Spomienky na šikanu

Moja šikana začala v škôlke. Práve tam ma deti začali vnímať ako iného, pretože som nebol pripravený na vstup do predškolského zariadenia, dlhodobo som nezvládal odlúčenie od matky. Na základnej a strednej škole ma slovne šikanovali prevažne starší chlapci, spolužiaci ma viac-menej ignorovali, pristupovali ku mne ako k "nižšej triede," neúplnému a neplnohodnotnému človekovi. Dôvody šikanovania na základnej škole? Môžem sa iba domnievať. Zrejme som bol tichší, bojazlivejší, nerád som sa prezliekal na telesnej výchove a ani som ju nemal rád, nakoľko si nebolo možné vybrať to, čo by ma v nej skutočne bavilo, pôsobil som dojmom nepriebojného svätého chlapca, ktorý potrebuje viac času na zadaptovanie sa, viac pochopenia, trpezlivosti a viac šancí... Avšak nedostal som ani jednu. Šikana sa so mnou niesla až po strednú školu, kam so mnou prišla aj moja "povesť" nenávideného a neschopného. Opäť sa mi posmievali starší študenti, ku ktorým sa dostali mýty o mne, zrejme od iných mladých ľudí z okolia, nakoľko šlo o okresné mesto. 

Deti vedia byť neskutočne kruté. Ale nie kvôli tomu, že by ich napĺňala krutosť, ony sú len emocionálne nezrelé. Pri šikane ide skôr o radosť z kolektívnej zhody; aspoň pri mne našli spoločnú reč, mohli sa vzájomne dopĺňať, rásť v kolektíve, napĺňať seba uznaním kolektívu. Deti si neuvedomujú zákernosť šikany. Vnímajú ju ako hru a obete či straty v nej sú nutným zlom, prípadne si vybíjajú rôzne formy zlosti z rôznych príčin, ktoré ale nijako nesúvisia so šikanovaným dieťaťom. Pokiaľ deti nie sú rodičmi a učiteľmi vedené k tomu, že niektorá inakosť je prirodzená, iná zasa nie je prekážkou pekných vzťahov a kamarátstiev, okamžite berú inakosť ako niečo, čo treba potrestať (najčastejšie ignorovaním) alebo "napraviť" (šikanovaním). Neuvedomujú si tiež dopady takýchto prístupov a doživotné následky na psychiku šikanovaného, vysmievaného, ignorovaného, ponižovaného. Pubescenti a adolescenti si cez šikanu môžu dopĺňať svoje ego, nie raz tiež zranené nezáujmom, nepochopením zo strany rodičov či nevýraznosťou v kolektíve, prípadne chlapci ňou vyjadrujú testosterónom vybičovanú agresivitu, ktorú nezvládajú, nevybíjajú ju pri iných aktivitách, prípadne ide o súčasť bojov o vedúce postavenie, prevahu. Zákernosť šikany spočíva tiež v tom, že je dlhodobá a realizuje sa v čase vývinu osobnosti dieťaťa. Nikdy sa nedeje pri dozore dospelého, či už rodiča alebo učiteľa - deti využívajú chvíle, kedy nie sú strážené (prestávky, cesta do školy či domov, čakanie na autobus, virtuálna komunikácia...) a tie sa pravidelne opakujú s podobným scenárom zvyčajne roky. Deti teda vedia, že robia zle, ale pokiaľ je zlo kolektívom tolerované, nachádzajú v tom zakázanom istú formu vzrušenia, rozptýlenia, relaxu až potešenia. Pozorný rodič či učiteľ si ale všimnú náznaky sklonu šikanovať, ako aj podozrenie na šikanu pri zmene správania. Horší prípad je ten, ak s dieťaťom ide šikana celý jeho pobyt v kolektívoch, tak ako tomu bolo u mňa. Nebolo badať žiadne zmeny správania, nikto si nevšimol moje utrpenie, videl iba tichosť, plachosť, vyhľadávanie samoty od počiatku mojej existencie v kolektívoch. Prvý dôvod - neprispôsobivosť, plynule vystriedal druhý - neprijatie, odmietanie, výsmech.

Čo so mnou urobila šikana? Dlhodobo poznačila moje vnímanie, sebahodnotenie a sebavedomie. Rozbila môj vnútorný obraz, pretože dieťa nechápe, prečo ho neprijímajú. Neanalyzuje to, nebúri sa, pokiaľ je to už dlhodobé, vyrastá s tým, jednoducho to akceptuje ako fakt. Myslí si, že nie je také schopné, pekné, šikovné a príjme tento falošný či vnucovaný obraz o sebe samom. Môže sa v ňom hromadiť hnev voči iným alebo voči sebe, pocit krivdy, bezmocnosť, smútok. Vidím na sebe, ale aj na iných, v minulosti šikanovaných, že máme sklony sťažovať sa, ponižovať sa, nedôverovať sebe alebo iným ľuďom alebo ľahko naletieť, trpieť neuhasínajúcim smädom po láske, hoci dnes už máme okolo seba ľudí, ktorí nás prijímajú a majú radi. Niekedy sme emocionálne závislí. Šikana tiež môže spôsobiť ťažkú depresiu, sebapoškodzovanie, suicidálne myšlienky až pokusy alebo iné vážne duševné poruchy.

Po rokoch som pátral po tom, prečo sme boli so sestrou šikanovaní, veď deti samy od seba nie sú kruté a dokážu sa hrať s kýmkoľvek. Pochopil som, že hlavne na dedinách sa antipatie "dedia" ústnym podaním z rodičov na deti. A dnes už viem, že v otázkach šikany treba edukovať viac rodičov, ako ich deti - jednak pre to, aby nevyberali deťom "vhodných" kamarátov podľa rodín a nehovorili o iných deťoch, resp. o ich rodičoch hanlivo, ponižujúco. Ale aj preto, aby oni sami hovorili deťom o tom, že akékoľvek neprijatie si každé dieťa so sebou ponesie celý svoj život. V mojom prípade zlyhali aj rodičia, nakoľko moja šikana nebola v rodine braná vážne (teda vyzeralo to tak). Chápem, že nebolo možné sa odsťahovať do mesta a mama nechcela predo mnou lamentovať a ukazovať svoju bezmocnosť. V konečnom dôsledku však za moju nepripravenosť a to, že som sa nedokázal brániť, mohli aj moji rodičia, ktorí ma urobili až príliš zraniteľným. Mama tým, že dovolila, aby som sa na ňu chorobne naviazal, a otec tým, že pre moju výchovu a budovanie toho mužského a silného vo mne, neurobil takmer nič. Identifikoval som sa cez mamu a mal obrovský problém prijať myslenie a správanie rovesníkov i starších chlapcov, príslušníkov toho istého rodu, ktorý mi bol akoby cudzí. Zažíval som pocity úzkosti a strach pri veciach, ktoré iné deti a mladí prežívali s ľahkosťou, alebo sa nad nimi ani nepotrebovali zamýšľať.

Deti si nájdu dôvod šikanovať, pokiaľ nie sú vedené k tolerancii a k sebakontrole. Upriamia sa na akýkoľvek telesný, duševný, mentálny nedostatok alebo nadbytok čohosi. Chlapci si navyše nejako "obľúbili" tému homosexuality a radi slabších, trochu zaostávajúcich alebo jemne zženštilých rovesníkov, ale aj mladších onálepkujú výrazmi či nadávkami ako gay, teploš, buzerant. Je iné, keď si takto občas povedia kamaráti, ktorí sa majú radi, len sa doťahujú, ale neschvaľujem ani to. Každý chlapec je totiž v danom období najvnímavejší a veľmi citlivo vo vnútri reaguje na čokoľvek, čo zraňuje jeho ego, niekedy ťažko budované sebavedomie a sebaúctu. Navyše nikdy nevieme, čo to dieťa prežíva v rodine a že rôzne nedostatky či inakosť môžu súvisieť s problémami v rodine alebo nevhodnými výchovnými prístupmi. Nenamýšľajme si, že deti tieto veci nechápu a že nemôžeme z detí robiť malých psychológov. Dieťa dokáže pochopiť veľmi veľa vecí a dokáže sa postaviť na stranu dobra či za správnu vec. Pokiaľ rodičia nemajú na dieťa čas, je logické, že im ujde to, ako sa ich dieťa správa k iným deťom, nemajú čas si to overiť alebo to pre svoju hrdosť, citovú či morálnu obmedzenosť bagatelizujú. Dnes stačí, že sa učiteľ čo i len trochu dotkne ega rodiča cez upozornenie na nevhodné správanie jeho dieťaťa a rodič si brúsi na učiteľa zuby.

Riešenie vidím iba v zmene prístupu rodičov k deťom:

• Opatrenia na zníženie počtu vážne a dlhodobo šikanovaných detí. To sa deje prípravou dieťaťa do kolektívu, aktívnym participovaním na zdravom prístupe dieťaťa k sebe samému, vedením k úprimnosti a veriť dieťaťu - brať vážne to, čo dieťa hovorí, najmä ak vyjadruje svoju nepohodu - aby sa nemuselo cítiť nepochopené, ignorované, neprijaté, vinné či nehodné ešte viac. Samozrejme, to nevylučuje, aby si rodič overil vážnosť situácie, tvrdenia dieťaťa, hoci v prípade šikany to nebude jednoduché. Pokiaľ sa šikana deje i napriek tomu, že rodičia dieťa uschopnili, pripravili ho do kolektívu už len tým, že podporovali jeho samostatnosť a rozvíjali zdravé sebavedomie, deje sa i napriek tomu, že o nepeknom správaní iných detí voči nemu, dieťa informovalo rodičov a rodičia ju riešili s učiteľmi i inými rodičmi (pokiaľ možno s chladnou hlavou - nepomôže niekoho obviňovať), v tom prípade je potrebné zvažovať zmenu kolektívu (v mestách pomerne jednoduché, na dedinách často nereálne).
• Opatrenia na zníženie počtu šikanujúcich detí. Myslím si, že rodičia vedia odhadnúť povahu svojho dieťa a to, k čomu má aj doma či medzi inými deťmi v rodine sklon a o to viac musia spozornieť, o čo viac nemajú na dieťa čas. Rodič, ktorý má na dieťa dostatok času, sa pri výchove dostane aj k tejto téme a usmerní ho, nakoľko aj pri tej najlepšej výchove sa môže stať, že dieťaťu unikne podstata či súvislosti (navyše malé deti ešte nemajú rozvinutú empatiu, ich prejavy ľútosti ešte nie sú skutočným ľutovaním skutku), neuvedomuje si následky a v období dospievania sa ľahko nechá strhnúť davom.

Aj v jednom, aj v druhom prípade, dieťa potrebuje byť dostatočne vnútorne silné - aby ľahké prejavy intolerancie neprežívalo tragicky, aby si verilo a malo sa rado aj napriek nezdarom, aby disponovalo pomyselným štítom, ktorý vtipne odrazí rôzne narážky iných. Aby sa z dieťaťa nestal šikanujúci element, potrebuje mať v sebe dostatočne zakorenený morálny kompas - držať sa toho správneho, nebáť sa a chcieť sa aktívne postaviť zlu a zastať sa utláčaného, vôbec si všimnúť, rozpoznať, že sa okolo neho deje niečo zlé a nebáť sa to nejakým spôsobom zastaviť, ideálne nahlásením veci dospelej osobe, pokúsiť sa spriateliť s tým, koho iní nemajú radi. Len vnútorne silné dieťa sa síce nevyčlení z kolektívu, ale jasne si v ňom zachová svoje postoje a pohľady (nastáva problém, pokiaľ je takto zmýšľajúce a výchovne vedené dieťa v kolektíve jediné), nezmení pohľad na to, čo je správne a čo nie, nebude sa riadiť niečím iným doma (nebude doma hrať nevinného synčeka, nevinnú dcérku, pokiaľ ho rodičia vždy viedli k úprimnosti a úcte k ľuďom, počnúc inými deťmi, nebolo okrikované či bité za priznanie si chyby či omylu, nebude sa báť vyjadriť to, čo mu doma chýba a po čom túži, v čom mu bolo krivdené..., aby si nemuselo svoju zlosť vybíjať inde atď.) a niečím iným v kolektíve. 

Žiadne dieťa by nemalo byť bité, týrané, zneužívané, emocionálne a inak zanedbávané, byť obeťou nezdravej rodinnej dynamiky, ale každé dieťa by malo zažívať dostatok lásky a pozornosti, dostávať to, čím ako príslušník daného pohlavia potrebuje disponovať pre svoj zdravý duševný a sexuálny vývin. To všetko zmierni trápenie šikanovaného dieťaťa a redukuje dôvody šikanovať, emocionálnu otupenosť, ktorá bráni vidieť a naprávať škody šikany, páchanej na iných. A to všetko majú v rukách rodičia detí, učitelia dnes už veľmi obmedzene.