Sexuálna zdržanlivosť

Sú sexuálne aktivity potrebou?

Vieme, že sexuálny "pud" je niečo, čo ďaleko neuteká od sexuálneho pudu zvierat a je to jedna z mála vecí, ktorá nás dokonale spája s týmito primitívnejšími bytosťami. Nevieme dané predstavy, pocity, túžby vysvetliť, ovládajú nielen celé naše telo, ale aj myseľ. Ak niekto dnes tvrdí to, že sexuálne aktivity sú najmä pre mladého človeka základnou potrebou, iný počuje, že sú nutnosťou a ich nevykonávanie je prudký zásah do zdravého duševného vývinu ľudského jedinca. Neviem si predstaviť, čo tento svetonázor musí robiť s človekom, ktorý nie je asexuálny, no z nejakého dôvodu nevie/nedokáže vykonať "sexuálnu potrebu" vo svete, v ktorom je práve ona prioritou. Rovnako to musí cítiť človek, ktorý sa v sexualite nedokáže "opraviť" podľa štandardu, nakoľko možno má sado-masochistické, fetišistické, pedofilné, zoofilné alebo iné neštandardné erotické predstavy. Nehovoriac o tom, ako tieto sexuálne menšiny musia závidieť homosexuálnej a transsexuálnej menšine, na sexuálne aktivity ktorých sa svet už díva lebo musí dívať normálne a ktoré mali šťastie pri ochote rôznych spoločností a kultúr ich akceptovať, pričom historicky sú rovnako známe, hojne rozšírené a relatívne nemenné ako ostatné (parafilné) sexuálne predstavy a praktiky iných minorít. Dokonca aj iné predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych praktikách dvoch heterosexuálnych osôb môžu byť problémom. Niekto "je vysadený" iba na análny sex, na konkrétny druh sexuálnej aktivity, hračky, alebo hocičo, pre čo partner nemá také pochopenie a z čoho ani nemá radosť (sex troch a viac osôb naraz, otvorené partnerské vzťahy, zväzky viacerých ako dvoch osôb, erotické hry detí... majú stúpajúci trend). Stačí teda aj nevhodný návyk alebo pornom motivovaná predstava, ktorej sa odmietam zriecť, lebo nemusím. Odborníci vtedy odporúčajú nájsť si kompatibilnejšieho partnera. "Vtip" je v tom, že vždy bude existovať niekto kompatibilnejší a pri dnešnej pornografickej ponuke ma konkrétne sexuálne praktiky a partnerove predstavy o sexe rýchlo prestanú baviť. Povedzme si na rovinu, že dnes sa kvetnato skloňuje slovo sloboda v inom zmysle, ako sa skloňovalo v časoch skutočného útlaku. Dnes v zmysle, aby sa nebránilo robiť ľuďom to, čo im z nejakého dôvodu chutí, čo cítia, bez toho, aby sa detailnejšie skúmalo, prečo im to chutí a prečo to takto cítia... a čo môžu zakrátko zmeniť či vymeniť za niečo iné. No zrejme i tento najdemokratickejší prejav demokracie je relativizovaný. Dnes vieme veľmi rýchlo roztriediť dobro od zla a nezaujíma nás, či je to ozaj dobro a ozaj zlo. Nepoužívame vlastný rozum, a to je nebezpečenstvo dnešnej doby, v ktorej, dovolím si tvrdiť, mnoho mladých ľudí má viac životného poznania ako vedci či bádatelia na najprestížnejších univerzitách sveta. Len keby sa o svojom poznaní nebáli hovoriť viac a keby ich bol niekto schopný počúvať bez súdov.

Sexualita je čosi veľmi komplexné, čo vzniká a vyvíja sa v podstate celý náš život a je jeho pevnou súčasťou. Sexuálne aktivity sú čosi, čo nemôžeme nazývať nenahraditeľnou či najdôležitejšou potrebou, ale s čím dokáže nezraňujúco narábať iba človek, ktorý pozná svoju hodnotu a uvedomuje si nevyhnutnosť stanovovania si a dodržiavania hraníc, hoci by v tejto oblasti bol schopný zájsť oveľa ďalej.

Čo je to žiadostivosť?

Žiadostivosť je tak silná forma ľudskej túžby, že ovládať ju je nad ľudské sily a odporuje zdravému rozumu. Niekedy si človek neuvedomuje, ako silno ho spútava, ako jej všetko podriaďuje, ako mu skresľuje realitu a že dokonca môže byť pre iných detekovateľná a odpudzujúca. Navyše si ju mnohí ľahko a pravidelne zamieňajú s normálnym vyjadrovaním deficitu nejakej potreby, ktorý v skutočnosti deficitom ani len nemusí byť.

Formy či dôvody sexuálnej zdržanlivosti

Celibát

Celibát v pravom zmysle slova je spojený s náboženskými dôvodmi. Okrem psychickej (asexualita) či anatomicko-fyziologickej indisponovanosti (choroby, chyby, deformity, stav po úraze) človeka vážne pochybujem o jeho existencii, nakoľko väčšina ľudí praktizuje autoerotiku od skorej puberty a vytvorí si k nej silný návyk. Nejde teda o zrieknutie sa akéhokoľvek druhu sexuálnej aktivity, iba o zrieknutie sa sexuálneho kontaktu s inými osobami. Je to niečo podobné, ako keď sa zamýšľame nad otázkou, či ženu robí pannou skutočne iba neporušený hymen (ktorý si mnohí dodnes predstavujú ako neporušenú membránu bez otvorov dovtedy, kým nedôjde k prvému sexu) a muž je panicom dovtedy, kým nevloží svoj penis do niektorého z otvorov na tele inej osoby.  Nie je to celkom tak. Nemusí ísť ani o autoerotiku, ale pokojne môže ísť o sexuálne "hry" dvoch, pri ktorých nie sú porušené podmienky relatívneho panenstva či panictva. Navyše, absolútny celibát sa spája so samotnými myšlienkami. Tam (v hlave) začína akákoľvek duševná či duchovná čistota. Všetci veľmi dobre vieme, že najťažšie sa ovládajú vlastné myšlienky. 

Asi v žiadnej inej oblasti nejde telo a duch proti sebe tak, ako práve v tej sexuálnej, pri ktorej ide o neustály boj čistoty mysle udržiavanej sebakontrolou a ťažko sa krotiacej živočíšnej túžby tela. Tu si zrejme potrebujeme najskôr definovať pojem sexu a sexuálnej aktivity. Stručne a zovšeobecnene sú to všetky aktivity, ktoré vykonávame sami alebo v prítomnosti inej osoby v priamom kontakte a do ktorých zapájame aj svoje pohlavné orgány alebo pohlavné orgány jedného z dvojice. Mnohí považujú za sexuálny kontakt iba koitus a ostatné erotické aktivity pre nich nie sú sexuálne, skôr nejaká forma šteklivej neškodnej hry.

Celibát sa zvykne rozdeľovať na dobrovoľný a povinný. K povinnému napríklad zaväzuje svojich kňazov Rímskokatolícka cirkev. Povinný celibát však nemožno považovať za nanútený či nedobrovoľný, pretože každý, kto uvažuje nad povolaním kňaza, dokáže dopredu počítať s touto nutnosťou. Gréckokatolícki kňazi sa môžu pred kňazskou vysviackou oženiť. Keďže celibát nie je pre každého, môže spôsobiť mnoho osobných tragédií i škôd druhým osobám. Aby mladý muž nemusel porušovať celibát, a kvôli dozretiu v mnohým ďalších oblastiach duše, by do kňazských seminárov nemali vstupovať príliš mladí muži, aby neskôr vedeli objektívnejšie zhodnotiť svoje libido, motiváciu byť kňazom a vybrať si vhodnú náboženskú denomináciu.

Nezáväzný celibát z náboženských dôvodov môžu praktizovať niektorí mladí veriaci tvoriaci páry, avšak tento trend je na ústupe aj medzi kresťanmi. Mnoho praktizujúcich mladých kresťanov by možno chcelo, ale z rôznych dôvodov tento kurz pohlavnej "čistoty" neudrží. Potom sú tu sexuálne menšiny, ktorým cirkvi takisto odporúčajú sexuálnu zdržanlivosť. Jedine tu možno z pohľadu dotknutých hovoriť o skutočne nedobrovoľnom celibáte, neviazanom na povolanie a bez perspektívy zmeny (nemôžu si povedať, že až sa s niekým zosobášia, budú s ním môcť mať sex legitímne). Iba z vôle dotyčnej osoby môže ísť o skutočne dobrovoľný celibát z psychologických a ním samým stanovených dôvodov. Dôležité sú teda skutočné motívy a ciele takého rozhodnutia.

Môžeme sa pýtať, čo vlastne ľutovať a po čom mať výčitky svedomia, aby nedochádzalo k potláčaniu niečoho prirodzeného v nás, k postupnej autodeštrukcii a ničeniu iných, keď nezvládanie rôznych stavov či nanútených rozhodnutí v nás začne prepukávať inde. Od vekov platí, že sebakontrola a vyhýbanie sa nevhodným návykom v oblasti sexuality sú kľúčom k jej zvládaniu. Nie je možné ju však potlačiť. Je možné a zdravé ju spájať s tým, s čím spolu ako celok môžeme rásť a súčasti celku si budú minimálne odporovať. Vyvažovať to živočíšne niečím, čo je vlastné iba človekovi s duchom a dušou, dávať tomu živočíšnemu podobu hodnú človeka pri zachovaní jeho integrity, cti a dôstojnosti. Je tu nesmierne ťažké zovšeobecňovať, čo je dobré a čo je zlé. Keďže môžeme byť vplyvom nesprávnej výchovy alebo nevhodným podaniam sexuality zo strany duchových či cirkví neustále vnáraní do kolotoča viny a hanby zakaždým, keď podľa iných zlyháme, je potrebné si zadefinovať pojmy a určiť si zásady vo vlastnom živote a pokúsiť sa ich držať. Nemusíme však nutne vyskúšať všetko, aby sme zistili, či nás to naozaj nejako negatívne poznačí alebo postupne zničí. Zároveň je prínosom rozprávať sa vo všetkej úprimnosti a otvorenosti aj o veciach intímnych, sexuálnych, aby sme sa nestali pokrytcami a aby sme túto oblasť svojho života zvládali čo najlepšie, netabuizovali, ani ju nedémonizovali, ale zasa, aby sme si nemysleli, že do tejto našej intímnej oblasti skutočne nikomu nič nie je. Totiž všetko, čo je silnejšie ako my sami, dokážeme korigovať spoločne. A to neplatí iba o žiadostivosti a čomkoľvek, čo sme schopní urobiť pod vplyvom opojnej erotickej túžby. To platí o všetkom ťaživom, príťažlivom, zahanbujúcom, pri čom strácame nadhľad a zdravý úsudok.

Aby si človek zamiloval celibát, ktorý v skutočnej podobe v tejto presexualizovanej dobe v životoch väčšiny celibátnikov neexistuje, aj keď sú presvedčení o opaku, niekedy potrebuje znenávidieť sexuálne aktivity a tých, pre ktorých sex a iný spôsob života nie je problémom. Ide o závisť zmiešanú s túžbou robiť to isté, s výčitkami, pochybnosťami, utajovaným zlyhávaním, zaťatosťou a pocitom krivdy prejavujúcimi sa nutkaním upozorňovať iných či posielať ich do pekla. Nie pre ich svätosť, ale kvôli tomu, že oni tieto veci robiť nemôžu či nechcú, chcú či potrebujú mať na ne iný pohľad pre rôzne dôvody a všetko to, čo v sebe títo potláčajú alebo sa usilujú nekonať, tamtí vykonávajú s ľahkosťou. Jednoducho - nezvládajú svoj nielen sexuálny spôsob života, ale pred inými potrebujú hrať hru o jeho zvládaní. Aj to je dôvod, prečo ten, kto seba považuje za celibátnika a zvádza so svojou sexualitou neúspešný boj (o ktorom si ale myslí, že je úspešnejší, ako v životoch iných ľudí), ostro kritizuje toho, kto žije neviazaným sexuálnym životom a nemá žiadne výčitky, nakoľko sex považuje za sexuálnu potrebu a nemôže kvôli tomu s každým sexuálnym partnerom aj chodiť.

Je inak veľmi zaujímavé, že v cirkvách tí, ktorí majú za sebou rôzne utajené sexuálne zlyhania alebo sú závislí na pornografii, odsudzujú v realite tých, kážu o zdržanlivosti tým, ktorí o svojich sexuálnych aktivitách aspoň hovoria a vedia, že to v nich niekedy prehnali alebo že ich to už príliš ovláda (prípadne sa svojimi sexuálnymi úspechmi chvália).

Výchovné, sociálne a právne dôvody

Inými slovami, nemám ešte 18, tak nemusím ešte mať sex, dokonca mi sex neodporúčali alebo zakázali aj rodičia. Ak som ešte mladší, nedovoľuje mi to ani zákon. Zákazy však očami mladých existujú kvôli tomu, aby sa mohli vzrušujúco porušovať. Keď však na to, že môžem počkať, hoci iní moji rovesníci, či dokonca mladší hovoria a robia čosi iné, prídem sám, bude to pre mňa mať inú hodnotu. Opäť však zvyčajne masturbujem alebo pozerám porno najneskôr od 12-tich, lebo už jednoducho nedokážem prestať, nevydržím ani týždeň. Takže nemožno povedať, že som sexuálne zdržanlivý. Rozumieť svojej sexualite, zdieľať ju a pracovať s ňou už počas hormonálne búrlivého obdobia svojho dospievania (vzťah k pornografii, jej dôležitosť v mojom živote, sex s inou osobou bez emociálnej zrelosti...) nemusí byť násilné a formálne akceptovanie konzervatívneho prístupu, ale môže byť radostná príprava na čo najplnšie prežívanie a čo najzdravšie vyjadrovanie vlastnej sexuality v budúcnosti. 

Stav v manželstve

Aj v manželstve sú situácie, kedy je nutná dočasná sexuálna zdržanlivosť z objektívnych dôvodov, alebo ide o zdržanlivosť vynútenú druhou stranou (neriešené zdravotné alebo manželské problémy, neochota vidieť či riešiť problém, nedocenenie partnera, ignorovanie jeho potrieb), alebo je to už pri danej osobe zdržanlivosť trvalá. Ak som nebol zvyknutý zdržať sa niečoho, keď som nemusel, ťažko to dokážem, ak budem musieť, lebo je to čosi neobyčajne silné, čo bez dlhoročného tréningu nie je možné ustáť. Potom je to najčastejšia príčina nevery a rozpadu manželstva. Mnohí indisponovaní manželia dokážu dopriať aspoň tomu druhému mimo koitu (milovanie sa a sex nemusí byť to isté a často viac radosti zažívame pri tom prvom) a niektorí, dokonca, spolu zostávajú žiť už bez akýchkoľvek sexuálnych aktivít. Hoci chápu dôležitosť sexu v manželstve a robia, čo možné je, spája ich však najmä vzájomné pochopenie, podpora, blízkosť, spriaznenosť. Je dokázané, že manželia s problémom v sexuálnej oblasti, pokiaľ boli schopní pri milovaní nemať cieľ (ako penetrácia, vždy automatická, pevná a dlhotrvajúca erekcia, sex končiaci orgazmom, dĺžka koitu, simultánny orgazmus, obetavé znášanie bolesti...) či utkvelých predstáv o sebe a svojej hodnote podmieňovanej výkonom, tešili sa z toho, čo momentálne spolu dokážu a čo im je príjemné, sa postupne, týmto spôsobom (terapeutickou zmenou myslenia), dostali k zlepšeniu či obnoveniu pôvodnej, mylne stratenej, zdanlivo trvalo narušenej schopnosti či funkcie, alebo objavili nový rozmer sexu, nové sexuálne aktivity a nepredstieranú radosť z nich.