Múdrosti predkov

Čo nič nestojí, za nič nestojí.

Kúpiť niečo lacno často znamená, že sa mi to skoro zničí alebo mi to skoro zovšednie. Hlboká múdrosť ale hovorí o vzácnych duchovných veciach, ktoré zaiste nestoja málo. Každý človek by mal mať hlbšie, duchovnejšie ciele, nemal by zabúdať na sebavýchovu a na to, že v každej oblasti života je možné dosiahnuť "vyšší level." To všetko niečo stojí - obetu, trpezlivosť, sebazaprenie, ochotu učiť sa novým veciam, meniť seba a svoje myslenie, prijímať porážku... . Ak sa o niečo usilujem a chcem v tom dosiahnuť vrchol, iného sa musím vzdať. Často nejde o jednu vec, ktorú si musím odoprieť alebo na ktorú mi nezvýši čas. Pre mnohých je jednoduchšie nechať sa strhnúť prúdom, ako trochu popremýšľať nad svojím stavom a možnosťami aspoň čiastočnej nápravy, ktorých realizácia ale bude stáť veľa času, námahy a možno i veľa pádov, nepríjemných pocitov a odlúčení. Najmä moderný muž dnes prichádza o status bojovníka, uchyľuje sa k takej životnej filozofii, ktorá pohládza jeho ego či schvaľuje jeho rozhodnutie nerobiť so svojím stavom nič, uspokojiť sa s tým, aký je.

Pravda oslobodzuje.

Klameme z najrôznejších príčin, ale vždy sme to my, kto klame, väčšinou dobrovoľne. Aké klamstvo je ešte akceptovateľné? Také, ktoré má chrániť nás alebo niekoho iného? Čo je milosrdná lož? Umierajúceho a ťažko chorého ušetríme od bolestivej pravdy. V ostatných prípadoch lož nechráni, hoci to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať. Väčšinou znamená to, že si nie som dostatočne istý sám sebou, nie som dostatočne silný (nechcem byť iný a znášať potupenie, urážky, výsmech, podozrievanie, odstup), mám pocit, že musím pred ostatnými všetko zdôvodňovať alebo sa hanbím za seba a svoje činy. Klamem, lebo nie som silná osobnosť. Chcem byť niekým iným, pretože za to, akým som, sa hanbím. Chcem byť lepší, ako naozaj som, lebo si myslím, že takto ma ľudia príjmu. V tom prípade nechránim seba, ale ubližujem si, pretože lož prijímam ako súčasť svojho života, jej váha je z roka na rok ťažším bremenom, zamotávam sa do siete lží, strácam dôveru priateľov a výsledok ma bolí. Napokon zistím, že menej zraňujúca by bola jedna krutá pravda ako desať lží, ktoré sa ťahali roky. Na jednu lož nadväzuje ďalšia a ja sa strácam sám v sebe. Začal som klamať kvôli tomu, aby som chránil seba. Skončil som ako dobrý stratég, herec, či dokonca manipulátor, ktorý už nevie hovoriť pravdu. Možno i ako egoista, ktorý si realitu, rôzne okolnosti, udalosti upraví vo svoj prospech, menšiu zodpovednosť, väčšie pohodlie. Čo robím, kým som je aktuálna súčasť mňa ako reálnej a slobodnej bytosti. Mám klamať preto, lebo iní by nepochopili pravdu a mňa v mojej realite a cez nepoznanie súvislostí, mojej osobnosti a života by mi ublížili? Budiš! Klamstvom ale neublížim človekovi, ktorému na mne nezáleží, ktorý mňa a rôzne súvislosti poznať nechce. Jednoznačne ale každé klamstvo zanecháva škvrnu na mojej duši. Je ako ťažký náklad, ktorý mi bráni posúvať sa dopredu. Hovoriť pravdu neznamená násilne odkrývať intímne záležitosti. Byť čestný a úprimný, skutočne chrániť seba znamená využiť právo povedať "nie" alebo "nechcem." Mám právo mlčať.

Je ťažké dívať sa na ľudí, ktorí pošliapali po hodnotách a "rastú" vďaka bolesti spôsobovanej iným ľuďom, prípadne žijú len pre pôžitok. Osobnostné trosky (ktoré nemajú radi samých seba) a rôznym spôsobom zvrátené bytosti, ktoré milujú svoje pomýlenie. Prispel k tomu i sebaklam, iné klamstvá a možnosť skrývať sa, predstierať niečo vo virtualite (samozrejme i zneužívaná sloboda, právo človeka takmer na všetko - on však musí zostať nedotknuteľný).

Už nie jeden homosexuál mi povedal, že lož spútava, ale ako niekomu povedať, že som gay, ale nie som taký gay, akých pozná, o akých vie, nebudem ho ničím ohrozovať, nebude sa musieť za mňa hanbiť, ba dokonca s ním nepotrebujem rozoberať svoje erotické predstavy. Alebo ako na četoch vystupovať pod vlastnou fotkou a so skutočne svojimi názormi, keď takého, aký som, ma na dlho nikto neprijal, a bolo ich už niekoľko stovák? Chlapi túžia po kráse a bez fotky so mnou nebude nikto dlho komunikovať. Preto klamem cudzou fotkou a hrám sa na niekoho iného aj postojmi, názormi, aby som nedal najavo, že môj doterajší život stál za nič, že som bez priateľov a túžim, aby sa so mnou porozprával aspoň niekto. Ako hovoriť pravdu, keď spätná väzba po vyslovenej pravde sa ma dotkla tak, ako by som dostal kameňom do hlavy?

Neupínať sa na virtuálny svet. Reálny priateľ pozná môj stav, tuší, čím prechádzam a jeho postoj ku mne sa nemení. Rieši to so mnou iba vtedy, ak to chcem ja sám. Ostatní sú len zvedaví a ja nemám povinnosť ukojiť ich zvedavosť. A hoci by to malo znieť ako priznanie, mám právo sa k svojmu intímnemu životu nevyjadrovať. Už keď chcem byť na niečo hrdý, môžem byť hrdý na to, akým som mužom, nie na to, že som homosexuálom. Každý človek by mal byť hrdý na svoju osobnosť, jej prezentáciu a chuť zdokonaľovať sa. Každý, kto ma akýmkoľvek spôsobom tlačí k zemi, dáva mi pocítiť, že som menejcenný alebo čudák (kvôli tomu, ako vyzerám alebo kým som), nie je hodný mojej pozornosti ani môjho smútku... a už vôbec by mi nemal stáť za to, aby som kvôli nemu klamal, ponižoval sa, a tak postupne strácal seba.

Človek, ktorý nevidí pravdu o sebe samom, nechce v pravde premýšľať o svojich zraneniach, toho úprimnosť viac zmätie ako pozdvihne. Ten, ktorý pravdu pozná, často upadá do depresií, lebo nevidí východisko. A pritom stačí premýšľať o svojom vnútornom svete a živote s pokojom, bojovať s vierou, nádejou a láskou v srdci, pretože ani jedno zranenie v živote nie je skôr či neskôr, krok za krokom nemožné zreparovať. Klamstvo akéhokoľvek druhu pre akýkoľvek dôvod ale nepomáha uzdravovať. "Pomáha" iba ďalej zneisťovať, živiť plané nádeje a ničiť. Čo teda robiť? NIKDY NEKLAMAŤ, ale dôsledne si vyberať adresáta často chúlostivej, nepríjemnej či kontroverznej pravdy, svojich skutočných pocitov. Byť silný, pretože i môj svet je dôležitý a nikomu predsa nedovolím, aby ma menil k horšiemu alebo po mne šliapal. Musím si však dávať pozor na to, aby som bol dostatočne sebakritickým, chcel sa meniť sám od seba, ak je to žiaduce a bol vnútorne nastavený tak, aby sa ľudia v mojej prítomnosti naozaj cítili dobre a nemuseli mi "otvárať oči." Mal by som si trpezlivo hľadať reálneho priateľa, brata a mať ho rád tak vrúcne, ako to len dokážem, byť tu vždy pre neho bez ohľadu na to, koľko ľudí pred ním tu nebolo pre mňa. Pretože môcť byť pred niekým sám sebou je ten najkrajší dar, aký som mohol v živote dostať (Kristián, 30 rokov).