Práca s emóciami: hnev

Hnev je základná emócia vyjadrená nespokojnosťou, nepriateľstvom, rozhorčením alebo rozčúlením. Je smerovaná voči niekomu alebo niečomu. Synonymami slova hnev sú zúrivosť, zlosť, podráždenosť, zloprajnosť, zatrpknutosť, rozhorčenie.

Pre niektorých je vyjadriť pocity hnevu veľmi náročné. Iní dokážu svoj hnev prejavovať s rôznou intenzitou a rôzne často. Depresie, vysoký krvný tlak, bolesti hlavy, žalúdočné vredy a nespavosť sú niektoré z fyzických následkov nevhodne spracovávaných situácií, ktoré vyvolávajú pocity hnevu.

Po vyjadrení hnevu (vedomá alebo podvedomá zúrivosť, nepriateľstvo) sa často necítime so sebou dobre, cítime sa vyčerpane a trpia aj naše osobné či pracovné vzťahy s inými (hlavne, ak sme nahnevaní často). Hnevom ukazujeme, že nezvládame rôzne životné situácie a možno ani nepestujeme pozitívny vzťah k sebe samému (sebaúcta).

Ako deťom nám nebolo dovolené prejavovať hnev. V snahe zapáčiť sa dospelým okolo, sme sa naučili potláčať ho, nevyjadrovať ho otvorene, a tým sa vyhnúť kritike. Po nejakom čase sme už možno hnev, ktorý sa v nás hromadil, vedome ani nevnímali. Naučili sme sa popierať ho. Tým, že možno i dnes pocit hnevu otvorene neprejavíme, potlačíme ho, on v našom vnútri narastá. Dôsledkom toho môže vzniknúť duševná nepohoda navonok neznámeho pôvodu alebo aj zdravotné problémy. Ak sa pocitmi hnevu adekvátne nezaoberáme, môžeme prepadnúť užívaniu návykových látok alebo chorobnej chuti do jedla. Nevyriešený hnev môže narásť do bodu, kedy sa stávame "bombou" a emočne explodujeme.

Úloha

Pomáhame si objaviť pôvod nášho hnevu, učíme sa pomenovať ho, ako aj vyjadrovať emócie vhodným a zdravým spôsobom. Nad svojím hnevom sme často bezmocní, ale príkladom a podporou iných sa ho učíme zvládať. Úlohou je poznať svoje pocity a pracovať na sebe, aby sme zvládali kritické situácie bez ubližovania sebe a iným ľuďom. Učíme sa pracovať s frustráciou, prijímať veci, ktoré nedokážeme zmeniť a vážiť si samých seba.

Sme nahnevaní alebo zranení? Uvedomujeme si, ako sa skutočne cítime. Rastie naša viera, sebadôvera, vnútorná sila pri riešení konkrétnych situácií a tiež sebaúcta a odvaha. Dokážeme po prvýkrát zvládať situácie, ktoré nás predtým vyvádzali z rovnováhy.

Pocity nám pomáhajú rozpoznať, kedy potrebujeme konať alebo reagovať na situáciu pre naše vlastné dobro.

Usilujeme sa najprv svoj hnev precítiť, ale bez toho, aby nás ovládal či spútaval dlhšiu dobu. Mnohým z nás pomôže, ak to všetko, čo je v nás, niekomu prerozprávame, opíšeme. Pri spúšťači hnevu nikdy nereagujeme skôr, ako stihneme zistiť, čo sa v nás vlastne deje. Prevezmeme zodpovednosť za svoje pocity, neodmietneme ich, ani ich nepotlačíme.

Naučíme sa, že nie hnev je problém, ale problémom môže byť to, ako spracovávame túto emóciu, neuvedomovanie si toho, čo je za tými skľučujúcimi stavmi či neadekvátnymi reakciami, ktoré strpčujú život nám i ostatným. Ak im nebudeme venovať pozornosť, môžu viesť naše nahnevané a zranené vnútro k deštruktívnemu správaniu. Ak sa nimi budeme zaoberať a vhodne ich vyjadríme, môžu nám pomôcť lepšie sa cítiť sami so sebou (poznať seba a pracovať so sebou). Výsledkom bude tiež zlepšenie vzájomných vzťahov s ostatnými. Neoceniteľným darom pokoja, ktorý vidíme na druhých, a o ktorom čítame, sa aj pre nás stane skutočnosťou.

Pri deštruktívnom hneve si môžeme povedať STOP a vedome nasmerovať pozornosť na niečo iné, pozitívne, použiť techniky predýchavania, upokojenia sa pri pripomenutí si vlastnej nedokonalosti a schopnosti niekoho zraniť nie vždy len nechtiac...

Čo ma vyvádza z rovnováhy? Kedy reagujem neadekvátne? Ak cítim, že je to potrebné zmeniť, aby som sa stal vnútorne slobodnejším, vyrovnanejším..., ako by som to mohol urobiť v konkrétnych prípadoch?