Čo nám mužom chýba?

Mnohí z nás mužov, hoci sme už dospelí, stále nie sme pripravení viesť, stále čakáme, hľadáme v iných mužoch chýbajúcu a zrejme potrebnú verziu svojho otca a cez to i chýbajúce kúsky muža ako takého, kúsky seba.

Mužovi zvyčajne chýba to, čo nemá alebo čo nezažil. Otázne je, či by mu to bolo na osoh, alebo nie, či bez toho prežije, alebo ho to diskvalifikuje, sťaží mu to existenciu so samým sebou i vzťahovú realitu. A toto je ten prípad, kedy chýbajúci, vzdialený, direktívny alebo slabý otec môže byť jednou z príčin chybujúcich synov, životom sa potulujúcich mužov, individualistov, karieristov, mužov naplnených strachom alebo s nenaplneným životom napriek mnohým úspechom.

AKÝ OTEC NÁM MUŽOM NAJČASTEJŠIE CHÝBA?

Prísnejší otec, ktorému nie je jedno, čo robím, po akej ceste kráčam, aké návyky si ako muž osvojujem.

Všímavejší otec, ktorý by sa viac zaujímal o môj vnútorný svet, vnútorné boje, pocity.

Spravodlivejší otec, ktorý najskôr preveruje, spája si súvislosti a potom vynáša rozsudok.

Riskujúcejší, ale zato uvedomelý otec, ktorý si na konkrétnu vec vyberie práve mňa, hoci s vedomím, že to možno prvýkrát nezvládnem alebo pokazím.

Otec nezraňujúci nepremyslenými výrokmi zo zvyku, z nevedomosti, kvôli temperamentu, únave či nervozite.

Otec, ktorý vie, kedy je čas dať mi svoju plnú dôveru, otec, ktorý ma vie chrániť, ale i pustiť.

Otec s individuálnejším prístupom, ktorý nemusí porovnávať medzi svojimi synmi, vie oceniť aj syna nie celkom podľa jeho predstáv a tešiť sa z neho i z jeho aktivít.

Otec, ktorý mi nikdy a ničím nedá najavo, že má/mal o mne iné predstavy a mení nie mňa, ale svoje predstavy o mne, aby ma mohol viac milovať, chápať a úprimnejšie podporovať.

Nezávislejší, vnútorne slobodnejší otec, ktorý si stojí za svojím názorom pred ženou a nehanbí sa zaň ani pred kolektívom.

Sebavedomejší otec, ktorý sa nemusí posmeľovať alkoholom a prispôsobovať sa partii v nezrelom správaní.

Otec, ktorý nechráni svoj svet predo mnou alebo mňa pred jeho svetom, neuzatvára sa predo mnou.

Otec vyžadujúci disciplínu, poriadok, zodpovednosť, kvalitu vzťahov, hoci mi ako jeho synovi viac vyhovuje utiekanie sa k milosrdnému a nenáročnému srdcu mamy.

Otec, ktorý sa nebojí pomenovať svoje chyby a naprávať ich.

Otec, ktorý má pri mojej výchove jasné ciele, ale ktorý si zároveň plne uvedomuje, že nie som robot, jeho kópia a rešpektuje moju inakosť, inú cestu, tempo a slobodu na nej.

Otec, ktorý ma namiesto pokarhania či mudrovania radšej povzbudí a rozosmeje, lebo vie, že sa trápim kvôli situácii, v ktorej som alebo do ktorej som sa sám dostal.

Láskavejší otec, ktorý nehľadí len na výkon, ale najmä na rozvoj osobnosti syna a jeho šťastie.

Praktickejší otec, ktorý učí nielen zručnostiam, ale cez skutky vedie k plnosti muža.

Vytrvalejší otec, ktorý chce byť vodcom, hoci mu v ceste stoja prekážky, rozptýlenia, vlastná slabosť, potreba ujsť či izolovať sa.

Počúvajúci otec, ktorý vie, čo ma čaká, disponuje prehľadom o mojich aktuálnych problémoch a túžbach. Otec, ktorý vie, kedy a ako má zasiahnuť.

Otec, ktorý má čas a ktorého neotravujem.

Odpúšťajúci otec, ktorý neživí hnev, krivdu, túžbu po pomste voči tým, ktorí mu ublížili.

Kreatívnejší otec, ktorý vnútorne rastie spolu so synom, je hladný po poznaní, napĺňajúci vždy aktuálne, vekom meniace sa potreby syna vo vzťahu otec - syn.

Otec častejšie ďakujúci a ceniaci si prácu, obetu, pomoc, snahu iných členov rodiny, ale aj priateľov či zamestnancov.

Otec, ktorý si ma zastane pred svetom, no medzi štyrmi očami ma pokarhá, ak je treba a je na to vhodný čas.

Otec, ktorý ma nekarhá neprimerane, lebo vie, aký som a čoho som kedy (ne)schopný.

Otec, ktorý rozlišuje, kedy je čas hier a kedy je čas na tvrdú prácu, zodpovednosť a vážne zamýšľania sa.

Otec, ktorý ma objíme, hoci nerozumie.

Otec, ktorý dáva, ak si to zaslúžim, ale ak padám pod ťarchou, ponáhľa sa postaviť ma na nohy.

Otec, z ktorého nejde strach, ale vzbudzuje rešpekt.

Otec, za ktorého som nemusel byť v detstve zodpovedný, učiť ho a napomínať.

Otec, ktorý si vypočuje aj iný názor, nie je príliš nado mnou, je aj priateľom, nechá si poradiť.

Otec, ktorý sa zaujíma o moje koníčky, pokúša sa ich robiť so mnou alebo ma v nich aspoň podporuje.

Otec, ktorý so mnou vedie rôzne polemiky, rozpráva mi rôzne príbehy, dovolí mi pomáhať mu pri práci alebo len byť s ním.

Otec, ktorý sa vie so mnou učiť do školy, relaxovať i pracovať.

Otec, ktorý mi ukazuje svoj vrúcny a stále napĺňajúci vzťah s jeho otcom.

Otec, ktorý neprikazuje, ale svojím príkladom ukazuje.

Otec, ktorý dokáže pokľaknúť napriek svalnatým ramenám; uznáva, že nie je pánom tvorstva.

Otec, ktorý neklame a ochraňuje slabších.

Otec, ktorý má úctu k životu a chráni svoje zdravie i zdravie členov rodiny.

Otec, ktorý potvrdí moju mužskosť, zdôrazní moment môjho dozretia v mužskosti a predstaví ma svojim priateľom, aby som získal nové skúsenosti, obohatil sa múdrosťou a skúsenosťou iných.

Otec, ktorého nikto predo mnou neponižuje ani ho neočierňuje, hlavne v čase, keď som ešte príliš zraniteľný a neviem si na to vytvoriť vlastný názor, ešte nie je môj vzťah s otcom pevný, stabilný, nie som si ním istý, vďaka čomu môžem cítiť zmätok, neistotu až odpor.

Nech už bol náš otec akýkoľvek, môžeme sa pokúsiť povedať mu, čím pre nás môže byť naďalej. A ak to už nie je možné, nehanbime sa hľadať muža, ktorý by mohol doplniť chýbajúcu časť nášho JA alebo preformovať tú chybujúcu.