Práca s emóciami: smútok

10.11.2017

Ak v živote zažívame stratu a sme bezmocní ju zvrátiť alebo zmeniť, činí nás to smutných.

Situácie, ktoré vytvárajú tento zničujúci pocit straty sú rôznorodé. Príčinou smútku môže byť smrť milovanej bytosti i mnoho ďalších situácií, ktoré vyvolávajú tieto emócie a nevzťahujú sa k smrti. Patrí k nim pocit straty spôsobený neplodnosťou, rozvodom, nezamestnanosťou, odchodom do dôchodku, odchodom dieťaťa z domu, sťahovaním. Smútok tiež vyvoláva nezdar, sklamanie, nenaplnenie potrieb, vážne ochorenie a všetko, pri čom si uvedomujeme, že prichádzame o naše sny ohľadne milovaného človeka alebo nás samých. Dokonca aj niečo také pozitívne, ako je nástup do nového zamestnania, svadba, alebo osobnostný rast prostredníctvom spoločných stretnutí OrareM môže vyvolať pocity smútku. I napriek tomu, že sú nová práca, manželstvo alebo ďalšie pozitívne zmeny vítané, znamenajú koniec niektorej časti nášho života, ktorú sme doteraz poznali. Smútok sprevádza strach z niečoho nového, doteraz nepoznaného, strach z vlastných reakcií, reakcií iných i z nenaplnenia očakávaní. Vieme, že takéto chvíle by nás mali robiť viac šťastných ako smutných, a pocity žiaľu a smútku sú mätúce.

Uniesť zmenu a stratu je ťažké, pretože sme inej osobe alebo veci prikladali veľkú dôležitosť. Môže sa to diať podvedome, a vtedy sme prekvapení hĺbkou nášho smútku.

Ak sme niekomu alebo niečomu prikladali veľkú emocionálnu hodnotu, investovali sme do toho vzťahu čas a energiu. Zúžili sme naše JA iba na to, čo nám chýba. Ak sa vzťah zmenil alebo nie sme viac schopní stotožniť naše JA s tým, kde žijeme alebo pracujeme, alebo s tým, čo vlastníme, cítime, akoby časť nášho JA bola vytrhnutá. Naša identita, spôsob, ako sa poznáme a vnímame, bol narušený. Smútenie nám pomáha znovu všetko prehodnotiť a opäť nadobudnúť pocit celistvosti.

Smútok by mal byť o liečení; o tom, aby sme sa stali opäť silní a celiství.
Smútenie môže byť veľmi bolestivé a desivé. Vo všeobecnosti sa skladá z viacerých fáz, ktoré sa pohybujú od šoku a zmätku až po znovuzískanie vnútornej rovnováhy. Celý proces je často chaotický, ako sa pohybujeme dopredu a späť cez jednotlivé fázy.

Niekedy sa zdá, že necítime nič, iba hnev voči osobe alebo situácii, kvôli ktorej smútime. Môžeme byť vydesení a hanbiť sa za náš hnev. Chvíľami necítime nič, len smútok a nemáme žiadny smer, ale naše pocity sú súčasťou prijatia danej straty a dávajú jej určitý zmysel.
Bez ohľadu na to, aké bolestné to môže byť, najlepší spôsob, ako smútiť, je dovoliť, aby sme svoje pocity precítili naplno. Potrebujeme prijať naše pocity tak, že nie sú ani dobré ani zlé.

Precítiťbolesť je dôležitou súčasťou prekonania smútku.

Neexistuje žiadny časový harmonogram na prekonanie smútku. Trvá to tak dlho, ako je potrebné a cesta je u každého veľmi individuálna. Niektorým ľuďom trvá roky, kým vyriešia svoje pocity alebo sa cez ne prenesú. I tak však časť nášho pokoja má prameniť zo schopnosti prijať aj nevyriešené problémy. Stratu neprekonávame, nepotláčame, ale učíme sa s ňou žiť - hoci sme stratili plánovanú budúcnosť, pôvodné predstavy sa zrútili, ale prichádza nový plán a nová budúcnosť. Tým, ako si utvárame nové a pozitívne postoje k našej neočakávanej budúcnosti, smútok sa nakoniec premení v nádej.

Úloha

Počas smútku by sme sa mali pokúšať byť neustále otvorení k ostatným (nie sme sami) a obracať sa aj na Vyššiu silu s prosbou o pomoc a vedenie, odovzdať jej svoj smútok či bezradnosť, strach. Smútok je súčasť života.

Alternatívou k zvládnutiu nášho smútku môže byť potláčanie svojich pocitov nezdravým spôsobom. Preto je dobré viesť si denník s inventárom pocitov viažucich sa na rôzne životné situácie či zmeny.

Dostať svoje pocity na papier a tým i z našej mysle, nám môže pomôcť napísať list tým, ktorí sú zaangažovaní v danej udalosti. Ak je list adresovaným mŕtvym, nemôžeme ho doručiť, ale ťažíme už zo samotného aktu písania. Pomáha nám to vložiť tieto smutné pocity do slov a naša myseľ sa upokojí.
V čase smútku je fajn viesť rozhovory so sponzorom alebo chodiť na extra mítingy. Hoci v skupine prichádzame na iné myšlienky, učíme sa od iných, ako oni zvládajú svoj smútok, musíme si dať pozor na to, aby sme príliš neodpútavali pozornosť od seba, nesústreďovali ju na iných a nezačali intenzívne prežívať bolesti iných ľudí, nemali nutkanie sa príliš angažovať, radiť či preberať zodpovednosť za ich pocity, činy atď.

Zármutok a pocit prázdnoty sa v skupine časom zmenší, už nebude taký desivý ani mimo kontroly a uvoľní cestu uzdraveniu. Tým, že sme ochotní precítiť svoje pocity, usilovať sa o odpustenie sebe samým alebo druhým a využiť pomoc Sily väčšej, ako sme my sami, sa smútok postupne premení na nové poznanie a nádej. A raz budeme aj my schopní pomáhať ostatným, keď sa ocitnú uväznení v smútku.

Prežívam smútok v zmysle liečenia straty a v rámci procesu znovuzískania svojho života s novou hĺbkou a hodnotami..., alebo je môj smútok skľučujúci, uväzňujúci, nezmyselný, nekonečný, uvrhujúci do beznádeje...? Delím sa so svojím smútkom? Ak áno, aký má toto delenie dopad na mňa a na poslucháča? Ak nie, prečo to nerobím?