Práca s emóciami: hanba

10.11.2017

Hanba je bolestivá emócia, ktorá môže mať príčinu v pocite viny. Vina hovorí: "Urobil som chybu." Hanba hovorí: "Som nanič." "Mňa nemožno mať rád/akceptovať ma/pochopiť ma, lebo som príliš skazený/komplikovaný." "Moja minulosť je tak hrozná, nikdy si nedokážem odpustiť." Zdravý pocit viny dokáže byť pre nás užitočný, pretože nám dá vedieť, keď porušíme náš systém hodnôt/zásad. Hanba je pre nás zničujúca. Živí ju presvedčenie o našej bezcennosti a neschopnosti. Myšlienky o hanbe nie sú založené na faktoch. V skutočnosti sú to mýty.

Keď sme boli deti, možno nám hovorili: "Ty si zlý chlapec! Hanbi sa!" Na rozdiel od jednoduchého: "Nie, nepíšeme po nábytku." Alebo: "Ty zlé škaredé chlapčisko, zase máš mokré nohavice!" namiesto: "Poď, dáme nejaké suché oblečenie." Samozrejme, začali sme veriť tomu, že sme naozaj zlí, zavrhnutia hodní ľudia, tak ako nám vraveli. Hanba mohla byť tiež dôsledkom slovného zhadzovania od rodičov, napríklad: "Ty si tučko!" alebo: "Ty nikdy nebudeš súci na niečo!" Hanba mohla byť tiež výsledkom ľahostajnosti zo strany rodičov, napríklad neúčasť na stužkovej alebo nepochválenie vtedy, keď pochvala mala prísť. Na to, aby sme sa preniesli cez tieto bolesti, budeme možno musieť veľa odpúšťať. Život s hanbou a v hanbe často spôsobuje, že znižujeme svoju hodnotu a hodnotu našich úspechov. Zdá sa nám, že na našich pocitoch, názoroch, potrebách a túžbach nezáleží alebo že nie sú správne či dôležité. Máme pocit, že si nás ľudia nevážia a istotne nedokážeme urobiť nič, čím by sme ich zaujali alebo sami pred sebou zvýšili svoju hodnotu.

Bagatelizujúce slová "iba," "len" sú častou súčasťou nášho slovníka. Hovoríme napríklad: "Získal som iba 90% v teste." Alebo: "Mám len taký malý starší dom a obyčajné auto." Alebo by sme priateľovi povedali: "Zaslúžiš si najväčší kus koláča." Používaním takýchto fráz vravíme - Nie som dôležitý, nezaslúžim si lásku, nie som toho hodný, hanbím sa za to, aký som a čo mám, musím byť najlepší. Nie je lepšie povedať: "To je vynikajúci výsledok!" Alebo: "Môj dom je pohodlný, útulný, a s takýmto autom som spokojný." "Podelíme sa o koláč rovnakým dielom." Práve týmito vetami vyjadrujeme pozitívny a zdravý vzťah k sebe (ktorým neotrasú ani hodnotenia iných).

Hanba nám dáva falošný pocit bezpečia. Stavia okolo nás múr, ktorý nikto nedokáže preraziť a nikomu nedovolí vidieť naše skutočné JA. Stáva sa naším komfortným priateľom - priateľom, ktorý zabráni iným vstúpiť do nášho života. Zasahuje nás príliš hlboko, preto sa potrebujeme naučiť prijať našu hodnotu, omylnosť, jedinečnosť.

Ak sme vyrastali v dysfunkčnej rodine, cítili sme hanbu, keď sa rodič správal zvláštne, a to najmä pred našimi priateľmi. Podobne sme cítili hanbu, ak sme sa obliekali a stravovali ináč ako ostatné deti. Možno boli naši rodičia chudobní, prostí a hanbili sme sa za nich alebo za ich správanie. To mohol byť začiatok našich pocitov hanby a vnútorných konfliktov, ktoré sme potláčali.

Hoci vyjadrujeme hanbu otvorene (vedome či nevedome), naďalej narastá v našom vnútri. Môže byť ťažké udržať si priateľstvo. Kto by chcel byť s niekým, kto je permanentne negatívny? Máme sa radi čoraz menej, tak ako môžeme mať radi ešte niekoho iného? Na iných ľuďoch sme často závislí, čím ešte viac znižujeme svoju hodnotu. Chceme byť dokonalí a nevieme prijať svoju nedokonalosť. Nechceme uveriť tomu, že každý robí chyby.

Úloha

Pomáha priznanie pocitu hanby. Skrývaná hanba nám môže brániť v procese uzdravovania sa. Budeme pokračovať v odmietaní seba a ostatných, až pokiaľ sa nezačneme skutočne zaoberať vlastnou prirodzenosťou, jedinečnou podstatou. Musíme byť ochotní prijímať samých seba každý deň, a nesmieme sa nechať odradiť od prípadných neúspechov a sklamaní. Tešíme sa z pozitív a učíme sa prijímať to, že konáme najlepšie, ako vieme, nech už výsledok bude akýkoľvek.

Ako aj v iných prípadoch, aj tu sa môžeme spoliehať na Vyššiu silu a na to, že ona násmiluje a prijíma bez ohľadu na to, akí sme. Dozvedáme sa, že je v poriadku robiť chyby. Prijímame fakt, že minulosť je za nami a nemôžeme ju zmeniť. Vždy žijeme pre dnešok.

Naše sebahodnotenie sa mení, nachádzame nové sebavedomie a sebaúctu. Prvýkrát po mnohých rokoch sa učíme ceniť si samých seba. Spoznávame novú slobodu a nový pocit šťastia. Prestaneme ľutovať svoju minulosť alebo si priať zatvoriť za ňou dvere. Všímame si hlavne pozitíva, sme úprimní k sebe i k skupine, začneme veriť, že to zlé raz pominie a usilujeme sa zmeniť svoj doterajší negatívny či benevolentný prístup k hodnotám.

Každá osobná zmena si bude vyžadovať naše plné nasadenie, aktívnu snahu a nie raz i obetu. Pozorne počúvame príbehy (o emočných ťažkostiach) a inšpirujeme sa bojmi ostatných členov skupiny (o ich novom spôsobe života). Časom spontánne meníme svoj doterajší postoj nielen k pocitu hanby. Všetky svoje problémy nevyriešime hneď ani naraz, ale naša bolesť sa môže zmenšiť a náš život sa môže skvalitniť, uberať sa inam.

Za čo všetko som sa hanbil ako dieťa a za čo všetko sa hanbím dnes? Ako ma vidia iní ľudia a ako sa vnímam ja sám? Za ktorých blízkych som sa v živote hanbil a čo pre mňa skutočne znamenali/znamenajú? Mám sa rád? Ak sa nemám rád, tak pre aké dôvody?