Potreba duchovného spojenia

Viera, že nie sme tak celkom na vrchole potravinového reťazca, v existenciu niečoho, čo nás presahuje, niečo dokonalé mimo nášho bytia, pestovanie pokory, ako aj uvedomovanie si svojej pominuteľnosti i toho, že nie všetko máme vo svojich rukách, môžu byť pre nás len a len prínosné. Spiritualita prináša pocit napojenia na niečo väčšie, než je spoliehať sa na vlastné sily a schopnosti, poskytuje nám pocit komfortu, že nie sme sami, na pleciach ktorých leží ťarcha sveta. Učíme sa pokore, viere, nádeji, láske a odovzdanosti. Spiritualita nás vedie k presvedčeniu, že život a stvorenie niekam smeruje. Ponúka spôsoby, ako pochopiť utrpenie. Dáva zmysel tomu, čo by sa inak zdalo byť nezmyselné a márne.

Príroda

Nekonečný zdroj nádhery a otázok, ktoré nepotrebujú odpoveď. Priestor, kde načerpám a spojím sa s vyššou mocou. Pobyt v prírode upokojí rozbúrené vnútro a zamestná väčšinu zmyslov. V prírode sa lepšie hľadajú odpovede a rýchlejšie sa chápu súvislosti. Možno je to tým, že až obklopený samoregulačnou silou prírody, v jej tichu a zamestnaním takmer všetkých zmyslov dokážem lepšie pracovať so svojimi myšlienkami, prípadne mnohé z nich pustiť. Veď niekedy stačí premýšľať menej a nie je mojou povinnosťou všetko riešiť či všetkému rozumieť. Aby môj život dostal správny smer, musím bojovať a kŕmiť dušu tým, čo naozaj potrebuje. Oslobodiť sa od všetkého, čo ma spútava, znamená chcieť neustále obnovovať vnútorný pokoj a harmóniu. Splynúť s vyšším poslaním znamená zbaviť sa zbytočného strachu a beznádeje. Príroda mi mnohé názorne ukazuje a ja sa môžem učiť pracovitosti, trpezlivosti, bojovnosti, odovzdanosti, vytrvalosti, prijímať nadelenie a predstúpiť pred svet v plnej sile a kráse, až príde môj čas (vnútorne dozriem), aby som mohol chrániť slabších, pomáhal im vstať. I ja potrebujem pravidlá, aby som prežil a skrotil seba.

Polemiky s Vyššou mocou

Rozprávať sa, pohádať sa, polemizovať, nechápať, ale tiež aj poďakovať za nové ráno, za akýkoľvek úspech a za iných je dynamický vzťah s niekým, koho som v pokore uznal za toho, kto ma smeruje a presahuje zároveň. Pri ňom som nielen že niekde inde ako v strede vesmíru, ale túžim tiež milovať a odpúšťať (sebe i ostatným), poznať seba, aby som mohol byť lepším človekom, učím sa chápať utrpenie, byť nadčasový, mať vieru, nádej a lásku bez ohľadu na prekážky. Slovami istého muža: "Čím som úprimnejší k sebe, tým som bližšie k Bohu." Dôležité je pochopiť veľkosť daru byť tu pre iných a veľkosť poznania pravej lásky. Človek nie je účelom sám osebe, ale je nástrojom k zachovaniu a zdokonaľovaniu sveta takého, aký ho chce mať jeho Stvoriteľ a Hýbateľ. Keďže dal človekovi slobodnú vôľu, musel do sŕdc niektorých ľudí vložiť aj dar poznania pravej (nezištnej, obetujúcej sa) lásky bez podmienok a (niekedy až transcendentálnu) radosť z nej, aby svet neovládla temnota. Boh s ľuďmi nehrá šachovú hru a neteší sa z ich bolesti. Boh necháva človeka cítiť sa bezmocne a v nechápavosti, aby ešte viac túžil šíriť lásku a spoliehal sa na neho. Boh necháva človeka padnúť, aby sa z neho mohla zrodiť iná bytosť, bytosť hodna titulu budúceho anjela. Viera otvorená (vlastným potrebám, vede, inému názoru, človeku...), prekontemplovaná, spájaná s realitou bytia je dobrým nástrojom osobnostného rastu. 

Úloha

Uvažujeme nad tým, koho/čo skutočne uznávame ako toho/to, kto/čo nás presahuje, komu/čomu môžeme odovzdať to, s čím si sami nevieme dať rady, náš nepokoj, stres, komplikovanú povahu, životné omyly, problémy, závislosti, ale i tých, ktorých milujeme.

Je nejaký človek, ktorý ma bezvýhradne prijíma takého, aký som, odpúšťa mi moje omyly, toleruje moje chyby a za nič ma nepotrebuje trestať? Nachádzam útechu v niečom, čo ma presahuje? Som ochotný sa motivovať príkladom či životom nadprirodzenej bytosti? Ak som členom nejakej náboženskej skupiny, som schopný prijať ju so všetkými pravidlami alebo ma irituje to, že nie je podľa mojich predstáv, kvôli čomu sa z nej vyčleňujem rôznym spôsobom? Som ochotný byť ja tým, kto bude aktívne prispievať k šíreniu dobra a takého obrazu náboženskej skupiny, aký tvoril a odovzdával jej zakladateľ (napr. Ježiš)? Som dostatočne pokorný na to, aby som toleroval chyby či nevedomosť iných a odpúšťal im bez toho, aby som utekal, reptal, kritizoval či vyvyšoval sa? Dokážem byť zdravo kritický voči učeniu nejakej cirkvi, náboženskej skupiny, tolerovať pravidlá, zdieľať s niekým postoje a odporúčania, ktoré mi momentálne pripadajú neudržateľné? Ako vyjadrujem svoj nesúhlas? Mám tendenciu sa búriť, lipnúť na svojej pravde, presviedčať niekoho o nej, pozývať k odboju, vzbure, "prilievať olej do ohňa," vyvolávať rozbroje, rozdeľovať? Načerpávam z prírody tak často, ako sa len dá? Myslím na svoju smrť? Čo podľa mňa príde po nej?