energia je v istom zmysle posvätná, rovnako ako je posvätná energia matky. Sú to dva základné piliere. Ich neuznaním v sebe sa cítime hocijako, len nie šťastne." (https://www.cestaksebe.sk)
Mnohí synovia si s odstupom času na svojho otca nepamätajú, nemajú s ním vyrovnaný vzťah alebo na neho nemajú dobré spomienky. Najväčšie percento však predstavujú tí synovia, ktorí mali a možno stále majú vlažný vzťah s otcom. Pri myšlienke na otca sa im nevynárajú hlboké dojmy, cenné zážitky, pretože s ním nemali vytvorený pevný citový vzťah. Mali/majú ho síce radi,ale vnútorne sa od neho odpojili, stratili ukotvenie sa v svojej mužskosti a vo svojom budúcom otcovstve.
Obaja rodičia majú vo výchove rovnocennú, aj keď trochu odlišnú úlohu. Otec je stelesnením vzorov rozhodnosti, sily, stálosti, istoty, zabezpečenia, ochrany, rozlišovania a akčnosti. Matka zase emocionality, starostlivosti, lásky a domova. Od otca nemožno čakať, že bude svojho syna milovať takými prejavmi ako matka, ale ak syn necíti otcovu lásku a priazeň (hoci inak vyjadrené), otcovu účasť, hrdosť a vedenie, raní a značí ho to. Ak zlyhal otec, často chybuje aj jeho syn, hoci to syn (a možno aj otec) takto nikdy nechcel.
Každý otec má pri narodení syna akúsi predstavu o chlapcovej budúcnosti. On má byť ten, kto prevezme štafetu, stane sa pokračovateľom rodu a dosiahne ďaleko viac, ako dosiahol tento rod doposiaľ. Kým mama je na syna hrdá už len z toho dôvodu, že existuje, ocení i snahu, usiluje sa ho poľudšťovať, otec potrebuje vidieť dôvod hrdosti, pochvaly, vidieť výkon, výsledky, ideálne dosiahnuté čestným spôsobom. Potrebuje vidieť, že jeho syn je silný, odvážny, vynaliezavý a schopný sa postarať nielen o seba.
Problém nastáva vtedy, ak syn nereaguje podľa otcových predstáv a ani záľubami nie je otcova kópia. To, čo otec chce, syn urobí s plačom alebo odvrávaním. Medzi otcom a synom vzniká priepasť; vnútorne sa od seba oddeľujú, vzďaľujú. Ako na ochladnutý vzťah reaguje otec? Často sa uchyľuje k jednej z dvoch možností: 1. Rezignuje a zverí syna výhradne do matkiných rúk (fatálna chyba). 2. Usiluje sa k nemu svojsky priblížiť, ale proces vnútorného vzďaľovania sa syna sa tým neukončí, len spomalí. Prečo? Pretože chce viesť syna bez toho, aby s ním bol vnútorne prepojený. Vtedy môžu obaja na adresu toho druhého povedať: "On mi nerozumie." A syn bude otca poslúchať a vyhľadávať dovtedy, kým bude musieť. V rodine vzniká napätie a veľa zbytočného kriku, lebo už sa hádajú a obviňujú aj samotní rodičia. Otec nepochopí podstatu toho, čo sa to so synom a ich vzťahom deje a začne syna do vecí nútiť v domnienke, že syn je lenivý, tvrdohlavý, ľahkovážny, "mäkký," rebelujúci alebo počúvajúci viac svojich kamarátov, ktorí nevedia, čo je pre neho dobré. Rovnako ako mama, ani otec nemôže byť pri výchove zameraný len na svoje predstavy o dieťati, svoj rebríček hodnôt či nebodaj pocit rodičovského zlyhania, ak to nejde podľa jeho predstáv. Vtedy je najdôležitejšie postaviť do centra diania dieťa a vnímať jeho skutočné potreby, vnímať situácie jeho očami.
Existujú aj otcovia, ktorí sa od svojho dieťaťa vnútorne vzdialili skôr, ako sa narodilo (puto nikdy nevzniklo). Mať otca a zároveň ho nemať (fyzicky v rodine prítomný otec synovi nerozumie a odmieta ho vovádzať do sveta mužov) je pre syna väčší hendikep, ako nepoznať biologického otca.
Hoci každý otec má v srdci dieťaťa svoje miesto, potrebuje si ho aj zaslúžiť, aby sa to miesto stalo výnimočným a nenahraditeľným. Dieťa nezraní to, ak otec nad niečím len mávne rukou (aspoň v dieťati neživí strach, podporuje ho v samostatnosti, pripravuje ho na iné životné "boľačky," kedy nepomôže plakať). Dieťa nezraní nedokonalý otec, ale zraní ho nepoužiteľný otec, otec, ktorý je okrem toho aj hluchý a slepý pre potreby svojho dieťaťa..., ktorý si napriek toľkým snahám dieťaťa nič nevšimne, neodhadne ten moment, v ktorom ho dieťa najviac potrebuje, nepochváli, nevyjadrí hrdosť, neponúkne svoju účasť atď. Takýto otec zrejme nechtiac vylučuje dieťa zo svojho života i zo sveta silných a schopných (a zo všetkých rolí, ktoré ako stelesnená autorita, rozvaha, zručnosť, istota a sila pre dieťa predstavuje). Ak do tohto naštrbeného vzťahu nevhodne vstúpi matka, priepasť medzi otcom a dieťaťom sa prehĺbi ešte viac. Žiaden otec nemôže čakať, že dieťa mu zakaždým povie, čo má robiť, aby bol dobrým otcom. Dobrý otec si všíma, učí sa načúvať, prispôsobuje sa potrebám dieťaťa v čase, predvída, motivuje, je pripravený efektívne reagovať, ponúkať, urobiť vždy viac, ako je jeho povinnosť. Dobrý otec je pevne ukotvený v duchovných hodnotách a morálnych istotách. Nevníma duchovný rast ako obmedzovanie, ale ako voľbu žiť kvalitnejší život. Dobrý otec je sprievodcom vo svete mužov, pomáha rozvíjať talenty a vypĺňať medzery, až kým sa syn nestane plne samostatným. Obaja sa nechávajú formovať vzájomným vzťahom. Dobrý otec potrebuje byť kreatívny, aby cez vybrané hry, úprimné rozhovory, formujúce spoločné aktivity a modelové situácie urobil svojho syna schopným mužom, silným a osožným človekom so vzácnou dušou. V opačnom prípade generuje v živote dieťaťa momenty, kedy stráca jeho dôveru (otec v ňom niečo permanentne láme, zrádza ho, opúšťa ho, posúva ho iným osobám), a keďže mu neodovzdá návod pre dosahovanie a udržiavanie životnej rovnováhy, činí ho nadmerne chybujúcim.
Otec si potrebuje priznať synovu individualitu, originalitu, dať jej priestor a prejaviť jej dôveru: "Verím ti, ide mi o teba a o to, aby z teba vyrástol dobrý človek, človek, akého potrebuje svet." Výchova je ako celok kus rodičovského umenia; vedieť v pravý čas ustúpiť, aby mohlo dieťa rásť, aby mohlo byť samostatné a zodpovedné, aby i napriek tomu nezabudlo na svoj pôvod a identitu, chcelo sa k rodičom vracať, nestratilo ich dôveru a podporu.
Ak otec pochopí synovu individualitu a skutočné potreby, objaví synove talenty, môže byť prvý, kto mu ich pomôže rozvíjať (a tým sa otec so synom v priepasti znovu nájdu a spoločne z nej vyjdú von). Odmenou pre otca môže byť to, že syn sa mu začne (opäť) zverovať so svojimi pocitmi a on sa už bude mať čoho pri formovaní syna chytiť (a tento raz už nezlyhať).
Zmena správania či doterajšieho smerovania detí, znamená vždy viac ako rozmar či truc dieťaťa, a väčšinou reflektuje kvalitu vzťahu rodiča k nemu a jeho vnútornú spokojnosť s týmto vzťahom (nehovoriac o kvalite vzťahu rodičov navzájom).
Vždy je dôvod vyjadriť dieťaťu uznanie, uznanie jeho osobnej hodnoty a talentov, pripomenúť mu, že tu nie sme preto, aby sme iba vyhrávali a nedopúšťali sa omylov. Najmä otec si musí uvedomiť, že hoci on bol odmalička vedený k podávaniu výkonov a stále je hodnotený len na základe schopností, že hoci sa na neho málokto díva komplexne, on musí byť ten, kto nebude hodnotu svojho dieťaťa podmieňovať výsledkami. Takisto si musí určiť správne priority, či mu viac pôjde o prázdne, hoci vrcholné výkony (aby cez syna všetkým ukázal, kto je), alebo viac o skutky gentlemana a silnej osobnosti, ktorá hľadá pravdu, stiera krivdy, podelí sa s úspechom, vníma slabších a usiluje sa ich ujať.
Často sa stáva, že rodičia svoje deti síce podporujú v ich názoroch, myslení, aktivitách a záujmoch, ale ak sa dieťa pokúša zmeniť vzorec správania či vlastnej prezentácie, je z toho v rodine dráma. Pritom si možno len uvedomilo, že to, k čomu bolo odmalička vedené, čo mu bolo vštepované, nie je pre neho to pravé, alebo vlastnou skúsenosťou nadobudlo iný názor. Mnohí rodičia akoby nemyslia na to, že ich dieťa je úplne iná osobnosť ako oni, ktorá od istého veku má právo byť slobodná a meniť názory. Táto nová osobnosť má od istého veku právo byť slobodná a meniť názory. Potrebujeme sa naučiť nechať dieťaťu priestor na to, aby v ňom mohlo vzklíčiť všetko to dobré, čo sme doň od detstva s láskou a trpezlivosťou vkladali. Neustále napomínané a do niečoho nútené dieťa stráca sebadôveru, istotu vo svojich vlastných rozhodnutiach i schopnostiach a v dospelosti nevie, kým je. Možno sa nechá viesť inými, no tá cesta už bude možno iná, ako sme si predstavovali a nebudeme môcť urobiť nič pre to, aby sme ju zmenili.
Zabúdajú sa tiež podporovať, rešpektovať pohlavné rozdiely a potreby spojené s pohlavím (neprikladá sa im taká dôležitosť, pretože sa mylne považujú za tie, ktoré sú napĺňané automaticky). Rodičia si majú už na začiatku výchovy uvedomiť, či neprenášajú niečo v sebe nevyriešené alebo nesprávne poňaté zo svojho výchovného prostredia či presvedčenia do vzťahu k partnerovi i k dieťaťu.
Stáva sa, že otec označí svojho syna už pred jeho narodením za svoj klon už len tým, že ho pomenuje rovnakým krstným menom. Rodičia vedú dočasne im zverený dar, dieťa, do plnej zrelosti a nikdy im tento dar nebude patriť úplne. Môžu síce dieťa formovať, ale nemajú ho pretvoriť v niečo iné, čo sa im páči viac (napr. mamy nechtiac privedú svojich synov k zženštilosti). A vlastne prečo chce rodič, aby bolo dieťa jeho klonom? Môže byť niekto taký trúfalý v presvedčení, že má všetko, je tak šťastný a obdarený, že inému nanúti identický život? Skôr ho urobí neslobodným a oberie ho o roky zmysluplnejšieho života. I keby podmienky boli identické, dieťa nikdy nebude vnútorne naším klonom, a to isté bohatstvo či úspech mu môžu nesmierne uškodiť.
Dieťa nenútime slovami, ale trpezlivo a s láskou ho vedieme, motivujeme vlastným životom, vzorom, príkladom. Ak dieťaťu venujeme svoj čas (spoločné aktivity a rozhovory), zaujímame sa o jeho pocity a potreby (v prípade syna ide najmä o potrebu dobrodružstva, sebarealizácie, uznania, prijatia, poslania, fyzickej námahy, aktivít s inými mužmi, duchovného spojenia, objavenia vlastnej hodnoty v spojení s rodovou hodnotou), dieťa vníma naše interakcie s inými z našej osobnej i profesionálnej pozície, formujeme jeho osobnosť, charakter, vieru, vlastnosti, zručnosti..., a hoci ono nikdy nebude naším klonom, mnohé z nás prevezme automaticky. Ak budeme dieťaťu hovoriť o tom, ako sa majú veci robiť a ako sa nemá robiť hanba rodine, asi budú tie kázne bez vlastného príkladu nanič. Dieťa si pri správnej výchove samo od seba veľmi dobre uvedomuje, kedy a ako zlyhalo či sklamalo rodinu, a rodina je tu preto, aby mu dala najavo, že za ním stojí a neduplikuje jeho pocit hanby či bolesť (ak dospelé dieťa za vykonané zlo necíti hanbu, a rodič zrazu chce, aby ju cítilo, je už "trochu" neskoro na zmenu prístupu či chuť skutočne vychovávať). Duševne zdravé dieťa nerobí zle preto, lebo mu spôsobuje radosť trápiť rodičov. Cíti sa nepochopené, frustrované alebo dokonca osamelé.
Ak sa rodič naučí načúvať svojmu dieťaťu a pristupuje dostatočne vážne k jeho vnímaniu sveta, dovoľuje mu, aby ho i ono formovalo a robilo ho lepším rodičom, človekom (ktorý síce pozná hranice a nevybočí zo správnej výchovnej línie, presvedčenia, ale nie je ani obmedzený, nebráni sa zmene, pokiaľ je zmena dobrá). Výchova nie je riadená, dobre organizovaná a plánovaná formácia (i napriek tomu, že rodič by mal byť dobrý stratég, vedieť taktizovať, predvídať, upravovať plán za pochodu a čítať z duše), ono to nie je ani domáca vojenčina pre chlapcov, ale výchova je pečať vlastného príkladu a odovzdanie skúseností s dôrazom na individualitu potomka, aby s tým "balíčkom" naložil tak, ako sám uzná za vhodné. Dieťa aj pod naším vedením raz (v kľúčovej situácii) môže pochopiť, že ak veci nejdú podľa jeho predstáv, to nemusí znamenať, že zrejme verí v niečo nesprávne, že chyba je v ňom, alebo že sa už viac nemá snažiť. Inokedy zasa môže pochopiť, že vo vzťahoch nezlyhávajú len tí druhí. Tomu sa mohlo naučiť od svojho otca, ktorý vždy vedel povedať: "Prepáč," ktorý ocenil a ďakoval i za to, čo sa javilo ako všedné, ktorý bol často o krok vpred, aby dieťa nesklamal, ktorý vždy držal svoje slovo, a to slovo nebolo nikdy frázou, ale najčistejším vyjadrením jeho duše, ktorý zachovával pokoj a rozvahu a bol tým, kto hľadá pravdu, spája a napráva omyly. Je skutočným umením vychovať morálne a hodnotovo neotrasiteľné dieťa, ktoré síce názory iných ochotne vypočuje, premýšľa o nich (miluje rôznorodosť), ale neľpie na nich. Mnohí mladí dnes vychádzajú z rodín bez vlastného životného štýlu, názoru a hodnôt, a tak sú zmietaní vetrom. Akoby boli novou "stratenou generáciou." Usilujú sa síce niečo z pôvodného aplikovať v inom prostredí, ale čoskoro zistia, že sa to akosi neujíma, a je nepraktické žiť bez partie i dvojakým životom. Dobrý rodič by ich upozornil na to, že skôr je nepraktické žiť v sebaklame či ilúzii oviec. Chýba im viera a stálosť. Viera v to, čo je podstatné a stálosť v boji o morálne a duchovné hodnoty, ktoré robia každého skutočne šťastným a sýtym. Kde je chyba? Hľadajme ju pri rodičoch, ktorí zrejme dvadsaťročné obdobie nevyužili naplno pre skutočné dobro dieťaťa, a tak ho dieťa bude musieť nájsť samo cez mnohé facky, pády a sklamania. Iste, i cesta dobromila je strastiplná, ale niet nad blažený pokoj plynúci z toho, že viem správne narábať so zlom i pokušením v sebe i okolo seba, že v sebe cítim skutočnú lásku, ktorú sa nebojím odovzdávať svetu, ale ani ju prijímať od iných. Pokiaľ sme kresťania, naše deti môžu byť lepšie ako my, ak sa im podarí ešte viac skvalitniť ich vzťah s Bohom. Dovolia Bohu premieňať ich, budú chcieť prijímať od Boha a odovzdávať iným ľuďom. To zlé od ľudí nebudú vracať iným ľuďom, ale odovzdajú to Bohu, aby ich opäť naplnil dobrom, pokojom, láskou a nádejou.
Deti oceňujeme najmä zaslúženou pochvalou za snahu, obetu, úspech, odvahu, účasť, a po tom, ako uvidíme, že sa z nich stávajú zrelí muži a zrelé ženy, ktorí/é dokážu čeliť životu nie tak, ako chce svet, ale tak, ako chce Boh. A to každé dieťa raz ocení viac ako materiálnu vec alebo iný zážitok, ktorými by sa chceli rodičia vykúpiť (pre rodiča má byť najpodstatnejšia duša dieťaťa s jej pocitmi a potrebami, a to každý deň, tu a teraz). Hoci dieťa neurobí nič veľké, za čo by si zasluhovalo ocenenie, vždy ho potrebuje, najmä ak má pocit, že v minulosti sklamalo (alebo ho prenasleduje strach zo zlyhania).
Verím tomu, že syn, ktorý nie je podľa predstáv otca, otca zaskočí. Ak to otca dokonca odradí od prehlbovania vzťahu so synom a výchovu prenechá najmä matke, ako otec zlyháva. Ak nerezignuje, pochopí, aké dôležité miesto má v živote dieťaťa a že si k nemu dokáže nájsť cestu už len tým, že upustí od tej svojej a vydá sa do neznáma - kvôli dieťaťu. Naše dieťa je samo o sebe hodnotou, i keby nespĺňalo ani jednu našu predstavu. Úlohou rodiča je pomôcť mu objaviť túto hodnotu, zistiť, kým je, nie urobiť ho tým, kým musí byť ako jeho krv. Koľkokrát na dieťa prenášame svoje zranenia z minulosti a ťarchu aktuálnych nenaplnených vzťahov. Keby si otec v každej ďalšej generácii povedal: "Môj otec mi to nedal, ani ja ti to neviem dať," ako by to skončilo? Otcovia by sa mali dokázať sami od seba reštartovať, vzchopiť sa a nečakať na impulzy od dieťaťa. Väčšinou platí pravidlo - Musím dať viac, ako som dostal od svojho otca, lebo to, čo som od svojho otca dostal ja, nemusí stačiť, hoci sa utešujem tým, že to stačí a že iní nemajú ani toľko a sú spokojní. Otcovia, ktorí si zo svojich rodín odnášajú množstvo pozitívnych zážitkov a zdieľaní so svojimi otcami, sú dnes viac a viac raritou.
Otázky na zamyslenie sa (najmä pre otcov)
Čo všetko má otec synovi odovzdať a ako to má robiť?
Stačí, ak budú syna k mužskosti viesť iní muži alebo kamaráti?
Ak otec disponuje tým, čím ako muž disponovať má, vie to odovzdať svojmu synovi? A čo ak to otec nemá?
Čo sa stane, ak syn nedostane od otca to, čo dostať má? Stačí mu to odovzdať v dospelosti?
Sú láska a vedenie otca iné, ako kvality lásky a prijatia od mamy? Čo sa stane ak mama zaberie miesto otca a bude sa ho snažiť napodobňovať?
Akými spôsobmi môže otec syna prijať, oceniť a uistiť v jeho identite a pohlaví?
Čo sa môže stať, ak syn neprežíva intenzívny zdravý vzťah s otcom a nezažíva zážitkové vedenie od neho či iných starších mužov v čase dospievania?
Sú dve možnosti.
Prvá veľmi úzko súvisí s postojmi matky k malému i dospievajúcemu synovi, k jeho otcovi (a iným mužom), ktorými v ňom môže potláčať jeho pravú i mužskú identitu (pripomínanie dieťaťu, že hry na vojakov či s detskými zbraňami sú zlé, použitie hrubej sily je zlé, je zlé, keď sa chce prejaviť inak, ako by sa dobrý chlapček mal prezentovať, že sa nemá motať okolo otca, keď pracuje, nemá sa zašpiniť, dívať sa s mamou, ak práve prebieha milostná scéna v seriáli, nemôže ochorieť ani sa zraniť pri športe, lebo mama to nezvládne a pod.). Najmä od toho, ako otca vníma matka závisí, ako bude dieťa vnímať otca, lebo na matkine prežívanie/hodnotenie má dieťa napojenie už pred narodením a najmä vhodným prístupom matky sa od nej syn čiastočne odpútava a pripútava sa k otcovi.
Otec si hovie alebo "trpí" vo svojom svete a pasívne či aktívne živí matkinu prevahu, nezdravú väzbu matka - syn (prípadne toleruje jej ponižovanie, manipulovanie či zhadzovanie mužského rodu). Otec môže byť osobnostne natoľko slabý až zmanipulovaný, že nezdravý vplyv matky nedokáže zastaviť (hoci sa postaví na odpor, žena ho manipulovaním a ponižovaním opäť uzemní). Ohrozovaná i nenapĺňaná identita muža sa môže prejaviť problémami v sociálnych a partnerských vzťahoch a väzbách, problémovým pohľadom na seba, zbožšťovaním istých typov mužov až homosexualitou.
"Ak sa stane, že sa syn odcudzí od otca v akejkoľvek oblasti a z akéhokoľvek dôvodu, stráca pôdu pod nohami a nemá dostatočné ukotvenie v mužskom vzore. Prejavuje sa to tým, že voči sebe prechováva hnev, hľadá pozornosť, šikanuje alebo je šikanovaný, apatický, snívajúci rojko. Môže byť i machom, svalnatým (silným) mužom, jazdiť na rýchlych autách, mať sex s mnohými ženami, ukazovať sa, no týmto všetkým si často dokazuje či vynahradzuje niečo, čo mu jeho otec nedal. Dopĺňa si svoje ego. Takýto syn má pokrivený vzťah k mužskej energii. Myslí si, že byť pravým mužom je práve o tom, čo hmotné vlastní, aké má konexie, čo dokáže získať, ako ho vidia iní a čím sa líši od tých ,slabých.ʻ Možno ho nenapadne, že je tiež dôležité to, aké hodnoty v sebe nosí a akou ochotou zdokonaľovať ducha oplýva. Tento syn nedostal nasmerovanie mužskej identity, ktoré môže synovi dať iba dobrý otec. Totiž ten, kto je sám v sebe vyrovnaný a celistvý, nepotrebuje nikoho ohurovať, upriamovať na seba pozornosť, chváliť sa, hrať sa na obeť a byť odkázaný na ľútosť či pozornosť iných. Človek, vedomý si seba, sa môže zabaviť aj pozeraním sa na horiaci oheň či strom vo vetre. Človek od seba unikajúci, sa zabaví pri porne alebo vybije nadbytočnú energiu neviazaným sexom či ubližovaním iným." (https://www.cestaksebe.sk)
Druhá situácia nastáva vtedy, ak sa otec z rôznych dôvodov postupne zo synovho života "vytratí". Pravdou je, že hoci identifikačný základ už pubescentný až adolescentný syn v detstve od emocionálne prítomného otca a zdravým pôsobením oboch rodičov dostal, naďalej potrebuje cítiť silu spoločných okamihov, obrusovať hrany pri morálnej autorite a mužskom vzore. Dospievajúci chlapci sú totiž neraz "chodiacim testosterónom" (časté výbuchy a nápadné prejavy sexuálnej energie). V tomto období syn nepotrebuje byť krotený matkou, od ktorej sa usiluje odpútať; vymaniť sa zo slepej poslušnosti a citovej závislosti na matke (matka pre neho vždy zostáva vzorom budúcej partnerky, pokiaľ plne rešpektovala jeho mužskú identitu a potreby). Ak to matka nepochopí včas, môže sa stretnúť s ignorovaním, neúctou, používaním vznikajúcej synovej sily proti nej.
Upokojiť rozbúrené vnútro mladého muža dokáže iba iný muž. Ak nedôjde k "skroteniu", k prijatiu do sveta mužov (nastavenie zrkadla skúsenejšími mužmi a autoritami, zažité vedenie, príklad, rada, povzbudzovanie, dôvera, sloboda, vytvorenie priestoru, v ktorom sa môže mladý muž prejaviť, zdokonaľovať v zručnostiach i osobnostných kvalitách, poučiť sa na vlastných chybách...) po predchádzajúcej iniciácii, "rituálneho vovedenia medzi svojich", syn si môže osvojiť násilnú, neautentickú a deštruktívnu mužskú identitu, pretože sa mu nedostalo uznania od iných mužov (nikto mu nepovedal, kým je, nedostalo sa mu dôvery). Pre syna je dôležité vedieť, že i jeho otec patrí do tohto sveta mužov, má v ňom stabilné miesto, ktoré i on túži poznať a v ktorom si otec takisto občas potrebuje zájsť pre radu do "kruhu mužov".
Som si istý tým, že v domorodých kmeňoch, ktoré kládli veľký dôraz na vyvíjajúcu sa mužskosť potomkov, odovzdávali im svoju tradíciu, učili ich chápať súvislosti, vážiť si prácu, nezabúdať na svoju spätosť so zemou i s vesmírom, vyhľadávať múdrosť starších..., dávali mladým mužom pevný základ do života, poskytovali priestor pre dobrodružstvo, kvalitne ich pripravili do dospelosti, na rôzne situácie (ako zvládať stres, kooperovať s rovnakým pohlavím, vážiť si ženu), manželstvo a výchovu detí (predpokladám, že výskyt homosexuality by bol v týchto kmeňoch takmer nulový) motivujúcim príbehom s poučením, trpezlivým vedením, učením i odovzdaním zásadných pravidiel overených stáročnou praxou. Pri rôznych rituáloch (niečo, čo presahuje človeka, vedie k hlbšiemu poznaniu života vrátane jeho temných stránok i k rešpektu pred ním) s napätím očakávali sled udalostí, mali čistú myseľ, neboli zaťažení predsudkami ani pocitom vlastnej neschopnosti. Každý sa tešil na to, kedy a ako dokáže, čo sa v ňom ako v mužovi i ako v človekovi skrýva, čoho je schopný. Mladí muži so zatajeným dychom počúvali príbehy starších mužov, ctili si ich a túžili sa im podobať. Toto vzhliadanie na nich nebolo slepé (prázdna tradícia či povinnosť ctiť si otca, staršieho muža), ale autentické a zaslúžené.
V civilizovaných krajinách sa prestal praktizovať "rituál" uistenia sa muža v jeho mužskosti, napriek tomu, že to uistenie sa je esenciálne - nestačí sa len preniesť cez pasívne až negatívne vzory otcov či odpustiť im. Rituál prechodu chlapca do sveta mužov sa stal tak bezvýznamným, že keď sa raz prestal praktizovať (mal by sa diať v rodinách, no zvyčajne sa neudeje, ani sa naň priebežne či špeciálne nepripravuje), už nie je potrebné sa k nemu vracať. Výsledkom sú tisícky tápajúcich mužov, ktorí končia v rôznych formách závislosti. Rituál vovádzania do mužskosti a sveta mužov nie je pompézna ceremónia či akt ohrozujúci ľudský život. Slávnosť primitívnejších kmeňov s adrenalínovými prvkami bola/je vždy len zavŕšením dlhodobej prípravy. I v našich podmienkach má ísť v súčasnosti o dlhodobý, nenásilný, účinný, činorodý, permanentný proces prevencie a odstraňovania už vzniknutého zbytočného strachu, nízkej sebadôvery, nezdravých zlozvykov, tendencií či pasivity zo života budúceho zrelého muža v jedinečnom a zdravom spoločenstve mužov, v ktorom sa má posilniť vzťah otca a syna a vytvoriť nový vzťah, ktorý sa nazýva chlapské priateľstvo. Veľa mladých ľudí dnes nevie, ako má vôbec chlapské priateľstvo vyzerať, nenapĺňajú túto potrebu autenticky, a preto čisté priateľstvo podceňujú alebo zostáva povrchným, nemajú sa čoho chytiť, nemajú to v sebe, je problém ho v neprajnom prostredí a pod tlakom okolia udržať rovnako kvalitné, prípadne ho urobiť kvalitnejším a stále zdravým.
Cesta k plnosti muža nie je ľahká a nikto na nej nevie sprevádzať lepšie ako ten, kto si touto cestou už prešiel a stále sa učí byť mužom i otcom. Koľkí muži však dnes toto môžu povedať? Žijeme v dobe s kultúrou, v ktorej sa popiera prirodzenosť, podceňujú sa pravidlá, chýbajú morálne vzory a čas s blízkymi sa vypĺňa hlúposťami.
Rodiaca sa mužskosť túži po naplnení, rozkvete, pozornosti, dôvere a uznaní, inak nezakvitne alebo sa zmení na bodľač. Dospievajúci syn túži obohatiť v detstve naplnený vzťah: otec - syn novým vzťahom: muž - muž, aby prípadné nenaplnenie týchto vzťahov syna nesprevádzalo celý život chronickou túžbou naplniť seba pri vzore iného muža, ale už s erotickým kontextom (čo poznáme ako homosexualitu).
Dobrý otec je v živote syna v správny čas na správnom mieste. Čo pokazil v detstve, môže ešte napraviť v čase synovho dospievania. Ak to neurobí ani vtedy, značí syna a ďalšie generácie (nielen) synov. Aká zodpovednosť!
"Nezáujmom otca k synovi, syn stráca napojenie sa na pravzory mužskosti a otcovstva, ktoré jeho otec v sebe má. Otec predstavuje pre syna archetyp mužskej sily. Pre syna je dôležité vnútorne prijať svojho otca a uznať jeho miesto v rodine a v sebe. Poďakovať mu za všetko, čo mu kedy dal, či nedal a uzmieriť sa s ním na všetkých rovinách. Inak bude syn kráčať svetom neistým krokom. Ak mu niečo stále vnútorne vyčíta, zápasí v myšlienkach s jeho neprijatím alebo krivdami, oslabuje svoju silu. Triešti ju a stáva sa nejednoznačným. Takýto muž môže iba ťažko vykročiť smelo a byť celistvý. Stále sa bude v niečom cítiť odpojený a neuspokojený. Ak bude mať deti, môže im predávať iba to, čo sám od otca dostal. A tu sa otcovi začne cez jeho syna vracať to, čo on sám má voči svojmu otcovi nevyriešené. Syn mu bude iba zrkadliť jeho neúplné postoje. Navyše, bude podvedome kopírovať jeho zvyklosti, partnerské vzorce, správanie sa k ženám, vzťah k peniazom a podobne. Syn, ktorý zmení svoje správanie k otcovi, bez ohľadu na to, ako sa k nemu otec správal, čo mu dal a čo nedal, ozdraví v sebe prapôvodnú silu. Pomôže sebe, svojim budúcim deťom, manželke a aj svojmu otcovi. Prestane preberať horúci zemiak a dávať ho do rúk vlastným deťom. Príde s niečím novým a iným. Vytvorí nové po spracovaní a uzavretí starého. Náš otec nám mohol dať iba to, čo naozaj mal a čo on sám dostal od svojho otca. My sme v danej situácii uvedomelejší, a tak máme väčšiu šancu to v sebe zmeniť." (https://www.cestaksebe.sk)
Záver
Odkiaľ pramení typická neúplnosť muža (metrosexuál, kulturista, fanatik, narcis, zženštilý, agresívny, neasertívny, s nízkym sebavedomím, klamár, závislý, neistý...)? Nemáme mužské vzory alebo ich máme nedostatok a žijeme v prefeminizovanej spoločnosti (muži nechápu dôležitosť svojho pôsobenia a citeľného prejavu seba ako muža, a ženy sa chopili príležitosti prekonať mužov v rôznych oblastiach, vrátane rodinného prostredia).
V ojedinelých prírodných spoločenstvách, ktoré dnes už zrejme len dožívajú, je situácia celkom odlišná. Synovia si v nich z generácie na generáciu vážia svojich otcov (a majú aj za čo) a vôbec predkov. V týchto mužoch avšak majú i skutočnú oporu, stavajú pri nich na kvalitných základoch a je im dopriate tieto základy a neľahkú cestu k vrcholu mužskosti a poznania života aj kvalitne spoznať). Žena plne rešpektuje dôležitosť a postavenie muža v rodine či v širšej komunite. Dokonca ani v matriarchálnych spoločenstvách nie sú dominantné ženy. Ony skôr dohliadajú na to, aby sa minimalizovali boje a rozhodovalo sa spoločne.
Tak či onak, nie je dôvod k sebaľútosti. Vždy si môžeme vybrať, ako zareagujeme, hoci sme nemali vzory, môžeme si svoje vzory vyberať a nepreberať ich slepo.
Muž je prirodzene opatrný, nedôverčivý, súťaživý, potrebuje čas získať si dôveru, učiť sa byť otvorený. Otvárať sa začne len ten muž, ktorého správanie sa neposudzuje a netlačí sa na to, aby sa otváral.
Na čom môže stavať muž, ktorý
odmieta prevziať zodpovednosť za svoje činy, z osobných neúspechov viní
ostatných, nedodrží slovo, robí len to, čo mu prináša prospech? Môže byť vedený
k poznaniu, ale kedy bude pripravený duševne a duchovne rásť a akú cestu rastu
si zvolí, vie len on sám. Krátka cesta ani rýchlokurz to nikdy nebude. Dôležité
je nechať sa viesť tými správnymi mužmi i tou Najvyššou silou.