Odovzdanie sa


Ciele:

Odovzdať sa do starostlivosti a vôle Božej, sily vesmíru, ducha prírody, vyššej moci, vyššieho zámeru, dôverovať mu, nasledovať ho.

Oslobodiť sa od toho, čo nás spútava, robí nás neslobodnými, nenaplnenými, nešťastnými.

Odhaliť a vzdať sa obrany doterajšieho spôsobu myslenia a života, chcieť prekonávať prekážky alebo doterajšiu benevolenciu či odpor k zmene, ktorých sme sa pridŕžali, či už vedome alebo nevedome, úmyselne alebo neúmyselne.

Zanechať staré, otvoriť sa novému.

Čo je odovzdanie sa

Odovzdanie môžeme chápať v dvoch rovinách. Vo všeobecnosti každý človek túži po vnútornom pokoji, oslobodení ducha/mysle cez jej transformáciu. Pre homosexuálnu osobu, navyše, ak sa rozhodla nepraktizovať svoju homosexualitu, je odovzdanie homosexuálneho myslenia, prejavov a praxe kľúčovým krokom k tomu, aby ďalšie jej smerovanie nebolo o pochybnostiach, nerozhodnosti, trápení sa nad neustálym zlyhávaním, zameraní sa na pocit krivdy, o pocite neúplnosti, spútania. Človek musí byť vnútorne pripravený (disponovať pravým poznaním, zaujať správny postoj, byť vhodne motivovaný) a byť si istý tým, prečo chce homosexualitu ako takú akceptovať a zároveň odovzdať, nenechať sa ňou pohltiť (v pozitívnom i negatívnom zmysle). Muž s homosexuálnou praxou ju bude pestovať dovtedy, kým sa jej vedome "nevzdá" (to neznamená, že poprie sexuálnu preferenciu). Psychika môže začleniť homosexualitu do inak citovo zdravého života. Mnohé skúsenosti a pocity neovplyvníme, no mnohé sú o upevňovaní opakovanou praxou. Sme to, čo robíme.

Bez odovzdania sa je možné, aby bol muž citovo zrelý, žijúci podľa princípov maskulinity, autenticity a potreby naplnenia, a hoci už k mužom necíti to, čo predtým, zostáva v danom spôsobe života (zo zvyku, zotrvačnosti, z presvedčenia alebo preto, že už nevie žiť inak).

Odovzdanie sa je akoby spečatením predošlých troch princípov rastu: rozvoja mužskosti, emocionálnej autenticity a naplnenia skutočných potrieb.

Odovzdanie sa možno viac pochopíme cez definíciu toho, čo ním nie je. Nie je to vzdor, odboj, odpor či potláčanie niečoho. Nie je to celkom ani sebakontrola či sebaovládanie. Nie je to krutá obeta či prísaha nikdy to už neurobiť (čokoľvek "to" je). Nie je to podľahnutie niečomu novému ani zriekanie sa starého v stave vnútornej nepripravenosti a bez "náhrady" avšak teraz už autentického a perspektívneho čerpania (hoci je osožné, ak sa niekto zrieka búrlivo vyjadrovaného odporu, odkontroluje si svoje emócie, prestane sa brániť či držať sa odhodlania zotrvať v tom, čo ho v skutočnosti nenapĺňa, môže ho premôcť návyk, bolesť a strach niečo meniť).

Odovzdanie sa znamená:

- spontánne, uvážene a slobodne nechať "veci" odísť s pokojom v srdci (nie splašene alebo pod tlakom niečoho).

- voľbu odblokovať v sebe špecifické prekážky - všetko, čo nás spútava a bolí. Jedná sa o rozhodnutie zasahujúce mentálnu, emocionálnu a spirituálnu oblasť, cez ktoré odovzdávame prekážky Bohu (Duchu, vyššej moci) v duchu pokornej dôvery, múdrosti, sily a dobroty prozreteľnej moci.

- odovzdať svoju vôľu a jej podrobenie Bohu/vyššiemu dobru. To je základná skúsenosť - skúsenosť predkladania svojich potrieb a túžob s dôverou niekomu, kto má moc, aby sme o sebe neuvažovali ako o tých najvyšších, najnezávislejších, najneomylnejších, najdokonalejších alebo i najzranenejších, najukrivdenejších.

- žiť pre niečo ušľachtilejšie ako osobné sebecké potešenie.

- nahradiť odpor prijatím pravdy o sebe a otvoriť sa zmene, potláčanie niečoho, vzdor, obranu, rolu obete nahradiť pokorou, poslušnosťou, uvedomelosťou, cieľavedomosťou, hrdosťou a vytrvalosťou vnútorne zrelého človeka.

Kritickým krokom je vzdať sa ilúzie kontroly (zdania, že všetko ovládam, prekonám či zvládam sám) v priebehu odovzdania osobného smerovania do rúk Najvyššieho.

S cieľom rozvíjať mužskú identitu, nadobudnúť/upevniť spojenie so svetom mužov, sme museli odovzdať náš strach z heterosexuálnych mužov, naše predsudky a obranné postoje/formy správania voči nim.

S cieľom rozvíjať autentickosť v našom citovom živote a vo vzťahoch s ostatnými, sme museli odovzdať hanbu, utajovanie pravdy, izoláciu, pasivitu a identitu obetí.

Na naplnenie skutočnej potreby sme museli odovzdať neochotu alebo pocit neschopnosti uspokojiť naše základné potreby pre uistenie, pozornosť, spojenie a otvorenie sa konštruktívnym riešeniam problémov, uzdravujúcemu prístupu k nim.

Budovať niečo nové a úspešne to vybudovať nie je možné neprehodnotením toho starého a dostatočne nenapĺňajúceho (mohli sme sa cítiť nepohodlne, ohrozene, nehodne, slabo, spútane). Je potrebné odovzdať všetko, čo bráni vnútornému rastu alebo ho nepodporuje. S niečím môžeme "seknúť" okamžite, opúšťanie iného, nahrádzanie iným nám môže trvať mesiace až roky (a bude to výrazne závisieť od nášho úspechu dosahovaním čiastkových cieľov, pocitu zvyšujúcej sa vnútornej pohody, emocionálnej stability, ktoré dodajú silu a odvahu odovzdávať ďalšie a ďalšie nevhodné zvyky, návyky a vzorce správania).

Budovať niečo znamená vytvoriť priestor pre prijatie nového (vybudovať nového človeka). Vyžaduje si to disponovať pravým poznaním, mať víziu, správny prístup, zachovávať postupnosť, osvojiť si zdravú sebakritiku (dosiahnuť rovnováhu) a naplno sa otvoriť pre zmenu v nádeji (úprimne sa potešiť akejkoľvek zmene, nie aplikovať nutkavé správanie pri jednom smerovaní na iné; napr. od nutkavého hľadania sexuálneho objektu alebo partnera prejsť do stavu čo najrýchlejšej osobnej premeny - do roka a do dňa sa komplexne zmeniť, oženiť sa a mať rodinu). Môže byť nevhodné vytýčiť si jeden a navyše unáhlený (zvyčajne vysoký bez vnútornej pripravenosti, netrpezlivosti, neochote zachovať postupnosť atď.) cieľ a prahnúť po ňom. Môže byť na škodu prestať vidieť (pre bolesť zatvrdnúť, nechať sa ovládať smútkom, beznádejou, krivdou, žiadostivosťou, strachom, opakovaním nevhodného strácať pokoru, nechať silnieť pýchu a vnútornú slepotu), tešiť sa či znovu vytvárať svoje JA z maličkostí. Máme totiž tendenciu sa splašiť; rýchlo konať, aby vnútorná nepohoda čo najskôr skončila. Tak, ako sa rýchlo nadchneme, aj rýchlo vyhasneme - trpíme emocionálnymi výkyvmi a skresleným pohľadom na vec (niekedy je to naivita, inokedy obrana, spurnosť, podľahnutie ponúkanej forme uspokojenia potreby, nesprávna životná filozofia alebo zlý odhad). Možno sme si len vedomí toho, že nájsť adekvátnu pomoc, podporu a vedenie nie je v tomto prípade jednoduché alebo jednoducho nevieme ako na to. Musíme si uvedomiť, že do aktuálneho vnútorného stavu, obrazu o sebe, o iných i rozpoloženia sme sa dostávali minimálne dve desaťročia a že v ňom primárne nejde o našu inú sexualitu, ale o naše vnímanie seba a ostatných cez perspektívu osobných vzťahových a emocionálnych zranení. I sami sme si osvojili nevhodné postoje, spôsob myslenia, návyky a formy správania sa (vo vnútri cítime chaos, neistotu, ženie nás bolesť z odmietnutia, sme zranení takým spôsobom, akým väčšina mužov nie je a potrebujeme zažiť autentické spojenie so sebou i s inými mužmi). Potrebujeme zmeniť pohľad na svoju homosexualitu a začať za seba odvážne bojovať. Buď sme sa obrnili, alebo príliš sústredili na svoju obranu, prípadne ignorujeme skutočné volanie srdca a vnímame najmä intoleranciu okolia (sme v strehu, ako a kedy sa brániť, ako to uhrať, zakryť pravdu, vypli sme sa emocionálne, aby sme to prežili). Tak či onak, zatiaľ to nie sme my.

Problém emocionálnej premeny súvisí najmä s rodovou hanbou, dvojakým priradením (pripútaním) a problémami v minulých vzťahoch. To všetko narušilo našu schopnosť úspešne spracovávať emocionálne konflikty a traumy (tie sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každého človeka, nielen nás) a posúvať sa ďalej. Máme problém prekonávať negatívne pocitové stavy povznesením sa, vtipom, pozitívnym myslením, chápaním a všímaním si vecí v širších súvislostiach (uvedomovať si, čo s nami robia negatívne pocity a sťažovania sa - poznať situácie alebo si viac všímať momenty a stavy, v ktorých to robíme, naučiť sa kontrolovať, chcieť vyhľadávať pozitívne zážitky a viac sa nimi v mysli zaoberať). Je potrebné chápať pôvod negatívneho a jeho dopady a vedome vyhľadávať pozitívne (v malom a často - avšak nevidieť radosť v tom, čo napokon spôsobuje deštrukciu, ešte väčšie štiepenie ega a závislosť, napr. náhodné sexuálne kontakty, klamstvá, šliapanie po iných a rozohrané hry na všetky strany, ktoré popierajú rast v autentickosti). Niektorí z nás sa staviame do roly obetí, niekedy i manipulujeme a citovo vydierame, vynucujeme si pozornosť ľudí, ktorí o nás prejavia aspoň malý záujem (a páčia sa nám), zasypeme ich emóciami a napokon ich "udusíme" nezdravým pripútaním a nevhodným správaním. Vedome zotrvávame v smútku, v hneve či obavách (strachu), pretože inak máme pocit, že by sme stratili samých seba, prídeme aj o tých ľudí, ktorí sú s nami z ľútosti a pre našu slabosť. Neuvedomujeme si ale, že ak sa nebudeme vedome usilovať premieňať smútok a zúfalstvo na radosť a nádej, hnev na odpustenie, obavy na odvahu, zmätok na sebaistotu, stratíme aj týchto ľudí a nebude existovať nikto, koho by sme "nevysali" alebo dopredu neodpísali (kvôli tomu, že nezodpovedá niečomu, vytvorenému v našej hlave). Ak sa nebudeme usilovať meniť sa emocionálne, prekonávať zakorenené myšlienkové vzorce, nutkavé, návykové formy a prejavy správania, nezískame schopnosť vytvárať a udržať si zdravé vzťahy s inými mužmi, ktoré sú pre nás esenciálne. Vieme, že potrebujeme zažiť vnútorný pokoj a harmóniu. Problém je v tom, ako nájsť správny zdroj tejto "úľavy" a potešenia.

Ak zmeníme myslenie, zmeníme aj svoje životy. Zvykli sme si totiž na taký pohľad na seba a na svet, aký máme a pripadá nám to normálne. Naše myšlienky ale môžu byť toxické a/alebo obsedantné (vtieravé). Toxické myšlienky sú omyly, v ktorých žijeme (samých seba, situácie, vzťahy, svet vidíme negatívne alebo príliš jednostranne). Obsedantné myšlienky znamenajú, že niektoré naše myšlienkové pochody sa zafixovali, sme akoby na ne odkázaní, od nich závislí a vynárajú sa znovu a znovu. Môžu to byť napríklad perfekcionistické presvedčenia alebo očakávania od seba i od iných ľudí, nepoddajnosť a tvrdohlavosť. Existuje 12 hlavných toxických myšlienok, ktoré potrebujeme prekonať, aby sa naše životy mohli výrazne skvalitniť.

Dvanásť toxických myšlienok

1. Sme obete.

Nemôžeme obviňovať iných ľudí alebo okolnosti z našich dlhodobých či aktuálnych problémov. I keby za to mohli, zotrvávať v týchto myšlienkach znamená stagnovať, byť negatívni. Presvedčiť samého seba o tom, že to nebolo a stále nie je v našich rukách, je nesmierne deštruktívne. Za svoju prítomnosť a budúcnosť sme zodpovední my sami a ak si to odmietame myslieť, sami v sebe sa stávame prekážkou k úspechu, nikdy sa nepohneme dopredu.

2. Môžeme zmeniť iných ľudí.

Môžeme ľudí inšpirovať alebo motivovať, ale nikdy od nich nemôžeme očakávať zmenu, pokiaľ to sami nebudú chcieť. S ľuďmi, ktorých nemáme radi, nemusíme byť (nemáme právo ich meniť) a ak s nimi musíme byť, môžeme sa ich naučiť tolerovať. Mnohí ľudia sa zmeniť nechcú alebo nevedia ako. V prvom prípade za to nie sme zodpovední. V druhom prípade nie sme povinní im poskytovať návod na zmenu, pokiaľ na to nemáme adekvátne vzdelanie, a pokiaľ nás sami nepožiadajú o pomoc. Ak sa opýtame samých seba, prečo nemáme radi konkrétnu osobu (a začneme pátrať po príčinách po nastavení zrkadla na seba), niekedy nás prekvapí fakt, že chyba nie je v nej, ale v nás.

3. Nutkanie vzdorovať proti tomu, čo máme a čo je.

Vždy budú existovať veci, okolnosti a ľudia, ktorých neovplyvníme. Musíme sa naučiť prestať bojovať s veternými mlynmi. Akceptujeme to, čo máme a čo zmeniť nemôžeme. Niektoré veci nie je vhodné plánovať a neustále snívať o lepšom, pretože v tom momente prestávame žiť prítomnosť a tešiť sa z nej. Život prináša množstvo prekvapení a zvratov. Otvorenosť zmene pri spokojnosti s tým, čo je a čo máme teraz, znamená dosiahnuť vnútorný pokoj a nefalšovanú radosť už dnes, vidieť seba v pravde, vidieť tých, ktorí nás potrebujú dnes, nesnívať priveľa, nezameriavať sa iba na seba, cvičiť sa v pokore, nežiť depresívne.

4. "Na susednej pastvine je tráva zelenšia."

Objektívne sa zrejme nebude líšiť od tej našej. To, čo má ten, koho obdivujeme, možno nemáme my, ale zasa my máme niečo, čo nemá a/alebo obdivuje on. Všetci máme iné dary a rovnakú hodnotu, hoci nie sme uniformní (a právo v tom spočíva čaro vzťahov - môžeme sa v nich vzájomne dopĺňať). Nemáme poňatie o tom, s akými problémami sa borí človek, ktorého sme si zidealizovali zvyčajne pre jednu vlastnosť alebo "výhodu."

5. Naše očakávania od iných ľudí.

To, že od niekoho niečo očakávame, neznamená, že to aj urobí. Naše očakávania od iných vychádzajú z našej skúsenosti a predpojatosti, nemusia byť prioritou tých, od ktorých niečo chceme. Ani my nemáme radi, ak máme spolupracovať s ľuďmi, s ktorými spolupracovať nechceme, ak sa od nás očakávajú veci, ktoré nemáme vo zvyku robiť alebo ich robiť nechceme. Môžeme sa s niekým porozprávať o svojich predstavách, ale ak mu automaticky a bez slova priradíme svoje očakávania, bude to viac ničiť nás ako jeho. Ak sa nám nepáči, čo (ne)robí ten druhý, môžeme to akceptovať alebo "ísť ďalej." Musíme sa naučiť prijímať to, že nie každý s nami chce interagovať a nie je povinný nám vysvetľovať dôvody, i keby sa mal mýliť (a my ho nie sme povinní presviedčať). Možno, ak zmeníme prístup, dáme tomu druhému viac slobody a dôvery (nebudeme mu vnucovať svoje názory, komandovať ho, spochybňovať a smerovať ho preventívne, aby nám neublížil), dostane sa nám iného prístupu zo strany iných.

6. Niekto by nás mal doplniť/obohatiť.

Iba my sami sme strojcami svojho šťastia. Vyrovnaná osobnosť nekladie na iného požiadavku ani ho nezaväzuje tým, aby ho robila šťastným. A nerobíme to pri niekom (nehľadáme niekoho práve na to) podvedome?

7. Nutkanie prezentovať svoju neomylnosť.

Nie sme povinní dokazovať pravdu a nikto nám neuverí, že sme neomylní. Zrejme pred ostatnými nechceme vyzerať ako tí slabí, zraniteľní alebo hlúpi. Naša pravda a pravda iných bude vždy subjektívna, takže pravda každého bude vždy tá najpravdivejšia. Je to o schopnosti komunikovať a nenútene obohacovať (ponúkať niečo zo seba) napriek odlišným názorom.

8. Bojíme sa toho, čo si myslia iní ľudia.

Nikto nás nesúdi viac, ako sa súdime my sami. Keby sme totiž boli plne stotožnení s tým, akí sme, čo máme, čo robíme a nehanbili sa za to (keby sme si boli istí samými sebou a tým, čo robíme), súdy iných by sa nás nikdy natoľko nedotkli.

9. Máme čierno-biele myslenie (veci sú len dobré alebo zlé).

Každú objektívnu pravdu poznačuje jej vykladač svojou subjektivitou. Neprezentoval by predsa to, s čím by vnútorne nesúhlasil. A prezentuje to kvôli tomu, že takto to pasuje do jeho života a vnímania sveta. Svet je plný farieb a nenájdeme medzi nimi jednu dobrú a jednu zlú. To, čo iný vníma ako zlé, nemusí byť zlé. To, čo vnímam ako dobré, nemusí byť dobré. Preto je fajn nebáť sa byť otvorený a poznávať aj iné názory. Tie nás neohrozujú, ale učia nás nemyslieť deštruktívne, nebyť bezohľadný, obmedzený atď. Máme sa pokúšať hľadať objektívnu pravdu, ktorá sa nám nemusí páčiť.

10. Cítime sa nepripravení, a tak máme strach z budúcnosti.

Mali by sme sa naučiť vychutnávať si život tu a teraz. Budúce smerovanie môžeme vždy ovplyvniť len do určitej miery. Nikdy nebudeme mať veci úplne pod kontrolou, nikdy nebudeme úplne pripravení; spontánnosť a plánovanie by preto mali byť v rovnováhe. Strach a prílišná opatrnosť sú veľkí nepriatelia človeka a najväčšie prekážky jeho vnútorného rastu.

11. Peniaze a zabezpečenie = šťastie.

S takýmto myslením budeme mať stále pocit, že ešte nie je ten správny čas, pretože ešte nemáme dostatok. Poznal som homosexuálov, ktorí si chceli zarobiť na to, aby si mohli kúpiť dieťa a mať dostatok finančných prostriedkov na jeho zabezpečenie. Zomreli však od vyčerpania alebo si navodili/prehĺbili vážne psychické problémy a nestihli podniknúť ani prvý krok. Zdravý rozum, schopnosť sebareflexie, objektívneho zhodnotenia situácie, nadhľad, túžba po hodnotách, žitie prítomnosti a s ľahkosťou dávajú skutočný pocit naplnenia a zmysel životu. Niekedy je potrebná kompletná prestavba nesprávneho vnútorného nastavenia, aby sme dokázali vidieť šťastie tam, kde naozaj je a prijímali veci s pokorou napriek tomu, že nie sú najideálnejšie. Nie so všetkým a o všetko v živote treba bojovať. Mnohému sa stačí iba odovzdať. Šťastný môže byť chudobný mladík veselo pobehujúci po rozkvitnutej voňavej lúke za štebotu vtákov. Nešťastný a opustený sa môže cítiť boháč zavretý vo svojej vile so služobníctvom a milenkami, s dovolenkami pri mori štyrikrát ročne.

12. Minulosť determinuje budúcnosť.

Mohlo sa nám stať, že sme v minulosti urobili nesprávne rozhodnutia. Kvôli tomu sa ale na seba nemôžeme dívať ako na neschopného človeka, ktorý stále zlyhá alebo mu nie je určené byť šťastný. Ak začneme veriť tomu, že zmenou myslenia zmeníme svoj život, raz sa to určite stane.

Behaviorálne máme tendenciu smerovať ku kompulzii, závislosti, osvojovať si a prejavovať sa rodovo atypickým správaním, podľahnúť takému spôsobu života, ktorým len odvádzame pozornosť od podstaty. Zo zábavy či prirodzenej túžby sa stáva ťažko ovládateľný zvyk, prekonateľný postoj, čo v podstate iba odvracia pozornosť od skutočného vnútorného stavu a jeho problémov; časté extrémy - napr. prílišné odhaľovanie sa, neviazané zábavky a odmietanie na sebe pracovať až po deštruktívnu uzavretosť, rezignáciu, klamstvo, pretvárku v kolotoči výčitiek, v depresiách, bažiac po inom živote atď.

Kompulzie sú sprevádzané vtieravými myšlienkami a prejavujú sa dvoma odlišnými spôsobmi:

1. Nutkanie môže byť súčasťou obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). V takom prípade je kompulzívne správanie pokusom o prekonanie úzkosti, ktorá pochádza z obsedantných myšlienok. Realizácia kompulzívneho správania (masturbácia, závislosť na porne alebo vyhľadávanie sexuálnych kontaktov) však redukuje pocit úzkosti iba dočasne.

2. Nutkanie môže byť súčasťou vzorca správania, ktorým chceme čeliť situácii (opakuje sa v nej bolestivá alebo rušivá dynamika z detstva) v podvedomej snahe tento raz ju už zvládnuť/naplniť svoju potrebu/dostať to do normálu (zopakovaním pôvodnej skúsenosti alebo činnosti, v minulosti málo úspešnej alebo neúspešnej). Napríklad muži často volia pôvodné vzorce správania sa, ktoré by mohli vyriešiť (ukončiť) doposiaľ nevyriešené problémy, nenaplnené potreby z detstva, ako je túžba po obdive, neukojiteľná zvedavosť na mužské telo a pohlavné orgány alebo pocit, že si zaslúžia byť potrestaní. Dnes sú už ich túžby ale zerotizované. Muži, ktorí boli zneužívaní často volia spôsoby, ktoré sa podobajú ich zneužitiu. A muži, ktorí boli uvedení do sveta sexu cez iných mužov (podľahli ich nátlaku alebo zvodnosti), budú niekedy opakovať túto situáciu znovu a znovu v dospelosti. Tieto opakované nutkania len znásobujú bolestivé, hoci dôverne známe pocity a cítime sa ešte viac neúspešní, potrestaní a zmätení pri našej snahe pohnúť sa v živote ďalej.

Sexuálna závislosť je medzi homosexuálnymi mužmi celkom bežná. Patria k nej fantázie, denné snenie, neovládateľná túžba, skúmavé pohľady, pornografia, masturbácia a sex s inými mužmi naživo alebo tzv. kyber sex. Toto správanie sa opakuje znova a znova pre potešenie, alebo pre úľavu od bolesti. Niektorí ľudia stratia kontrolu nad frekvenciou a intenzitou daných aktivít, zaháňajú nimi časté pocity samoty či naničhodnosti, neúplnosti, prestávajú si uvedomovať reálnu mieru rizika (v extrémnych prípadoch je sexuálna závislosť deštruktívna, ba dokonca život ohrozujúca).

Rodovo atypické správanie (motivované silným pocitom viny, hanby, snahou vyrovnať sa niekomu, upozorniť na seba, perfekcionizmus, zženštilosť, infantilnosť, sebadramatizovanie), hoci je menej vážne ako nutkavé myšlienky, činnosti a závislosti, spomaľuje proces vnútornej premeny (zosilňuje rodový koncept nedostatočne maskulínneho JA a prehlbuje priepasť medzi nami a inými mužmi). Iní muži sa budú cítiť s nami nepríjemne a my sa s tým opäť vyrovnáme nám vlastným (svojským) spôsobom.

Nezdravý životný štýl škodí každému. Avšak, ak sa niekto na sebe rozhodol pracovať, ale robí všetko iné, odkladá to, presviedča sa, že pomoc neexistuje, že nie je dosť silný, že to ešte nepotrebuje, že to zvládne sám, škodí si touto rozpoltenosťou (chcem i nechcem). Cesta duševného rastu a rastu v mužskosti nie je jednoduchá. Je dlhodobým procesom víťazstiev i prehier, ktorý začína chcením (následne odhodlaním a vytrvalosťou i napriek prekážkam). Naše zámienky k tomu, prečo sa nevenovať sebe a svojim skutočným potrebám, môžu byť: zavalenie prácou, knihami, pozeranie televízie, četovanie (často pod inou identitou), kyber sex, časté party, voľnočasové aktivity, iné zlozvyky, ktoré sú relatívne ľahko identifikovateľné ako rozptýlenie a odvedenie pozornosti od pomerne náročnej práce na sebe samom. Najčastejšie sa ale plne zamestnávame povinnosťami, štúdiom a cestovaním a nedokážeme si rozdeliť čas tak, aby sme stíhali urobiť niečo skutočne dobré pre seba a svoju dušu (venovať sa duševnej hygiene) i telo. Veľmi ťažko sa to mení, pretože tieto aktivity nám pripadajú byť samozrejmé, nevyhnutné a nemenné. V skutočnosti nám na našej premene až tak nezáleží, neveríme v ňu (sme príliš skeptickí) alebo sme príliš pohodlní niečo meniť.

Cesta odovzdania sa (čo nechať odísť, čomu sa otvoriť a čoho sa držať) cez 4 perspektívy:

kognitívnu, emocionálnu, spirituálnu, behaviorálnu.

Kognitívna

Vytvoriť si nové presvedčenie o sebe i o druhých.

Nechať odísť presvedčenie, že homosexualita je to, kým sme (nepopierať svoju sexuálnu orientáciu, ale prestať sa na seba dívať a hodnotiť seba cez túto perspektívu).

Cez zážitok dôverných a čistých priateľstiev s mužmi nechať odísť (príliš pozitívne alebo akokoľvek negatívne) stereotypné predstavy o heterosexuálnych mužoch.

Ak budeme veriť samým sebe, ak nadobudneme väčšiu sebaistotu, prestaneme si vynucovať pozornosť, mať pocit, že sa musíme niekomu vyrovnať, pred inými sa obhajovať alebo byť defenzívni či na niekom závislí. Začneme byť otvorení iným pohľadom na život, a tie nás možno vyvedú z omylu či vytrhnú zo stereotypu i čierno-bieleho myslenia.

Toxické a obsedantné myšlienky môžu byť eliminované rôznymi druhmi terapie, čítaním odbornej literatúry, elektronických článkov a kníh, a v prípade vážnej formy OCD medikamentóznou liečbou a konzultáciami s psychiatrom.

Emocionálna

Zanechať obranu, úplne prijímať a slobodne prežívať naše emócie. Emócie indukujú fyzické vzrušenie/rozrušenie a impulzy v tele. Napríklad hnev môže spôsobiť búšenie srdca a viesť k nutkaniu udrieť. Emócie tiež môžu priniesť porozumenie stavu (vlastnou mysľou). Ten istý hnev môže "uľahčiť" priznanie si rozsahu zneužívania, ktoré sme utrpeli. Niekedy je potrebné sa naučiť, ako uvoľniť impulzy alebo zaťaženia (pocity viny, hanby, ohrozenia, zúfalej túžby atď.), ktoré prichádzajú s našimi emóciami spôsobom, ktorý nebolí nás a/alebo iných.

Možno potrebujeme pomôcť dať zmysel našim pocitom, vyznať sa v nich a osvojiť si toto nové chápanie (poňatie), ktoré vytvára priestor pre rast a expanziu našej emocionálnej kapacity.

Emocionálne sa odovzdať vo vzťahoch so spoľahlivými osobami zdieľaním, odhalením pravých pocitov, našej prirodzenosti, otvoriť sa pre lásku a prijímanie pozitívnych afirmácií (uspokojovať potrebu uznania a uistenia).

Spirituálna

Viera v to, že existuje niekto väčší ako my, nám umožňuje dobrovoľne sa vzdať potreby príliš kontrolovať (úzkostliví perfekcionisti plní strachu a pochybností) svoje životy (i ľudia s veľmi malou kontrolou nad vlastným životom sa po väčšinu času cítia nešťastní, frustrovaní a bez vnútorného pokoja), pretože ten niekto vždy ochotne zakročí. Iní z nás môžu postupne cítiť väčšiu nádej prostredníctvom úspešných skúseností so silou (niečo mimo nás alebo sila nazývaná Boh) väčšou, než sú naše obmedzené možnosti a chápanie. Pre mnohých z nás, ktorí sme nábožensky založení, láska a zdieľanie medzi nami a Bohom vytvárajú priestor pre ochotu a túžbu sa odovzdať. Či už to vykonáme raz alebo prostredníctvom mnohých malých rozhodnutí, duchovné odovzdanie sa si vyžaduje uznanie, že sme menšia sila vo vesmíre, že tam niekde je nejaká sila väčšia než sme my sami, a že chce naše blaho. Všetko má svoj zmysel, svoj dôvod (a má nás to k niečomu priviesť), hoci ich práve teraz nie sme schopní vidieť alebo prijať.

Duchovné odovzdanie sa tiež zahŕňa hľadanie transcendencie (snaha povzniesť sa nad tým, čo sme prežili, čo sporné a ťažké prežívame dnes, hľadanie zrelších odpovedí a spoľahnutie sa na žriedla či vzory dokonalejšie ako my sami pre vedenie a inšpiráciu).

Behaviorálna

Behaviorálne odovzdanie sa závisí od predchádzajúcich troch úrovní odovzdania sa (kognitívne, emocionálne, duchovné). Napríklad, ak sa chceme vzdať sexuálnej závislosti, budeme si musieť priznať, že to už začína byť nezriadené, pohlcujúce, vyčerpávajúce až sebazničujúce, opustiť nezlomné presvedčenie o tom, že to vieme kontrolovať (prestaneme žiť v sebaklame, vzdorovať - kognitívna "kapitulácia"). Na prekonanie závislosti je väčšinou nutná terapia. Možno bude potrebné preniknúť cez hlboké pocity, ako je hnev a hanba (emocionálne odovzdanie sa) alebo podriadiť svoju vôľu vyššej moci (duchovné odovzdanie sa).

Atypické až antimaskulínne správanie či nevhodný prejav môže byť odrazom nášho vnímania seba. Emocionálne a kognitívne odovzdanie sa je cesta k hlbokým zmenám vo vnímaní seba (dobrovoľné odovzdanie nemaskulínneho správania a prejavov je veľmi užitočné v komplexnom procese osobnej a dobrovoľnej premeny).

Nesprávny životný štýl si vyžaduje emocionálne odovzdanie strachu z procesu zmeny (pomôcť zmeniť tento patern môže behaviorálna intervencia).

Ako to je s prijímaním a odovzdávaním homosexuality?

Homosexualita nie je závislosť, a závislosť nie je homosexualita (aj keď veľmi veľa ľudí, ktorí začínajú žiť homosexuálne, opisuje svoje pocity ako večnú neukojiteľnosť, dychtivé hľadanie sexuálnych objektov, uspokojovanie potrieb homosexuálnou praxou, vzrušenie z nepoznaného, tajného, zakázaného, živočíšneho a naivné predstavy). Napriek tomu milióny ľudí po celom svete zistili, že princíp pokory, odovzdania sa do Božej vôle, vyššiemu zámeru, je uplatniteľný pri všetkých typoch vnútorných bojov, v procese duchovného a duševného rastu a rozvoja.

Anonymní alkoholici a sexuálne závislé osoby sa vo svojom 12-krokovom programe takisto podrobujú odovzdaniu sa:

Pripustili sme si svoju bezmocnosť, neovládateľnosť života. Prišli sme k presvedčeniu, že väčšia sila ako my obnoví naše duševné zdravie (1. a 2.).

Dali sme náš život a slabú vôľu do starostlivosti Boha, ako ho my sami chápeme (3.).

Dovolili sme Bohu konať v našich životoch a v úplnej odovzdanosti a pokore sme pred neho "položili" naše osobnostné nedostatky a zranenia z minulosti (6. a 7.).

Nachádzali sme cestu k modlitbe a meditácii, aby sme prehlbovali sebapoznanie i poznanie Boha, jeho vôle i silu uskutočniť všetko, čo chce (11.).

Odovzdať sa znamená oslobodiť sa od všetkého, čo bráni zmene - prostredia, osoby, vzťahu, skupiny, praktík, zvykov, ospravedlňovania seba, obrany, predstáv, presvedčení, spôsobu života, myslenia, správania, štýlu, predsudkov, starej nevôle, prejavov, čohokoľvek. Nechať minulosť odísť (odpustiť si) a ísť ďalej inou cestou.

Tento postoj zhodnocovania doterajšieho života a prehodnocovania priorít môže byť ilustrovaný bájkou o tom, ako bola opica držaná v pasci vlastným "rozhodnutím." Ovocie sa umiestnilo do pasce so štrbinou veľkou len pre otvorenú dlaň. Ak opica chcela vytiahnuť ruku von, musela pustiť svoju hodnotu, pretože ruka, ktorá ju obklopila, bola plošne príliš veľká. Ak teda pustíme to, čo je pre nás tak veľmi cenné, naša ruka vykĺzne z pasce. Ak je niekto z nás rezolútny, odbojný a nahnevaný, bojuje s pascou, aby mal ovocie aj slobodu. Vo svojej tvrdohlavosti stráca oboje.

Celý náš problém bol o zneužívaní vôle. Snažili sme sa bojovať s našimi problémami namiesto úsilia uviesť ich do súladu s Božím, resp. vyšším zámerom pre nás.

Ľudia sa veľmi často odsudzujú kvôli tomu, že nemajú dostatok vôle. Vnímať vôľu ako donucovací prostriedok či hnací motor je nesprávne a niekedy až deštruktívne. Takéto vnímanie ešte viac prehlbuje vnútorný konflikt a nepomáha procesu oslobodzovania sa od niečoho.

Sila vôle nestačí! Spoliehať sa výlučne na silu vôle odolať pokušeniu predpokladá zlyhanie, pretože sa na to spoliehame až príliš. Nasleduje sklamanie a rezignácia; vieme, že je zbytočné sa brániť, nechceme už byť viac smutní ani rozhádzaní. Boj medzi sebazaprením a pôžitkárstvom je nekonečný a vyčerpávajúci. Je iróniou, že naše neustále obnovované predsavzatie môže byť hnacou silou zakázaných túžob.

Riešením potom nie je vôľa, ale odovzdanie sa. Keď sme sa vzdali našej osvietenej sebeckosti, našli sme magický kľúč, ktorý nám otvoril dvere vnútorného väzenia a oslobodil nás.

Pre sexuálne a látkovo závislých to bez abstinencie, sebakontroly a presmerovania záujmu jednoducho nepôjde. Kritici hovoria, že pri homosexualite nie je správne hovoriť o tom, že sexuálna abstinencia všetko vyrieši. A majú pravdu. Keby to bolo iba o tom, šlo by len o potláčanie pravých pocitov a adaptáciu na opak. Človek je síce sexuálna bytosť, ale potreba intimity (o ktorú tu ide) nie je dokonale napĺňaná sexom (nie je napĺňaná iba sexom). Sex je príliš krátkodobá a živočíšna záležitosť na to, aby len ona samotná stačila k naplneniu vyššej potreby. Abstinovanie v tomto prípade znamená dozrievanie a poznávanie (získavam čas a chcem sa dobrovoľne meniť - nechcem odvádzať pozornosť, obetovať sa, vzdať sa sexuálneho života nadobro ani si zvykať na niečo neautentické, potrebujem zažívať kvalitný intímny život, a možnosť sexu z lásky nechať otvorenú - po vnútornom uzdravení).

Najťažšie je meniť hlboko zakorenené vzorce správania. Ak zaujmeme v snaživej práci na sebe samom ("zvnútra von" alebo naopak) nesprávny postoj, väčšinou sa úspech ani nedostaví.

Vonkajšie prejavy homosexuálneho správania tvoria väčšinu úzkosti muža. Ten môže mať minimálny problém akceptovať a žiť s nechcenými homosexuálnymi pocitmi dovtedy, kým ho neposunú do aktivít a vecí, ktoré neskôr začne ľutovať. Ak sú stresujúce vonkajšie prejavy správania odovzdané (nie potlačené), nasledujú významné vnútorné zmeny. Zmena správania ovplyvňuje zmenu postoja a tá zasa ovplyvňuje zmenu identity. Zmenia sa pocity muža o ňom samom, eliminuje sa pocit viny a posilňuje sa jeho spojenie s Duchom. Ak mu ž neustáva v odovzdávaní homosexuálnej žiadostivosti, časom sa homosexuálne pocity umenšujú (znižuje sa ich frekvencia a intenzita).

Niektorí ľudia tvrdia, že zmena správania nie je reálnou zmenou vnútra človeka. Nie je to pravda. Ak sa zmení správanie a myslenie osoby, zmení sa aj jej život. Ak je niekto alkoholikom 20 rokov, a potom sa pripojí k skupine AA a zostane triezvy, zmenil sa. Jeho triezvosť zasiahne všetky oblasti jeho života, zmení a rozjasní sa jeho myslenie, rozšíri sa poznanie o sebe i okolitom svete, zmení sa pohľad naň, zmenia sa postoje, rozšíria sa obzory, skvalitnia vzťahy a zvýši sa pracovné nasadenie, chuť do práce. Anuluje príležitostná túžba po alkohole tvrdenie, že sa zmenil? Ťažko. To platí aj pri sexuálnej závislosti či pri homosexuálnej praxi. Odovzdaním homosexuálnej praxe, striedmosťou poznačíme všetky oblasti života (myslenie, konanie, cit pre morálku, sebadôvera, sebaovládanie...). Neexistuje oblasť života, ktorej sa vyhne dopad abstinencie, ktorú tu a teraz potrebujeme (ak ale nebudeme mať z čoho čerpať, a to niečo nebude silnejšie, nezvládneme to).

Ak sa rastlina vykorení, odpojí sa od zdroja (vody a živín), začne vysychať. Pre nás boli tým zdrojom homosexuálny život, sex, správanie nehodné chlapa a nezdravé napojenie sa na iných chlapov. To odhalilo pravdu o tom, že sme sa usilovali uspokojovať naše základné potreby umelo, neprirodzene, ale najviac dostupne homosexuálnym správaním (niekedy i zženštilým, ponižujúcim a infantilným spôsobom). Odpojením od pôvodného zdroja sme sa mohli pripojiť na nový zdroj, v ktorom sme sa stali slobodnejší a vnímavejší na autentické zdroje napĺňania, prijatia a lásky.

Niektorí sme zistili, že ešte nie sme pripravení vzdať sa milencov, priateľov, prostredia, zvykov z minulého života, pokiaľ sa nezdokonalíme v procese posilnenia mužskosti, rozvoja autenticity a hľadania alternatívnych zmysluplných spôsobov, ako naplniť svoje základné potreby.

Či sme si už zvolili cestu alebo prístup okamžitého odovzdania homosexuálnych vzťahov a správania nehodného muža, alebo sme k nemu pristúpili v našom procese premeny neskôr, vycítili sme, kedy je ten správny čas na uskutočnenie tohto kroku. Mnohí z nás zistili, že zanechať staré a vykročiť do neznáma je celkom desivé. Niektorí sme zažili smútok, pretože sme opustili vzťahy a činnosti, ktoré sme mali svojím spôsobom radi. Mali sme pochybnosti o tom, či vôbec máme schopnosť udržať kurz. Oveľa viac sme si uvedomovali nové príležitosti, ktoré nás chceli vtiahnuť do homosexuálnych aktivít znovu a znovu, a ktorým sme sa v minulosti nebránili. Predošlý život nám začal veľmi chýbať, pokiaľ sme v ňom nezažili skutočné sklamanie, alebo ak sme nedokázali nájsť skutočný dôvod k tomu, prečo ho "odovzdať." Snívali a fantazírovali sme o vzťahu, ktorý by raz predsa len mohol vyjsť, v ktorom by sme sa skutočne cítili naplnení a šťastní (hoci predtým sme sa na to takto nedívali často alebo vôbec). Prišli tiež obavy, či sme vôbec schopní vyrovnať sa so životom bez pornografie, homosexuálneho sexu alebo iných žiadostivostí. Začali sme sa báť samoty viac ako kedykoľvek predtým (a pritom nie sme a nemusíme byť skutočne izolovaní a bez lásky).

Mali sme ale jasno v tom, že homosexuálna identita a život nie sú to, čo chceme kvôli sebe, nie kvôli ostatným, že hoci reálna pomoc nie je tak dostupná, ako by sme chceli, vieme, že pomoc potrebujeme, a že ak sa naďalej budeme identifikovať cez homosexualitu a pokračovať v doterajšom spôsobe života, nikdy nedosiahneme skutočnú zmenu, lebo tá je dlhodobý proces kráčania jednou cestou, nie nekonečné obzeranie sa späť, cúvanie, váhanie a začínanie od nuly, pretože sme nikdy nevedeli, čo vlastne chceme. Je to o vytrvalosti napriek všetkým prekážkam.

Namiesto potláčania a abstinencie sme sa sústreďovali na odovzdávanie starého spôsobu života i aktuálnych pokušení a usilovali sme sa o napĺňanie sa novými postojmi, myslením, zážitkami z nových činností a iným vnímaním sveta. Keď sme cítili, že sa nás zmocňuje homosexuálna žiadostivosť, okamžite sme ju odovzdali vyššej moci (aby sme predišli pocitom úzkosti z nezvládania situácie, viny zo zlyhania, sebatrýznenia, predstave slabej sebakontroly, trénovali sa v odovzdanosti a pokore). Skúmali sme naše skutočné potreby a usilovali sa ich hlboko naplniť nesexuálnym spôsobom, nie povrchne a dočasne oddaním sa homosexuálnej žiadostivosti. Šlo o potreby späté s kontaktom s mužmi, ktorý sme sa učili očisťovať a vracať sebe i jemu autentickú podobu. Budovať sa totiž dá jedine na tom, čo nie je klamlivé, hoci je to pri tom množstve prekážok oveľa náročnejšie, no s vedomím toho, že čo veľa nestojí, stojí za nič (každý túži po pravde, každý túži byť šťastný a robiť niečo viac, než len to, čo mu kážu robiť pudy).

Jeden muž popisuje vlastné skúsenosti s odovzdaním sa (ako protiklad potlačenia) a s realizáciou potreby naplnenia:

"Keď som bol v urputných bojoch či a ako vystúpiť zo začarovaného kruhu žiadostivosti, musel som sa naučiť úplne novému spôsobu, ako reagovať na žiadostivosť. Namiesto ,zatni zuby a zovri päste;ʻ silným úsilím zbaviť sa týchto túžob (čo som vždy predtým neúspešne robil), som zavrel oči, predstavil si lúč svetla medzi mnou, mojimi dlaňami a nebom, akýsi komunikačný kanál a hovoril som Bohu niečo v zmysle: ,Bože, odovzdávať Ti pocity a túžby, ktoré mám. Ak sa proti nim pokúsim bojovať alebo sa im brániť, zlyhám, pretože sú silnejšie ako ja. Dávam ich Tebe s dôverou, že Ty vieš, čo je pre mňa najlepšie.ʻ Po prednesení mojej naliehavej prosby s túžbou ovládať to v sebe, som v sebe vždy našiel silu kontaktovať mentora alebo priateľa a požiadať ho o pomoc. Začal som napĺňať svoju autentickú potrebu v spoločenstve a v spojení s inými mužmi nesexuálnym a skutočne napĺňajúcim spôsobom."

Ak v nás nebude túžba po hľadaní pravdy a žiadna pokora, nielen že sa nikdy neotvoríme vyššej moci, ale zrejme to neurobíme ani sami pred sebou a nikdy nedovolíme inému človekovi, aby nás naplnil či formoval. Preto je princíp odovzdanosti sa Bohu, inému a otvorenosti pre svoje skutočné potreby a zmenu tak dôležitým.

Ak človek zostáva v zajatí homosexuálnych aktivít, napĺňanie jeho potrieb takisto zostáva potlačené. V podstate ich ani nemožno identifikovať, pokiaľ ich prekrýva homosexuálne správanie a udržiava v nevedomí. Kým to takto bude, nebudú rozpoznané ani naplnené legitímnymi spôsobmi. Doteraz neboli potreby autenticky napĺňané vôbec alebo boli napĺňané zdanlivo a pod vplyvom sebaklamu a/alebo závislosti. Pri odovzdaní homosexuálneho spôsobu života sme nesmierne hladní po napĺňaní potrieb lásky, uznania a pozornosti od iného muža a starý spôsob klamlivého napĺňania je nielen osvedčený, ale bude stále ľahko dostupný (lebo ostatní homosexuáli túžia po tom istom a tiež sa im to inak nedarí uskutočniť) a môže nám chýbať. Nejde pri tom len o sexuálne uspokojenie či zlozvyky. Predpokladajme, že homosexuálne správanie muža uspokojilo jeho potrebu bezpečia a istoty v starostlivej náruči iného muža. Odvráti sa od tohto správania, len aby zistil, že potrebuje takého sprievodcu životom, poslucháča, oporu a spoločníka v jednom? Jediný osvedčený spôsob je napĺňanie tejto potreby cez homosexualitu. Nemá skúsenosť s nesexuálnymi spôsobmi a nepredpokladá reálnosť iného kontaktu, aby cez neho mohol dostať to, čo naozaj potrebuje. Potreby sa musia najprv správne identifikovať, aby následne mohli byť napĺňané nesexuálnym spôsobom. Potreba môže byť pomenovaná inak, môže sa s jej uspokojením vyčkávať, môže byť potlačená, ale nikdy nezmizne, môže byť len premárnená. V rámci rovnakého pohlavia má najväčšiu silu a perspektívu nesexuálna láska.

Proces odovzdania sa môže byť komplikovaný tým, že nezvládame pracovať na svojej autenticite a nedarí sa nám prekonať obranné mechanizmy (zahlcujeme sa prácou, rôznymi činnosťami alebo unikáme iným spôsobom), falošné JA s jeho pocitmi alebo pocity, ktoré nás brzdia v rozvoji (hanba, vina, depresia, úzkosť). Môžeme sa spätne pozrieť do svojho života, aby sme pochopili zdroj týchto pocitov a odkryť mechanizmy, pochopiť ich pôvod a to, na čo nám vlastne slúžili. Tento druh skúmania seba znamená aj vystaviť sa emocionálnej bolesti - bolesti, ktorá bola v minulosti prekrytá homosexuálnym správaním, kedykoľvek sa stala príliš nepohodlná.

Ak zburcujeme tieto pocity a ony vyplávajú na povrch spolu s dlho potláčanou bolesťou, nemali by sme byť prekvapení, ak dôjde k nárastu homosexuálnych pocitov a žiadostivostí. To iste spôsobí ďalšiu úzkosť, smútok, sklamanie a núti nás pýtať sa samých seba, či naše snahy sú produktívne alebo kontraproduktívne. Vieme ale, že toto je holá pravda o nás samých, ktorú sme chceli poznať a pochopili sme, že i toto poznanie je nevyhnutnou súčasťou cesty, na ktorej prichádzame na koreň problémov pod povrchom homosexuality namiesto zaoberania sa iba vonkajšími prejavmi, diskrimináciou, chaotickým sebavyjadrením a prežívaním, povrchným alebo skôr obranným vnímaním a nazeraním na problematiku pravej homosexuality; takej, aká naozaj je, nie akú ju iní chcú a potrebujú vidieť.

Čo sme museli urobiť, aby sme boli úspešní?

Tu sú niektoré zo zmien, ktoré mnohí z nás podstúpili:

1. Identifikovali sme, a následne sa vzdali falošných presvedčení, ktoré nás držali "zaseknutých" v živote alebo bezmocných.

Prekonali sme negatívny postoj k možnosti zmeny, prehodnotili beznádej, že Boh/vyššia moc nám nepomôže prekonať naše problémy, návyky, postoje, myšlienky i skutky.

Prestali sme trvať na tom, že zmenu a všetky ťažkosti s ňou spojené zvládneme svojpomocne, bez zásahu Boha, vyššej moci či iného človeka. Nechali sme sa procesom zmeny a na ceste k zmene sprevádzať - chceli sme mať komu hovoriť o svojich pádoch i pokrokoch.

Vzdali sme sa očakávania, že Boh, vyššia sila urobí všetku prácu za nás (bez toho, aby sme museli meniť niečo na/v sebe alebo napredovať v živote).

Prestali sme akceptovať čokoľvek falošné a účelové, ideológiu homosexuálnej komunity, ktorá prezentuje, že sme sa tak narodili a je nám súdené žiť v homosexuálnych vzťahoch.

Vzdali sme sa falošných nádejí a snov, v ktorých sme našli dokonalého mužského partnera, ktorý nás uchráni od všetkého zla (alebo skôr pred nami samými), scelí či spasí.

Začali sme hľadať pravé zdroje lásky a náklonnosti a čerpali z nich. Prestali sme byť hyperkritickí voči iným a hádzať všetkých mimo homosexuálnej komunity do jedného vreca. Neprospievali nám sebaľútosť, zbytočná obrana ani hnev na iných. Prospievali nám nádej a viera v čistú uzdravujúcu lásku, ktoré sme mohli zažiť aj v rámci identického pohlavia (i napriek tomu, čo hovorila naša doterajšia skúsenosť a čo hovoril svet). Kým sme osobne nezažili najčistejšiu formu lásky, nemohli sme vedieť, aké má účinky.

2. Rozhodli sme sa dať našu vôľu a životy do starostlivosti Boha/vyššej moci - predkladať mu/jej svoje problémy a túžby. Modlili sme sa, aby sme dokázali poznať Jeho vôľu, a aby sme ju potom boli schopní uskutočňovať. Ak sme sa modliť či meditovať nemohli alebo nechceli, premýšľali sme o sebe a o tom, čo je správne. Ak sme sa modliť chceli, ale nevedeli ako, požiadali sme niekoho o to, aby nás to naučil.

Otvorili sme svoje srdcia ochote myslieť a konať tak, aby sme v našich životoch pocítili skutočný pokoj a radosť. Robili sme všetko pre to, aby naše životy smerovali k vyššiemu cieľu, a také veci, v ktorými sme nestierali svoj identický obraz, usilovali sa iných vidieť takých, akí naozaj sú, zlo a krivdu nevnímali príliš intenzívne, devastačne ani osobne, učili sa odpustiť a každý začínajúci vzťah vnímali de novo. Usilovali sme sa nehodnotiť ľudí predčasne a zvýšiť svoju toleranciu voči nedostatkom a omylom ostatných. Oni len často nevedeli, čo potrebujeme, nevšimli si to, alebo sme pre nich neboli prioritou číslo jeden (mali právo nechápať nás či odmietnuť nás).

Keď sme vo vnútri viedli boj našej a Božej vôle, svedomia, toho, čo je správne, naučili sme sa urobiť krok späť, cvičili sme sa v tom, aby sme boli každý deň o čosi ochotnejší ako včera. Každodenným odovzdávaním sa sme sa viac a viac približovali k tomu, na čo sme na začiatku cesty neboli pripravení, a nemuseli so sebou viesť unavujúce boje.

3. Rozhodli sme sa pracovať na svojom správaní, viac si všímať emócie, ich prejav a pôvod. Ak sme sa chceli cítiť lepšie vo svojom pohlaví a nevzďaľovať sa od iných mužov, pochopili sme, že niektorým veciam je dobré sa vyhnúť, iných sa vzdať a pri viacerých sa odovzdať do rúk niekoho s ochotou aktívne prispievať k nášmu duševnému i duchovnému rastu. Nestali sme sa ale závislí na niekom, bez vlastného názoru, pasívne plniaci niečie odporúčania. To dobré i zlé sme používali na svoje budovanie, nie na rúcanie.

Pretli sme väzby z našej homosexuálnej minulosti a povedali členom podpornej siete o svojich zámeroch.

Nepokračovali sme už viac v homosexuálnych vzťahoch, zvykoch, zahodili sme deštruktívne knihy, časopisy, videá a ďalšie materiály, prípadne sme odišli z prostredia, ktoré nás mohlo zvádzať k návratu k nim (kým sme si neboli istí samými sebou, kým sme nedosiahli relatívnu stálosť svojej vnútornej premeny).

Niektorí z nás zachytili svoje žiadostivosti a "zacyklenia" na papier, čo nám pomáhalo rozpoznať spúšťače žiadostivosti a pôvod vnútorného napätia v našich životoch, ktoré často vyvolali silnú túžbu po uspokojení. Vytvorili sme si "núdzový/únikový plán" pre obdobie, kedy budeme pokúšaní konať podľa homosexuálneho programu v nás. Zdieľali sme tento plán s mentorom či inými osobami našej podpornej siete. Vnútorne sme sa stotožnili s tým, že je potrebné uskutočniť praktické kroky k tomu, aby sme sa vymanili zo "zacyklenia" v nezriadenej žiadostivosti a pretli tento začarovaný kruh.

Mali sme čo robiť spracovať minulé zážitky, preto sme už svoju myseľ a pamäť nezahlcovali vkladaním nových obrazov, predstáv, skúseností homosexuálnej žiadostivosti.

Prestali sme hľadať výhovorky. Nimi sme akurát zraňovali, znechucovali a unavovali seba, ale aj ľudí, ktorí by nám inak veľmi radi pomohli, keby videli aspoň kúsok odhodlania a pozitívneho prístupu.

4. Keď sme pocítili homosexuálne nutkania alebo túžby, odovzdali sme ich Bohu/vesmíru voľnou modlitbou alebo modlitbou odovzdania, odovzdania myšlienok, túžob namiesto boja, podriaďovali sme sa Božej vôli/prírode, a prosili Boha/vyššiu silu, aby ten "náklad" na našich pleciach odľahčil/a. Usilovali sme sa identifikovať kľúčové emocionálne potreby pod povrchom homosexuálnych túžob a podnikli bezprostredné, uvážené a zámerné kroky na napĺňanie potrieb nie sexuálnymi, ale emocionálne napĺňajúcimi spôsobmi.

Ak sme pochopili, že niekto nás má skutočne rád a záleží mu na nás, stalo sa to pre nás palivom do života, vymanenia sa z depresívnych myšlienok, zúfalstva či života, v ktorom sme sa nechali unášať prúdom a sledom udalostí (mali sme pocit, že už nič vo svojom živote nezmeníme, lebo to nie je možné). Najhoršie je neurobiť niečo iba kvôli svojmu presvedčeniu, že som slabý, poznačený, spútaný, nezvyknutý, pochybujúci..., že iným je to aj tak jedno, lebo nikomu na mne skutočne nezáleží. Svoje životy skvalitňujeme kvôli sebe, a až potom kvôli tomu, aby sa i iní s nami cítili lepšie. Stále ale treba mať na pamäti, že vždy sa nájde niekto, kto nás má veľmi rád aj bezo zmeny.

Zamerali sme sa aj na zmenu našich myšlienok. Odovzdali sme erotické fantázie a pokúšali sa pretransformovať erotické myšlienky, neľpeli na nich zo zotrvačnosti zo zvyku, zbytočne sa nimi nezaoberali, netrápili sa nimi a nebojovali proti nim.

5. Skúmali sme všetky druhy obrany či odporu k zmenám, ktoré nám boli vlastné, či už vedome alebo nevedome, úmyselne alebo neúmyselne, a vypracovali sme si plán odovzdania sa pre každú prekážku alebo bariéru, ktorú sme rozpoznali. Bežné bariéry spočívali v neochote veriť, neochote riskovať, neochote odpúšťať, v neschopnosti vzdať sa identity obete, nevôli otvárať staré rany alebo mnoho ďalších.

6. Po mnohých skúsenostiach a vďaka práci so zraneniami z minulosti, sme sa stali pripravení a ochotní (mali sme potrebu) bezpodmienečne odpustiť tým, ktorí nám ublížili (alebo sme to tak cítili). Oslobodili sme sa tým od rokmi nahromadenej bolesti, hnevu a krivdy.

7. Uvedomili sme si svoje slabé stránky i vlastnú časť zodpovednosti za udalosti a problémy, ktoré sme doteraz prežili. Boli sme ochotní pozvať Boha (slovo Boh môžeme v týchto textoch zameniť s čímkoľvek, o čom si myslíme, že nás presahuje) do prijatia osobných omylov a pokorne ho prosiť o pomoc pri odstraňovaní nedostatkov, bolesti zo zlyhania atď. Prosili sme ho o to, aby naša cesta rastu bola viac radostnou ako strastiplnou. Nemohli sme vždy ovplyvniť to, čo sa nám stalo/deje, ale boli sme zodpovední za to, ako sme na to odpovedali/reagovali.

8. Uznali sme, ktorým ľuďom a ako sme ublížili, a usilovali sa to napraviť bez toho, aby sme niečo očakávali späť. Učili sme sa ľudí prijímať, ale ich aj nechať odísť bez toho, aby sme im ubližovali.

Uvažovali sme nad tým, prečo pri niektorých ľuďoch cítime to, čo cítime, prečo pri nich nedokážeme byť úprimní, otvorení, slobodní, prečo sa pri nich nedokážeme podeliť so svojimi úspechmi či plánmi, prečo sa zameriavame na tých, ktorí nás nie sú schopní prijať ani skutočne milovať, ani nás posunúť dopredu, prečo sme ľahostajní pri ostatných atď.

9. Odovzdali sme sa životu v procese. Prijali sme to, že ako nedokonalé ľudské bytosti sme na celoživotnej ceste rastu a premeny. Urobili sme všetko pre to, aby v našom vnútri bol pokoj v aktuálnom stave, na ktoromkoľvek stupni premeny, a teda i v stave "nezmenení." Prijali sme prítomnosť nežiaducej príťažlivosti, a to aj v procese jej nenásilnej, nenútenej a nevedomej eliminácie (zameriavali sme sa na vnútorný rast, nie na vedomé odstraňovanie nežiaducej sexuality). Usilovali sme sa skvalitniť život a nastúpiť na cestu progresu, radosti a pokoja bez ohľadu na to, akým smerom sa bude uberať naša sexualita a s akou intenzitou. Chceli sme rásť osobnostne i ako muži.

10. Naplno (bez výhrad) sme prijali nedokonalý svet (v nás i okolo nás). Prijali sme, že niektoré veci o sebe a okolnosti sme zmeniť nemohli a nemôžeme, a že absolútne nemôžeme meniť iné osoby.

Prijali sme fakt, že napĺňanie našich potrieb a túžob v minulosti nebolo ideálne a že ani dnes to nebude jednoduché a určite nie dokonalé.

Zistili sme, že je možné byť vyrovnaný s nedokonalosťou v rôznych podobách a byť šťastný v situáciách, ktoré nie sú ideálne.


Pri tejto aj predošlých častiach som čerpal nielen z osobných skúseností, ale aj z nasledujúcich zdrojov:

Gerard J.M. van den Aardweg: Terapie homosexuality (The Battle for Normality: A Guide for (Self-) Therapy of Homosexuality). Ignatius Press, San Francisco, 1997 (111 strán)
https://www.chlapom.sk/homosexualita-dar-alebo-prekliatie/

David A. Matheson: Four principles of growth. 2011 (24 strán) https://www.peoplecanchange.com

Alan Medinger: Growth Into Manhood. Harold Shaw Publishers, 2000 (239 strán)

https://www.chlapom.sk/homoerotizmus-nezrela-sexualna-tuzba/